Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
07. september 2022

Michal Zamkovský

Prešov misie nielen potrebuje, ale si ich aj zaslúži. Je to bašta viery

Rozhovor s redemptoristom Michalom Zamkovským o misiách v Prešove, o prekonaní strachu a o tom, ako vykročiť k Bohu.

Prešov misie nielen potrebuje, ale si ich aj zaslúži. Je to bašta viery

Páter Michal Zamkovský. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V Prešove sa od 3. do 9. septembra konajú celomestské misie, do ktorých sa zapojilo viacero reholí. V takmer všetkých rímskokatolíckych aj gréckokatolíckych chrámoch na území tretieho najväčšieho mesta na Slovensku majú veriaci po desiatich rokoch opäť bohatú duchovnú ponuku, ktorá ich má priviesť bližšie k Bohu.

Celomestské misie má v metropole Šariša na starosti známy ľudový misionár redemptorista Michal Zamkovský. V rozhovore pre Svet kresťanstva približuje, v čom sú celomestské misie iné, aký je ich cieľ, a hovorí aj o strachu, ktorí ľudia prežívajú.

V čom sú celomestské misie iné ako misie v jednej farnosti?

Má to svoje výhody aj nevýhody, ale Pán Boh je rád, keď robíme veci spolu a keď sa robí – ako to hovorí aj pápež – v meste nejaký šum. Toto sú tretie celomestské misie v Prešove. Prvé sa konali v roku 2002, ďalšie v roku 2012 a teraz v roku 2022. Je to iné, ako keď sme v meste len v jednej farnosti, kde si robíme program a ľudia potom migrujú po meste a dopytujú sa.

Toto je ideálne, urobiť misie každých desať rokov. Ide o mimoriadne ohlasovanie a možnosť vyjsť ľuďom naproti s potenciálom cirkvi, reholí a laikov. Myslím si, že už je v Prešove cítiť prievan a šum, ľudia nás zdravia na ulici. Pýtajú sa, čo sa deje, prípadne sa opýtajú na nejakú kauzu.

Samozrejme, s celomestskými misiami sú spojené aj určité problémy, ako to zladiť, zosúladiť a ako zorganizovať aj laické tímy. Tie budú od stredy pôsobiť na školách. Všetko však smeruje k jednému cieľu – priblížiť ľudí k Ježišovi a k Bohu, prijať viac vykúpenia, aby Božie kráľovstvo do tohto mesta viac prenikalo.

Misie v Prešove vedú viaceré rehole a spoločenstvá. Ako ste sa koordinovali, aby ste sa vedeli zladiť časovo a tematicky?

Nie sú to naše prvé takéto misie. Robili sme už celomestské misie v roku 1999 v Bratislave, potom aj v Košiciach, v Trnave a v Bardejove. V Prešove sú tretíkrát. Už s tým máme skúsenosť a je veľmi dobré, keď sa ukáže dobrá spolupráca. V Prešove vyšiel s iniciatívou pán dekan Jozef Dronzek a v spolupráci s ním a laikmi sa to dalo dokopy ľahko.

Dekanát a farnosti nám dali požiadavky, v ktorých kostoloch chcú mať misijné tímy. Ja som potom oslovil rehoľné tímy. Už sa medzi sebou poznáme a vieme, kto ako robí misie. Nie je to nejaký nadiktovaný program, že každý musí mať rovnaké témy, ale misie majú spoločný základný zmysel – obrátenie, dobrá spoveď a naštartovanie niečoho nového v živote viery.

Keď porovnáte misie v Prešove s misiami napríklad v Bratislave, tak čím je Prešov špecifický? Riešia tu ľudia niečo iné?

Myslím si, že pokiaľ ide o vieru, Prešov je špecifické mesto. Je to určitá bašta katolíckej viery, je tu mnoho prúdov, hnutí a spoločenstiev. Aj som to povedal pri otváraní misií, že Prešov misie nielen potrebuje, ale Prešov si misie aj zaslúži. Zaslúži si tak trošku sa zviditeľniť pred Slovenskom, ukázať, že sú tu veriaci, že je tu veľa krásneho a že sa tu pracuje na Božom kráľovstve.

Myslím si, že ľudia dnes majú rovnaké problémy v Prešove a aj v Bratislave, aj keď to môže byť v niečom špecifickejšie. No ľudia potrebujú povzbudenie. Neviem ešte presne povedať, s čím prídu, začínam spovedať až od utorka. (Rozhovor sme robili v utorok na obed, pozn. redakcie.) Ľudí budeme počúvať a môžeme potom na to reagovať v našich príhovoroch.

Páter Michal Zamkovský počas misií v Prešove. Foto: FB Prešovské misie/Juraj Macek

Keď sme sa spolu rozprávali minulý rok počas toho, ako ste robili misie v Bratislave na Kramároch, vtedy ste nám povedali, že mnoho ľudí pre pandémiu ostalo akoby zaseknutých vo viere, mnohí sa nedokázali k praktizovaniu viery vrátiť. Stále to platí?

Myslím si, že to platí stále, a hovoria nám to aj kňazi. Máme veľa pozvaní na misie a obnovy. Hovoria nám: Príďte, lebo sa nám sčasti ľudia akoby stratili z kostolov a aj pokiaľ ide o spoveď, kdesi akoby sa zasekli.

Iste, je to aj pôsobenie Zlého, ktorý využíva situáciu. Bola pandémia, v Prešove z okna vidím základy bytovky, ktorá spadla na ľudí. Toto všetko má na ľudí dosah. Dnes je tu vojna na Ukrajine, strach, či bude plyn a ako to bude v zime, a stále sa to dookola rieši.

Potrebujeme pomôcť ľuďom pozdvihnúť zrak k Bohu s tým, že Pán Boh má v rukách svet a naše životy. Už aj predtým bolo dosť kríz, prešli sme cez ne a život ide ďalej. Prejdeme aj cez túto krízu, ale vyžaduje to aj od nás, aby sme tomu sami verili a mali do budúcna prorocký pohľad, aby sme o Božom svetle nielen hovorili, ale ho aj prinášali.

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí teraz prežívajú obavy a strach? Bola pandémia, ktorá sa ešte neskončila, a hneď je tu vojna, teraz panuje strach, či bude plyn, je tu inflácia, obavy ľudí z toho, ako budú platiť účty. Ako sa má s tým vyrovnať kresťan? Povie sa to ľahko, že dôverujte Bohu, ale ten krok je ťažké urobiť a niekto ani nevie ako.

A ako sa má s tým vyrovnať neveriaci, ktorý nemá nádej ani v Bohu?

To je dobrá otázka...

Pán Boh je nad tým všetkým a on nám pomáha aj cez ľudí, podobne ako sme to videli aj v Prešove po výbuchu bytovky. Koľko tu bolo krásneho? Ľudia sa po nešťastí zmobilizovali a organizovali. Videli sme veľa ľudského snaženia, pomoci a solidarity. To bolo na obdiv pre celé Slovensko. My ako kresťania sa navzájom potrebujeme, potrebujeme si pomôcť. Nenecháme ľudí bezradných. Aj keď je niekto vo finančnej kríze, tak si máme nejakým spôsobom pomôcť.

Inzercia

Máme charitu, ale aj otvorené oči a máme byť pre ľudí, ktorých stretávame, milosrdnými samaritánmi. Aj v Prešove vidím dosť bezdomovcov. Neraz im pomáhajú aj kňazi. A to je naša nádej – máme Boha a máme spoločenstvo, ktoré Boh vytvára, a dáva nám súcit, lásku a ochotu pomôcť.

Zmenil sa charakter a profil ľudí, ktorých stretávate na misiách v Prešove od roku 2002 či 2012? Kedysi keď boli niekde misie, tak veriaci prichádzali aj z iných farnosti a bola to udalosť pre celé okolie. Je to aj dnes takto?

Pamätám si na prvé misie v Prešove. Bol to veľký boom, keď na záver prišlo na svätú omšu na námestí asi 25-tisíc ľudí. Myslím si, že to už nebude taká masovka. Na Slovensku máme ešte stále veľký potenciál. My sme vo farnosti na Sídlisku III. V nedeľu tu bolo šesť omší a na každej bol plný kostol.

Mali sme stretnutie so ženami, kostol bol preplnený. V pondelok bolo mužov trochu menej, ale stále sú tu ľudia. Nie je to len o počte a štatistikách. To je o otvorenosti a o tom, že ľudia chcú vstúpiť do misijného procesu, kde sa niečo rozbieha. Aj v tejto Farnosti Kráľovnej pokoja vidíme veľa aktivít.

Keď panuje v nejakej škole voči nám strach alebo nejaká opozícia, že nás nechcú, tak sa netlačíme. Zdieľať

Mám z toho dobrý pocit, vnímam otvorenosť a to, že nám Boh otvára dvere. A keď ich otvára, urobme, čo treba, bez špekulácie, či bude veľa ľudí alebo málo, či prídu takí alebo onakí. Hovorili sme teraz o stretnutí mladých, ktoré bude v piatok v aréne, a o tom, či prídu. Ja verím, že prídu a Duch Svätý to povedie a že budeme sláviť Boha, ďakovať mu a že sa opäť zrodí v srdciach.

Spomínali ste, že laické spoločenstvá pôjdu aj do škôl. Dnes vidíme, že mladých z chrámov ubúda. Ako sa dá u nich naštartovať viera, najmä u takých, ktorí sú z cirkvi sklamaní? Čo s tým aj v rámci misií?

Aj preto idú misijné tímy mladých do škôl, aby sa viera odovzdávala ďalej. Nejdú do škôl mladých o niečom presviedčať alebo im niečo dokazovať. Idú prezentovať svoju vieru a priniesť nejaké svetielko aj svojimi svedectvami, scénkami, klipmi. Ideme tam s vierou a dôverou, že aj dnes má Ježiš moc uchvátiť srdce mladého človeka, že ho dokáže zachytiť.

Máme o tom dôkazy, že sa aj v škole niekto počas misií obrátil alebo sa niečo naštartovalo. To nie je tak, že sa teraz celá škola obráti. Ale posilní sa aj vedomie veriacich, ktorí sú tam a sú niekedy akoby zastrčení a ubití, niekedy sa možno aj boja priznať, že boli v kostole, že sú veriaci. Potrebujú povzbudenie.

Aj to je zázrak, že môžeme ísť do škôl. Nechceme tam nič nasilu pretláčať, ale máme právo povedať, že sme tu a že tu existuje alternatíva života byť veriacim kresťanom vo svete aj v škole a že to dáva radosť a že sa oplatí.

Nemáte problém dostať sa do škôl, najmä do štátnych?

Ponúkame škole a vedeniu výchovný program proti drogám či proti šikanovaniu. Keď sa hovorí, že dnes žijú mladí v depresiách a psychických problémoch, tak veríme, že Duch Svätý aj toto uzdravuje. Je to len ponuka. Keď panuje v nejakej škole voči nám strach alebo nejaká opozícia, že nás nechcú, tak sa netlačíme.

Kde nám otvoria dvere, tak tam vstúpime. Súčasťou je tiež zábavný program, aj sa deti zasmejú. Starší, ôsmaci, deviataci, tí sú ticho a myslia si svoje a svoje si aj zoberú.

Pán Boh od nás čaká jeden malý krôčik a on urobí tisíc veľkých, aby nám pomohol Zdieľať

Ako má prísť na misijnú kázeň človek, ktorý chce urobiť krok k Bohu, ale nevie ako? Ako mám prísť, aby sa ma niečo dotklo?

Už zdravý nepokoj v človeku je Božie pôsobenie. Boh nás stvoril pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu. Nenájdeme pokoj vo svete, ktorý je plný nepokoja a strachu.

Keď niekto pocíti vnútri túžbu, že sa chce priblížiť k Bohu, tak môže urobiť krok, v Prešove teraz na každom rohu, v každom kostole sú vyvesené plagáty s programom. Sedia tam kňazi, s ktorými je možné sa porozprávať alebo vyznať hriechy.

Niekto má možno nejakú prekážku, pre ktorú nemôže dostať rozhrešenie. Aj taký človek môže prísť a dostane nádej alebo urobí ďalší krôčik ďalej. V stredu máme aj program Nádvorie hľadajúcich pre tých, ktorí sa chcú niečo spýtať alebo podiskutovať.

Celý program je na internete. Dôležité je urobiť nejaký krok. Lebo sedením na gauči a hovorením si, že mne už nie je pomoci, nič nevyriešite. Pán Boh od nás čaká jeden malý krôčik a on urobí tisíc veľkých, aby nám pomohol a možno nás naplnil pokojom.

Je pre nás požehnaním byť v Prešove, nesmierne sa mi páči Sídlisko III aj s Kostolom Kráľovnej pokoja. Nesmierne ma teší, ako tu chodia mamičky s kočíkmi a s deťmi, hrajú sa s nimi. Deti idú opäť do škôl a vidno, ako život pulzuje aj napriek tomu, čo sa deje. Život je mocnejší a my len chceme pomôcť prúdu života, aby bol možno ešte radostnejší a pokojnejší.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.