Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Svet kresťanstva
06. november 2022

Náboženstvo a politika

Kresťanstvo, usporiadaná sloboda a expresívny individualizmus

Nad hlavným schodiskom na mojej alma mater je jedinečný a nepodpísaný basreliéf.

Kresťanstvo, usporiadaná sloboda a expresívny individualizmus

Aténska škola. Ilustračné FOTO: Wikimedia Commons

Podobá sa na Rafaelovu Aténsku školu, no má širší záber; zobrazuje učencov a teológov zo staroveku a raného novoveku. Uprostred nie sú Platón s Aristotelom. Je tam vyobrazené personifikované Náboženstvo, ktoré tróni nad všetkými ostatnými postavami. Dolu pod tým je latinský nápis, ktorý znamená:

„Nábožnosť: správkyňa talentov a matka i učiteľka vied.“

Správkyňa, matka, učiteľka – nábožnosť alebo náboženstvo dlho zohrávalo tieto tri úlohy v mnohých civilizáciách, pričom najväčší prospech z neho mali naše vlastné Spojené štáty americké. Náboženstvo má pre kultúry sprostredkujúcu úlohu, lebo nám usmerňuje neusporiadané vášne a poblúdenú myseľ vedie k Bohu, ktorý nás stvoril, a tým aj k dobru pre ľudstvo. Náboženstvo nás so svojím vzťahom k Bohu a so slávnostným vencom svojich rituálov vie motivovať snažiť sa o múdrosť a cnosť účinnejšie, než to dokážu zákony svojou vlastnou silou.

Toto si veľmi dobre uvedomovali naši Otcovia zakladatelia. George Washington vo svojom rozlúčkovom príhovore nášmu rodiacemu sa národu pripomínal, že „zo všetkých sklonov a návykov, ktoré vedú k politickej prosperite, sú nenahraditeľnými oporami náboženstvo a morálka… Rozum aj skúsenosť nám zakazujú očakávať, že by národná morálka mohla zvíťaziť s vylúčením náboženského princípu“.

John Adams vo svojom inauguračnom príhovore chválil šírenie „poznania, cnosti a náboženstva medzi všetky triedy ľudí, nielen pre ich priaznivý vplyv na šťastie v živote vo všetkých jeho etapách a triedach, ako aj v spoločnosti vo všetkých jej formách, ale aj ako jediný prostriedok zachovania našej ústavy pred jej prirodzenými nepriateľmi.“

A akoby bola pochybnosť o tom, ktoré náboženstvo má Adams na mysli, pociťoval „za svoju povinnosť dodať“, že ide o „úctu k náboženstvu ľudu, ktorý sa vyhlasuje za kresťanský, a pevné rozhodnutie považovať slušný rešpekt ku kresťanstvu za jedno z najlepších odporúčaní pre verejnú službu“.

Zakladatelia vedeli, že ak má naša republika prežiť, potrebuje cnostných občanov. Cieľom bola usporiadaná sloboda; prostriedkom bolo náboženstvo.

Presuňme sa rýchlo k dnešku, keď je cieľom namiesto usporiadanej slobody expresívny individualizmus. Jednotlivec je dnes väčší než republika, lebo tá má každému uspokojovať každý jeho rozmar. Jednotlivec maximalizuje tento tlak tým, že svoje najžiadanejšie túžby vyhlasuje za „práva“, ktoré žiadny človek a ani žiadna inštitúcia nemôže porušiť.

Niet sa potom veľmi čo čudovať, prečo náboženstvo v súčasnej Amerike tak veľmi trpí. Vyše dvadsať percent Američanov sa dnes nehlási k žiadnemu náboženstvu (nazývajú sa aj „žiadni“). Títo Američania, z ktorých kultúra vytvára individualistov, nemajú žiadny záujem o správkyňu, ktorá by im usmerňovala túžby, ani o matku či učiteľku, ktorá by im formovala myslenie. Nepotrebujú sprostredkovateľa, ktorý by ich smeroval k Bohu, veď svojho boha vidia vždy, keď sa pozrú do zrkadla. To, čo je správne a nesprávne, preto stanovujú podľa svojej vôle a konajú podľa toho, ako sa im zdá vhodné.

Niektorým expresívnym individualistom nestačí odvrátiť sa od náboženstva. Chcú ho zničiť. Lebo ako posledné ešte pripomína spoločnosti, že o existencii nerozhoduje vôľa jednotlivca. Po zrušení Roe verzus Wade sa zvýšili útoky (skupín ako Ruth Sent Us) na náboženské inštitúcie a ich podporovateľov. Reakciou veriacich na pokusy o marginalizáciu a umlčanie vplyvu náboženstva na verejnosť – toho istého vplyvu, ktorý naši zakladatelia považovali za nevyhnutný pre rozvoj republiky – je boj za náboženskú slobodu.

Potom možno nie je náhoda, že keď sa v Amerike znížila religiozita, zvýšila sa disfunkčnosť v našej vláde, verejnej diskusii, kultúre a na školách.

Inzercia

Ešte dôležitejšie je však zistiť, ako môžeme náboženstvu vrátiť jeho kedysi vychvaľovanú úlohu utvárať cnostných občanov pre cnostnú republiku.

Náboženstvo skrachuje, ak sa bude väčšmi podobať svetu, čiže ak sa bude tváriť, že je správkyňou, matkou a učiteľkou expresívneho individualizmu. S určitosťou to dokázali hlavné protestantské cirkvi: ich vyznania viery sú na nerozoznanie od určitých politických organizácií.

Vzor nachádzame skôr v Lukášovom evanjeliu. Keď márnotratný syn vyhlásil svoju nezávislosť od morálky a od rodiny, otec mu dovolil odísť. Tento syn, ako toľkí iní v celých dejinách, bol taký pyšný, že nechcel slúžiť. Otec však stále zostával verný sebe samému aj úlohe otca, aj keď vedel, že jeho syn bude hrešiť a privodí si duchovnú smrť. Akokoľvek veľmi ho to muselo bolieť, vo svojej múdrosti vedel, že sa jeho syn poučí iba na vlastnej škode.

Keď si syn uznal svoj hriech a vrátil sa, otec bol pripravený.

Podobne ako tento otec, aj náboženstvo musí zostať pripravené na návrat Američanov zo slepých uličiek, kam ich už v hrôzostrašných množstvách zaviedol expresívny individualizmus – izolácia, neustály pocit úzkosti, depresia, závislosť, rozvrátené rodiny, masové vraždenie a experimenty s ľudskou sexualitou, ktoré bránia rozvoju prirodzenosti. Potrebujú správkyňu, matku a učiteľku. Kresťanské náboženstvo, keď si vo svojom strede ctí trojjediného Boha, je najlepšou správkyňou, matkou a učiteľkou, akú svet kedy poznal.

Niektorí konzervatívni myslitelia tvrdili, že keď sa Amerika stále väčšmi prikláňa k sekularizmu, je dnes lepšie bojovať v kultúrnych vojnách bez náboženstva. To je možno pravda vtedy, ak je naším jediným cieľom zastaviť radikálne sociálne excesy. Ak však podobne ako pred nami zakladatelia väčšmi túžime po udržateľnom pokoji vyplývajúcom z poriadku než po krátkodobých politických bodoch, potom potrebujeme cnostných občanov, ktorí majú do seba vštepené morálne a teologálne cnosti.

Náboženstvo je pre Ameriku. Dokonca aj krajina slobodných a domov odvážnych potrebuje správkyňu, matku a učiteľku, ktorá by utvárala jeho snahy. Ak sa kresťanstvu pred 200 rokmi podarilo podrobiť si Divoký západ, potom dokáže obrátiť od sebectva k cnosti aj expresívny individualizmus.

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura, Jr. vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere: Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God's Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi: Dôverovať Božiemu plánu spásy).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.