Prednedávnom sme slávili sviatok Krista Kráľa a v jedno ráno pri spoločnej modlitbe v Godzone kancelárii ma zrazu prenikla myšlienka, ktorej sa chcem dnes v tomto článku venovať. Kristus je Kráľ kráľov.

Sme ľudia a som presvedčený, že každý z nás sa snaží žiť svoj život najlepšie, ako vie. Často to prirovnávame alebo len krátko povzdychneme, keď hovoríme o tom, ako si doma v rodinách budujeme svoje kráľovstvo. Je to trochu smiešne, ale zároveň prirodzené. Každý chce, respektíve potrebuje mať svoje „hniezdo“ a mať sa kam vrátiť. V niečom je nám to veľmi blízke.

No potom sa často stane, že žijeme podľa princípu – naše kráľovstvo, naše pravidlá. Áno, máme svoje kráľovstvá a máme na to právo, no je tu Kráľ, ktorý vládne všetkým kráľom.

Problém niekedy nastáva vo chvíli, keď nerozumieme, že sme podriadení. Žijeme v dobe, keď sa podriadenosť či autorita stali pomaly až neslušnými slovami. No pravda je, že nemáme nič, čo by sme neboli dostali.

Od neho a skrze neho je všetko, a aj keď sú na svete takí, čo sa volajú kráľmi, my máme jediného Boha, Otca a jedného Pána pánov a Kráľa kráľov. (porov. Kor 8, 5-6)

„Boh prichádza v obrovskej jednoduchosti, napriek tomu je nositeľom tej najväčšej autority. Traja králi to pochopili. Prišli uznať, že je tu niekto väčší ako oni.“ Zdieľať

Vidím v tom akýsi zdravý nadhľad nad vecou, keď Ježiša pomenúvame ako Kráľa kráľov. Akoby nám aj on sám hovoril: „Nechajte si svoje kráľovstvá, nebudem sa vnucovať, trpezlivo čakám, kto ma pustí do svojho domu, do svojho panstva, aby som tam vládol ako Kráľ nad všetkými kráľmi.“

Ježiš je Kráľ kráľov, „lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“. (Kol 1, 16)

Žijeme v období adventu a príprav na príchod tohto očakávaného Kráľa. On však prichádza v obrovskej jednoduchosti a napriek tomu je nositeľom tej najväčšej autority. Traja králi to pochopili. Prišli sa mu pokloniť, aj keď sami niesli titul kráľa, sami mali podriadených a sami boli autoritou. Prišli uznať, že je tu niekto väčší ako oni. Deje sa toto v našich životoch?

Máme čas pravidelne sa zastaviť a trochu sa vzdialiť od pohrúženosti do budovania svojich kráľovstiev? Či už sú to kráľovstvá našich rodín, spoločenstiev, biznisov, alebo firiem.

Nech je to akákoľvek vznešená dobročinná služba alebo veľký korporát a zodpovednosť, stále je tu niekto väčší. Niekto, kto nám dáva obrovskú slobodu, aby sme to všetko budovali najlepšie, ako vieme, aby sme v tom vykonávali autoritu, rozvíjali veci, slúžili a napredovali.

„Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.“ (Iz 9, 5)

Fascinuje ma tá pokora, ale zároveň obrovská istota v identite, keď sa pozerám na Krista. Áno, očakáva sa od nás niečo podobné – pokora a podriadenosť, no pritom obrovská istota v identite Božích detí.

Každému z nás je totiž zverená vláda. Najbližšia oblasť, nad ktorou každý z nás vládne, je náš život. Naša myseľ, konanie, slová a skutky. Sme pozvaní byť kráľmi s malým „k“ a byť podriadenými Kráľovi s veľkým „K“. A to aj skrze autority cirkvi, ktoré nás vedú vo viere. Sme povolaní byť jeho zástupcami na zemi, veľvyslancami neba.

Čo je to vlastne vláda? Naša vláda znamená, že prijímame zodpovednosť. Nebudeme sa vyhovárať na okolnosti ani na to, čo sa mi stalo. Budeme stáť za vecami, v ktorých sme – za spoločenstvom, rodinou a rozhodnutiami, ktoré robíme a za ktoré nesieme zodpovednosť –, aj keď urobíme chyby.

„Naša vláda znamená, že prijímame zodpovednosť. Nebudeme sa vyhovárať na okolnosti ani na to, čo sa mi stalo. Budeme stáť za vecami, v ktorých sme, aj keď urobíme chyby.“ Zdieľať

Vláda človeka znamená, že robíme rozhodnutia. Ľudia veľakrát hovoria: „Neviem, čo je Pánova vôľa. Neviem, akú školu si zvoliť, akým smerom sa vydať.“ No niekedy sa od nás len očakáva uchopiť to, čo nám bolo dané, a rozhodnúť sa. Nečakať na „anjelské zjavenia“.

Vládneme vtedy, keď vykonávame spravodlivosť, čo znamená robiť to, čo je spravodlivé, to, čo je v súlade s našou pravou identitou a s tým, že sme kráľovské deti. Ako Kristus, keď kráčal v istote svojej identity.

Spravodlivé je tiež mariť skutky zlého – kaziť peklu plány je tou najkrajšou vecou a prejavuje sa často takými jednoduchými krokmi – keď sa k ľuďom správame milo, keď vyslovujeme žehnajúce slová a podobne.

Ak vládneme vo svojom živote, ochraňujeme a vytvárame priestor bezpečia – miesto, kde sa ľudia v našom okolí budú cítiť prijatí a budú vstupovať do svojej vlastnej identity a životnej cesty.

Vláda sa totiž naozaj začína v mojom vlastnom živote – ako viem spravovať to, čo mám, a ako dokážem prijímať zodpovednosť za veci, ktoré mi Boh zveril. Ak viem spravodlivo a zodpovedne spravovať to, čo mám, Boh mi zverí ďalšie veci!

Sme teda tak trochu králi a budujeme svoje kráľovstvá. Dokonca sme k tomu pozvaní, aby sme vládli, no v kontexte podriadenosti jedinému Kráľovi kráľov Ježišovi Kristovi.

Je tu advent a my sa pripravujeme na príchod Kráľa kráľov. Výzvou však ostáva otázka, či sa mu pôjdeme pokloniť ako traja králi, či mu podriadime svoje rozhodnutia, správanie a smerovanie svojho života. Lebo Vianoce sú o tom, že sa narodí Kristus, a otázkou je, či mu dovolíme sa narodiť v nás. Či mu dovolíme vládnuť.