Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Východné cirkvi Svet kresťanstva
05. december 2022

Rusko po Putinovi

Cár a patriarcha sa sami vyhnali z dejín. Otázkou je, kto a ako ich nahradí

Pohľad odborníka z Pápežského východného inštitútu v Ríme na dejiny aj súčasnosť Ruska. 

Cár a patriarcha sa sami vyhnali z dejín. Otázkou je, kto a ako ich nahradí

Foto: TASR/AP

Ani po deviatich mesiacoch vojny na Ukrajine hazard Putina a jeho kasty pri moci neprivodil očakávané znovuzrodenie veľkého Ruska, ktoré je povolané ohromiť svet svojou vojenskou silou a svojou morálnou nadradenosťou.

Tma a mráz padli nielen na kyjevské a ľvovské ulice zdevastované iránskymi bombami, ktoré si Rusi zohnali, aby doplnili vlastné muničné sklady, ale predovšetkým na samotné srdcia ruského ľudu, ktorý je nútený na verejnosti chváliť šialenstvá Kremľa, ale v skutočnosti je zúfalý z vlastnej budúcnosti.

Z celého sveta, počnúc rímskym pápežským stolcom, sa ozývajú výzvy na zastavenie vojnovej tragédie a na dohodnutie aspoň nejakej formy prímeria, pretože dôsledky vojny sú čoraz neúnosnejšie nielen pre sužovaných Ukrajincov, ale pre všetky zatiahnuté národy, od Európy až po Ameriku a Čínu.

Napriek tomu skutočnou otázkou nie je až tak – alebo len – ukončenie bojov a bombardovania, ale to, čo bude nasledovať vo všetkých zemepisných šírkach, a najmä v Rusku.

Najväčšie straty a zisky zároveň

Ukrajina je nepochybne krajinou, ktorá utrpela najväčšie straty, ale paradoxne dosiahla aj najväčšie zisky. Stratila životy mnohých ľudí, vojakov aj civilistov, detí aj starcov, prišla o budovy, elektrinu a kúrenie, o veľké plochy okupovaného a „anektovaného“ územia, bola nútená evakuovať mnohých občanov v masovom exode, o ktorých sa nevie, koľko z nich a kedy sa vráti domov.

Zároveň po toľkých storočiach a toľkých neúspešných pokusoch konečne nadobudla vedomie, že je národom s vlastnými ideálmi a vlastnými hrdinami, s vlastnými symbolmi – mestami a pocitmi odvahy v odpore a aktívnej obrane vlastnej krajiny, vlastných záujmov, vlastného ľudu.

Získala podporu a solidaritu Európy, pre ktorú už nie je len neznámym pohraničím, ale srdcom kontinentu, ktorý vždy miloval Rusko so všetkými jeho protikladmi a naďalej po ňom túži, ale teraz považuje Ukrajinu za centrum, okolo ktorého sa zjednocujú mnohé duše východu aj západu, severu aj juhu.

Odbojom Ukrajiny sa zrodila nová východná Európa, hranica, ktorá sa tiahne od Baltského po Čierne more a čelí hrozbám barbarskej Eurázie. Zdieľať

Ukrajina vie, že ju čaká ťažká budúcnosť plná nástrah úskalí, že sa musí obnoviť, a pritom sa spoliehať na podporu celého Západu a najmä Spojených štátov, kde sa počas dlhej sovietskej zimy usadila početná ukrajinská diaspóra.

Ukrajina vie, že je predurčená udržiavať vysokú ozbrojenú ostražitosť ako nový Izrael obklopený nepriateľmi a vždy sa bude musieť brániť pred ruským medveďom, ktorý reve za jej bránou.

Susedné krajiny ako Poľsko, Rumunsko, Maďarsko, Moldavsko, Slovensko a pobaltské krajiny sú teraz pokrvnými a životnými bratmi, už nie fragmentmi totalitného „bývalého sveta“, ale východnou dušou kontinentu bohatého na históriu, kultúru a náboženskú vieru, ako aj finančné prostriedky a technologický potenciál.

Odbojom Ukrajiny sa zrodila nová východná Európa, hranica, ktorá sa tiahne od Baltského po Čierne more a čelí hrozbám barbarskej Eurázie.

Čo bude s Ruskom?

Naopak, Rusko čelí priepasti izolácie a nevôle, ekonomickej recesie a politickej bezvýznamnosti, opovrhnutiu a zmätku zo strany zvyšku sveta vrátane krajín „priateľov na večné časy“, ako sú veľká Čína, povýšenecké Turecko a nesmierna India, ktoré sa tvária, že hladkajú rozzúreného psa a držia sa od neho čo najďalej.

Všetci Rusi, tak tí, ktorí bezvýhradne podporujú militantné vlastenectvo, ako aj mnohí, ktorí dúfajú v koniec nočnej mory alebo sa len nesmelo snažia vzdorovať, riskujúc láger a vylúčenie zo spoločenského života akýmkoľvek iným spôsobom, hľadia do budúcnosti s pocitom zmätku a neistoty, hnevu a viny, frustrácie a hrôzy z prázdnoty.

Nie je to prvýkrát v histórii, čo Rusko čelí strate seba samého a nutnosti prejsť cez ľadovú púšť bez toho, aby videlo cestu von. V tisícročnej histórii Ruska sa všetky jeho generácie stretávali s postupnosťou úmrtí a znovuzrodení, a to oveľa viac ako iné regióny sveta sužované konfliktmi a katastrofami, od Stredozemného mora po Blízky východ, od vojen na severe po koloniálne vojny na moriach a oceánoch.

Dve storočia stredovekého „tatárskeho jarma“ zabránili tomu, aby sa starobylá Rus stala protagonistkou európskej obrody po zániku starovekých ríš, a odsúdili ju na „civilizačné zaostávanie“, ktoré do značnej miery živí komplexy menejcennosti a nenávisti, ktoré dodnes explodujú v krvi Rusov.

Sedemnáste storočie „pochmúrností“ rozložilo to, o čo sa pokúšali v predchádzajúcom storočí, teda sen o „treťom Ríme“. Sedemdesiat rokov sovietskej totality prinieslo podobný, ak nie väčší efekt než mnohé zániky a „stagnácie“ Ruska v predchádzajúcich storočiach.

Práve počas komunistického režimu, ktorý stále vo veľkej miere poznačuje vedomie Rusov, sa dynamika smrti a vzkriesenia niekoľkokrát zopakovala pre nemožnosť uskutočniť univerzálny ideál revolúcie a nového sveta spravodlivosti a mieru.

Inzercia

Nie je to prvýkrát v histórii, čo Rusko čelí strate seba samého a nutnosti prejsť cez ľadovú púšť bez toho, aby videlo cestu von. Zdieľať

Leninská občianska vojna vyústila do nesmelého trhového hospodárstva, neskôr uduseného stalinským tridsaťročným obdobím, ktoré chcelo dosiahnuť očakávaný úspech vďaka víťazstvu vo vlasteneckej vojne a veľkej priemyselnej transformácii dosiahnutej vďaka zotročeniu väzňov v lágroch.

Nie je náhoda, že putinizmus sa navrhuje ako napodobenina stalinizmu, a to tak vo svojom bojovnom a ideologickom zápale, ako aj vo svojich univerzálnych a ekonomických nárokoch, ktoré sprevádzajú represie čoraz viac podobné represiám na súostroví Gulag. Stalinova smrť nezanechala uskutočnený raj, ale peklo útlaku, z ktorého sa treba čo najskôr vymaniť, ako sa o to pokúsil rozporuplný „chruščovský odmäk“, ktorý bol čoskoro umelo prerušený, aby sa obnovila nehybnosť a neostalinistická diktatúra brežnevovského dvadsaťročného obdobia.

Vojna v Afganistane prinútila Rusko, aby opäť hľadalo seba samo v neohrabaných pokusoch gorbačovskej perestrojky a jeľcinovskej prozápadnej demokracie, takých nešťastných, že vyprodukovali novú totalitu, v militantnom pravosláví Putina a Kirilla.

Kto nahradí Putina a Kirilla?

Dioskúrovia zvrchovanosti príznačných „tradičných hodnôt“, cár a patriarcha, sa v skutočnosti sami vyhnali z dejín a v hysterických výbuchoch nad Ukrajinou prežívajú len ich tragické masky s vedomím, že ​​v ruských a svetových dejinách už nemajú čo hrať.

Ruská spoločnosť aj cirkev sa pýtajú, ako ich bude možné nahradiť, možno v priebehu niekoľkých mesiacov, ale aj keby to bolo o niekoľko rokov, faktické podmienky by sa nezmenili, len by sa predĺžila nesmierna stagnácia.

V občianskej a cirkevnej politike, ktoré sú v Rusku neoddeliteľne spojené, doteraz neexistujú skutočné alternatívy k prezidentovi Putinovi a patriarchovi Kirillovi. Oponenti a disidenti sú v lágroch alebo v exile a mnohé vhodné osobnosti, ktoré tvoria túto „vnútornú a vonkajšiu diaspóru“, zatiaľ nemajú silu ani nápady, aby navrhli alternatívu.

Armáda, regionálni guvernéri, ministri a celá vládnuca trieda sú z presvedčenia a nutnosti prispôsobení a podriadení želaniam kremeľského bunkra. A najznepokojujúcejšie je to, že jediní, ktorí sa pohybujú v budúcej perspektíve, sú najfanatickejší a najbojovnejší duchovia, ako napríklad čečenský prezident Ramzan Kadyrov alebo „Putinov kuchár“ Jevgenij Prigožin.

Práve Wagner, zakladateľ brutálnej spoločnosti žoldnierov, ktorí v extrémnej podobe reprodukujú brutalitu sovietskeho Specnazu, sa v posledných týždňoch rozhodol prelomiť patovú situáciu a založiť novú formáciu, ktorá bude schopná zvládnuť čoraz viac sa blížiacu postputinovskú éru.

Prigožin plánuje vytvorenie „konzervatívneho vlasteneckého hnutia“, v tlači označované za radikálno-vlastenecké, ktoré po rokoch skrývania sa v „kuchyni“ zákulisia moci zasahuje na verejnosti čoraz viac explicitnými formami.

V kúpených alebo zrekvirovaných nákupných centrách organizuje konferencie, výstavy a študijné stretnutia, na ktorých obviňuje vládnucu elitu z prílišnej bojazlivosti, pestuje extrémny revanšizmus a zmysel pre pomstu za vojenské zlyhania.

Z Kremľa sa množia popierajúce tlačové správy, podľa ktorých „Prigožin nemá v úmysle založiť novú stranu, ale venuje sa rozsiahlym sociálnym projektom“, a dokonca aj komunisti ubezpečujú, že prípadná Prigožinova strana „je odsúdená na neúspech“, čo sú formulácie, ktoré len zvyšujú pocit obavy z toho, čo sa skutočne môže stať.

Vlastenecký radikalizmus nie je nič iné ako extrémna forma populizmu, rozmer, v ktorom sa v posledných desaťročiach ocitli politiky všetkých krajín sveta po vyčerpaní ideológií a údajnom „konci dejín“.

Namiesto toho ide o to, aby sme začali nové dejiny, v Rusku i mimo neho, aby sme hľadali odvahu začať odznova s ​​pokorou a otvorenosťou voči každej potrebe, počnúc mierom, aby sme našli zmysel pre solidaritu a súlad, pre dialóg a obnovu svetov a duší.

Pôvodne publikované na asianews.it. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.