Život kresťana Vytrvalosť a stále tesnejšia brána

Zbožné páry, ktoré sa kedysi nevedeli dočkať, až uzavrú katolícke manželstvo, sa môžu rozpadnúť v trpkom rozvode. Kňazi, ktorí kedysi pri svojej vysviacke prekypovali túžbou slúžiť Pánovi, môžu stratiť istotu o svojom povolaní a odísť z kňazstva. Príliš veľa príbehov rozpráva o kedysi významných katolíkoch, ktorí odišli z Cirkvi a vybrali si nejaké iné alebo aj žiadne náboženstvo.

Toto sú viditeľné a dramatické príklady skutočnosti, ktorú sme asi všetci videli aj v menšej mierke a pred ktorou musí byť každý z nás na pozore, aby sme aj my nešli v ich stopách: keď kráčame po kľukatých cestách životnej púte, nemôžeme dovoliť, aby sa nám v duši umenšilo svetlo viery – či ešte horšie, aby zhaslo.

Ako vysvetliť akýkoľvek duchovný rozklad, keď sa človek kedysi horlivo zúčastňoval na sviatostiach a na duchovnom živote? Nemali by všetky tieto milosti uchovať dušu po zvyšok života v bezpečí a priviesť ju do večného života? Zdá sa, že v reči na vrchu Ježiš myslel na duše, ktoré sa s námahou budú snažiť zostať verné:

„Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 13 – 14)

V protiklade k moderným očakávaniam by sa zdalo, že Ježiš predpovedá, že spasených nebude veľa, ale málo ľudí. Nie preto, že by bol lakomý skupáň, ktorý si sebecky necháva svoje kráľovstvo iba pre seba a malý počet favorizovaných priateľov. Je to preto, že my, padnuté ľudské bytosti, dávame prednosť ceste najmenšieho odporu, ktorá, ako nás varuje Pán, rozhodne nie je cestou k nemu. Cesta z briežka sa zdá ľahká, lebo ponúka hmatateľné, materiálne vábenia sveta a tela, ktoré v nás zadúšajú duchovné sklony.

Vedie však do záhuby, večnej smrti bez Boha, ktorý záhadne nikoho nenúti vybrať si lepšiu cestu. Muži a ženy si ju volia slobodne. Alebo nie.

Naopak, cesta k spáse je podľa svätého Augustína úzka preto, lebo ľudia „v skutočnosti nedôverujú Pánovi, keď volá: ,Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním… Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké‘“. Iba málokto vezme na seba Pánovo jarmo, a tak je brána tesná. Netreba širokú cestu, aby sa na ňu pomestili.

Zdá sa však, že aj niektorí ľudia, ktorí spočiatku nadšene prijímajú Pánovo jarmo a horlivo prechádzajú nespočetné míle, nakoniec majú problém udržať rovnováhu na tejto ťažkej ceste, na ktorej sa brána pred nimi každým krokom akoby zužovala, a nie rozširovala. Začnú sa knísať a zakopávať. Sú stále znechutenejší a frustrovanejší. Uvažujú nad tým, že to vzdajú. Časť z nich určite.

Prečo? Niektorí členovia tejto skupiny, ako prísne povedal svätý Hieronym, „keď našli cestu pravdy, uchvátení svetskými slasťami utekajú z polcesty“. Iní sa podobajú na svätého Petra, ktorý kráčal po vode. Keď na nich dorážajú životné skúšky, pri kráčaní odvracajú oči od Pána. Peter sa potopil; oni schádzajú z cesty, otáčajú sa a hľadajú inú cestu, po ktorej budú putovať.

Ich smutný stav je varovaním pre tých niekoľkých, ktorí sa namáhajú, aby na konci života vstúpili do tesnej brány, a dáva im triezvy pohľad. Je odstrašujúce a náročné kráčať po ťažkej ceste 50, 60, 70, 80 či 90 rokov, pričom pre úspech je nevyhnutné každý deň či týždeň opakovať tie isté činnosti. Ak máme doraziť do cieľa tejto cesty, nedokážeme to urobiť sami. Budeme potrebovať Božiu pomoc, ktorá prichádza vo forme cnosti, o ktorej počujeme iba zriedka, no veľmi ju potrebujeme. Touto cnosťou je vytrvalosť.

Svätý Tomáš Akvinský učí, že cnosti viera, nádej a láska majú za cieľ koniec života, a preto vytrvať v týchto vyšších cnostiach nám umožňuje cnosť vytrvalosti odvodená od odvahy. Vytrvalosť ako cnosť však nemôže uspieť iba vďaka ľudskému úsiliu. „Potrebuje nielen posväcujúcu milosť, ale aj milosť vo forme Božej pomoci, ktorá človeka uchováva v dobre až do konca života.“

Vysvetlenie vytrvalosti, ktoré dáva anjelský učiteľ, nám pripomína nielen to, že viera je dar, ktorý sme si nezaslúžili, ale že nezaslúženým darom je aj zotrvanie v Božej láske. S bázňou a chvením pracujeme na svojej spáse sčasti aj preto, lebo sa ktorýkoľvek deň dokážeme od Boha odvrátiť.

To sa zriedkakedy deje ako náhly akt vzbury; obvykle sa to deje pomaly – vynechávame modlitby, podľahneme malým pokušeniam, niečo svetské vyzdvihneme nad Božie výhradné práva. Negatívny popud nás postupne odvracia od Boha a do seba samých. Nakoniec dar viery, ktorý nám Boh dal, zostane zvetraný, krehký a bez chuti. Keby sme volali k Pánovi, on by nám odpovedal. No my sme zostali netrpezliví a pritom sme jeho dar premrhali.

Pred rokmi som sa naučil naspamäť jednu rannú obetnú modlitbu, ktorá obsahuje vzdávanie vďaky Bohu za to, že „ma povolal ku katolíckej viere“. Končí sa siedmimi prosbami, z ktorých prvá je: „Udeľ mi vytrvalosť žiť svoje kresťanské povolanie.“ Jasnejšie, najmä v sekulárnom veku, by mohla znieť: „Udeľ mi vytrvalosť žiť vieru, ktorú si mi dal, až do konca života.“ Iba s touto cnosťou budeme mať milosť vstúpiť do tesnej brány. Pôst predstavuje výborný čas na to, aby sme sa o ňu začali modliť.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura, Jr. vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere. Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God's Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi. Dôvera v Boží plán spásy).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.