Ukrajinský vojenský kaplán Michał Prokopiw, ktorý aktuálne pôsobí vo vojenskej nemocnici v Charkove, vraví, že „počas vojny jedni Boha objavujú, ďalší vieru strácajú. Záleží na tom, či sa človek modlí a obracia k Bohu, či vidí jeho prozreteľnosť“.

Tvrdí, že vo vojne ľudia veľmi rýchlo nadväzujú vzťahy a prijímajú dôležité rozhodnutia. „Sú tu pohreby aj svadby, aj spovede, každú nedeľu po omši ideme s Eucharistiou po celej nemocnici,“ vraví s tým, že ľudia vedia, koľký deň vojny je, ale nevedia, aký je deň v týždni.

„Našu nemocnicu ostreľovali niekoľkokrát. Najčastejšie to bolo v nedeľu a počas mariánskych sviatkov. Neviem, či to bola náhoda alebo to bolo cielené,“ zamýšľa sa kňaz pôsobiaci v Charkove.

Ako ste sa dostali k práci vojenského kaplána v Charkove?

Keď sa začala vojna, bol som na dovolenke v Poloninách blízko slovenských hraníc. Tri dni som nemohol uveriť, že sa v 21. storočí môže niečo takéto diať. Potom som sa vrátil do školy v Krosne, takisto blízko Slovenska, kde učím malé deti. Pochádzam z Ukrajiny, ale mám predkov aj z Poľska. Ukrajina je moja prvá vlasť, a preto som sa sem po vypuknutí vojny rozhodol prísť. Charkovský biskup Pavel súhlasil, že ma prijme, potrebovali niekoho do vojenskej nemocnice.

Museli ste prejsť nejakým prijímacím pohovorom?

Mal som s biskupom krátky rozhovor, kde mi na rovinu povedal, že v meste sa strieľa, že ma môžu zraniť, uniesť či zabiť. Povedal, že ak som schopný prekonať strach a stres, môžem prísť, ale ak nie, tak nech radšej nechodím.

Ako ste reagovali?

Spýtal som sa, ako mám prísť. Lietadlá už nelietali, dalo sa prísť vlakom alebo autobusom. Nakoniec som išiel s dobrovoľníkmi z Varšavy, cesta nám trvala štyri dni.

Ako dlho už v Charkove pôsobíte?

Prišiel som siedmeho marca 2022. V jeden z prvých dní mi otec Vojtech, ktorý riadi tunajšiu charitu, ukázal mesto. Bolo to strašné, všade boli samé ruiny, potrhané drôty, nič nefungovalo, ani obchody, ani lekárne, banky či bankomaty. Nič. Na ulici bolo vidieť viac pomníkov ako ľudí. Tí, čo zostali, bývali v pivniciach alebo v metre. Prvé tri mesiace som býval v nemocnici s dobrovoľníkmi. Boli sme všetci v jednej izbe, niektorí spali na posteli, iní na podlahe.

Keď ste prišli do Charkova a videli ste, ako to tu vyzerá, neoľutovali ste to? Nepovedali ste si, že ste mali radšej ostať v Poľsku?

Nie, neľutoval som. Patriotizmus je pre mňa veľmi dôležitý. Vychovali ma starí a prastarí rodičia, ktorí prežili prvú a druhú svetovú vojnu. Môj dedko bol dlhé roky s celou rodinou na Sibíri. Nemyslel som si, že to, čo prežili, budem zažívať aj ja.

Človek myslí iba na to, aby prežil ešte jeden deň a jednu noc. Všetko ostatné je zbytočné. Zdieľať

Do Charkova som prišiel zmierený s tým, že môžem zahynúť. Ale chcel som byť s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc a blízkosť, špeciálne blízkosť Boha. A tými sú najmä ranení vojaci v nemocnici. Ale bolo to veľmi ťažké a stresujúce. Ľudské myslenie sa dostane do tunela. Človek myslí iba na to, aby prežil ešte jeden deň a jednu noc. Všetko ostatné je zbytočné.

Ako ste to zvládali?

Pre mňa je neuveriteľná Božia prozreteľnosť. To, že Pán o všetkom vie a bdie nad každým z nás. S jeho pomocou sa dá prežiť, prekonať stres a pomôcť ľuďom. Bola to veľmi náročná skúsenosť, ale neľutoval som to.

Boli to strašné chvíle, áno, ale neodpustil by som si, keby som sem neprišiel. To je môj prístup, ale každý musí sám rozoznať, či utiecť alebo zostať.

V takýchto situáciách pomáha aj humor, pomáha, aby človek celý čas neplakal a nebol smutný. Prvý mesiac bola prohibícia. Obchody na to reagovali banermi, na ktorých bolo napísané: „Drahí klienti, veľmi sa ospravedlňujeme, alkohol nepredávame, všetko držíme na postputinovskú éru.“ Humor je dôležitý a pomáha prežiť.

Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Ukrajina je prevažne pravoslávna krajina, aké máte zázemie v nemocnici?

Je v nej kaplnka a spolupracujeme s ukrajinskou pravoslávnou cirkvou. Mávame pravoslávne aj katolícke pobožnosti. Priatelíme sa a pomáhame si.

Ako vás prijímajú vojaci ležiaci v nemocnici?

Je to trochu zvláštne, pretože tu nepoznajú čiernu sutanu. Keď som prišiel k raneným vojakom, zľakli sa, pretože si mysleli, že som hrobár a prišiel som po mŕtveho. Bol som totiž oblečený v čiernom, lekári chodia v bielom, pravoslávny kňaz má zelenú vojenskú reverendu. Má aj vojenské nášivky a označenie, kto je a či s ním možno hovoriť. Pre vojakov je dôležité, aby som mal reverendu a kríž, aby vedeli, s kým hovoria. Tak som si rýchlo zabezpečil reverendu, kríž a označenie.

Majú ranení vojaci záujem rozprávať sa s kňazom?

Keď ich z frontovej línie preložia do nemocnice, stojí ich to veľa síl a potrebujú čas, aby sa dostali z vojnového chvenia, zo zákopového života, zo zabíjania, aby si uvedomili, že sú v bezpečí nemocnice. Mnohí sa pýtajú, kde je puška, kde je granát, kde sú Rusi, akoby ešte boli na vojnovom poli.

V prvý moment sa s nimi radšej nerozprávam, iba ak to vyslovene chcú oni. Keď už sú po operácii či ošetrení a vyspia sa, každý z nich predstavuje úplne iný svet. Jeden sa chce rozprávať, ďalší sa čosi pýta, iný začne plakať, ktosi potrebuje telefón, aby zavolal domov.

Najhoršie to je s tými, ktorí vôbec nič nehovoria, iba prázdnym pohľadom pozerajú na stenu alebo do okna. Mladý chlapec sa po operácii zobudí a vidí, že nemá ruku, nohu alebo iné časti tela, a nevie si predstaviť, ako bude ďalej žiť. Bol zdravý a nevie, čo ďalej. Alebo videl veľa smrti a nevie, ako si s tým poradiť.

Ako k nim pristupujete?

Objatie otvára ľudí. Keď objímete vojaka, začne plakať. Zdieľať

Objatie otvára ľudí. Keď objímete vojaka, začne plakať. Pomáha aj personálu, lekárom, zdravotným sestrám. Keď rozdávam v nedeľu Eucharistiu, niekedy sa ma pýtajú, či ich objímem. Hovoria, že to veľmi potrebujú. A potom z nich vychádzajú emócie, ktoré v sebe držia. Aj ich synovia a manželia bojujú, každý deň vidia, ako im zomierajú pacienti. Potrebujú cítiť blízkosť, že niekto je aj s nimi.

No a tiež je iné, keď vojaka objímeš, ako keď mu povieš iba slovom, že mu chceš pomôcť. Vtedy vie aj bez slov, že mu chceš pomôcť, že ho akceptuješ a rešpektuješ. To isté potrebujú aj dôstojníci. Ale nie pred vojakmi.

Je vo vojne miesto pre Boha?

Počas vojny jedni Boha objavujú, ďalší vieru strácajú. Záleží na tom, či sa človek modlí a obracia k Bohu, či vidí jeho prozreteľnosť.

Stretávam rôznych ľudí, pravoslávnych, katolíkov, protestantov, moslimov, židov či ateistov. Bol tu napríklad jeden vojak, ktorý prišiel z Poľska už prvého marca. V Poľsku nechal ženu a dve deti, pôvodom sú z Pomoranska. Nebol veriaci, nechodil nikdy do kostola, nikdy ho k tomu nikto neviedol. Vieru našiel až v zákopoch. Absolvoval katechézu, dal sa pokrstiť, prijal prvé sväté prijímanie aj pomazanie chorých. Dvadsaťštyriročný muž. Viera miestnych ľudí aj vojakov je často veľmi jednoduchá.

Ako sa to prejavuje?

Pýtal som sa napríklad vojaka, či sa pomodlíme za jeho zdravie. Povedal, že áno, tak som mu navrhol pomodliť sa Otčenáš, no povedal mi, že takú modlitbu nepozná. To isté sa zopakovalo pri Zdravas Mária. Spýtal som sa ho, akú modlitbu teda pozná, a povedal, že „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

Spýtal som sa ho, či je katolík alebo pravoslávny, a ani nevedel, že v tom je nejaký rozdiel. Iba vedel, že je pokrstený a že sa vie prežehnať. Neskôr za mnou prišiel, mal tvár poranenú od striel a chcel odo mňa, aby som mu požehnal vodu na tvár. Pýtal som sa ho, čo má na mysli, a povedal mi, že chce vodu, ktorá mu zahojí tvár. Povedal som mu, že mu nerozumiem, a on sa ma spýtal, či som neveriaci.

Odpovedal som mu, že som veriaci, a tak opäť nástojil, aby som mu dal vodu, ktorá mu zahojí tvár. Tak som mu posvätil vodu. Spýtal sa ma, ako často sa ňou má umývať, tak som mu povedal, že tri razy denne. Poďakoval mi a povedal mi, že vie, že Boh ho uzdraví. Je to veľmi jednoduchá viera, ktorú treba u tých ľudí chrániť.

Nie je to pre vás ťažké, udržať si vieru, keď vidíte toľko utrpenia?

Nie, lebo v tých ľuďoch vidím, že sú Božie deti. Život má cieľ. To, že žijeme, má svoj účel. Bránime svoju vlasť, pravdu, bránime svoj život, svoju zem, svojich blízkych, vieme, prečo umierame. Ale je ťažké prijať toto utrpenie. Je náročné byť s umierajúcimi a ich blízkymi.

Počas prvého týždňa môjho pôsobenia prichádzala do nemocnice každý deň sestra a manželka mladého 26-ročného vojaka, ktorý bol celý doráňaný a ležal v bezvedomí. Chceli ho vidieť, ale nepustili ich, na oddelenie púšťali len kňaza. Keď manželka prišla na siedmy deň, bola veľmi pokojná a povedala mi, nech idem za jej mužom a poviem mu, že je tehotná, že bude otcom. No a my sme jej museli povedať, že v noci zomrel.

Čo ste urobili?

Keď sme s tými ženami prišli k jeho telu, bol to strašný obraz. Bolo úplne roztrhané, všetko sa z neho lialo, bolo cítiť smrad, zápach smrti. Bolo to strašné. Bol som s tými ženami niekoľko hodín, aj potom neskôr v kostole pri tele muža. Nevedel som, ako mladej žene pomôcť. Sadol som si k nej, objal som ju, vzali sme do rúk ruženec a hodinu sme ho s plačom odriekali. Po hodine sa už upokojila natoľko, že dokázala vypiť čaj a začať telefonovať blízkym, že bude pohreb. Je to ťažké, ale pre týchto ľudí veľmi potrebné.

Vojaci všetko čítajú z tváre. Niečo im poviete, ale oni veľa vedia aj z toho, ako sa na nich pozeráte. Nemôžeme im prinášať strach, plač, rozpaky. To je úplne zakázané. Musíme im prinášať radosť, nádej, silu. Keď sa bojíš, plačeš, nechoď k vojakom. Strach im nechýba.

Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Kde čerpáte silu, aby ste mohli túto radosť a nádej prinášať, aj keď okolnosti sú neraz veľmi ťažké?

Každodenná modlitba, ruženec, svätá omša a spoločenstvo. So spolubratom sa spoločne modlíme v kostole. Aj tu, kde bývam, je spoločenstvo, je tu svätá omša a prijatie. Počas vojny ľudia rýchlo nadväzujú vzťahy a prijímajú rozhodnutia. Sú tu pohreby, svadby aj spovede, každú nedeľu po omši ideme s Eucharistiou po celej nemocnici. Sme dvaja a trvá nám to pol dňa. Kto chce a verí, má možnosť a ľudia sa takto dozvedia, ktorý je deň v týždni. Vedia, koľký je deň vojny, ale nevedia, či je pondelok alebo nedeľa.

Ruskí vojaci sa pár týždňov po začatí invázie dostali do bezprostrednej blízkosti mesta. Severné predmestie Charkova bolo v podstate frontovou líniou, potom ukrajinskí obrancovia získali toto územie pod svoju kontrolu, Rusi však naďalej Charkov bombardovali. Kedy bolo v nemocnici najťažšie?

Našu nemocnicu ostreľovali niekoľkokrát. Najčastejšie to bolo v nedeľu a počas mariánskych sviatkov. Neviem, či to bola náhoda alebo to bolo cielené. V septembri bolo silné a blízke ostreľovanie veľkými kalibrami. Schádzali sme dole do pivnice, budova sa triasla. Keď sme sa ukrývali, akurát z ulice prinášali ranených. Mal som pocit, že sa všetko zastavilo a vidím spomalene. Niesli ranené ženy a mužov, na to som už bol trocha zvyknutý. Ale potom som videl, ako niesli zakrvavené deti. To bolo veľmi ťažké.

Ako ste to zvládli?

Keďže som veriacim človekom, tak to, čo vidím, nedržím v sebe, ale delím sa s tým s Pánom Bohom. Robím, čo môžem, a to, čo nemôžem a na čo nemám vplyv, odovzdávam Pánu Bohu. Do zošita si zapisujem úmysly na modlitbu a omšu.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Vojaci mi dávajú náročné otázky, na ktoré nemám hneď odpovede. Pýtajú sa, prečo je táto vojna, prečo je taká krutá, či je dovolené zabíjať, kedy sa to skončí, čím sa to skončí, či niekto bude na nich pamätať.

Je oddelenie, kde ležia ľudia, ktorí majú ťažké popáleniny. Ležia nahí, nesmú byť ani prikrytí, pretože by im prikrývka prischla k rane. Ovieva ich teplý vzduch, aby im rany postupne zaschli. Pacienti, ktorí tam ležia, sa chcú rozprávať, pretože vtedy zabúdajú na utrpenie.

Mal som jeden veľmi ťažký rozhovor s mladou ženou, ktorá mala okolo tridsať rokov a bola lekárka. Mala spálené ruky, nohy, prsia, tvár a polovicu hlavy mala bez vlasov. Pýtala sa ma, či si myslím, že si ju ešte niekto vezme za ženu. Či bude mať muža, deti, svadbu, rodinu. „Pasovali by mi svadobné šaty?“ Nevedel som, čo jej na to povedať. Povedal som jej, že má šťastie, že žije, že môže o tom rozmýšľať.

Ako veľmi sa vojna odráža na psychike vojakov?

Sú rany, ktoré nevidno. Túto ženu zachránili. Ale psychológovia hovoria, že ľudia, ktorí prežili hrôzy vojny, si to budú niesť do konca života. Možno to porovnať len so ženou, ktorá podstúpila potrat. Veľmi dobre o tom hovorí film Mariupol. (Ne)stratená nádej. Je to dokument o piatich ženách, ktoré prežili vojnu. Dá sa pozrieť na internete.

Vo filme vidno, ako sa mení myslenie ľudí a ich starosti. Keď mesto začali okupovať Rusi a začalo sa ostreľovanie, jedna z tých žien, jej rodina a susedia sa trápili nad tým, ako budú žiť v dome bez okien a s deravou strechou.

To bol prvý týždeň. Neskôr bývali v pivnici a ďalší týždeň sa strachovali, či ešte dom a ich bývanie stojí alebo nie, či sa budú mať kam vrátiť. Tretí týždeň hovorili iba o tom, koľkí zo susedov a z rodiny ešte žijú.

A keď potom vychádzali von, pozerali len na asfalt, kde ležali telá susedov, detí, rodiny a priateľov, a neboli schopní ich ani pochovať, keďže ostreľovanie bolo silné. Keď k nim prišli Rusi, nevedeli, čo s nimi urobia. Ale mali šťastie, vojaci im povedali, že sa môžu tešiť, pretože môžu z mesta odísť.

Foto – Postoj/Juraj Brezáni

Stretli ste v nemocnici aj nejakého ruského vojaka?

Ja som ich nezastihol, ale v prvom týždni vojny boli v nemocnici aj ruskí vojaci. Druhý kňaz s nimi hovoril, ponúkal im spoveď, sväté prijímanie, rozhovor. Oni mu hovorili, že oni nie sú na vojne, ale na cvičení. Že nie sú na Ukrajine, ale v Rusku a že tá munícia nie je skutočná, ale len cvičná. Tvrdili, že nič neľutujú, pretože nespravili nič zlé. Nechceli ani spoveď, ani sväté prijímanie.

Keď vojenský dôstojník hovorí, že toto nie je vojna, len cvičenie a munícia je cvičná, ale zároveň hovorí, nech naňho nestrieľajú z jeho zbrane, tak neviem, či je to hlúposť alebo psychóza.

Teraz už asi ruskí vojaci vedia, že to je vojna.

Myslím, že vedia. Ruská propaganda je silná. Poviem príklad 18-ročného vojaka z Ruska. Išiel do boja na Ukrajinu, cestoval sedem dní zo Sibíri. Tri dni tu bojoval, dostal sa do zajatia a dostal telefón, aby zavolal rodičom. Na Ukrajine je taký zákon, že keď otec alebo matka príde po vojaka, tak ho pustia domov. Ale rodičia sa musia prísť pozrieť, čo sa tu naozaj deje.

Zavolal matke a povedal jej: „Žijem, som na Ukrajine, som v zajatí, a keď po mňa prídeš, tak ma pustia domov. Len po mňa príď.“ A mama povedala synovi, že dostala od ruskej armády doklad o tom, že už nežije, a tak sa z nej na dedine stala matka hrdinu. Dostala vďaka tomu aj nové auto Ladu Kalinu. Dodala, že ak sa ukáže, že žije, už nebude matkou hrdinu, ale zradcu a zoberú jej aj to auto. Povedala mu teda, že pre ňu už viac nežije a že už jej nemá viac volať.

To je hrozné...

Áno. Neviem to pochopiť, naozaj neviem.

Keď človek vidí takto zblízka hrôzy vojny, je vôbec možné praktizovať to, čo hovorí Ježiš v evanjeliu o tom, že máme milovať svojich nepriateľov?

Pokiaľ ide o vojnu, nemožno ju vysvetliť ani pochopiť. Vojnu možno len prežiť. A či je na vojne milosrdenstvo? Je. Keď liečia ranených zajatcov nepriateľa, keď je výmena zajatcov, je to čas milosrdenstva.

Jeden z vojakov mi povedal, že jeho úlohou je prežiť vojnu a zabiť čo najviac nepriateľov. A môj nepriateľ má to isté zadanie. Keď sa poddám emóciám, rýchlo zahyniem. Vtedy človek nerozmýšľa logicky a veľa riskuje. Navyše, dá sa to robiť úplne bez emócií, je to jeho práca a časom si na to zvykne.

A milosrdenstvo? Osobne necítim nenávisť. Možno aj preto, že sa modlím. Nenávisť, zlo, hnev zabíjajú vieru v Boha, v ľudí, vieru v spravodlivosť a vo vnútorný pokoj.