Minizamyslenie Kriesme

Celé dejiny poznajú tú výčitku: „Keby bol Boh (tu), nestalo by sa to.“ Kde bol Boh pri vraždení nevinných detí? Kde bol v Osvienčime? A kde je pri tejto nezmyselnej vojne na Ukrajine?

Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ (...) Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ (Jn 11, 1 – 45)

Bol a je v tých zabitých deťoch a ľuďoch. Otázkou je, kde boli a sú v tých chvíľach ľudia? Aj ľudia, ktorí o sebe hovoria, že v neho veria. Kde sme my? Čo môžeme urobiť? A ak môžeme niečo urobiť, prečo stojíme nečinne?

Existuje však aj smrť, ktorá môže nastať ešte pred tou fyzickou. Jej podstatu zhŕňa Anselm Grün: „Kto leží pod kameňom absolútnej absencie vzťahov, je odrezaný od života, všetko sa stráca v totálnom rozklade, všetko odporne zapácha. Na jeho tvári leží šatka a on sám je už iba maskou. Jeho skutočná podstata je mŕtva: je spútaný na rukách aj nohách, nie je teda skutočne slobodný.“

Vtedy sme poslaní kriesiť k novému životu. Živými vzťahmi, vďaka ktorým môže daný človek zažiť skutočnú slobodu. Ako píše Richard Rohr: „Večný Kristus hovorí večnej cirkvi: ‚Rozviažte trpiaci svet a nechajte ho ísť!‘“ (Jozef Husovský)