Sv. Vavrinec z Brindisi Polyglot, ktorý túžil po cele s krížom

Jazykovedec, humanista, filozof, teológ, biblista, kazateľ, misionár, profesor, medzinárodný predstavený, dôverník pápežov, cisárov, kráľov a kniežat, diplomatický vyslanec, vojenský kaplán, vojenský stratég a povzbudzovateľ bojového ducha, polemik, mimoriadne plodný spisovateľ. To je len niekoľko zručností a schopností, ktoré nájdeme v životopise sv. Vavrinca z Brindisi.

„Len máloktorá dnešná nadnárodná spoločnosť by netúžila mať vo svojom tíme tohto prakticky založeného učenca, vplyvného publicistu a všestranného polyglota,“ píšu o ňom kórejskí kapucíni na svojej webovej stránke. Vavrinec však prioritne po ničom z toho netúžil.

Narodil sa ako Július Cézar Russo 22. júla 1559 v talianskom prístavnom meste Brindisi. Jeho otcom bol Viliam Russo, zámožný benátsky obchodník, a matkou Alžbeta Masella. Prvé vzdelanie získal v škole, ktorú viedli františkáni konventuáli, a už od prvých chvíľ bolo jasné, že ide o skvelého študenta.

Už ako štrnásťročný však prišiel o oboch rodičov a starostlivosť o jeho vzdelanie prevzal jeho strýko, vysokopostavený klerik pri benátskej Bazilike svätého Marka. Práve v Kolégiu svätého Marka, ktoré jeho strýko spravoval, získal Július Cézar vynikajúce stredoškolské vzdelanie.

V Benátkach však spoznal menších bratov kapucínov, ktorí mali na ostrove Giudecca malý kostol. Ich prísny život v chudobe na neho hlboko zapôsobil. Požiadal preto o prijatie do rádu, a keď si obliekol rehoľný habit ako novic v kapucínskom kláštore vo Verone, nemal ešte ani šestnásť rokov.

Hneď v nasledujúcom roku zložil večné sľuby a prijal rehoľné meno Vavrinec. Vzápätí nastúpil na Univerzitu v Padove, kde študoval filozofiu a logiku. V príprave na kňazstvo pokračoval v Benátkach štúdiom teológie.

Mal výnimočné intelektuálne schopnosti a veľký smäd po získavaní vedomostí. Miloval štúdium Biblie a zakrátko sa ju naučil naspamäť po latinsky, po grécky a po hebrejsky. A neostal iba pri týchto jazykoch. Čoskoro plynulo hovoril po francúzsky, nemecky, španielsky, ale aj po česky. K starým jazykom pridal aj aramejčinu a sýrčinu.

Ešte ako diakon v roku 1582 viedol v Benátkach pôstne duchovné cvičenia, ktoré zanechali v poslucháčoch hlboký a trvalý dojem. V decembri toho istého roka napokon prijal v Benátkach kňazskú vysviacku.

Po nej sa s plným nasadením venoval kazateľskej službe v mnohých mestách a mestečkách po celom Taliansku. Bol obdarený širokou škálou intelektuálnych a duchovných darov, ktoré z neho robili presvedčivého a úspešného kazateľa.

Jeho dôkladná znalosť Biblie zaručovala, že všetky jeho kázne v nej boli pevne zakorenené, zároveň boli vždy jasné, premyslené a zrozumiteľné. Jeden príklad:

„Kristus prišiel na svet bojovať proti satanovi, priviesť svet k viere a k pravému uctievaniu Boha. Mohol to dosiahnuť zbraňami svojej všemohúcnosti a prísť tak, ako príde pri poslednom súde – v sláve a vo velebe, ako sa zjavil pri svojom premenení na vrchu. Kto by potom v Krista neuveril?

Aby však jeho víťazstvo bolo ešte slávnejšie, rozhodol sa bojovať proti satanovi v slabosti nášho ľudského tela. Je to, akoby neozbrojený človek so zviazanou pravou rukou bojoval iba ľavou rukou proti mocnému vojsku. Ak by zvíťazil, jeho víťazstvo by bolo o to slávnejšie.

Tak aj Kristus premohol satana s pravicou svojho božstva akoby zviazanou a použil proti nemu iba ľavicu svojej slabej ľudskej prirodzenosti.“

Pre Vavrinca bolo ohlasovanie Božieho slova jeho hlavným poslaním a najväčšou výsadou. Zdá sa, že sa zameriaval len a len na to. Ale jeho talent nezostal „zakopaný“ (Mt 25, 18). Rozširoval sa ďalej. Nie preto, že by bol Vavrinec po tom túžil. Všetko bral ako službu svojim bratom, cirkvi, svetu a Bohu.

Na žiadosť pápeža kázal v rokoch 1592 a 1594 rímskej židovskej komunite. Na jej členov zapôsobil nielen svojou horlivosťou, ale aj zdvorilosťou a schopnosťou vykladať Bibliu plynulou hebrejčinou.

Ako správny kazateľ si svoje homílie pripravoval veľmi poctivo. Začínal niekoľkohodinovou modlitbou pred krížom. Svoje kázne si potom zapisoval.

Z toho vznikli diela, ktoré tvoria základ jeho teologických spisov: kázne a homílie na nedele, na Pôstne obdobie, Advent, hlavné sviatky cirkvi a, samozrejme, jeho Mariale – zbierka kázní o preblahoslavenej Panne Márii, v ktorých rozoberá všetky jej výsady a jej jedinečné miesto v dejinách spásy.

Popri týchto dielach napísal aj výklad prvých dvanástich kapitol Knihy Genezis a mystickú štúdiu o hebrejskom mene Boha.

Napísal tiež viacero polemických kníh a spisov. Najznámejším z nich je jeho polemika proti učeniu Martina Luthera s názvom Lutheranismi hypotyposis (Živý opis luteránstva). K jeho ďalším dielam patria aj autobiografické správy určené predstaveným, v ktorých opisoval svoju misijnú činnosť.

Ten, kto napíše toľko teologických spisov, načrtne aj vlastné vnímanie teológie. Aká bola tá Vavrincova? Vavrinec nadväzoval na dvoch veľkých františkánskych teológov sv. Bonaventúru a blahoslaveného Jána Dunsa Scota. Tí zdôrazňujú predovšetkým Božiu lásku a milosrdenstvo.

Preto témou, ktorá sa tiahne celým Vavrincovým dielom, je láska ku Kristovmu človečenstvu. V súlade so spomenutými teológmi a s celou františkánskou teologickou tradíciou zastával názor, že Ježiš by bol sa stal človekom, aj keby ľudstvo nebolo nikdy zhrešilo.

Zároveň učil, že Ježišovo vtelenie bolo takým veľkým tajomstvom, že si vyžadovalo prípravu prostredníctvom nepoškvrneného počatia jeho matky, aby sa mohla stať dôstojným príbytkom Boha na zemi. A tento názor zastával viac ako dva a pol storočia predtým, ako bola dogma o nepoškvrnenom počatí slávnostne vyhlásená.

Okrem vyhlásenej kazateľskej a spisovateľskej činnosti bol Vavrinec poslaný vykonávať aj ďalšie služby. Najprv pre svojich bratov.

V rokoch 1583 až 1586 pôsobil ako profesor biblistiky. Ďalšie tri roky zastával službu predstaveného kláštora a magistra novicov. V roku 1590 bol zvolený za provinciálneho vikára Toskánska a v roku 1598 prijal tú istú službu vo švajčiarskej provincii. V roku 1596 bol zvolený za generálneho definítora celého rádu.

V roku 1602 bol zvolený za generálneho vikára Rádu menších bratov kapucínov. Táto služba znamenala predovšetkým náročnú vizitáciu všetkých približne deväťtisíc kapucínov v tridsiatich provinciách po celej Európe.

Vavrinec pešo prechádzal tam aj späť cez Alpy, stretával sa so všetkými bratmi, povzbudzoval ich, napomínal a podľa potreby aj opravoval.

Aj keď vedel byť pri napomínaní dôsledný, jeho láska k spolubratom sa nikdy nezmenšila. Napriek veľkým vzdialenostiam a zlému stavu ciest verne zachovával všetky zvyklosti rádu vrátane pôstov a odriekania. Nech prišiel do kláštora akokoľvek neskoro večer, vždy vstával ako prvý na nočné hodinky.

Nikdy nepripúšťal, aby sa s ním zaobchádzalo výnimočne. Jedával to isté jedlo ako ostatní bratia a po jedle sa spolu s nimi zapájal do umývania riadu v kláštornej kuchyni.

Zároveň sa neusiloval získať si priazeň predstavených a ľudí za každú cenu. Tých, ktorí nedbali na zachovávanie rehoľných konštitúcií, verejne napomínal. Avšak spôsob, akým sa im prihováral, bol taký úprimný a jeho osobný príklad taký presvedčivý, že si čoskoro získal ich podporu pri potrebných reformách.

O ďalšej z Vavrincových úloh sa dnes nepíše jednoducho. Ale dejiny boli také, aké boli, a nemali by sme ich vyretušovať.

Na prelome šestnásteho a sedemnásteho storočia zohrali kapucíni významnú úlohu nielen pri evanjelizácii ochladnutých katolíkov, ale aj pri zastavení šírenia protestantizmu, najmä v Rakúsku, vo Švajčiarsku a v južnom Nemecku. A aj v tom mal rozhodujúci podiel Vavrinec z Brindisi.

Už v roku 1599, tri roky pred svojím zvolením za generálneho vikára, bol brat Vavrinec vyslaný ako misionár do Rakúska a na územie dnešnej Českej republiky, aby tam založil kapucínsky rád a pomohol upevniť katolícku vieru proti neustálemu tlaku protestantizmu.

Spolu s dvanástimi bratmi, z ktorých niektorí mali nemecký pôvod, založil bratstvá vo Viedni, v Prahe a Grazi. Po príchode do Prahy bývali bratia najprv v nemocnici, kde ošetrovali obete moru a počas nedieľ a cirkevných sviatkov kázali miestnym obyvateľom.

Pápež Benedikt XVI. o tomto Vavrincovom pôsobení napísal: „Ako teológ hlboko zakorenený v Biblii a v učení cirkevných otcov dokázal vzorným spôsobom vysvetľovať katolícku náuku kresťanom, ktorí sa – najmä v Nemecku – pripojili k reformácii. Pokojným a jasným výkladom ukazoval biblické a patristické základy všetkých článkov viery, ktoré Martin Luther spochybňoval.“

Napokon sa Vavrinec prejavil aj v pozícii, v ktorej by ho asi málokto čakal. V roku 1601 vpadlo na územie Svätej rímskej ríše mohutné turecké vojsko, ktoré chcelo cez habsburské krajiny pokračovať až do Ríma, aby si ustajnilo kone v Bazilike svätého Petra.

Pápež aj cisár boli znepokojení a urýchlene zostavili vojsko, ktoré malo turecký postup zastaviť. V tom veľmi pomohli Vavrincove diplomatické schopnosti. Dokázal presvedčiť katolíkov aj protestantov, aby vytvorili kresťanskú koalíciu, pričom v nej kapucíni vrátane Vavrinca pôsobili ako vojenskí kapláni.

Malé a slabo vyzbrojené cisárske vojsko však nemohlo súperiť s viac ako štvornásobnou tureckou presilou. V bitke pri Stoličnom Belehrade (dnešný Székesfehérvár) odporúčali velitelia kresťanského vojska ústup. Vtedy však prehovoril Vavrinec s krížom v ruke a mal takú motivačnú reč, že kresťanské vojsko napokon zvíťazilo. Napriek papierovým predpokladom.

V roku 1619 sa Vavrinec na pápežovu žiadosť vydal na svoju poslednú misiu do Španielska. Jeho úlohou bolo oboznámiť španielskeho kráľa s utrpením obyvateľov Neapola pod tyranskou vládou španielskeho miestokráľa, vojvodu z Ossuny.

Podarilo sa mu uniknúť vojvodovým pokusom zmariť túto misiu a tajne vyplával z Janova. Aby sa stretol so španielskym kráľom, musel odcestovať do portugalského Lisabonu. Svoju diplomatickú misiu úspešne splnil, no cesta ho úplne vyčerpala a vážne ochorel.

Po prijatí sviatostí zomrel Vavrinec 22. júla 1619 v Lisabone, ešte skôr, ako nastúpil na loď smerujúcu domov. Do neba vstúpil v ten istý deň, v ktorý pred šesťdesiatimi rokmi prišiel na tento svet.

Za svätého bol vyhlásený v roku 1881. Jeho energická a intenzívna činnosť, rozsiahle a harmonické vedomosti mu vyslúžili titul Doctor apostolicus – Apoštolský učiteľ, ktorý mu udelil pápež Ján XXIII. v roku 1959 pri príležitosti štvorstého výročia jeho narodenia.

Je až neuveriteľné, čo sv. Vavrinec z Brindisi stihol za šesťdesiat rokov. Napriek tomu, že sa stretal s kráľmi, pápežmi a ďalšími celebritami a mocnými ľuďmi, vnútri neustále zostával vo svojej kapucínskej cele pod krížom, o ktorom pri svojom prijímaní do rehole povedal: „Nič mi nebude ťažké, pokiaľ bude v mojej cele visieť kríž.“