Sv. Apolinár z Ravenny Vyhodili ho dverami, vrátil sa oknom

V Jánovom evanjeliu je azda najvýraznejšie cítiť isté trenice medzi jánovskými a petrovskými ranokresťanskými komunitami (Jn 20, 1 – 8; Jn 21, 1 – 25). Podobné napätie vládlo aj medzi mladým cirkevným spoločenstvom v Ríme a v Ravenne. To mohlo ovplyvniť aj dostupné životopisy prvého ravennského biskupa Apolinára.

Podľa spisu Passio Sancti Apollinaris sa biskup Apolinár narodil v Antiochii na území dnešného Turecka okolo roku 75 po Kristovi. Práve v Antiochii kázali svätí Pavol a Barnabáš (Sk 11, 26) a tam boli Kristovi nasledovníci po prvý raz nazvaní kresťanmi.

Apoštolské konštitúcie, dokument z konca štvrtého storočia, uvádzajú, že apoštol Peter kázal v Antiochii a bol jej prvým biskupom predtým, ako sa stal prvým biskupom Ríma. Je možné, že práve v Antiochii priviedol Peter Apolinára ku kresťanskej viere. V každom prípade podľa tradície práve Peter vysvätil Apolinára za biskupa a poslal ho do Ravenny. A práve to je veľmi dôležité preto, aby Rím bral Ravennu vážne.

Napriek veľkému otázniku nad historickosťou tohto tvrdenia môžu mať niektoré prvky týchto spisov reálny historický základ. Historicky potvrdená je prítomnosť početnej skupiny obyvateľov pochádzajúcich z Východu v prístave Classe neďaleko Ravenny, medzi ktorými mohol Apolinár vykonávať svoje poslanie, alebo existencia tzv. putujúcich biskupov (episcopi vagantes), ktorí nepôsobili v jednom pevne určenom biskupskom sídle, ale presúvali sa z miesta na miesto.

Podľa iných zdrojov sa svätý Apolinár narodil až okolo roku 150. V každom prípade historicky istá je jeho zanietenosť, s ktorou sa do Ravenny vracal.

Apolinár začal kázať v Ravenne a svoje slová vraj potvrdzoval zázrakmi. Netreba zabudnúť, že ešte stále žijeme v časoch raných kresťanov, pre ktorých neboli zázraky a znamenia po modlitbe viery až také výnimočné.

Apolinár privádzal veľmi veľa ľudí k viere, čo budilo nevôľu kňazov rímskych božstiev. Viac kresťanov znamenalo menej vyznávačov rímskeho kultu a tým aj menej prostriedkov v pokladnici. Pohanskí kňazi sa na neho sťažovali miestodržiteľovi.

Apolinár bol postavený pred súd a kruto zbitý. Keď sa kati domnievali, že zomrel, odniesli ho za mesto na morské pobrežie a hodili do vody. Apolinár však ešte žil. Pomohla mu jedna zbožná kresťanská vdova, ktorá ho prijala do svojho domu.

Apolinár u nej zostal šesť mesiacov a potajomky pokračoval v ohlasovaní Krista. Čoskoro sa však jeho úkryt prezradil a Apolinár bol opäť zajatý. Prinútili ho kráčať po rozžeravenom uhlí a druhý raz ho vyhnali z mesta. On sa však nezlomil, odišiel približne šesťdesiat míľ na západ do oblasti dnešného regiónu Emilia-Romagna, kde pokračoval vo svojom poslaní a ohlasovaní evanjelia.

Apolinár bol biskupom Ravenny, preto sa po čase vrátil do mesta po tretí raz. Opäť sa však stretol s prudkým odporom. Tentoraz ho podľa tradície rezali nožmi a do rán mu liali vriacu vodu, a keď ani tak neprestal hlásať evanjelium, chceli mu rozbiť ústa kameňmi. Po niekoľkých dňoch v žalári ho opäť vyhnali z mesta. Tentoraz ho však posadili na loď smerujúcu do Grécka, aby sa ho raz navždy zbavili.

Lenže Apolinár ani v Grécku nemlčal a pokračoval vo svojej službe ohlasovania evanjelia. A opäť sa opakoval scenár z Ravenny. Miestni pohanskí kňazi sa sťažovali, že jeho prítomnosť narúša ich spojenie s bohmi a bohyňami. Preto biskupa posadili na loď a vrátili späť do Ravenny.

Po návrate do Ravenny bol rímskym cisárom Vespazián. Ten síce nezačal prenasledovanie kresťanov, ale vedel o sťažnostiach, ktoré proti nim zaznievali. Keďže chcel mať „božský pokoj“, rozhodol sa vyriešiť dotieravú otázku nových „pohanov“, ako nazývali kresťanov. Niektorým z nich vrátane Apolinára nariadil vyhnanstvo.

Keď Apolinára po štvrtý raz vyvliekli z mesta, v osade Classis južne od Ravenny ho zbili a opäť ho nechali napospas smrti. Tento atak bol už pre Apolinára smrteľný. Nie je známe, či zomrel priamo na následky tohto zbitia, napriek tomu ho mnohí uctievali ako mučeníka.

Predpokladá sa, že svätý Apolinár pôsobil v Ravenne ako biskup dvadsať až dvadsaťšesť rokov. Iné historické dôkazy zo siedmeho storočia však naznačujú, že mohol žiť až o celé storočie neskôr a zomrieť počas prenasledovania za cisára Septimia Severa.

Dňa 9. mája 549 biskup Maximian z Ravenny posvätil kostol zasvätený svätému Apolinárovi. Tento chrám, jeden z mála talianskych kostolov ukrývajúcich poklady byzantského umenia, stojí dodnes. Jeho najväčším pokladom sú pozostatky samotného svätca.

Najväčším pokladom je však jeho neochvejnosť, nezlomnosť, nepoddajnosť, schopnosť nikdy nerezignovať. Dalo by sa povedať, že ho „vyhodili dverami, vrátil sa oknom“. Nikdy sa nevzdal, pretože „vedel, komu uveril“ (Tim 1, 12).