Keď som sa Petra Seewalda opýtal, či je naozaj pravda, že svoju prvú knihu rozhovorov s Josephom Ratzingerom, ktorá vyšla v roku 1996, považoval za intelektuálnu zábavku pre úzky okruh čitateľov, rozsvietili sa mu oči a začal spomínať: Soľ zeme (v origináli Salz der Erde) vyšla v náklade 5-tisíc kusov, čo je na nemecké pomery skôr menšie vydanie. Ale potom sa stalo niečo, čo autor knihy dodnes vníma ako „malý zázrak“.

Liberálny týždenník Der Spiegel, pre ktorý bol Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery stelesnením cirkevného dogmatizmu, napísal o knihe veľmi pozitívnu recenziu. Spiegel vychválil Ratzingera, že tak otvorene ako v tejto knihe dovtedy nehovoril žiaden člen vatikánskej kúrie, pričom, ako ďalej písal Spiegel, Ratzingerova vízia cirkvi vyvolá aj u ateistov z povolania a vášnivých kritikov cirkvi niečo ako „plodný zmätok“.

Recenzia Spiegla aj spolu s dobrým marketingom vydavateľstva spôsobila, že kniha išla na dračku. Obrovský záujem o myslenie, vieru aj racionalizmus Ratzingera presiahol hranice Nemecka. Seewald vydal s prefektom a neskôr pápežom ďalšie tri knihy rozhovorov, ktoré sa dostali k miliónom čitateľov. Joseph Ratzinger sa tak stal vďaka novinárovi najčítanejším teológom a pápežom modernej doby.

Tento pondelok prišiel Peter Seewald na pozvanie vydavateľstva Spolku svätého Vojtecha do Bratislavy, aby predstavil čerstvý preklad svojej viac než tisícstranovej knihy o živote Benedikta XVI.

Seewald pred novinármi vysvetľoval, že pôvodne sa nechcel až tak rozpísať, ale kratšie to nešlo: Ratzinger bol vo svojom čase najvýznamnejším žijúcim Nemcom, bol intelektuálnym lídrom kresťanstva, ktorého mnohí považovali za najväčšieho teológa, aký sa stal kedy pápežom. „Ratzinger súhlasil, že mi počas písania tejto knihy bude k dispozícii, teda som čerpal veľa informácií aj od neho, tiež som sa rozprával s mnohými súčasníkmi, z ktorých už viacerí nežijú, s jeho bratom Georgom som v rozhovoroch strávil 12 hodín. Preto je tá kniha taká rozsiahla.“

Peter Seewald viac než dve hodiny ochotne odpovedal na otázky slovenských novinárov a publicistov. Na stretnutí sa okrem šéfredaktora Postoja Martina Hanusa zúčastnili Martina Grochálová, autorka prekladu Benediktovej biografie, šéfredaktor denníka Štandard Jaroslav Daniška, Juraj Šúst a Boris Bartho z časopisu Verbum, Mária Kostyalová z portálu NM, Ondrej Rosík z Rádia Lumen, Michal Lipiak z Tlačovej kancelárie KBS a Zuzana Artimová z Katolíckych novín.

Prinášame záznam nášho rozhovoru.

Ako došlo k vášmu prvému stretnutiu s Josephom Ratzingerom?

V tom čase som pracoval v denníku Süddeutsche Zeitung, kde som dostal zadanie spracovať portrét vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery. K nášmu prvému stretnutiu tak došlo v roku 1992, čím sa odštartoval spoločný tridsaťročný príbeh.

Nie som teológ a vtedy som nebol ani novinárom, ktorý by sa touto oblasťou hlbšie zaoberal. Následne sa všetko zmenilo a ja som sa začal intenzívne zaoberať človekom, ktorého mnohé médiá vykresľovali ako reakcionára. Zisťoval som však, že mediálny obraz Ratzingera nesedí s realitou. Napríklad ma hneď prekvapilo, že bol úplným opakom cirkevného kniežaťa, z ktorého by vyžarovala moc. V tom čase mal dokonca podanú žiadosť o odstúpenie, už nechcel vykonávať svoj úrad, povedal mi, že už je starý, cíti sa unavene a opotrebovane, musí nabrať čerstvé sily.

Ako mladý novinár, ktorý písal pre významné ľavicové noviny, ste patrili k radikálnej generácii hnutia 60. rokov. Stretnutie s Ratzingerom vás postupne priviedlo späť do cirkvi. Čím vás získal?

Nie je to celkom tak. Vyrastal som v malej dedinke v Dolnom Bavorsku, bol som teda socializovaný v katolíckom prostredí, patril som k nadšeným miništrantom. Ako 14-ročný som začal čítať Spiegel, stal som sa súčasťou študentského hnutia, niekoľko rokov som bol komunistom. Napokon som sa od tejto ideológie oddelil, pretože už ako redaktor Spiegla som so znepokojením vnímal, ako sa vyvíja spoločnosť, ktorá sa zrieka svojich koreňov.

Ako komunisti sme mali predstavu, že keď sa zbavíme tradičných pút, spoločnosť sa stane slobodnejšou a konečne sa naplno rozvinie aj vďaka tomu, že mocenský aparát katolíckej cirkvi bude definitívne preč.

Lenže som pozoroval, že všetko sa vyvíja akosi inak. Prinútilo ma to rozmýšľať a napokon to vo mne nanovo prebudilo záujem o kresťanskú vieru, najmä o katolicizmus.

Takže v istej miere som už bol pred stretnutím s Ratzingerom na ceste späť. Moji dvaja synovia neboli pokrstení, čo ma začalo napĺňať obavami, lebo som videl, že nemáme rovnakú kultúru. Preto sme ich dali pokrstiť, z paradoxného dôvodu, aby aj oni dostali šancu a nemali výhovorky, že to nepoznajú. Keď niečo nepoznáte, neviete to posúdiť.

A zrazu som stretol niekoho, kto ako významný intelektuál dáva odpovede aj na spoločenské otázky našej doby a súčasne vie zrozumiteľne vysvetliť kresťanskú vieru. Takže to stretnutie mi dalo také posledné postrčenie.

Najskôr som to bral ako provokáciu. Pýtal som sa sám seba, ako to bude vlastne vyzerať? Ja prichádzam z ľavicového tábora, on z toho údajne extrémne pravicového, no zároveň, keď som ho počúval, nezdalo sa mi, že by sa vo všetkom celkom mýlil. Môžem však o Ratzingerovi akurát v Süddeutsche Zeitung napísať pozitívny článok?

Ten portrét, ktorý z nášho stretnutia vznikol, rozhodne nebol len pozitívny. Napísal som o ňom, že je suchár a komplikovaná osobnosť, musel som skrátka urobiť ústupky voči čitateľom aj kolegom, aby ma potom nehnali vidlami. (Smiech.)

Bola to provokácia, ktorá ma veľmi bavila. A zisťoval som, že to, čo hovoril o spoločenskom vývoji desať rokov dozadu, si už začínam myslieť aj ja. Môj novinársky étos mi len bránil povedať, že sa mýlime.

Na Slovensku mimoriadne rezonovala kauza odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka. Slovenský arcibiskup bol odvolaný v lete 2012, Benedikt odstúpil vo februári 2013. Po odvolaní Bezáka sa u nás vyrojilo veľa špekulácií, preto sa chceme opýtať, aký bol v tom čase zdravotný stav Benedikta. Do akej miery mal veci pod kontrolou, vedel, čo sa deje v jeho okolí?

Benedikt bol v tom čase určite pri plnej duševnej sile, čo neznamená, že vedel o každej jednotlivej otázke, ktorá sa riešila. Treba si uvedomiť, že cirkev je oveľa väčšia, než si v Európe myslíme, a je tam množstvo problémov.

Isteže mal už aj svoje zdravotné ťažkosti. Stať sa pápežom bolo naozaj to posledné, čo si želal. Už Jána Pavla II. žiadal o odstúpenie, ten to odmietol s tým, že musí ostať do konca jeho pápežstva. Po smrti Wojtyłu bol presvedčený, že konečne môže skončiť. Lenže jeho rozlúčkovú reč (Ratzinger ako dekan kardinálskeho kolégia celebroval pred konkláve omšu, v ktorej varoval pred diktatúrou relativizmu – pozn. red.) mnohí pochopili ako uchádzačský prejav.

Ratzinger bol tak na jednom z najkratších konkláve dejín zvolený za nového pápeža. Cítil sa pritom čoraz slabšie, takmer nikto nevedel, že už bol na ľavé oko slepý, preto niekedy hľadel tak čudne. Prítomné boli aj náznaky Parkinsona.

Bol presvedčený, že na pápežskom stolci zotrvá len krátko, aj preto sa pustil do práce s encyklikami. Začal s témou lásky, ďalej mal v pláne nádej a vieru, vychádzal však z toho, že k poslednej encyklike sa už nedostane. V roku 2012 mu už po apoštolských cestách do Mexika a na Kubu bolo jasné, že ďalej nevládze. Aj lekár mu povedal, že ďalšiu cestu do Ameriky by neprežil.

Odstúpenie naznačil v našej knihe Svetlo sveta, kde som sa ho pýtal, či myslí na odstúpenie v súvislosti s aférou Vatileaks. Povedal, že keď sú veci v neporiadku, treba ich dať na poriadok, ale v zásade sa vyjadril, že pápež má nielen právo, ale aj povinnosť odstúpiť, keď už fyzicky a psychicky nie je schopný vykonávať svoj úrad.

Ale poviem vám ešte niečo k letu 2012: v tom čase som ho stretol v Castel Gandolfe, pápežskom letnom sídle, pôsobil deprimovane. Mal som pocit, že má ľahkú depresiu, tak sa to navonok javilo. Až neskôr som pochopil, že v tom období zápasil s otázkou svojho odstúpenia. Musel si to premyslieť rozumovo, ale aj spirituálne, domyslieť dôsledky, zahrnúť to všetko do modlitieb, aby si bol celkom načisto. Nemohol sa o tom s nikým radiť, rozhodoval sa sám v modlitbe, takže to pre neho nebolo ľahké obdobie.

Bol presvedčený, že do niekoľkých mesiacov od odstúpenia zomrie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ratzinger viedol extrémne náročný život, aj počas pontifikátu sa doslova umoril. Ako prvý pápež napísal christológiu – a to popri všetkých ďalších dielach –, pritom ju písal rukou, bez pomocníkov, vo svojom takpovediac voľnom čase. V práci nechýbal ani jeden deň. Od Svetových dní mládeže v Kolíne trpel nespavosťou, ktorá sa prejavovala čoraz intenzívnejšie. Dala sa liečiť len liekmi, ale dávkovanie bolo napokon také silné, až lekár povedal, že ho nemožno viac zvyšovať.

Po Mexiku a Kube cítil, že už je definitívne koniec a nechce dopustiť žiadne mocenské vákuum, aké vzniklo na konci pontifikátu Jána Pavla II.

Za dôvodmi jeho odstúpenia bol skutočne len tento aspekt. Keď sa potom hovorilo, že sú za tým iné dôvody, napríklad súvisiace so škandálmi, ktoré sa týkali sexuálneho zneužívania v cirkvi, boli to nezmysly. Bol to práve Ratzinger, ktorému sa ešte na čele kongregácie podarilo – aj napriek odporu kúrie – zbaviť ochrany lídrov spoločenstiev, ako boli Legionári Kristovi.

Ako prefekt aj pápež nielen sprísňoval normy, ale aj konkrétne konal, prepustil 400 kňazov aj biskupov, ako prvý pápež sa stretol s obeťami zneužívania. Tejto téme sa venoval veľmi konzekventne ešte dávno predtým, než sa z toho stala veľká téma s celosvetovou pozornosťou.

Ratzinger bol mužom Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa po celý zvyšok života staval proti koncilu, ako ho interpretovali médiá aj mnohí nemeckí teológovia a biskupi. Ako vnímal, že je vo vlastnej cirkvi často menšinou?

Nemyslím, že bol celkom v menšine. Počas koncilu bol novou hviezdou na nebi teológie. Ratzinger dokázal kresťanské posolstvo a cirkev podať celkom nanovo, nadchýnal svojich študentov nielen svojím jazykom, ale aj ideami. Prinášal nové obrazy, bol považovaný za mladého progresívneho teológa, s ktorým prichádza nový začiatok. Jeho teologickými vzormi boli Hans von Balthasar alebo Henri de Lubac. Ten koncil bol zamýšľaný ako taký stroj na hlasovanie, kde bude všetko vopred pripravené a účastníci sa po troch týždňoch vrátia domov.

Ratzinger sa proti tomu postavil, bol súčasťou nového prúdu. Ale hneď po koncile bolo zjavné, že Ratzinger vníma výsledky koncilu celkom inak než iný vplyvný teológ Hans Küng, ktorý sa stal pred médiami hovorcom koncilu.

Stalo sa to takmer cez noc: pokrokoví teológovia ako Ratzinger boli zrazu za zradcov, renegátov. Všetko sa proti nim otočilo, bol to podobný proces ako v Orwellovej Zvieracej farme, kde noví revolucionári znevážili pôvodných reformátorov. Ratzinger sa z koncilovej ofenzívy dostal do defenzívy, stal sa z neho už len obranca, cítil sa povolaný hájiť koncil tak, ako mu rozumel.

V rámci katolíckeho establišmentu sa dostal do menšiny, najmä v Nemecku. Konfrontácia medzi ním a Nemeckou biskupskou konferenciou a s Centrálnym výborom nemeckých katolíkov, ktorá prerástla takmer do nepriateľstva, sa tak začala veľmi skoro, od začiatku 70. rokov.

Ratzinger bol veľmi jemný človek, zrazu sa o ňom šíril obraz, akoby najradšej svojich kritikov mučil v útrobách Vatikánu. Ale s tým už musel žiť. Na druhej strane nebol osamelý, mal priateľov, aj celoživotných. Nehovoriac o tom, že cítil podporu z celého sveta. Napokon, je najčítanejším teológom posledných storočí, len moje knihy s ním dosiahli náklad 3,5 milióna čitateľov.

Raz som sa ho opýtal, ako to zvláda, pretože bol naozaj veľmi výkonný. Povedal mi, že kľúčové sú pre neho tri veci: po prvé, dobrí priatelia, po druhé, dostatok spánku, po tretie, nerobiť veľa vecí naraz.

Emeritný pápež Životopisec Benedikta XVI. Peter Seewald: Taký ako on už nebude

Die Tagespost

V pondelok vyšla vyše 1000-stranová biografia Benedikta XVI. Prinášame vám exkluzívny preklad rozhovoru s jej autorom Petrom Seewaldom.

Benedikt písal, že v každej dobe sú v cirkvi skupiny, voči ktorým sa nepraktizuje žiadna tolerancia. Benedikt nariadil v apoštolskom liste, aby skupina veriacich, ktorá sa pridŕža predošlej liturgickej tradície, ju mohla podľa tejto tradície ďalej sláviť. Jeho nástupca pápež František toto rozhodnutie vlastne zrušil. Ako Benedikt hodnotil na sklonku života tento svoj program, ktorým chcel prispieť k zmiereniu cirkvi so svojou vlastnou minulosťou?

Liturgia bola pre neho veľmi dôležitá. Dokonca raz vyslovil vetu, že budúcnosť cirkvi stojí a padá na otázke liturgie. Ako teológ sa tým veľmi zaoberal, počas pontifikátu však prišiel s umiernenou zmenou, ktorá bola vlastne liberalizáciou. Chcel len umožniť prístup k liturgii, ktorá tu bola cez tisíc rokov a nikto ju neodsudzoval ako zlú. Skupiny veriacich, ktoré chceli veľkolepú liturgiu oslavovať, len po novom nemali chodiť s prosíkaním či žobraním za príslušným biskupom, aby im to umožnil. Vôbec nemal na mysli, aby sa cirkev k starej liturgii vrátila.

To, že túto liberalizáciu jeho nástupca škrtnutím pera zmarí, považujem za nepochopiteľné a nedôstojné. Okolnosti tohto zmarenia sú podľa mňa až škandalózne, pretože Benedikt sa o tom dozvedel iba cez interné komunikačné kanály. Nikto sa ho nielen nepýtal, čo si o tom myslí, ale vopred ho ani neinformoval.

Pre neho to bolo ako bodnutie do srdca. Veľmi tým trpel, ale nikdy sa o tom verejne nevyjadril. Pýtal som sa ho na to, ale on nechcel ani len vzbudiť dojem, že by svojho nástupu za niečo kritizoval. Povedal mi však, že je presvedčený, že tá cesta bude pokračovať. Nádejal sa, že verejný rozruch niečo prinesie, ale v tomto prípade sa asi mýlil.

V cirkvi je toľko zlyhaní, toľko vecí sa zneužíva, nemyslím si, že ak aj niektoré skupiny tradicionalistov túto liturgiu zneužívali, mal by to byť nejaký veľký problém cirkvi.

Neexistoval ani žiaden prieskum medzi biskupmi, nie je teda pravda, že by sa väčšina biskupov zasadzovala za zrušenie Benediktovho nariadenia.

Čím mal Joseph Ratzinger vyššie postavenie v cirkvi, tým menej sa venoval problémom vo svojej vlastnej nemeckej cirkvi. Prečo bol podľa vás ako pápež opatrný, obával sa ešte väčšieho a celkom otvoreného konfliktu s vlastnou cirkvou? Neprispel nepriamo aj Benedikt k dnešnému stavu, ktorý vedie ku schizme nemeckej cirkvi?

V prvom rade, bol pápežom, nie diktátorom, čo mal robiť? Nemecká biskupská konferencia mala jednoznačnú pozíciu, ktorá stála proti línii Benedikta. Tak to bolo celé desaťročia, keď sa v Nemecku presadzovala čo najväčšia modernizácia cirkvi v nádeji, že len takýmto prístupom osloví ľudí. Ale opak bol pravdou.

Nemecko nie je katolíckou krajinou, ale krajinou, ktorú v súčasnosti formuje najmä protestantizmus a ateizmus. Osobitou témou je protestantizácia katolíckej cirkvi, ktorá rýchlo napreduje, o témach ako zrušenie celibátu či kňazstvo pre ženy sa hovorí v duchu, že len ak sa prispôsobíme modernej dobe, budeme mať lepší imidž a konečne nás budú mať viac radi. Ako povedal aj pápež František, v Nemecku už existuje jedna veľmi dobrá evanjelická cirkev, nepotrebujeme ich dve.

Mimochodom, v evanjelickej cirkvi už žehnajú homosexuálnym zväzkom, no počet ľudí, ktorí každoročne vystupujú z evanjelickej cirkvi, je veľmi vysoký. Už len dve percentá evanjelikov chodia na nedeľné bohoslužby, 98 percent je mimo tohto priestoru, väzba na cirkev je čoraz slabšia. Takže to nie je úspešnejšia cesta, ktorú treba kopírovať.

Nemyslím si, že Joseph Ratzinger sa nevenoval problémom vlastnej cirkvi. Naopak, Nemecku sa venoval intenzívne, možno menej ako Ján Pavol II. svojmu Poľsku, ale určite oveľa viac než František, ktorý za desať rokov svojho pontifikátu Argentínu ani raz nenavštívil.

Svoju cestu do Nemecka bral veľmi vážne, každý text počas tejto cesty si písal sám, poskytol rozhovory štyrom televíznym kanálom, čo bolo prvýkrát v dejinách pápežstva, ďalej predniesol významný prejav v Bundestagu.

Je však pravdou, že najviac útokov proti nemu bolo práve z jeho vlasti. Jeden poľský páter sa raz trefne vyjadril, že vtedy, keď smerovali útoky na Jána Pavla II., jeho krajania okolo neho vystavali hradbu, ale keď sa útočilo na Benedikta, boli to jeho vlastní Nemci, ktorí boli na čele útoku.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ale to hovoríme o establišmente nemeckej cirkvi, mnohí veriaci to vnímali inak. Vždy keď vydal knihu, bola okamžite jednotkou medzi bestsellermi, aj jeho knihy o Ježišovi.

Hoci sa mnohí verejne tvárili, že tento muž už nie je zaujímavý, bol najúspešnejším teológom aj vo svojej vlasti.

Pontifikát Benedikta bol veľmi úspešný, ale len prvé štyri roky. Dovtedy sa hovorilo o horúčke z Benedikta, na Námestí svätého Petra dokázal zhromaždiť viac ľudí než Ján Pavol II. vo svojich prvých rokoch, jeho prvá encyklika Deus caritas est dosiahla už len v latinskom vydaní štvrťmiliónový náklad, v iných jazykoch bol mnohomiliónový.

Benediktovi kritici v prvých rokoch celkom zmĺkli v obave, že ich slová by sa vnímali ako zrada, bulvárny denník Bild vyšiel so slávnym titulkom „My sme pápež“, spisovateľ Martin Walser hovoril, že teraz, keď sa na Ratzingera môže pozerať neskresleným pohľadom, sa mu zdá celkom iný.

Mnohí to vtedy vnímali rovnako, mysleli si, že Benedikt sa naraz celkom zmenil, je to iný človek, hoci on bol stále ten istý. 

Prečo sa to zlomilo?

Tým prvým zlomom bol jeho akademický prejav v Regensburgu, ktorý sa po hlasných protestoch z islamského sveta úplne dezinterpretoval.

Ale oveľa vážnejším zlomom, ktorý pokazil celý pontifikát, bola aféra s Richardom Williamsonom (Benedikt zrušil exkomunikáciu štyroch biskupov Bratstva Pia X., v tom čase Williamson v rozhovore pre švédsku televíziu poprel holokaust, o čom pápež nevedel – pozn. red.), ktorú veľmi podrobne opisujem vo svojej knihe.

V médiách sa to vykresľovalo mimoriadne falošne a skreslene, Ratzingera diskreditovali ako priateľa popieračov holokaustu. Zrazu sa vyrojili kritici, ktorí hovorili: pozrite sa, toto je jeho pravá tvár, ostal reakcionárom a hrobárom cirkvi, pozrite, s kým sa spolčuje. Pridala sa aj spolková kancelárka Merkelová, ktorá to využila v kampani, žiadala od Vatikánu ospravedlnenie a ujasnenie, že nie sú antisemiti, čo bolo skutočne nehorázne.

Od tohto okamihu bolo všetko oveľa ťažšie.

Životopisec emeritného pápeža Kto dnes chce byť kresťanom, musí mať odvahu byť nemoderný ako Benedikt XVI.

Peter Seewald

Joseph Ratzinger nikdy nestratil odvahu postaviť sa proti „sa“. Proti tomu, čo „sa“ má myslieť, hovoriť a robiť.

Atmosféra na pohrebe Benedikta bola čudná, v rímskych kostoloch neboli fotky so sviečkou, homília Františka vzbudila tiež rozpaky. Ako na vás pôsobila rozlúčka?

Je to aj môj pocit, po pohrebe som sa cítil úplne vyprázdnený. Pôsobilo to ako taká povinná jazda, bez lásky, bez toho, aby sa Ratzingerovi dal rámec, aký si zaslúžil – neviem, či niekto v minulosti bol dlhšie v takých dôležitých pozíciách cirkvi ako on. Priestorovo to bolo stiesnené, vzhľadom na obmedzenia v bazilike sa na poslednej rozlúčke mnohí nemohli ani zúčastniť. Aj kázeň Františka sa mi zdala skôr ako povinnosť, najmä keď si spomeniem, ako pochovával Joseph Ratzinger svojho predchodcu Jána Pavla II. a ako srdečne o ňom hovoril.

To všetko chýbalo, ale napriek tomu, že nešlo o veľkolepý pohreb, si nemyslím, že Ratzinger má byť alebo že ostane zabudnutý. On sám dobre vedel, že stelesňuje niečo ako most medzi starým a novým svetom, ktorý sa práve začína, bol svorníkom medzi dvoma epochami. Podobný človek s humanitným vzdelaním, s dejinnou skúsenosťou, teologickou kapacitou, so svätým životom, aký viedol – aj pri všetkých svojich chybách –, tu už nie je. Som presvedčený, že z jeho odkazu v 21. storočí ostane viac než z odkazu jeho predchodcu a nástupcu, ale o tom, aké bude jeho skutočné dedičstvo, rozhodne to, kto bude ďalším pápežom.

Hneď po smrti Benedikta vyvolala veľký rozruch kniha jeho sekretára Georga Gänsweina, v ktorej je prítomná aj tvrdá kritika niektorých krokov a rozhodnutí pápeža Františka, mohlo to pôsobiť, akoby vyšla v súlade s poslednou vôľou Benedikta. Čo si myslíte o tej knihe a o motívoch Gänsweina?

Musím sa priznať, tú knihu som ešte nečítal, ale z toho, čo viem, sa z nej asi veľa nového nedozviem. Je v poriadku, ak osobný sekretár napíše po smrti knihu, tak to bolo aj v prípade kardinála Dziwisza a Jána Pavla II.  

Otázkou však je, kedy taká kniha vyjde.

Gänswein sa pýtal emeritného pápeža, čo si o tom myslí a či súhlasí, Benedikt mu povedal, že z toho nie je nadšený, ale ak to považuje za správne, je to na ňom. Kniha bola dokončená ešte pred jeho smrťou.

Samozrejme, nebolo jasné, kedy zomrie, aj sám som sa ho pýtal: Prečo neviete zomrieť, papa Benedetto? Povedal mi, že musí ešte vydržať, ako „znamenie“.

Gänsweinov problém bol v tom, že si do zmluvy s vydavateľstvom nedal klauzulu, kedy najskôr možno knihu vydať. Bolo tam len nekonkrétne uvedené, že vyjde niekedy po smrti. Pokúšal sa tomu zabrániť, ale vydavateľstvo zacítilo šancu vydať knihu hneď po smrti a pekne na tom zarobiť.

Napokon Gänswein vyzeral ako človek, ktorý nemá žiadnu pietu, ale nebolo to jeho rozhodnutie.

Mimochodom, aj ja mám napísanú knihu, volá sa Benediktovo dedičstvo, má 180 strán, nie je to však kniha pre široké masy. Ale nevydal som ju. Po tomto všetkom som si povedal, že už stačí.