Staré príslovie hovorí, že kvôli novokňazskému požehnaniu sa oplatí zodrať aj topánky. A primície, teda prvá verejná svätá omša novovysväteného kňaza v jeho rodnej farnosti, sú stále v mnohých farnostiach veľkou udalosťou nielen pre kňaza, ale nie raz aj pre celú obec.

Väčšina z nich sa koná v júni, ktorý je už tradične mesiacom kňazských vysviacok. Charakter primícií sa však líši podľa regiónov a takisto podľa toho, či ide o mesto alebo obec.

Procesia s vencom

V niektorých obciach a menších mestách kňaza sprevádza na ceste z rodného domu do kostola slávnostná procesia, samotný kňaz ide uprostred venca, ktorý nesú deti alebo mladí.

Tomu predchádza požehnanie od rodičov a požehnanie primičného ornátu. Po svätej omši býva pohostenie či obed, neraz pre celú farnosť alebo dedinu.

Primície Filipa Majdána, ktoré boli počas pandémie. Foto: súkromný archív F. Majdána/Člověk a víra

Liturgista Štefan Fábry pripomína zvyk, že v sobotu je kňaz vysvätený a v nedeľu má primície. Neraz sa však primície konajú aj týždeň alebo dva po vysviacke. Dôvodom je, aby novokňazi mohli ísť na primície jeden druhému, chcú sa takto vystriedať. Neznamená to však, že novokňaz dovtedy neslúži omšu.

Štefan Fábry prezradil, že on spolu s jedným spolužiakom boli vysvätení až v auguste. Dôvodom bol ich nízky vek. Aby mohol byť muž vysvätený za kňaza, musí mať aspoň 25 rokov, biskup môže udeliť dišpenz, ak má kandidát 24 rokov. „Ja som mal 24 rokov až v júli a môj ďalší spolužiak až v auguste. Ak by nás bol chcel otec biskup Baláž vysvätiť, bol by si musel pýtať dišpenz až z Ríma a to nechcel,“ hovorí Fábry.

Ten pochádza z farnosti Nitrianske Pravno, ktorá bola kedysi kolískou povolaní. „Bol som približne 120. kňaz z tejto farnosti. To všetko však bola éra pred prvou svetovou vojnou, pretože v obci žili Nemci, ktorí boli nábožní katolíci, a primície tam boli, obrazne povedané, na dennom poriadku. Po druhej svetovej vojne, keď Nemcov vysťahovali, ja som bol druhý kňaz,“ rozpráva Fábry.

Kazateľom na primíciách Filipa Majdána bol nedávno zosnulý kňaz Ján Kliment. Foto: archív F. Majdána/Človek a viera

Fábry si na svoje primície v roku 2005 spomína ako na komornejšie. Konali sa v sobotu, mal tam rodinu, susedov, hostí a blízkych ľudí a asi tridsať kňazov. Nechýbal ani primičný obed, výzdoba kostola, ale všetko bolo komornejšie.

Naopak, slávnostnejšie primície mal rodák z Tvrdošína František Trstenský, ktorý bol vysvätený v roku 1997.

„Myslím si, že vždy, keď sú primície, tak farnosť to zmobilizuje,“ vraví. Aj keď je Orava kolískou nových povolaní a v niektorých farnostiach mali primície každý rok, dokonca niekedy mali aj dvoch novokňazov v jeden rok, ľudí to podľa neho vždy nadchlo.

František Trstenský prijíma požehnanie od svojej mamy. Foto: súkromný archív F. Trstenského

„Pred 26 rokmi nás bolo veľa, vtedy to bol boom, rozmýšľam, či vtedy ľudia neboli unavení. Nás končilo 27 a mať v diecéze 27 primícií je iné, ako mať ich troje-štvoro,“ hovorí kežmarský dekan.

Podľa neho niektoré farnosti mali novokňazov za pár rokov aj niekoľko alebo v jednom roku aj dvoch naraz a teraz povedia, že za posledné roky nebol nikto a po rokoch majú zasa primície a znova je to slávnosť. „Podľa mňa to nadšenie ostáva,“ dodáva.

Primičná slávnosť sa mierne líši v meste a na dedine

František Trstenský zažil slávnostný sprievod z domu, do kostola išiel uprostred zeleného venca, ktorý niesli dievčatá. Tomu predchádzalo požehnanie mamy doma, otca vtedy už nemal. Do jeho primícií bola zapojená celá farnosť.

Charakter primícií sa podľa neho za štvrťstoročie nezmenil. „My sme boli pred 26 rokmi za farnosť Tvrdošín vysvätení dvaja, tento rok majú opäť dvoch novokňazov. Keď komunikujem so svojimi doma, je tam rovnaké nadšenie, už chystajú liturgiu, zbory cvičia piesne, chystá sa sála, ľudia sú do toho zaangažovaní. Stále obdivujem, že to nie je len deň novokňaza, ale veľakrát je to slávnosť celej farnosti. Bola to aj moja skúsenosť,“ hovorí kežmarský dekan.

Túto skúsenosť potvrdzuje aj kňaz Filip Majdán, ktorý bol pred dvoma rokmi vysvätený za Bratislavskú arcidiecézu. Jeho rodnou farnosťou je Farnosť Sedembolestnej Panny Márie v Petržalke.

„Prvá omša je veľká radosť. Prvýkrát novokňaz stojí na mieste, kde predtým videl stáť iného kňaza, ktorý mu bol nejakým vzorom, a teraz je sám v úlohe toho, kto predsedá liturgii,“ hovorí.

„Prežíval som to s veľkým stresom, snažil som sa byť sústredený. Kňaz tiež prvý raz hovorí slová premenenia. Snaží sa omšu odslúžiť dôstojne a precízne, stojí to veľa námahy a sústredenia,“ opisuje svoje pocity Majdán, ktorý je dnes kaplánom v Skalici.

Františkovi Trstenskému kázal na primičnej omši známy kňaz Viktor Trstenský, ktorý bol bratrancom jeho otca. Foto: archív F. Trstenského

Filip Majdán nemal sprievod z paneláka do kostola, požehnanie rodičov aj oblečenie do liturgického rúcha absolvoval v kostole.

Podľa Majdána bolo v deň primícií emočne najťažšie práve požehnanie od rodičov a uvedomenie si toho, že už opúšťa definitívne svoje rodisko a ide do sveta. Ide o moment rozlúčky a poďakovania sa za všetko.

S týmto súhlasí aj František Trstenský, ktorý takisto primície vnímal ako rozlúčku s rodnou farnosťou. Aj keď sa tam kňaz vracia, prichádza už len ako rodák.

Tomáš Šandrik z Bytče mal primície v roku 2014. Spomína si, že na prvej svätej omši bol unavený z príprav a možno preto tak stres neprežíval. „Uvedomoval som si, že sú tam ľudia, s ktorými sa poznáme, máme sa radi, dlhé roky sa stretávame, bola tam rodina. Bolo to pekné. Nebola to anonymná masa, ktorá striehne na to, čo poviem. Išlo o pekné stretnutie, kde sme sa spoločne modlili a ďakovali,“ spomína si Šandrik.

Tomáš Šandrik počas primícií. Foto: Foto: súkromný archív T. Šandrika

S organizáciou primičnej omše mu vo veľkej miere pomohla kamarátka so svojou rodinou z farnosti. Keďže bol z mesta, po primičnej omši mal slávnostný obed. „Novokňaz má veľa známych, ktorí sú jeho fanúšikmi, podporujú ho, je to pre ľudí z farnosti, pre tých, ktorí mu pomáhali, modlili sa za neho. Nedá sa to urobiť tak ako pri svadbe, že pozve len najbližšiu rodinu,“ hovorí Šandrik.

Podľa vlastných slov je tiež rád, že nemusel ísť z domu do kostola v slávnostnom sprievode vo venci. „Ja by som to tak nechcel, ale viem, že sa to tak niekde robí, lebo to chcú ľudia, majú tam takú tradíciu, ide o snahu zapojiť viac ľudí,“ hovorí Šandrik a priznáva, že keby bol býval vo farnosti, kde by to ľudia boli zorganizovali, tak z ohľadu na nich by to bol prijal.

Podľa oslovených kňazov sa organizovanie primícií začína po diakonskej vysviacke a naplno, keď sa stanú kandidátmi kňazstva.

Podľa Šandrika si je potrebné zarezervovať s dostatočným predstihom najmä sálu. „Je to podobné ako pri svadbe, niektoré veci nepočkajú na poslednú chvíľu. Pozvánky a oznámenia sa tlačia, keď je jasné, že bude kňazská vysviacka, a keď je známe aj to, kedy to bude. Rieši sa to určite niekoľko mesiacov dopredu.“

Organizovanie primícií stojí teda zväčša na rodine či farnosti, keďže budúci novokňazi sa popritom pripravujú na štátnice a aj na kňazskú vysviacku.

Šandrik hovorí, že on štátnicoval ešte pred diakonátom a duchovné cvičenia mal niekoľko týždňov skôr, tak to bolo ľahšie, ale uznáva, že obdobie pred vysviackou je pre budúcich kňazov náročné.

Kalich a ornát sú pamiatkami na celý život

Vzácnou pamiatkou na primičnú omšu býva primičný ornát a kalich, ktorý zvyknú ako dar kupovať príbuzní.

Šandrikovi kalich darovala jeho rodina a podobne to bolo aj s ornátom. Ornát sa vyberá podľa toho, aká bude primičná omša. Šandrik mal votívnu omšu o Božskom Srdci. Majdán zasa zo Sviatku nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza. Primičné rúcho je pre neho vzácna pamiatka.

Dekan Trstenský prezradil, že svoj primičný kalich dostal od krstných rodičov a je to pre neho vzácna spomienka nielen na primície, ale aj na jeho príbuzných a rodisko. Kalich má v kostole a používa ho pri omšiach, podobne si pri niektorých príležitostiach oblečie aj primičný ornát.

Filip Majdán ako novokňaz. Foto: súkromný archív F. Majdána

Dôležitou súčasťou primícií sú aj primičné obrázky. Nejde o najdôležitejšiu vec, ale ako sa presvedčil Filip Majdán, neoplatí sa to ani podceniť. „Ľudia, ktorí si obrázok zoberú, môžu na nás myslieť počas celého života v modlitbách. Obrázky netreba podceniť, dal som totiž vytlačiť menej a chýbali mi. Prišiel som do Skalice a aj tu si ich ľudia pýtali,“ hovorí kaplán.

Podľa oslovených kňazov sa však forma primícií až tak nezmenila. V niektorých farnostiach sú skromnejšie, inde veľkolepejšie, ale vždy je to slávnosť, do ktorej sa zapájajú rodáci kňaza a farníci.

Financie sú na rodičoch, pomáha aj farnosť

Príprava primičnej slávnosti a aj samotné pohostenie stoja tiež nemalé finančné náklady. Novokňazi, ktorí vyšli zo seminára a predtým ani nepracovali, úspory nemajú. A tak finančná záťaž leží najmä na pleciach rodičov. Potvrdzuje to aj kňaz Žilinskej diecézy Tomáš Šandrik. „Väčšinou to zaplatia rodičia, takto pomôžu.“ Duchovný priznáva, že potom sa náklady na obed a slávnosť vrátia vďaka darom veriacich.

Aj František Trstenský si náklady na primície zaplatil vďaka dlhoročným úsporám svojich rodičov. Tento dar od mamy mu pomohol aj pri štarte do kňazského života.

Filip Majdán otvorene priznáva, že pochádza zo skromnejších pomerov a zaplatiť primičnú slávnosť by bolo bývalo pre jeho rodičov náročné. „V mojom prípade sa na chode primícií z duchovnej aj materiálnej stránky podieľala celá farnosť. Bolo to krásne rodinné gesto,“ spomína s vďakou skalický kaplán.

Neodmysliteľnou súčasťou primičnej svätej omše je aj slávnostný kazateľ. Novokňazovi popri všetkých povinnostiach odbudne stres s prípravou slávnostnej homílie. Novokňazi si väčšinou vyberajú niekoho, kto im bol blízky, je pre nich kňazským vzorom alebo ich sprevádzal na ceste ku kňazstvu.

Primičná omša ako paralela k sobášu

Prečo je primičná svätá omša taká výnimočná a prečo ľudia vyhľadávajú novokňazské požehnanie?

Liturgista Štefan Fábry vysvetľuje, že historicky bola primičná omša novokňaza vnímaná ako slávnosť farnosti a ako vďaka Bohu celej farnosti. Bolo tam silné povedomie, že z tejto farnosti sa zrodilo povolanie, preto boli primície vnímané ako veľká slávnosť farnosti a aj celého okolia.

Ľudia brali primície ako paralelu k sobášu. „Laici sa ženia a vydávajú, zažili slávnostný deň, k čomu patrila hostina, slávnostné oblečenie aj dary. Pri kňazovi sa to vlialo pri primíciách.“

„Čítal som, že v 16. až 17. storočí bolo bežné, že primiciant chodil slúžiť primičnú omšu do významných kostolov, nielen do rodiska. Bolo to práve preto, že to bolo spojené aj so zbierkou, dostal tam na začiatok kňazského života podporu. Treba to na rovinu povedať, že aj toto bol veľký rozmer. Obyvateľstvo bolo prevažne chudobné, novokňaz, keď niekam odchádzal ako kaplán, si potreboval kúpiť knihy alebo oblečenie,“ vysvetľuje farár v Žiline.

František Trstenský udeľuje novokňazské požehnanie. Foto: súkromný archív F. Trstenského

Dary pre novokňaza sú aj dnes súčasťou primícií. Niektorí vďaka darom pokryjú náklady spojené s primíciami, iní si za ne dokážu na začiatok kúpiť napríklad auto.

S účasťou na primičnej svätej omši sú spojené aj odpustky.

A prečo je medzi ľuďmi také obľúbené a žiadané novokňazské požehnanie? Podľa liturgistu to má pôvod v histórii.

Veriaci boli vždy presvedčení, že kto je bližšie k Bohu, toho modlitba má väčšiu silu, preto prosíme o orodovanie svätých, preto ľudia chodili za Pátrom Piom a prosili o modlitbu, lebo verili, že kto je svätý, je blízko Bohu a jeho modlitba je silná.

„Pri novokňazovi bolo presvedčenie, že je ešte čistý. Keď použijem obraz, je ,čerstvo vyliahnutý‘, je čerstvo vysvätený, nedávno nad ním biskup kládol ruky, absolvoval duchovné cvičenia, vysviacku prijal v Božej milosti, čistote a nepoškvrnenosti, a preto má jeho požehnanie väčšiu silu ako požehnanie iného kňaza.

To je však ľudová vec, teologicky to nevieme odôvodniť, lebo nikde nie je povedané, že novokňaz je svätejší ako duchovný, ktorý je kňazom 30 rokov,“ uzatvára Štefan Fábry.