Evanjelikálny pohľad Si kresťan? Tak aj ty môžeš byť Cyrilom a Metodom pre svojich blížnych

Príbeh Cyrila a Metoda predstavuje prekvapujúco ekumenický symbol, na ktorom si „to svoje“ nájdu kresťania všetkých prúdov.

Pravoslávny kresťan vyzdvihne, že prišli z Byzancie a po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy z ich diela nábožensky i kultúrne čerpali najmä pravoslávne slovanské národy juhovýchodnej Európy.

V podobnom duchu sa môže vyjadriť aj gréckokatolík, ktorý navyše dodá, že síce prišli z Byzancie, ale ešte pred veľkou schizmou v roku 1054, ktorá rozdelila kresťanstvo na východné a západné. Cesta Cyrila a Metoda do Ríma za pápežom, aby potvrdil slovanskú liturgiu, podčiarkuje tento rozmer, ktorý ocení aj rímsky katolík, navzdory sporom a príkoriam, ktoré si dvojica musela vytrpieť od franských duchovných. Ján Pavol II. v roku 1980 vyhlásil dvojicu za spolupatrónov Európy.

No Cyril a Metod sú príťažlivé osobnosti aj pre tých kresťanov, ktorí vychádzajú z myšlienok reformácie. Protestantovi môže byť sympatické, že už v 9. storočí solúnski bratia kládli dôraz, aby ľudia na Veľkej Morave rozumeli Božiemu slovu a tomu, čo sa v kostole deje, v ich vlastnom jazyku.

To, čo vo svojej dobe robili Cyril a Metod, v súčasnosti asi najviac pripomína práca Wycliffových prekladateľov Biblie. Ide o medzinárodnú kresťanskú misijnú organizáciu, ktorá pôsobí aj v Česku či na Slovensku a jej cieľom je preložiť Sväté písmo do všetkých existujúcich jazykov na svete (je ich asi šesťtisíc), vrátane domorodých jazykov rôznych izolovaných vzdialených kmeňových spoločenstiev, ktorými hovorí len pár stoviek či desiatok ľudí.

Pokus o sprítomnenie

Wycliffovci sú otvorení všetkým druhom podpory. No odkaz Cyrila a Metoda môže súčasný kresťan žiť aj civilnejším, zemitejším spôsobom.

Na Slovensku solúnskym bratom odhaľujeme sochy a pripomíname si ich prostredníctvom rôznych oficiálnych podujatí. Je to úplne v poriadku. To odlievanie do bronzu a vyvyšovanie na piedestál je spôsobom, ako si uctiť ich zásluhy, lenže môže tiež komunikovať nesprávny dojem, že Cyril a Metod sú príliš veľkými a vzdialenými vzormi, než aby ich mohol nasledovať bežný kresťan.

Na tomto mieste môže čitateľ namietnuť: A či to tak nie je? Či neboli Cyril a Metod vysoko vzdelanými polyglotmi, ktorí sa vydávali na dlhé a nebezpečné cesty, aby šírili evanjelium? Či nie je pravda, že nie každý je teologicky podkutý učenec, nie každý má talent na jazyky (nehovoriac o vytvorení úplne nového písma), nie každý má dobrodružnú povahu a že nie každý je povolaný, aby sa vydal do exotických diaľav sveta ako misionár?

Iste, ale pre každého kresťana platí Ježišovo veľké poverenie (Mt 28, 19-20): „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“

Dobrou správou je, že súčasný veriaci človek sa nemusí vydať na strastiplnú dobrodružnú cestu do geografických diaľav, aby sa podelil o evanjelium. Cesta k susedom vo vedľajšom vchode môže byť dlhšia a náročnejšia ako stredoveké misie k Saracénom, Chazarom a Moravanom.

Súčasnému kresťanovi netreba opustiť vlasť a ísť do vzdialenej krajiny. Cyrila a Metoda napodobníme, už keď opúšťame svoju bublinu a pokúšame sa Krista vniesť do prostredí, ktoré nám môžu byť cudzie.

Nemusíme vymýšľať nejaké nové písmo, novú abecedu. Výzvou je už prispôsobiť náš spôsob reči, v ktorom sa o evanjelium delíme, prostrediu alebo subkultúre, ktoré nám nie sú vlastné (aj tu platí, že Boh nám dal len jedny ústa a dve uši, aby sme dvakrát toľko počúvali, ako rozprávame).

Navyše, keď Cyril a Metod odchádzali na Veľkú Moravu, nešli na územie, ktoré bolo kresťanstvom nedotknuté. Naopak, na našom území už niekoľko storočí pôsobili misionári zo západnej Európy, ale naši predkovia často mali problém porozumieť hlbšiemu významu obradov v latinčine.

Deliť sa o osobné svedectvo a evanjelium v našej dobe a našich podmienkach neznamená nevyhnutne len prihovárať sa neveriacim. Často to znamená prihovárať sa ľuďom, ktorí zvykovú vieru majú, a pomáhať im, aby popritom nadobudli aj vzťah so živým Kristom a s Duchom Svätým.

Cyril a Metod boli dvaja a nepochybne cestovali s väčším sprievodom. Na prvých výpravách k Saracénom a Chazarom sa asi zúčastnil len ten prvý. Na Veľkú Moravu išli spolu, ale keď Cyril neskôr v Ríme zomrel, pokračovanie ich diela zostalo na Metodovi. Keď boli spolu, mohli sa opierať na svojich cestách jeden o druhého. Takto by sme sa aj my v cirkvi mali pri našich evanjelizačných snahách navzájom podporovať.

No je tu ešte jedna vec, ktorou možno sprítomniť príbeh Cyrila a Metoda. A to spôsob, akým dôverovali Božiemu vedeniu na svojich cestách, navzdory všetkým peripetiám i tomu, že Boh má posledné slovo aj vo vzťahu k výsledku ich misie.

Tá na prvý pohľad skončila neúspechom. Po Metodovej smrti boli jeho žiaci väznení a vypovedaní z Veľkej Moravy. No niektorí sa uchytili na Balkáne, v dnešnom Macedónsku pri Ochridskom jazere či v Bulharsku.

Morava, skleník veľkých kresťanských projektov

Čo bolo zasadené do zeme na Veľkej Morave a určené pre našich predkov, napokon naplno vyklíčilo inde, v juhovýchodnej Európe. Cyril a Metod sadili, Kliment a Naum Ochridský dávali vzrast, ale až Boh žal.

O pár storočí neskôr sa podobný príbeh v súvislosti s Moravou opakoval. V 15. storočí tu vznikla protestantská Jednota bratská, ktorej biskupom bol Ján Amos Komenský. No po porážke v bitke na Bielej Hore bola potlačená.

Obnovená bola v Sasku na začiatku 18. storočia na panstve grófa Zinzendorfa a pod názvom Moravská cirkev (Moravian Church) sa rozšírila až do Severnej a Južnej Ameriky, karibskej oblasti či do Afriky.

Veriacich „moravanov“ (s malým „m“) tak nájdete v Tanzánii, Hondurase či na Aljaške. To je však už príbeh, ktorý sa skôr viaže k zajtrajšiemu českému štátnemu sviatku...

V každom prípade, Morava sa dvakrát v priebehu dejín stala skleníkom veľkého kresťanského projektu, ktorý bol následne presadený a s Božím požehnaním vyklíčil inde. Nie malý výkon na taký malý fliačik zeme.