Sýrsky biskup, ktorého väznil Islamský štát Boh ma vopred pripravil a dal mi silu hľadieť do očí mučiteľov s milosrdenstvom

„Bol som pripravený stať sa mučeníkom, no nedokázal som akceptovať, že rovnaký osud má postihnúť mojich veriacich,“ hovorí o svojom zajatí džihádistami Jacques Mourad. Z kláštorného mnícha sa v marci 2023 stal arcibiskup syriackych katolíkov so sídlom v sýrskom Homse, kde sa v rámci krajiny nachádza najviac veriacich – vyše deväťtisíc.

Starobylý Sýrsko-antiochijský patriarchát je jednou zo šiestich východných katolíckych cirkví. „Dostal som druhú šancu na život, čo je veľká zodpovednosť. Pochopil som, že Boh chce, aby som pre našu cirkev urobil ešte veľa.“

S biskupom Jacquom, ako ho všetci miestni volajú, sme sa stretli osobne počas monitorovacej cesty Slovenskej katolíckej charity v Sýrii a Libanone. Skromný, pokorný, no charizmatický človek dokáže aj o svojom mučení hovoriť s úsmevom. V rozhovore približuje svoju cestu viery, hovorí o svojom päťmesačnom väznení Islamským štátom i o tom, ako ho z neho zachránili moslimovia.

Hovorí tiež o prameni viery miestnych kresťanov, o dôležitosti ich prítomnosti v regióne, ale aj o nevyhnutnosti medzináboženského dialógu a skutočnom poslaní cirkvi.

Aká bola vaša cesta ku kňazstvu?

Narodil som sa v sýrskom Aleppe v roku 1968. Ako malého chlapca ma otec každú nedeľu ráno brával za ruku na rôzne katolícke omše: sýrsku, arménsku, grécku, chaldejskú, rímskokatolícku, maronitskú... No mojou prvou cirkvou, kde som prijímal vieru, bol náš domov. Mama sa modlila, aj keď upratovala.

Po strednej škole som si dal pauzu, pracoval som. Počas tohto roka som cítil volanie ku kňazstvu, tak som sa rozhodol študovať teológiu. Ako 18-ročný som odišiel do seminára do Libanonu.

Stretol som tam aj Džiháda Battaha, dnes syriackeho katolíckeho arcibiskupa v Damasku. Bol tiež seminaristom a časom sa z nás stali priatelia. Bol to on, kto ma pozval navštíviť Kláštor svätého Mojžiša Habešského (Deir Mar Musa) v Nabeku. A tam som sa do toho miesta zamiloval.

Tu ste sa prvýkrát stretli s talianskym jezuitom Paolom Dall’Ogliom, ktorý začal s obnovou kláštora a neskôr sa stal aj vaším duchovným vodcom?

Áno, presne tak. Po tejto návšteve som začal chodiť do kláštora každý rok, trávil som v ňom celé letné prázdniny. Keď otec Paolo skončil doktorát a ja štúdium teológie, rozhodli sme sa vytvoriť komunitu al-Chalíl (arabská podoba mena Abrahám, pozn. red.) a obnoviť kláštorný život v Sýrii.

Ako myslíte obnoviť?

Od čias genocídy kresťanov začiatkom 20. storočia tunajšia cirkev nemala žiadnu kláštornú komunitu. Aj preto to bolo pre mňa niečo veľmi významné.

Čo vás na tomto spôsobe života lákalo, keď ste ho dovtedy nemali možnosť spoznať?

Už počas štúdia teológie som veľa čítal o kláštorom živote. Bol som ovplyvnený aj príkladom svätého Charla de Foucaulda a vzorom púštnych otcov. Keď som prišiel do Mar Musy, mal som pocit, akoby som to mal v srdci odjakživa.

Čas, ktorý som pravidelne počas leta prežíval v tomto kláštore, ma priviedol k pochopeniu, že byť zasvätený Bohu znamená odovzdať sa mu kompletne celý. A príklad radikálneho zasvätenia života je práve kláštorný život. Toto miesto mi poskytlo ideálny priestor na realizovanie mojej duchovnej túžby, preto bolo pre mňa niečo úplne normálne a jednoduché stať sa mníchom hneď po štúdiách. Nemal som nad čím váhať.

Byť tu bola jediná vec, ktorú som si v živote vybral. Boh požehnal našu komunitu a pomaly sa k nám začali pridávať ďalší.

Z kláštornej komunity ste po čase odišli obnovovať historický Kláštor svätého Eliáša v meste Karjatajn neďaleko Homsu.

V roku 2000 o to našu komunitu aj mňa konkrétne požiadal náš diecézny biskup. Toto miesto je významné hrobkou svätého Eliáša, ktorá sem bola zázrakom prenesená ešte za rímskych čias. Následne pri nej v 5. storočí vznikol kláštor, ktorý bol síce posledných tristo rokov opustený, ale napriek tomu tu až do roku 2015 prebývala významná komunita nasledovníkov prvých kresťanov. Keď som prvýkrát zavítal medzi nich, chytilo ma to za srdce.

Byť zasvätený Bohu znamená odovzdať sa mu kompletne celý.Zdieľať

Cítil som veľkú dôležitosť v pokračovaní tejto komunity, ich života a odvahy napriek tomu, že išlo o chudobných púštnych ľudí. Aj z tohto miesta sa za tie roky stalo silné spirituálne útočisko, kam smerovali ľudia zďaleka. Bolo to tiež miesto intenzívneho dialógu kresťanov s moslimami, ktorí tu bok po boku žili dlhé storočia v mieri.

Jacques Mourad. Foto: SKCH/Ján Košta

Situácia sa však začiatkom občianskej vojny v Sýrii výrazne skomplikovala a priamo zasiahla nielen kláštor, ale aj vás osobne.

Situácia bola o to komplikovanejšia, že miestni moslimovia boli sunniti, teda opozitum voči tým na čele režimu. V tomto období prišli do Karjatajnu tisíce utečencov, aj moslimov, pretože mnohí si mysleli, že vojna až sem prísť nemôže, no už krátko nato sa to v roku 2013 zmenilo.

Boli to veľmi náročné chvíle, spolu s miestnym muftim (vysokopostavený moslimský duchovný, pozn. red.) sme sa snažili o zmierenie a zastavenie konfliktu, čo sa nám nakoniec medzi znepriatelenými stranami v meste aj podarilo. Ale v roku 2015 prišiel Daeš, teda Islamský štát, a začalo sa zabíjanie a unášanie ľudí vo veľkom. Počas celého tohto obdobia sme s muftim veľa spolupracovali, zabezpečovali humanitárnu pomoc a zmierovali napätie medzi ľuďmi.

No v máji 2015 prišiel rad na mňa.

Vtedy vás uniesli jednotky Islamského štátu. Ako sa to stalo?

Veľmi rýchlo. Vtrhli do nášho kláštora, keď som bol akurát v aute. Vytiahli ma z neho a uniesli ma aj s ďalším mladým mužom, ktorý sa pripravoval na život mnícha v našej komunite. Zobrali nás do Rakky, kde sme zostali tri mesiace.

Čo ste v tej chvíli prežívali?

Hneď mi bolo jasné, že je to zrejme cesta bez návratu. Džihádisti mi hovorili, že ak nekonvertujem na islam, zabijú ma. Vtedy som pochopil, čo ma čaká.

Dokázali ste to v tej chvíli prijať?

Keď som to počul prvýkrát, plakal som. Mal som strach. No po dvoch dňoch som v srdci nadobudol veľký pokoj a odvahu. Nenahraditeľná bola pre mňa prítomnosť Panny Márie. Cítil som ju blízko seba už vtedy, keď ma islamisti vyťahovali z auta. Dostal som od nej veľmi zvláštny pocit pokoja. Nedokážem to ani opísať, ale bolo to niečo, čo ma držalo po celý čas, pričom zmizla všetka bolesť a strach. Vždy keď sa teraz modlím ruženec, cítim v srdci veľký pokoj. Často som si spomínal aj na otca Paola.

Vášho spolubrata Paola uniesli dva roky pred vami. Dodnes je nezvestný. Počítali ste s tým, že niečo podobné môže postihnúť aj vás?

Samozrejme, toto riziko mi bolo jasné už od prvého momentu. Otca Paola uniesli presne 29. júla 2013. Je to už desať rokov.

Boh ma vopred pripravil na skúsenosť zajatia. Dal mi silu pozerať sa do očí svojim mučiteľom a sprostredkovať im Ježišovu lásku.Zdieľať

Ako vyzeralo niekoľkomesačné zajatie Islamským štátom?

Keď sme prišli do Rakky, zavreli nás do kúpeľne, pretože ako kresťania sme pre radikálnych moslimov nečistí. Práve preto sme nemohli byť v cele s inými väzňami a bolo to vlastne jediné miesto, kam nás mohli dať. Pre nás to však bolo šťastie v nešťastí, lebo sme sa mohli každý deň osprchovať. (Úsmev.)

Ale byť vo väzení bolo pre mňa najväčším utrpením. Väčším ako všetko mučenie, bitky a nadávky, ktoré som tam zažil.

Prečo?

Zmyslom nášho bytia je sloboda. Ak niekoho uväzníte, vezmete mu zmysel toho, prečo žije. Preto ani väzenie vo všeobecnosti nie je vždy cestou riešenia problému a cestou ku skutočnej zmene života. Väzenie ma však naučilo rozpoznať Boží obraz v každom človeku.

Dá sa to napriek všetkému utrpeniu, ktoré ste zažívali?

Ak Boh miluje všetkých ľudí rovnako, potom sa ich tak musíme naučiť milovať aj my. V ťažkých chvíľach mi Boh dal dar úsmevu. Neviem, kde som na to bral silu a odvahu, ale často to zneisťovalo aj tých, čo ma strážili.

Jacques Mourad. Foto: SKCH/Ján Košta

Vo vašom svedectve nie je voči nim ani štipka hnevu. Ako to po tom všetkom dokážete?

Vždy hovorím, že Boh ma vopred pripravil na túto skúsenosť zajatia. Dal mi silu pozerať sa do očí svojim mučiteľom s milosrdenstvom a sprostredkovať im Ježišovu lásku. Naučil ma nebyť na nich nahnevaný a odpustiť im. Snažím sa tento dar ďalej ponúknuť druhým.

Po čase ste sa vo väzení stretli aj so svojimi farníkmi. Aký to bol pocit?

Keď na začiatku augusta 2015 džihádisti obsadili Karjatajn, uniesli ďalších 250 kresťanov. Nijak si nevyberali, brali všetkých – deti, starých, hendikepovaných. Uväznili ich v Palmýre, kam následne presunuli z Rakky aj mňa, aby mali všetkých kresťanov na jednom mieste. Pre komunitu mojich farníkov to bolo veľké prekvapenie, všetci si totiž mysleli, že som už mŕtvy.

Väzenie ma naučilo rozpoznať Boží obraz v každom človeku.Zdieľať

No kým pre nich to bol moment radosti, pre mňa to bol obrovský šok. Dva dni som nemohol vôbec hovoriť.

Prečo?

Nevedel som si predstaviť, že tou hrôzou majú prejsť aj títo ľudia. Bol som už pripravený stať sa mučeníkom, no nedokázal som akceptovať, že rovnaký osud má postihnúť mojich veriacich. Bol som to najmä ja, kto sa im prihováral, aby neušli ako ostatní kresťania.

Spoločná modlitba napriek tomu asi neprichádzala do úvahy.

Práveže nie, modlili sme sa spolu, ale nemohli sme sláviť svätú omšu, keďže sme nemali žiadne víno. Ale Božia prozreteľnosť bola neuveriteľná. Po 25 dňoch nás všetkých previezli späť do Karjatajnu. A napriek tomu, že ISIS vyraboval domy a zobral všetok alkohol, jednej rodine sa podarilo ukryť dve fľaše vína. Po našom návrate sme sa dohodli, že budeme všetci spoločne sláviť svätú omšu. Ukrývali sme sa v podzemí, v pivnici, aby nás nebolo vidieť. Presne ako prví kresťania.

Neobávali ste sa toho, že vás predsa nájdu džihádisti?

Všetci sme mali strach, ale keď sme začali spievať prvú mariánsku pieseň, bolo to niečo neopísateľné. Od radosti sme plakali. Radosť zatienila všetko utrpenie, ktoré sme dovtedy prežívali. Na chvíľu sme na všetko zabudli. Táto prvá omša po štyroch mesiacoch bola pre mňa veľkým zázrakom. Dovtedy som si nevedel predstaviť, že budem ešte niekedy celebrovať svätú omšu. Akoby som začal žiť nový život. Veľmi ma to zasiahlo.

Keď bombardujú Rusi, je to niečo úplne iné. Nestránia sa ničoho. Všetci by sme umreli.Zdieľať

Situácia však stále nebola dobrá a mesto bolo pod kontrolou ISIS. Ako ste tam žili?

Bolo to veľmi nebezpečné. Dennodenne sme čelili neustálemu leteckému bombardovaniu sýrskych jednotiek. V októbri sa to ešte zhoršilo.

Čo horšie mohlo v takej chvíli ešte prísť?

Mesto začali bombardovať ruskí vojaci, a keď bombardujú Rusi, je to niečo úplne iné. Nestránia sa ničoho. Ak by sme tam boli ostali, všetci ľudia by boli umreli. Vtedy sme sa rozhodli utiecť.

A podarilo sa vám to. Kto vám pomohol?

V meste bola skupina moslimov, našich susedov a priateľov, ktorí nám počas vojny pomáhali nielen s jedlom, ale s čímkoľvek, čo sme potrebovali. Požiadal som ich o pomoc, aby ma z mesta dostali von. Jeden môj moslimský priateľ ma prezliekol za beduína, posadil za seba na motorku a odviezol z mesta.

Bez akýchkoľvek ťažkostí na check-pointoch?

Na kontrolnom stanovišti ISIS som sa predstavil ako Ahmad Abdullah a nechali nás ísť ďalej. Takto som sa dostal do Zajdalu, kde bola naša syriacka farnosť. Na ďalší deň naši priatelia moslimovia pomohli jednej rodine a na tretí deň ďalším 58 kresťanom. Obliekli dievčatá do čiernych abájí a predstierali, že sú ich manželkami či sestrami. Takto v priebehu dvoch mesiacov pomohli utiecť takmer všetkým miestnym kresťanom na slobodu.

Prečo títo moslimovia riskovali svoje životy, aby vás zachránili?

Keď som sa ich na to pýtal, povedali mi: Pretože ste naša rodina. Vedeli, čo svojou pomocou riskujú, ale chceli nám ukázať, že sú na našej strane. Boli sme tak zachránení vďaka nášmu kresťanskému povolaniu – byť svedkami pokoja.

Jacques Mourad. Foto: SKCH/Ján Košta

Nešokovalo vás, že kým jedni moslimovia vás mučili a pokladali za nič, druhí vás zachránili a boli ste pre nich rodinou?

Toto je veľmi dôležitý moment. Nikdy vo svojich životoch nesmieme generalizovať. Boh nás stvoril všetkých úžasne na svoj obraz. Ak spravíme chybu, zločin, zlyháme, nie je to preto, že nie sme dobrí, ale preto, že sme podľahli egoizmu a svojej slabosti.

Cesta, ako oslobodiť náš svet, naše komunity, je učiť ľudí o skutočnej slobode nezaťaženej žiadnymi záujmami a byť blízko ku všetkým, nielen k svojim. Sme pozvaní prijímať aj ľudí, s ktorými bytostne nesúhlasíme, bez súdenia. A to sa týka každej situácie. Ako sa u nás hovorí: Ak on sa má dobre, aj ja sa mám dobre.

Dokážu prijať kresťania v tomto regióne takýto pohľad na svet? Lebo často to nedokážeme ani my v oveľa pokojnejšej Európe.

Keď sa kresťania vracali do svojich domovov v Iraku, kde som pôsobil päť rokov po svojom úteku zo zajatia, videl som, ako všetci nenávideli svojich moslimských susedov. Boli to oni, ktorí kompletne zničili ich Karakóš a ďalšie kresťanmi obývané dediny. Ale čo je v danej chvíli naša misia? Aj teraz dokážeme kreovať budúcnosť kresťanov v Iraku či Sýrii.

Ako?

Ak chceme pomôcť kresťanskej komunite a chrániť ju, nemôžeme znova postaviť na nohy len jedno kresťanské mesto. Sme pozvaní pomôcť všetkým ľuďom v regióne. Viem, že pre mnohých je ťažké počúvať to, toľko si vytrpeli a mnohí o všetko prišli. Stratiť tu domov je ako prísť o život. Rozumiem im, ale nemôžeme sa v tomto bode zaseknúť. Našou zodpovednosťou je byť Ježišovými misionármi. V Iraku to viacerí vidia rovnako, v Sýrii nie, ale treba sa za to modliť a pracovať na sebe.

Sme pozvaní prijímať aj ľudí, s ktorými bytostne nesúhlasíme, bez súdenia. Naším svedectvom má byť pomoc všetkým bez rozdielu. Takáto cesta potvrdzuje našu identitu Kristových učeníkov.Zdieľať

Naším svedectvom má byť pomoc všetkým bez rozdielu, bez nejakého delenia sa. Takáto cesta potvrdzuje našu identitu Kristových učeníkov. Aj vo vzťahu k moslimom. Nemôžeme ich zmeniť, ale môžeme im ukázať, čo dobré im vieme naším bytím, našou blízkosťou dať. Samozrejme, treba rozlišovať medzi islamom a islamizmom, ktorý je politickou ideológiou.

Čo je dnes hlavnou výzvou kresťanských rodín na Blízkom východe?

V prvom rade to, ako prežiť v tejto veľmi náročnej ekonomickej situácii, ale takisto ako dať svojim deťom dobré vzdelanie, aby mali šancu na lepšiu budúcnosť. Vzdelávanie vo verejných školách je na veľmi nízkej úrovni, školy sú preplnené. Chýbajú nám cirkevné školy. Tie, čo máme, kapacitne nestačia a nie každý si môže dovoliť priplatiť si ani len o čosi viac. Je to veľmi ťažká situácia, ktorú musíme riešiť a v ktorej potrebujeme podporu.

Ako kresťania na Blízkom východe ste si toho za posledných sto rokov pretrpeli dosť. Už váš starý otec musel utiecť s rodinou do Sýrie pred osmanskou genocídou. Ako môže cirkev s toľkými bolesťami zostať stále nažive? Kde pramení tá viera?

Naša cirkev žije z viery, ktorá pramení z tejto bolesti. Ježiš nám neklamal, keď hovoril: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a všetko zlé na vás lživo hovoriť.“ Aj tu je veľké rozdelenie medzi cirkvou a veriacimi, hoci nie také veľké ako v Európe. Ale tunajší kresťania sú pre to všetko, čo tu zažívajú, radikálne zakorenení v Kristovi.

Prečo je dôležité, aby kresťania v tomto regióne ostali?

Je Božím prianím, aby sme boli v tomto kúte sveta, ale nie preto, že toto je naša zem. Čo to vlastne tá „naša zem“ znamená? Ak tu nikto nezostane, aký to má ešte význam? Sme kváskom tohto ľudu aj pre moslimov, preto tu musíme ostať a nestratiť svoje pozície. Nejde však o pozemky, ktoré tu ako kresťania máme, ide o posolstvo Božej vôle a zmierenia.

Jacques Mourad. Foto: SKCH/Ján Košta

Ako sa pozeráte na rolu cirkvi v tejto situácii?

Ako cirkev musíme byť ľuďom vždy nablízku a pomáhať im. To, čo sa dnes všade vo svete deje, je Božím spôsobom, ako sa znova pozrieť na seba a pracovať na našich vzťahoch. Cirkev nemôže byť uzavretá sama do seba, žiť len vo svojich komunitách či dedinách, ale musí byť otvorená pre všetkých, byť mostom medzi náboženstvami, inými názorovými skupinami a dotvárať tak spoločnosť. A nerezignovať na svoju úlohu.

No nielen v Európe sú dnes v popredí identitárne a ideologické boje. Ako prijímať všetkých, no zároveň si zachovať vlastnú identitu a nebyť za to odvrhnutí?

Treba byť otvorení, ale aj skutočne dobre zakorenení vo viere, aby sme pri dialógu nestrácali svoju identitu. Európsky spôsob života oddelil rozum od duchovna, čo jeden z dôvodov, prečo niektorým Európanom duchovný život už nedáva zmysel, hoci je pre človeka úplne esenciálny. Treba sa vrátiť k sebe.

Na túto situáciu sa pozerám aj z pohľadu migrácie kresťanov z nášho regiónu do Európy. Chápem to ako Božiu vôľu a vnímam to aj pozitívne.

Ako to myslíte?

Naši ľudia, ktorí odišli do Európy a nestratili vieru, vydávajú svedectvo a môžu byť novými evanjelizátormi. Hoci stratili domov a celý svoj predošlý život, ostali verní Bohu a podávajú o tom životné svedectvo. Môžu tak ponúknuť Európanom priestor zamyslieť sa a prehodnotiť svoj život.

Cirkev nemôže byť uzavretá sama do seba, žiť len vo svojich komunitách, ale musí byť otvorená pre všetkých, byť mostom medzi inými názorovými skupinami a dotvárať tak spoločnosť. Zdieľať

Na Slovensku sa mnohí rodičia stretávajú s tým, že ich deti si praktizovanie viery neuchovajú. Vy ste malá, no veľmi živá kresťanská komunita, ktorej veľkosť skôr ako vonkajšie vplyvy ohrozuje emigrácia. Ako majú matky a otcovia účinne odovzdávať vieru v rodinách?

Keď sa ma to rodičia pýtajú, vždy im vravím, aby boli pre svoje deti prvou cirkvou. Čas spoločnej modlitby rodičov s deťmi je úplne esenciálny nielen pre korene viery, dokáže veľa zmeniť. Rovnako je dôležité aj svedectvo starších ľudí. Viete, aký je rozdiel medzi moslimami a kresťanmi?

Prezraďte.

Najväčší je v tom, že moslimovia sa naozaj stále a všade modlia. Čas na modlitbu je neoddeliteľnou súčasťou ich bytia. My kresťania strácame ducha modlitby. Treba sa k nemu neustále vracať.

Bolo pre vás ťažké prejsť z kláštorného života do úradu biskupa?

Bola to veľká zmena a nebolo to pre mňa ľahké. Boli ste v Mar Muse, tak si to predstavte. Ráno sa zobudíte do ticha a vidíte len púšť a horizont. Tu sa budíte do ruchu centra mesta, kde je spôsob života celkom iný.

Raz som už túto ponuku v roku 2014 odmietol, ale druhýkrát to bola Božia správa pre mňa. Dostal som druhú šancu na život, čo je veľká zodpovednosť. Pochopil som, že Boh chce, aby som pre našu cirkev a špeciálne pre kresťanov, ktorí sú v ťažkej situácii, urobil ešte veľa.

Zodpovednosť za budúcnosť je v našich rukách. Musíme nájsť cestu, ako tu zostať. A zopakujem, nie preto, že tu cirkev vždy bola a musí tu zostať. Nie. Cirkev je v celom svete preto, lebo má svoju misiu. Ako kresťania sme povolaní budovať Božie kráľovstvo a bez toho, aby sme na seba vzali kríž, to nejde. V kríži je naša nádej.