Pavol Danko o SDM Organizácia katechéz bola náročná, najprv sme nemohli pohnúť ani stoličkou

Pavol Danko bol už na svojich siedmich Svetových dňoch mládeže (SDM). Aktívne sa podieľa na príprave a realizácii slovenských katechéz. Ich témy a návod na realizáciu dostáva od vatikánskeho dikastéria.

V rozhovore približuje, prečo sa s organizátormi v Portugalsku komunikovalo ťažšie, prezradil, či sa bude konať ďalšie národné stretnutie mládeže, aj to, ako vnímal kritiku spôsobu rozdávania svätého prijímania na SDM.

V čom boli tieto SDM iné?

Zúčastnil som sa na siedmich SDM a tie ostatné v Paname boli pre mňa takmer smrteľné. Vrátil som sa s embóliou a zápalom pľúc a išiel som rovno do nemocnice. Ostal vo mne taký šrám, že to už asi nie je pre mňa.

A v čom boli iné? Pre mňa v tom, že som sa predsa len rozhodol, že sa na nich zúčastním, aj keď som mal pocit, že u mňa sú už dvere zatvorené. Spolu s manželkou sme sa rozhodli, že pomôžeme slovenskému organizačnému tímu. Bola to manželka, ktorá ma k tomu povzbudila. Iné to bolo teda aj v tom, že som tam bol s manželkou. V Paname sme boli ešte pred svadbou.

Pápež pri návrate do Ríma na palube lietadla povedal, že SDM v Lisabone vnímal ako najlepšie zorganizované. Vnímali ste to aj vy tak?

Nechcem protirečiť Svätému Otcovi (smiech), ale portugalská mentalita je úplne iná, keď niečo pripravujete vopred a snažíte sa získať odpovede na otázky prostredníctvom mailov a telefonátov a keď ste na mieste a riešite s ľuďmi niečo priamo z tváre do tváre.

V čom?

Ľudia, ktorí prišli do Lisabonu a neboli zaťažení predprípravou, mohli povedať, že to bolo fajn, veci fungovali. Moji kolegovia z hlavného organizačného tímu, ktorí sa snažili vybaviť pre slovenských pútnikov ubytovanie a získať všetky informácie, zaistiť miesto katechéz pre slovenský program, by hovorili zrejme niečo iné.

Portugalci neriešia čas tak ako my a nemajú asi taký pocit zodpovednosti, ako by sme očakávali, že by mohli mať pri príprave takého obrovského stretnutia.

Konkrétne to znamenalo, že kým v Krakove sme miesto slovenských katechéz poznali niekoľko mesiacov dopredu, v Lisabone sme sa to dozvedeli desať dní pred odletom hlavného organizačného tímu. Preto sme mali nachystaný program na niekoľko variantov – na zelenú lúku s pódiom aj bez pódia, do športovej haly alebo do kostola.

Organizácia bola veľmi náročná. Prví pútnici prilietali do Porta na Dni v diecézach a my sme netušili, kde budú bývať o týždeň neskôr v Lisabone. Na mieste už potom, keď niektoré veci boli nutné, odpoveď musela prísť. Ale bolo to na nervy.

Slovenskí pútnici v Lisabone. Foto: archív Pavla Danka

O štyri roky budú SDM v Južnej Kórei. Tam asi očakávate, že to bude opačne.

Vedú sa už kuloárne žarty, že tam bude mať každý aj na zemi napísané miesto. Ale ktovie, aké to bude. Je tam len sedem percent katolíkov, je to teda plné očakávaní a otázok.

SDM sa skladajú z Dní v diecézach a z hlavného programu, ktorý ľudia sledujú aj v televízii s pápežom, a pomedzi to sú sprievodné podujatia. Vy v rámci Rady pre mládež a univerzity KBS pripravujete katechézy a sprievodný program v slovenčine. Ako si dokážete pripraviť program a rekvizity, keď ani neviete, kde ho budete mať? A ešte podotázka, majú všetky krajiny svoj vlastný program?

Pápeži to vymysleli tak, že v stredu, štvrtok a piatok, teda v tie dni, keď sa mladí z programu v diecézach prepravia do hlavného dejiska SDM, sú katechézy neodmysliteľnou súčasťou programu. Vtedy nie je nič iné, nie sú žiadne iné podujatia ani koncerty. V tieto tri dni nie sú ani spoločné sväté omše. Je len privítanie pápeža a krížová cesta. Omše sú súčasťou katechéz.

A katechézy nie sú podľa národov, ale podľa jazykov. To znamená, že katechézy sú v angličtine, španielčine, francúzštine, nemčine atď. Ale my Slováci máme roky takú milosť, že sa stretneme všetci spolu. Je to aj tým, že slovenčinu iné krajiny nepoužívajú.

Nikomu by sme nebránili, aby išiel na katechézu v inom jazyku. Ponúkame však toto stretnutie ako jedinečnú možnosť byť spolu ako slovenská cirkev, ktorá je na návšteve v inej krajine. Takže katechézy sú neodmysliteľnou súčasťou SDM. Ich témy určuje Dikastérium pre laikov. Rada pre mládež a univerzity KBS potom vytvorí tím, ktorý to ušije na naše pomery.

Vy ste napokon dostali k dispozícii v Lisabone pre slovenské katechézy Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho v centre mesta. Ako ste prišli k takému lukratívnemu miestu?

To je pre nás najväčší dar za to čakanie. (Smiech.) Dostali sme zrejme najväčší a najbližší kostol k Parku Eduarda VII., kde prebiehali prvé tri veľké udalosti – otváracia omša, privítanie pápeža aj krížová cesta. Je to moderný kostol, vnútri je krásny, vysoký a členitý. V konečnom dôsledku sme dostali asi to najlepšie, čo sme mohli dostať.

Ako ste tam dostali všetky rekvizity?

Niečo sme poslali dodávkou zo Slovenska. Ostatné veci sme popchali do batožiny, s ktorou sme leteli.

Vo vysielaní TV Lux ste hovorili, že ste mali menší problém so správcom kostola, ktorý vám najprv nechcel dovoliť posunúť ani stoličku. On nevedel, že v kostole niečo také bude?

Myslím, že to bolo spôsobené nie až takou funkčnou komunikáciou v rámci organizačného tímu v Portugalsku. Predpokladám, že správca kostola nevedel, ako vyzerá katechéza na SDM, a myslel si, že tam budeme mať len prednášku a omšu. Dikastérium nás však vyzýva, aby katechézy boli dynamické, plné prekvapení, aby tam boli momenty ticha aj diskusie.

Dokonca dikastérium trvalo na tom, aby biskup nemal počas katechézy monológ, ale aby bol vedený dialóg. Toto sa zrejme k správcom týchto kostolov nedostalo. Keď sme nacvičovali náš slovenský otvárací program, teda prvú katechézu, tak sme len striehli, či nevojde, lebo sme sa báli, že nám všetko zakáže. (Smiech.)

Mali sme tam totiž množstvo objektov a rekvizít, ktorými sme ilustrovali dejiny Portugalska a Lisabonu a bolo to veľmi dynamické. Na to, aký bol ten kňaz veľmi úsporný v reči a od začiatku striktný, tak na konci sa roztopil a lúčili sme sa s veľkým objatím. Niekoľkokrát opakoval, že program bol skvelý.

Myslím, že ten kostol niečo také nezažil, nehovoriac o tom, že v posledný deň sme mali gréckokatolícku liturgiu a naši gréckokatolícki bratia s vladykom Milanom Lachom boli na to fantasticky pripravení. Mladí si mohli cez QR kódy stiahnuť liturgiu do mobilu, na vysúvacích baneroch doniesli ikony.

Foto: archív Pavla Danka

Vy ste sa vrátili na Slovensko pred vigíliou a pred hlavným programom so Svätým Otcom. Prečo?

Bolo to moje rozhodnutie, keďže som sa obával, nakoľko to môj zdravotný stav zvládne. Na letisku sme si s mojou manželkou Ivankou aj trocha poplakali. Ale všetko sme sledovali v televízii a boli sme aj hosťami v TV Lux pred prenosmi.

Koľko ľudí bolo v slovenskom organizačnom tíme, ktorý pripravoval katechézy?

Bolo nás iba jedenásť, čo na skupinu viac ako 1 700 Slovákov, ktorých sme tam mali, je podľa mňa málo. Ale treba podotknúť, že každá diecéza mala svojho koordinátora a v rámci diecéz sa mnohí prihlásili cez skupiny, ktoré mali vedúcich. Bez nich by sme to nedali. Ale to gro si odmakala skupinka tých jedenástich ľudí, ktorí boli v permanentnom kontakte s portugalskou stranou a slovenskými koordinátormi.

„Keď človek kráča ulicami mesta, ktoré hostí SDM, tak v prvom rade naráža na energiu, radosť, entuziazmus a v prípade Talianov aj na veľký hluk a krik.“Zdieľať

My ako organizátori ďakujeme všetkým kňazom, koordinátorom, rehoľníkom a animátorom, ktorí sa venujú mládeži a presvedčili mladých, aby prišli, že to bude pre nich nezabudnuteľný zážitok. Mladý človek má na sociálnych sieťach veľa pozvaní a niekedy musí prísť niekto, kto ho chytí za ruku a povie mu, poď sem, možno toto teraz bude pre teba nezabudnuteľný zážitok.

V televízii ste spomínali, že ste stretli mladých z Ukrajiny, čo bol pre vás osobne silný moment.

Keď človek kráča ulicami mesta, ktoré hostí SDM, tak v prvom rade naráža na energiu, radosť, entuziazmus a v prípade Talianov aj na veľký hluk a krik. Tá pestrosť tvárí, farieb a vlajok, to je kolorit mesta, ktoré hostí SDM.

Moja manželka mi jeden večer hovorí, že nikde nevidela ukrajinskú vlajku. A vtedy sme sa zamysleli, že ktovie, koľkí a či vôbec prišli do Lisabonu. A preto bola veľmi dojemná chvíľa, keď sme kráčajúc na piatkovú krížovú cestu zbadali skupinu viac ako sto mladých, ktorí držali ukrajinské vlajky a v tichosti stáli na jednom mieste.

Bolo to veľmi silné a bol som dojatý, rozplakal som sa. Zložil som z hlavy šiltovku a uklonil sa im. Mnohí mladí dokonca išli a objali ich. Oni potom niečo aj spievali. Dopočuli sme sa, že boli na takom mieste, že ich videl a pozdravil aj Svätý Otec.

Foto: archív Pavla Danka

Čo bolo podľa vás najsilnejšie z príhovorov pápeža? Novinárom pri lete späť do Vatikánu povedal, že príhovory skrátil, keďže si uvedomil, že mladí ľudia „nemajú veľa pozornosti“. Podľa neho dokážu byť mladí pozorní osem minút. Pápež chcel vzbudiť ich záujem, nie ich poučovať zdĺhavými a komplikovanými prednáškami alebo homíliami.

Môžem zo zákulisia prezradiť, že tí, čo tlmočia pápežove prenosy, pod embargom dostanú príhovor dopredu, aby si ho preložili. A vždy keď pápež odloží papiere, ako to urobil teraz, tak v komentátorských kabínkach stúpa adrenalín, lebo vedia, že teraz budú musieť tlmočiť simultánne.

Viem, že príhovory boli napísané brilantne. Jeden z našich tlmočníkov v TV Lux hovoril, že čo veta, to perla. Svätý Otec má v sebe Božieho Ducha a vie, kedy je menej viac. A naozaj, pri všetkých troch príhovoroch mladým odkladal papiere a vypichol to najdôležitejšie. Z reakcie mladých vieme, že na to reagujú veľmi pozitívne. Tým pádom si viac zapamätajú. František je tiež pápežom gest, dá si ruku k uchu a hovorí: „Nepočujem vás, zopakujte mi to,“ keď sa mladých niečo pýta.

Pri každom stretnutí bolo niečo dôležité. Pri krížovej ceste sa nás opýtal, kedy sme plakali a prečo. A že Ježiš túži usušiť naše slzy. To bolo veľmi silné. Pri vigílii hovoril, že jediná okolnosť, keď sa môžeme na niekoho pozerať zhora, je vtedy, keď mu chceme dať pomocnú ruku.

A v nedeľu, keď bola slávnosť Premenenia Pána, tak vravel, že treba žiariť, lebo aj Ježišovi žiarila tvár. Ale nie žiariť vo svetle reflektorov, ale žiariť vtedy, keď sme naplnení láskou a slúžime.

Spomenul aj futbal, ktorý miluje, vtedy, samozrejme, dav ožil. Hovoril, že za každým gólom je námaha a tréning. A opakoval stále: „Nebojte sa, ste milovaní, nie ste len číslo. Každého z vás Boh volá po mene.“ To sú jeho univerzálne slová, ktoré prehovárajú do duše.

Keď opakoval mladým slová „Nebojte sa“, spomenul som si na Jána Pavla II., ktorý to tiež často opakoval. A aj Ján Pavol II. bol pápežom gest. Tiež s mladými komunikoval, dával im otázky a podobne.

Toto napadlo mnohým z nás, že tam bol prítomný Ján Pavol II. Mám zimomriavky aj teraz, keď si na to spomínam. To bola pre nás taká pečať, že SDM sú naozaj Božie a Boh použil pápežov, ktorí vycítili znamenie čias. Nielen prinavrátiť fenomén putovania, ale dať mladým zažiť univerzalitu cirkvi.

Aj keď sme z rôznych kútov sveta, máme inú mentalitu, nie každý prežíva svätú omšu tak ako my, sme spolu a veríme v jedného Pána. Krásne to vidno pri eucharistickej adorácii v sobotu večer, keď aj masa ľudí dokáže stíchnuť a kľačať. Pápeži sú tí, ktorí nás vyvádzajú zo strachu.

Je tam pri adorácii naozaj také ticho?

Teraz som bol v televízii, ale z minulosti môžem povedať, že je až neuveriteľné, že tá masa ľudí sa dokáže upokojiť. Pochopiteľne, že to nie je sterilné ticho, to sa pri takom dave nedá. Ale je tam sústredenosť.

Ako je to so záujmom Slovákov o SDM? Určite má naň vplyv aj miesto konania. Dá sa záujem na základe miesta konania nejako porovnať?

Veľmi sme boli zvedaví, čo urobí so SDM pandémia, ktorá už toto stretnutie o rok posunula. Lisabon je európske mesto a v európskych mestách vždy bola účasť zo Slovenska od dvoch do štyroch tisíc.

Pohľad na plný kostol počas slovenských katechéz bol nádherný. Keď prišiel náš veľvyslanec Tibor Králik a vošiel do kostola, ostal prekvapený. Asi nečakal, že ten kostol bude taký plný. On aj jeho delegácia boli nadšení. Pre mňa to bolo po korone ideálne.

Mladí počas adorácie na SDM. Foto: Flickr/Duarte Mourão Nunes/JMJ 2023

Pápež ohlásil ďalšie SDM o štyri roky. Asi to je dlhší časový interval, nie?

Striedalo sa to každé dva až tri roky. Nie je v tom presný systém. Záležalo, či tá krajina niečo nemá. Napríklad v Riu de Janeiro ich posunuli o rok skôr z dôvodu olympiády. Keď sa oznámilo, že Lisabon bude v roku 2022, hovorili sme si, že o tri a pol roka? Nakoniec to bolo až štyri a pol roka od Panamy. A spomínali sa horúce tipy, že najbližšie SDM budú počas Jubilejného roka v Ríme.

Myslíme si, že aj preto je Soul až o štyri roky, keby náhodu nejaké stretnutie mladých bolo počas Jubilejného roka 2025 v Ríme. Ale určite to nebude SDM. A možno to bude nový trend, lebo je to náročné zorganizovať.

Stále opakujem, že takéto stretnutie, ako je SDM, sa nedá dobre zorganizovať. To je proti všetkej logistike a pravidlám, proti akémukoľvek dobre vymyslenému marketingu. To je masa ľudí, ktorá je taká nevyspytateľná, že môžete mať naplánované neviem ako dobre ubytovanie a presuny, vždy niečo vybuchne. Nie je to dovolenka, ale púť a treba byť pripravený na nečakané veci.

Svetové dni mládeže Stretnutie vyvrcholilo záverečnou omšou, najbližšie bude v Soule v roku 2027

Vatican News Postoj

Na ázijskom kontinente sa Svetové dni mládeže naposledy konali v roku 1995 vo filipínskej Manile.

V súvislosti so SDM zaznievala v médiách kritika, koľko to stojí a aké to je predražené. Ako to vnímate?

Ak sa neinvestuje do mladých a do mladosti, tak neviem potom, do čoho by sa malo investovať. Nie je pravda, že toto stretnutie platí len hostiteľská krajina. Každý pútnik si kupuje balík pútnika. To, že sa mohol pohybovať po meste, že bol ubytovaný, že dostal jedlo, si zaplatil. To je podľa mňa útok protistrany, ktorá sa bojí pozitívne hovoriť o takomto podujatí a hľadá si zámienku.

Útok voči SDM však prišiel aj z niektorých kruhov v cirkvi. Na sociálnej sieti sa na Slovensku šíril status jedného kňaza, ktorý kritizoval, že na otváracej omši rozdávali Eucharistiu laici a dokonca ženy, a pritom pod oltárom sedeli stovky kňazov a biskupov, ktorí sú riadni vysluhovatelia svätého prijímania. Tiež kritizoval to, že premenené hostie boli v miskách z Ikey, ktoré sú určené na čipsy. Niektorých katolíkov toto potom pobúrilo a vo veľkom to zdieľali.

Je tu niekoľko uhlov, ako sa dá na to pozrieť. Ak niekomu prekáža, že kňazi ostali sedieť a prijímanie rozdávali laici, tak toto je jediný rozumný argument z celej tej škály tohto negatívneho tvrdenia.

Ďalšia vec je však to, že tých tisíc kňazov je z rôznych kútov sveta a na svätú omšu musia byť akreditovaní, musia sa tam dostať, prejsť nejakou bezpečnostnou kontrolou a na to, aby mohli rozdať sväté prijímanie v takom obrovskom areáli, potrebujú školenie.

„Zaráža ma, že na Slovensku namiesto toho, aby sa niekto tešil, že mladí milujú pápeža, že sa zúčastňujú na svätých omšiach a že aj v sobotu večer dokážu kľačať pred Eucharistiou, tak rieši to, z čoho sa rozdáva sväté prijímanie.“Zdieľať

Takéto školenie bolo práve v kostole, kde sme ako Slováci mali katechézy. Urobili ho pre všetkých mimoriadnych rozdávateľov. Podľa mňa povolali ľudí z celého širokého okolia.

Môžem potvrdiť, že v našom kostole sa stretla minimálne tisícka ľudí, ktorá rozdávala Eucharistiu. Videl som to, lebo sme si tam vtedy chystali rekvizity. Rozdávatelia mali svoju akreditáciu, čiže určite nerozdával sväté prijímanie hocikto. Rozdávatelia dostali presné informácie, kde pôjdu a s kým pôjdu. Rozdávali sa známe biele dáždniky. Z praktických dôvodov to nemôžu urobiť s tisíckou náhodných kňazov z celého sveta, lebo tí boli dopoludnia v týchto časoch so svojimi skupinami.

Zaráža ma, že na Slovensku namiesto toho, aby sa niekto tešil, že sa mladí ľudia stretajú, cestujú, že milujú pápeža, že sa zúčastňujú na svätých omšiach a že aj v sobotu večer dokážu kľačať pred Eucharistiou, tak rieši to, z čoho sa rozdáva sväté prijímanie. Nech sa páči, príďte, skúste navrhnúť niečo iné, nájdite sponzora a urobte desaťtisíc obetných misiek.

Eucharistia sa rozdávala vo veľkej úcte, sám som bol toho svedkom. Nevidel som, žeby sa ľudia tlačili, tí, čo pristupovali k Eucharistii v mojom okolí, boli naozaj sústredení. Na to, že rozdávajú laici a ženy, možno my na Slovensku ešte nie sme zvyknutí.

Keď som bol prvýkrát na SDM v Ríme v roku 2000 a dostal som sväté prijímanie od ženy, tiež som bol z toho v šoku. Ale nemyslím si, že to je niečo, čo by malo zatieniť tie pozitívne veci. Nemyslím si, že došlo k zneucteniu alebo nejakej dehonestácii Eucharistie.

Čo vám z Lisabonu ešte utkvelo v pamäti?

Súčasťou našich katechéz bola aj nejaká aktivita. Boli sme veľmi zasiahnutí, ako to mladí prežívali. V prvý deň mali možnosť nalepiť na veľký múr lepiace papieriky, kde sme napísali svoje prekážky. Keďže téma bola, ako Mária vstala a ponáhľala sa za Alžbetou, tak my sme hovorili o tom, aké prekážky nám bránia vstať a ísť. A bolo krásne vidieť, ako sa ten múr celý pokryl papierikmi. Potom sa to prinieslo ako obetný dar.

Na druhý deň bola téma, ako Mária hovorí v Káne prisluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Mladých sme vyzvali, aby do nádoby pred oltárom doniesli svoju kvapku vody. Bola to paralela s nádobami v Káne, ktoré bolo teba naplniť vodou, a Ježiš tú vodu premenil na víno. Bolo dojemné, ako otcovia biskupi, kňazi a rehoľníci, ale najmä mladí ľudia prichádzali každý so svojou fľašou a odliali trocha do nami pripravených nádob.

Niektorí si aj kľakli a ostali chvíľu v modlitbe. My sme ich vyzývali, aby si pomenovali svoju kvapku – o čo prosia Ježiša, aby to premenil na „víno“. Bolo to pre nás silné svedectvo, že máme nádej na Slovensku v mladých ľuďoch, ktorí ešte vedia byť duchovní.

Foto: archív Pavla Danka

Zvládli by sme urobiť SDM aj na Slovensku?

(Smiech.) Môžem prezradiť, že susedná krajina sa o to uchádzala, dokonca to mali byť tieto SDM. Nakoniec vybral Lisabon. O tom sa rozhodovalo pred niekoľkými rokmi. My sme o tom vedeli, keďže Dni v diecézach mali byť aj na území Slovenska. Čiže pútnici by prišli do Česko-Slovenska a vyvrcholenie by bolo potom v Prahe.

Nie som si istý, či by sme na Slovensku zvládli takú masu ľudí. Toto sú väčšie počty ako pri návšteve pápeža na Slovensku a je to aj dlhšie trvajúce podujatie. O mladých sa treba viac dní postarať.

Bude pred SDM v Kórei aj národné stretnutie mládeže na Slovensku, aké bolo v Ružomberku, Prešove či Trenčíne?

Je to tradícia, v ktorej, predpokladám, budeme pokračovať. Teraz záleží na rozhodnutí Rady KBS pre mládež a univerzity, či sa to spraví medzi Jubilejným rokom v Ríme a Soulom, čo by bol podobný model ako doteraz, že národné stretnutie mladých bolo rok pred SDM. Horúcim kandidátom je zatiaľ teda rok 2026.

Prečo sú SDM takým fenoménom, ktorý pritiahne státisíce mladých z celého sveta? Pritom nejde o žiadnu dovolenku, ale mladí znášajú mnoho útrap.

Je to tým, že Boh naozaj existuje, Ježiš je živý a mladých pozýva. Ľudsky na to nenájdem odpoveď, lebo to je naozaj šialené, prečo sú tam. Ale keď som videl, ako Svätý Otec krúžil medzi mladými v papamobile, mladí boli naozaj – v dobrom zmysle slova – v tranze.

Chceli ho vidieť, zamávať mu, odfotiť si ho, stretnúť sa s ním. Ja na to nemám inú odpoveď ako tú, že Ježiš žije a že nás aj takouto formou spája. Mladí mohli vidieť univerzalitu cirkvi, kde nás spája Kristus.