Nekrológ za Ihorom Kozlovským Je obdivuhodné, akým slobodným človekom dokázal byť vo vreci neľudskosti

„Môj život je môj argument“ bol známy cieľ Alberta Schweitzera. Kto ho sleduje dnes?

Z diela Demian od Hermanna Hesseho zasa pochádza myšlienka: „Len myslenie, ktoré žijeme, má hodnotu.“

Cesta ukrajinského historika Ihora Kozlovského (* 16. februára 1954 – † 6. septembra 2023) pre mňa stelesňuje aktuálnosť tejto myšlienky.

Kozlovskyj vždy jasne dával najavo, akú zodpovednosť na seba berie každý, kto vyslovuje túto myšlienku. Od okamihu, keď si človek uvedomí hĺbku tejto zodpovednosti, začína sa cesta k oslobodeniu od zdanlivej „normy“ cynickej manipulácie so slovami, ktoré nezodpovedajú činom tých, ktorí ich vyslovujú.

Cesta peklom

Na jar 2014 sa Ihor Kozlovskyj stretol so zástupcami rôznych konfesií a náboženstiev na pravidelnej modlitbe za mier v centre Donecka. Mnohí účastníci týchto riskantných stretnutí boli jeho bývalí študenti alebo ho poznali ako vynikajúceho náboženského učenca, ktorého slová sa nelíšili od jeho činov.

Po tom, ako okupačné úrady zakázali tieto verejné vystúpenia, Kozlovskyj neopustil Doneck. Spolu so svojím synom, ktorý potreboval lekársku, psychologickú a jednoducho ľudskú podporu, zostal vo svojom rodnom meste.

Nikdy sa neunavil pripomínať svojim študentom, známym i neznámym ľuďom, že ľudská dôstojnosť je tou oblasťou, ktorej spracovanie predstavuje najdôležitejšiu prácu v našom vnútornom svete. Práve to pomáha prekonať tie najstrašnejšie veci. Túto pravdu naplno uviedol do praxe, keď sa sám stal politickým väzňom.

Pravoslávny duchovný emigroval z Ruska do Prahy Andrej Kurajev je kritikom vojny na Ukrajine aj homosexuálnej loby v cirkvi

Ján Krupa

S vedením pravoslávnej cirkvi sa rozišiel už pred desiatimi rokmi, keď sa zastal feministickej skupiny Pussy Riot.

Dvadsiateho siedmeho januára 2016 okupanti uvrhli Kozlovského do väzenia za jeho proukrajinské postoje. Vypočúvali ho dôstojníci FSB, prežil kruté mučenie a vo väzbe bol takmer dva roky (700 dní) až do 27. decembra 2017. Spolu s mnohými mimovládnymi organizáciami sa Ukrajina usilovala o jeho prepustenie.

Počas výsluchov mučitelia Kozlovskému s otvoreným cynizmom povedali, že od neho už neočakávajú žiadne dôležité informácie ani sebaobviňovanie, ale držia ho len na účely výmeny väzňov. A takýmto spôsobom bol nakoniec prepustený.

Potom žil v Kyjeve a pracoval ako vedúci vedecký pracovník na oddelení religionistiky Filozofického ústavu Ukrajinskej akadémie vied. Neúnavne cestoval, vystupoval na medzinárodných fórach a stal sa váženým „hlasom ukrajinských väzňov“.

V hlbokých rozhovoroch, na prednáškach plných skutočnej múdrosti a v živých výmenách názorov Ihor Kozlovskyj rozvíjal to, čo bolo pre mňa jeho hlavným motívom. Nielen slovami, ale aj celou svojou bytosťou nás zbavoval strachu z najhoršieho, z absolútneho zla.

Jeho dôveryhodné svedectvo o schopnosti človeka prejsť peklom, nenechať sa zlomiť a zachovať si dôstojnosť zanechalo vo mne osobne i v mnohých našich súčasníkoch nezmazateľný dojem. Vo svetle a horizonte svojej skúsenosti sa pre mňa stal jedinečnou ľudskou bytosťou.

Dôstojnosť a pravdivosť

V septembri 2021 som s ním nahral poldruhahodinový rozhovor o aktuálnych záveroch Revolúcie dôstojnosti. Videl som v ňom živé pokračovanie myšlienok Dietricha Bonhoeffera o dvoch hlavných úlohách našej doby: prehĺbenie vnútorného života a spravodlivé skutky solidarity s ľuďmi, ktorí to naliehavo potrebujú.

Ihor Kozlovskyj povedal: „Dôstojnosť je vnútorná a vonkajšia pravdivosť. Pravda je, keď na všetkých úrovniach zodpovednosti máš odpoveď na otázky, kto si a čo chceš.“ 

Nielen slovami, ale aj celou svojou bytosťou nás zbavoval strachu z najhoršieho, z absolútneho zla.Zdieľať

Pravda pripomína, ako by vnútorné bytie malo zodpovedať tvojim činom a tvojim slovám. Moment, keď sa začína každá duchovná prax, vnútorný duchovný život, je vtedy, keď si dávaš pozor, aby si nezradil pravdivosť voči sebe samému.

Tak či onak, vždy sa inštinktívne snažíme odpovedať nie sebe, ale okolnostiam, masovej kultúre, požiadavkám spoločnosti. A veľmi často zabúdame na seba, na svoju vnútornú pravdu, na svoju nenáhodnosť v tomto svete, na svoju cestu k realizácii svojej úlohy z moci tejto nenáhodnosti. Ide o hodnotový systém, „ktorý formuje tento pravý vnútorný horizont, v ktorom pôsobíš“.

Kozlovskyj videl skúšobný kameň myslenia v praxi, o ktorej sa v Lukášovom evanjeliu hovorí: „Dávajte si pozor!“ (Lk 17, 3)

Vzdelávanie ako národná úloha

Na pozadí vnútorného „dávajte si pozor“ Ihor Kozlovskyj rozvinul hlbokú filozofiu vzdelávania ako každodennej praxe.

V auguste 2019 sa zúčastnil na letnej univerzite v Kyjeve. Medzi jeho poslucháčmi bola aj francúzska filozofka Marguerite Léna (autorka knihy L’ésprit de l’éducation, Paríž 2004), ktorú zaujala najmä nasledujúca Kozlovskeho myšlienka: dôstojnosť, zrelosť, sloboda a ľudskosť sú povolané, aby transformovali vzdelávanie a stali sa kľúčovými charakteristikami nového obdobia v živote našej krajiny.

Vojnová únava nezničí výdobytky predchádzajúcej epochy, ak sa do vzdelávania vkladá mohutná energia. To by malo viesť k hlavnej národnej úlohe a k novému oživeniu občianskej spoločnosti po Majdane.

Invázia nevedomosti sa snaží preniknúť do jasného myslenia našich súčasníkov. Cynici päť rokov po Revolúcii dôstojnosti v zápale parlamentných a prezidentských volieb hovorili o „konci epochy dôstojnosti“. Vtedy sme sa zamýšľali: Aký je „duch doby“ nového obdobia?

Dnes sa však ukazuje, že porovnávanie epoch a období je nesprávne. Bez ohľadu na súčasné temné časy sa myslenie predsa len môže opierať o niečo, čo vzbudzuje nádej, a to je jednoduché presvedčenie: Žijeme v epoche Ihora Kozlovského (vo svojej skromnosti by sa Ihor teraz nahlas zasmial).

Inými slovami, dostali sme šancu osvojiť si a privlastniť si reálnu skúsenosť nášho súčasníka, ktorý zvládol výzvy tejto vojny. Jeho poznatky nás budú ešte dlho sprevádzať.

Svedok ľudskosti

Smrť Ihora Kozlovského 6. septembra bola pre nás všetkých šokom. Ani slovom sa nezmienil o následkoch väzenského mučenia na svoje srdce. Akú cenu zaplatil za to, že sa neskrýval ani nezradil svoje presvedčenie? Pozrel sa do očí tým, ktorí vyvraždili jeho rodné mesto, spáchali urbecídu na Donecku. Ako najlepšie vedel, pomáhal spoluobčanom svojho mesta, ktorí sa stali jeho spoluväzňami.

Po večerných elektrických šokoch ich ráno zobudila rusko-sovietska hymna z reproduktorov. Po tom, čo Kozlovskyj protestoval, ako jediný vo väznici zaspieval hymnu svojej slobodnej krajiny.

Snažili sa ho zastaviť gulagovými vulgarizmami. Nedovolil, aby do jeho reči prenikla ani len ozvena intonácie jeho trýzniteľov. Nanajvýš preberal ich fonémy ako paródiu.

Svedectvo kňaza Modlitba ma prinútila opustiť Ruskú pravoslávnu cirkev

Hieromonach Athanasius (Bukin)

Najhorším prejavom kultúry nenávisti bolo ospravedlňovanie vrážd a dokonca ich požehnávanie zo strany Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Je obdivuhodné, akým slobodným človekom tam, vo vreci neľudskosti, dokázal byť. Po návrate na slobodu sa s nami bez akéhokoľvek heroizmu, s nezameniteľnou jednoduchosťou, sebakontrolou a humorom podelil len o to najpodstatnejšie:

„Človek existuje, keď existuje ľudskosť. Nemali by sme odrážať beštiálne činy nepriateľa. Mali by sme ukazovať príklad ľudskosti, dobrovoľnej práce, pastoračnej starostlivosti. Povinnosť lásky je nekonečná: môžete ju dávať tam, kde ste. Jednému človeku možno dať dobré slovo, iný potrebuje jednoduché ľudské teplo. To vám dáva možnosť žiť a dáva vám to silu.“

Skutočne, jeho slovo bolo ako stisk ruky, podopieralo nás v bytí, nedovolilo nám vykoľajiť sa a zradiť ľudskosť.

Jeho žiakmi, niekedy bez toho, aby si to uvedomovali, sa stali nielen študenti, ale aj ľudia mojej generácie a starší. Nečakanými a vhodnými veršami z haiku (krátkej japonskej básne) alebo žalmu pretváral mechanické prvky vzdelávacieho procesu.

Svojimi skutočne encyklopedickými vedomosťami na nikoho netlačil, ale každého vtiahol do priateľského rozhovoru. Priateľské vzťahy so svojimi žiakmi udržiaval dlhé roky; nech odišli do ktorejkoľvek krajiny, nikdy ich nestratil z dohľadu. A keď ho uväznili, hlasy jeho priateľov sa ozývali po celom svete.

Inšpiroval nových poslucháčov v Kyjeve a ďalších mestách Ukrajiny bezhraničnou priateľskou láskou otvoreného a veľkorysého človeka – človeka, v ktorom mučitelia v izolácii videli len nepriateľa, a podobný pohľad sa snažili prostredníctvom mučenia vnútiť všetkým okolo seba.

Jeho úsmev vyjadroval jasnejšie než všetky dogmatické formulky: Smrti sa nebudeš báť, ak budeš nasledovať niekoho, kto ju prežil a hovorí k tebe.

Nové mesto priateľstva

Práve tento rozhovor s Ihorom Kozlovským mi prišiel na um v noci 24. februára 2022, predtým, ako bol Kyjev prvýkrát bombardovaný a ruská armáda sa pokúsila dobyť mesto. Vedeli sme, že ruské tanky vezú zoznamy osôb na zatknutie, aby ukrajinský štát a občiansku spoločnosť pripravili o najlepšie mozgy.

Kyjev čakal rovnaký osud ako Doneck a na týchto zoznamoch určite figurovalo meno Ihora Kozlovského. Opäť mu hrozilo bolestne známe peklo zajatia, ale z Kyjeva neutiekol.

Vo štvrtom týždni bojov o Kyjev som sa s ním stretol 18. marca 2022 a jeho presné repliky povzbudzovali účastníkov rozhovoru. Neopustil žiadne z miest, ktoré miloval; v istom zmysle vytvoril nové mesto, ktoré naplnil svojimi priateľmi.

Nečakanými a vhodnými veršami z haiku (krátkej japonskej básne) alebo žalmu pretváral mechanické prvky vzdelávacieho procesu.Zdieľať

Rozlúčka s ním 9. septembra bola jedinečnou udalosťou v tisícročnej histórii Kyjeva. Liturgia sa konala v Katedrále svätého Michala (ktorá bola v roku 1937 vyhodená do povetria dynamitom a v rokoch 1997/1998 znovu postavená). Jeho rakva bola uložená v predsieni katedrály, kde sa prítomným prihovoril jeho syn a priatelia.

Okrem hlasov z pravoslávnych, protestantských, gréckokatolíckych a rímskokatolíckych komunít zazneli aj modlitby a priateľské svedectvá židov, moslimov a budhistov. V predsieni Monastiera svätého Michala bola takáto polyfónia nevídaná, a predsa – a to je podstatné – celá udalosť pôsobila úplne prirodzene, úprimne a pravdivo.

Ľudia dobrej vôle dýchali – vďaka priateľovi – vzduch spoločenstva Boha a človeka tvárou v tvár stretnutiu smrti a života (vzduch, ktorý občas na medzináboženských fórach chýba).

Rozlúčka stále pokračuje a mne chýbajú slová, točia sa dookola alebo utíchajú. Spolu s ukrajinským skladateľom Valentinom Sylvestrovom som si opäť vypočul rozhovor s Ihorom Kozlovským o dôstojnosti, načo Sylvestrov zložil elégiu na pamiatku Ihora Kozlovského.

Hudba pomáha naďalej počuť partnera rozhovoru vnútorným uchom (lontano). Ihor nám veľkoryso poskytol možnosť žiť v čase a priestore svojho priateľstva. Tie nemajú žiadne hranice. Jeho myšlienky a jeho hlas sú ovzduším, v ktorom môže dýchať naša spoločnosť a náš svet.

Možno sa posolstvo z jeho nového mesta dostane aj do domovov zničených vojnou.

Pôvodne publikované na noek.info. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.