Slovo kňaza Pozvanie spoznať sa

Keď som vo vianočnom období navštevoval domy a byty vo farnosti, aby som ich požehnal, mal som príležitosť, hoci len na pár minút, vstúpiť do osobnej zóny mnohých farníkov. Máločo vám poskytne taký obraz o človeku ako jeho bývanie.

Nejde iba o to, či je obklopený drahými alebo lacnými vecami, ale čím sa obklopuje, či má rád poriadok a ako sú jednotlivé predmety v domácnosti usporiadané. Takto získate indície, čo je pre dotyčného človeka či rodinu naozaj dôležité.

Zároveň platí, že do bytu si len tak hocikoho nepozveme. Máme mnohých známych, kamarátov, ale stretávame sa s nimi v práci, v škole, na ulici či v obchode. Doma prijmeme rodinu a blízkych priateľov. Pozvať niekoho domov je v istom zmysle vyznačenie. Kým sa „len“ stretávame, môžeme o sebe tvrdiť čokoľvek. V príbytku však veci a prostredie hovoria o nás. Tam tí druhí poznávajú, kým sme, čo máme radi či kde máme obľúbený kútik.

Ak sa s niekým stretávam a myslím si, že naša komunikácia či vzťah by nemali byť formálnymi, pozvem ho domov alebo prijmem pozvanie. Vstúpiť do cudzieho bytu je pozvánka k lepšiemu spoznaniu sa.

V prostredí domova, kde sa cítim dobre, sa nemusím správať strojene, môžem sa viac otvoriť a ukázať, kým vlastne som. Túto schému dobre poznáme. Každé manželstvo sa začína spoločným chodením, potom sa zoznámime s miestom, kde ten druhý žije, a s jeho rodinou a na konci sa rozhodneme žiť svoje životy spoločne pod jednou strechou.

Toto pravidlo, tak dobre známe z každodenného života, je prítomné aj v evanjeliu. Ježiša na začiatku jeho verejného účinkovania mnohí len spoznávajú. Tak sa k nemu dostávajú dvaja potenciálni učeníci a kladú mu otázku: „Učiteľ, kde bývaš?“ Jeho priama odpoveď je zároveň pozvánkou: „Poďte a uvidíte.“ Za Ježišovými slovami nie je snaha uspokojiť ich zvedavosť, ale priviesť ich k sebe, aby ho spoznali. Človek môže túžiť len po tom, čo aspoň čiastočne pozná.

Sme jednoducho pozvaní do jeho „príbytku“, aby sme ho lepšie spoznali. Zdieľať

Keď človek túži spoznať Boha, patrí k tým šťastnejším a je na dobrej ceste. Kto chce Pána viac spoznávať a otvorí mu srdce, dostane príležitosti, aby sa jeho túžba postupne napĺňala. Naša kultúra ľuďom nepomáha, aby dozreli k takejto otázke, preto si ju mnohí ani nikdy nepoložia.

Konštatovanie, že sme obklopení povrchnou komerčnou kultúrou, zahltení banalitami, je nosením dreva do lesa. Mnohí si to uvedomujeme. Je také ľahké utopiť sa v nekonečnej zábave krátkych videí, nikdy sa nekončiacich informácií a notifikácií z našich mesendžrov.

Mnohí si otázku „Učiteľ, kde bývaš?“ nekladú, lebo nevidia dôvod. V každom živote sa nevyhnutne objaví situácia, v ktorej je naša existencia konfrontovaná s bolestivými javmi. Nie sme imúnni voči neúspechom, krivdám, frustráciám, chorobám či smrti.

V takej chvíli každý človek hľadá záchytný bod. Ak má v sebe aspoň zárodok kresťanskej viery, intuitívne hľadá duchovno s jeho odpoveďami či priamo Boha, aby v rozhovore s ním znovu pozliepal črepiny vlastného života.

Je dobré, že je to tak. Ježišova spásonosná misia je určená všetkým. Boh si ku každému človeku počas jeho života vie nájsť originálnu cestu tak, aby si ho nemohol nevšimnúť. Len či každý naberie odvahu a má dobrú vôľu odpovedať.

V každom prípade platí, že sme pozvaní k hlbšiemu dotyku s transcendentnom, k otvoreniu sa voči Bohu, ktorý nás presahuje. Sme jednoducho pozvaní do jeho „príbytku“, aby sme ho lepšie spoznali. Volá nás, lebo sme Božie deti, za ktoré sa obetoval, a nechce, aby sme sa ako osamelí bežci tárali so svojimi obmedzeniami po svete, ale aby sme našli pokoj duše a pevný bod, ktorým je pre ľudí iba on. Čím skôr to pochopíme, tým lepšie.