Usmernenie KBS o požehnávaní Biskupi sa chytili konzervatívnej „slamky“, ktorú ponúkol sám Vatikán

Slovenskí katolícki biskupi vydali po mesiaci od zverejnenia vatikánskej deklarácie Fiducia supplicans spoločné pastoračné usmernenie k otázke požehnávania tzv. iregulárnych párov. 

Urobili tak neskôr ako ich kolegovia v Maďarsku či Poľsku, no skôr ako biskupi v Česku. Ukázalo sa, že počkať si bol dobrý krok. 

Naši biskupi už totiž mohli pri tvorbe svojho stanoviska pracovať s tlačovým vyhlásením Dikastéria pre náuku viery zo 4. januára, ktoré malo za cieľ vyjasniť niektoré otázky súvisiace s témou a tiež chcelo zachytiť rozporuplné reakcie zo sveta, ktoré dokument Fiducia supplicans vyvolal. 

Ponechajme teraz bokom samotnú tému, či bolo rozhodnutie dikastéria požehnávať vyslovene páry (coppie, couples) správnym krokom, či stojí na pevných teologických základoch, a venujme sa samotnému prístupu, ktorý zvolili biskupi na Slovensku. 

Tí to rozhodne nemali jednoduché. A to nielen pre vnútorné názorové rozdiely medzi sebou, ale aj vzhľadom na komplikovanosť témy a tiež nastavenie bežného slovenského katolíka. 

To, čo sme si v utorok podvečer pod hlavičkou KBS prečítali, možno označiť za celkom šikovný ťah. Najviac možno oceniť, že biskupi sa vyhli zapojeniu do kultúrno-etického boja, ich stanovisko nerozdúchava vášne, ale upokojuje situáciu. 

Usmernenie KBS o požehnávaní párov Kňazi môžu požehnanie udeliť jednotlivcom, predtým ich majú poučiť o jeho cieli

Poďme ku konkrétnostiam. 

Keď zhrnieme to najpodstatnejšie z usmernenia KBS: kňazi môžu udeliť neliturgické požehnanie „ľuďom žijúcim v iregulárnych zväzkoch“. Predtým však majú žiadateľov poučiť o zmysle a cieli požehnania a tretia vec – takéto požehnanie kňaz udeľuje „jednotlivcom“.

Tieto formulácie však vyvolávajú viaceré závažné otázky.

Bez ohľadu na to, či so stanoviskom KBS súhlasíme alebo nie, či nám je alebo nie je po chuti, férová otázka je, či skutočne odráža ducha (princíp) dokumentu Fiducia supplicans z 18. decembra, ktorý podpísal pápež František.

Pripomeňme, že Fiducia supplicans spomína „možnosť požehnávať páry (coppie/couples) v iregulárnych situáciách a páry rovnakého pohlavia“. 

Tlačové vyhlásenie dikastéria zo 4. januára takisto hovorí o pastoračných požehnaniach iregulárnych párov. 

Naši biskupi však jasne uvádzajú, že požehnanie sa udeľuje jednotlivcom. 

Lenže udeliť požehnanie páru a udeliť ho jednotlivcom je zásadný rozdiel. Bol to však samotný Vatikán, ktorý ponúkol „slamku“, ktorej sa chytili aj naši biskupi. Kde?

V spomínanom vyhlásení dikastéria zo 4. januára sa uvádza príklad, ako by mohlo takéto požehnanie vyzerať, pričom je tam veta: „A na záver (kňaz) urobí znak kríža nad každým z nich.“

Hoci išlo len o príklad, zdá sa, že pre našich biskupov bol tým rozhodujúcim interpretačným kľúčom k celej téme, a tak vo svojom usmernení mohli napísať: udeľuje sa jednotlivcom.  

Samozrejme, dá sa na to pozrieť ešte inak – a to, že usmernenie našich biskupov vlastne dokazuje, že samotné vatikánske dikastérium si v rozmedzí dvoch týždňov protirečilo. Pred Vianocami hovorí o požehnaní párov, kým po Novom roku už ponúka príklad, kde sa znak kríža urobí nad jednotlivcami. 

Vatikán k tomu mohla viesť aj fotografia v denníku The New York Times, kde americký jezuita James Martin požehnáva dvoch mužov, pričom to pôsobí, že znak kríža majú dostať spoločne. Keďže Fiducia supplicans dôrazne odmieta, aby požehnanie pripomínalo čokoľvek, čo sa podobá na sobáš alebo manželstvo, v Ríme sa zrejme rozhodli „zaradiť spiatočku“.

V tomto bode by sa mohlo zdať, že vec je vybavená. Lenže nie je. 

Ako ukazujú aj reakcie na usmernenie KBS, nájdu sa i takí, čo ho vnímajú naopak – že naši biskupi dali zelenú požehnávaniu párov a ich usmernenie je tak plne v zhode s princípmi vatikánskych dokumentov. 

Čo je zdrojom takéhoto pohľadu? 

Môže to byť celkom prozaické. Naši biskupi jednoducho vydali usmernenie k nejasným dokumentom, takže aj ich stanovisko môže pôsobiť nejasne. 

Lebo biskupi síce hovoria o požehnaní jednotlivcov, ale zároveň v tom istom texte odkazujú na tie časti vatikánskeho materiálu, ktoré možno chápať aj tak, že ide o požehnanie páru. 

Jadro rozporu spočíva zrejme v otázke, aký moment považujeme za úkon požehnania. Ak je to záverečné znamenie kríža, tak je vec jasná – požehnanie dostávajú jednotlivci („nad každým z nich“).

Pokiaľ však do požehnania zahrnieme aj modlitbu, ktorá znaku kríža predchádza, tak je to už komplikovanejšie. Pretože aj modlitba, ktorú ako príklad ponúka dikastérium, znie ako príhovor nad párom: „Pane, zhliadni na tieto svoje deti, daj im zdravie, prácu, pokoj a vzájomnú pomoc. Osloboď ich od všetkého, čo je v rozpore s evanjeliom, a daj, aby žili podľa tvojej vôle. Amen.“

Keďže ani z Fiducia supplicans, ani z tlačového vyhlásenia dikastéria nie je úplne jasné, čo máme považovať za samotný úkon požehnania, môžu jedni čítať usmernenie našich biskupov ako konzervatívne (a zrejme proti duchu Fiducia), kým iní v ňom vidia progresívnejšiu líniu. 

Táto pretrvávajúca nejasnosť však nič nemení na tom, že konštatovanie KBS o požehnaní, ktoré sa udeľuje „jednotlivcom“, by nebolo možné, keby to vatikánske dikastérium neumožnilo.

Požehnávanie neregulárnych párov Má trvať niekoľko sekúnd a nekonať sa pred oltárom, spresňuje Vatikán

Je tu však aj ďalšia otázka, ktorú vyvoláva usmernenie KBS. Tá súvisí s použitým spojením „ľudia žijúci v iregulárnych zväzkoch“. Naši biskupi nespomínajú ani slovo „páry“, ani spojenie „rovnakého pohlavia“. 

Keďže na Slovensku nemáme civilne uznané zväzky pre osoby rovnakého pohlavia, môže sa objaviť aj taká interpretácia, že požehnávať podľa tohto usmernenia sa môžu len civilne zosobášení muž a žena – na nich by totiž sedelo spojenie „ľudia žijúci v iregulárnych zväzkoch“. 

Preto by bolo na mieste, keby prišlo od KBS vyjasnenie, či mali biskupi na mysli „zväzok“ ako právny pojem alebo v širšom zmysle, teda ako „pár“, „vzťah“ či „spolužitie“. Pravdepodobnejšia sa však javí druhá možnosť.

Usmernenie slovenských biskupov dokazuje, že ide o tému, ktorá akoby neprestávala vyvolávať otázky.

Sú to však nejasné kroky Ríma, ktoré umožnili biskupom zvoliť prístup, ktorý považovali za najlepší. Hoci je otázne, či úplne odráža ducha Fiducia supplicans. Za to však môžu samotní autori vatikánskeho dokumentu.