Kňaz Matej Trizuliak, ktorý sa venuje rozvedeným Pýtať si požehnanie? Niektoré páry je ťažké vôbec dostať na duchovnú obnovu

Rozhovor so saletínom Matejom Trizuliakom, ktorý pôsobí na sídlisku Rozkvet v Považskej Bystrici, odkiaľ sám pochádza. V rozhovore sme sa preto dotkli aj témy, aké je pre kňaza pôsobiť v rodnom meste.

Rozprávali sme sa aj o dokumente Fiducia supplicans, ktorý hovorí o požehnávaní párov v tzv. neregulárnych situáciách, kam patria aj rozvedení, ktorí žijú v novom nesviatostnom vzťahu alebo manželstve.

Páter Matej Trizuliak sa pastorácii rozvedených venuje desať rokov, v rozhovore však vysvetľuje, prečo sa chce teraz viac zamerať na pastoráciu fungujúcich rodín. Podľa neho kresťanské manželstvá začínajú mať často problémy, keď prestanú žiť vieru a spolu sa modliť, a častým dôvodom ich rozpadu sú skryté poruchy osobnosti, ktoré sa prejavia až po svadbe.
 

Už rok a pol pôsobíte v Považskej Bystrici, odkiaľ aj pochádzate. Aké je pôsobiť ako kňaz doma? Hovorí sa totiž, že doma nie je nikto prorokom.

(Úsmev.) Áno, hovorí sa to, ale ja to tak necítim. Z domu som odišiel v roku 2003, čiže dvadsať rokov som tu nebol. Cítim sa tu teraz tak trocha ako v cudzom meste. Poznám možno generáciu mojich rodičov. Venujem sa najmä deťom, mládeži a mladým rodinám a to sú pre mňa noví ľudia.

Ako vás berie generácia vašich rodičov? Nepozerajú sa na vás, že nedávno ste boli dieťa a teraz im idete niečo hovoriť ako kňaz?

Nie, máme k sebe vzájomný rešpekt. Poznáme sa, poznám ich dospelé deti a mnohí sú moji priatelia. Keď ma sem poslali, tešil som sa, že zmením miesto, keďže v Chrenovci-Brusne, kde máme druhý dom, som bol už deväť rokov. Bol som tam na dedine a tešil som sa, že prídem do živšieho prostredia. V meste sa dá viac robiť v pastorácii.

Saletíni majú na Slovensku len dva rehoľné domy, takže vás presúvajú len medzi Považskou Bystricou a Chrenovcom-Brusnom alebo vás môžu poslať aj do zahraničia?

Kedysi sme mali štyri domy, takže sa dalo lepšie obmieňať komunity. Teraz som skoro vždy s tými istými bratmi. Pokiaľ ide o zahraničie, vyjadril som ochotu ísť aj do Poľska, ale nechali ma tu.

O vašej reholi sme písali text pred niekoľkými rokmi. Niektoré veci sa za ten čas možno zmenili. Koľkí saletíni ste momentálne na Slovensku?

Sme tu siedmi, šesť Poliakov a jeden Slovák.

Ako je to s rehoľným dorastom?

Máme nádej, že tento rok bude náš diakon zo Slovenska vysvätený za kňaza, a ešte máme jedného Slováka, ktorý je tretiak v poľskom seminári. Pokiaľ ide o poľskú provinciu, kam patríme aj my, tak okrem dvoch Slovákov sú vo formácii ešte asi traja alebo štyria Poliaci.

Vo svete vás je koľko?

Asi tisíc. Afrika a Ázia majú stále povolania, Amerika a Európa sú dosť v kríze. Poľská provincia sa rozkladá od Anglicka cez Nemecko, Švajčiarsko, Ukrajinu, Bielorusko, Slovensko a Česko. Keď hovoríme o povolaniach, tak posledné roky boli hlavne z Poľska, Slovenska a Ukrajiny. Z ostatných štátov sme už dlho povolanie nemali.

Zaujal ma váš rehoľný krížik. Dobre vidím, že je tam kladivo a kliešte?

S úsmevom hovorím, že to je kríž, pre ktorý som išiel do rehole. Nosil ho páter, ktorý slúžil na sídlisku. Mne sa ten krížik páčil a on mi povedal, že veď keď ho chceš, tak príď. (Smiech.)

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo to znamená?

Je to kríž zo zjavenia Panny Márie v La Salette, ktorá ho mala na hrudi. Vysvetlenie je skôr teologické – kladivo znázorňuje hriech a kliešte obrátenie a zmierenie s Bohom.

Vy osobne sa už desať rokov venujete pastorácii rozvedených. Cirkev posledné mesiace žije dokumentom Fiducia supplicans, ktorý sa snaží dať pravidlá pre požehnávanie párov v neregulárnych situáciách.

V tejto súvislosti sa veľa hovorí o homosexuálnych pároch, no viacerí kňazi nám povedali, že viac v cirkvi stretávajú rozvedených, ktorým zlyhalo sviatostné manželstvo a dnes žijú v novom zväzku.

Keď sme sa pýtali kňazov, ako budú aplikovať usmernenie KBS k vatikánskemu dokumentu, vy ste vtedy povedali, že počas duchovných obnov pre rozvedených zvyknete dávať sviatostné požehnanie rodinám alebo párom, ktoré sa rozviedli a žijú v novom nesviatostnom zväzku, a teraz neviete, či v tom môžete pokračovať.

Už viem, čakal som, či náhodou nezareaguje otec biskup alebo niekto iný. (Smiech.) Nevnímam, že týmto idem proti dokumentu. Na našich obnovách je to už zaužívaná prax a ľudia vedia, že to nie je vysluhovanie sviatosti manželstva, ale požehnanie a impulz pre nich do života.

Na obnovy pre rozvedených prichádzajú aj rodiny s deťmi, a preto je pre mňa prirodzené, že ich chcem požehnať, a oni to aj potrebujú. Žehnal som však aj páry bez detí. Pre mnohých to je možno nepochopiteľné a aj ja sám si kladiem otázku, či im neschvaľujem hriech.

Oni však vedia, že požehnávam ich úsilie žiť vieru, aby sa nevzdali, chcú kráčať a vychovávať vo viere svoje deti, chcú si odpúšťať. Chcú odpustiť aj manželovi alebo manželke zo vzťahu, ktorý stroskotal. Pre mňa to je postoj milosrdenstva.

Anketa medzi kňazmi Umožnili biskupi požehnávať páry alebo jednotlivcov? Ako by ste postupovali vy?

Postoj

Odpovedajú kňazi František Kubovič, Ján Duda, Peter Paľovčík, Jozef Kozák, Matej Trizuliak, Juraj Vittek a Štefan Fábry.

Ako rozvedení v nových zväzkoch, ktorým sa venujete, vnímajú dokument Fiducia supplicans?

Nemal som možnosť sa s nimi o tom ešte rozprávať. Veľa sa o tom hovorí v súvislosti s homosexuálmi, ale týka sa to aj rozvedených. Ešte som sa nestretol s pármi, ktoré by prišli do kostola, že chcú požehnanie. Niektoré páry je ťažké vôbec dostať na duchovnú obnovu a nie to, že ešte prídu a vyslovene si žiadajú požehnanie. Aj keď fungujú v cirkvi, nemajú očakávania, ako naznačuje dokument.

Čo ste si pomysleli, keď ste čítali tento dokument?

Keď som čítal o požehnávaní homosexuálov, tak som sa toho možno trocha zľakol, že teraz môžu všelijako argumentovať. Biskupi to potom okresali, že nie všetko je dovolené.

Stretávate sa v pastorácii s homosexuálnymi pármi?

Nie, skôr to počúvam od rodičov, že nechápu svoje deti, ktoré takto žijú. Priamo sa s tým nestretávam. Ak to poviem všeobecne, stretávam sa s tým niekedy pri spovedi, že niekto vyznáva, že má taký vzťah. Ale nestretol som sa so žiadosťou o požehnanie.

Niektoré skupiny katolíkov tvrdia, že cirkev by ľudí, ktorí sú rozvedení a majú nový vzťah, mala najmä napomenúť, že žijú v hriechu, a nie požehnávať. Treba im jasne povedať, že majú žiť čisto.

Je ľahké povedať žite čisto, ale uviesť to do praxe je podľa mňa nereálne. Keď sú vo vzťahu ešte mladí manželia, tak je naivné od nich očakávať, že sa vypnú vo svojej sexualite. Podľa mňa to je nepochopenie týchto ľudí.

Ak by som viedol pastoráciu rozvedených štýlom, že ak chcete byť spolu, žite čisto, tak by tam nikto neprišiel. Oni vedia, že toto ich prerastá, a nechcú počúvať len výzvy na čistotu. Chcú rásť v iných oblastiach. Mnohí v takýchto vzťahoch žijú osobnú vieru a snažia sa o osobný vzťah s Bohom, vychovávajú deti vo viere. V Desatore nie je iba šieste a deviate prikázanie, ktoré ich zaväzuje a ktoré teraz nevedia žiť.

Nemôžeme sa vo vzťahu zameriavať len na intímny život a na to, že všetko závisí iba od toho, či budú žiť v čistote.

Rozvedeným manželom dávam tiež priestor na duchovný rozhovor. Mnohí sa počas toho vyznávajú z hriechov, povedia, že žijú v cudzoložstve. Ale vyznávajú aj ďalšie hriechy, že boli neláskaví a podobne.

Rozhrešenie im síce nemôžem dať, ale požehnám ich a oni aspoň v iných veciach odchádzajú s očisteným srdcom. Som presvedčený, že Boh im odpustil hriechy, ktoré vyznali, aj keď som im nemohol dať rozhrešenie. Bola tam túžba po odpustení.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Je tu aj opačný názor. Plzenský biskup Tomáš Holub zaviedol sprevádzanie manželov, ktorí žijú v nesviatostných zväzkoch, a pre niektorých z nich bude na konci možnosť prijímať sviatosti.

Možno sa tiež stretnúť s názorom, že aj keď žije niekto v novom zväzku, nemusí mať úplne automaticky ťažký hriech. Ten človek si to uvedomí možno po rokoch a nemôže odísť zo vzťahu kvôli deťom, spoločnému bývaniu a podobne.

Poznám takých ľudí. No za desať rokov, čo sa venujem rozvedeným, na duchovné obnovy prichádza možno päť- až šesťkrát viac tých, ktorí žijú sami. Väčšinou to boli ženy. Záleží im na sviatostiach.

Pokiaľ spomínate názor, že niektorí v novom zväzku nemajú ťažký hriech, myslím, že to môže byť spojené aj s tým, že nanovo odkrývajú svoju vieru. Sú to individuálne prípady a nedá sa to zovšeobecniť.

Spomenuli ste Plzenskú diecézu. Rozprával som sa o ich prístupe s kňazom z Brna, že prečo to nie je v celej Českej republike. Vravel mi, že v Plzenskej diecéze sú mnohí obrátení a svoju vieru často odkrývajú, až keď sú v druhom vzťahu, a majú túžbu pristupovať k sviatostiam, ale majú prekážku, ktorá je podľa biskupa zdolateľná, keď sa rozlišuje.

A je tu ešte jedna vec, pokiaľ hovoríme o rozvedených, ktorí si niekoho našli aj z ekonomických dôvodov. O tom hovorí aj exhortácia Jána Pavla II. Familiaris consortio, že farnosť má byť citlivá na rozvedených.

Je tam naznačené, že pastier, farár alebo farnosť si majú všímať tých, ktorí sú po rozvode v zlej finančnej situácii, a majú im byť nápomocní. To, že rozvedení sú niekedy v zlej finančnej situácii, môže byť mini výčitka svedomia pre farnosť. Možno som to povedal zjednodušene, ale ide o to, aby si rozvedený nehľadal partnera len pre zlú finančnú situáciu.

Radšej odložiť termín sobáša, ako sa o tri roky u nás hlásiť s nulitou 

Lenka Brichtová Pavol Rábara

Rozhovor s cirkevným právnikom Radoslavom Šaškovičom o nulitách a prístupe k manželstvu.   

Pracujete s rozvedenými už desať rokov. Prichádzajú dnes s inými túžbami a problémami ako kedysi?

Ani nie. Stále sa pýtajú, ako môžu fungovať v cirkvi, prečo nemôžu pristupovať k sviatostiam. Snažíme sa ich usmerniť. Väčšinou tí, ktorí prídu, nie sú nastavení útočne. Chcú naozaj čerpať z viery a hľadajú iné pramene. Posielame pozvánku do všetkých diecéz, no je ťažké pritiahnuť na obnovu ľudí v nových vzťahoch. To sa nezmenilo.

Čo poviete ľuďom, keď sa pýtajú, prečo nemôžu pristupovať k sviatostiam?

Nemám na to nejakú formulku. Je potrebné ich vypočuť, ako žili doteraz. Nemám skúsenosť, že by sa na to pýtali tí, ktorým na tom nezáležalo aj predtým. Nie je to o tom, že niekto sa rozviedol, vstúpil do nového zväzku a zrazu chce pristupovať k sviatostiam. Tí ľudia predtým žili aktívne vo farnosti a pristupovali k sviatostiam a chýba im to.

A čo im teda poviete?

Ukazujem im hlavne iné pramene, z ktorých môžu čerpať, platnú manželskú zmluvu pred Bohom a odporúčam im vždy možnosť preskúmať platnosť manželstva. Nosím v hlave vyjadrenie jedného kňaza z Košíc, že každý rozvedený má právo na nulitný proces, teda na preskúmanie platnosti manželstva.

Aké sú tie iné pramene, z ktorých môžu čerpať?

Božie slovo, účasť na svätej omši, z ktorej stále môžu čerpať a do ktorej sa môžu zapájať: obetovanie darov, kde prinášajú niečo zo svojho života; akt pokánia na úvod omše; môžu si vzbudiť duchovnú túžbu po prijímaní; znak pokoja môžu prežiť ako nástroj pokoja.

Môžu vo viere vychovávať svoje deti, zapájať sa do života farnosti, je tam možnosť adorácie či duchovného rozhovoru. Potom sú to aj skutky pokánia. Poukazujem im, že niečo možno nevyšlo a zlyhali, ale milosrdnou praktickou láskou môžu ukazovať, že ich srdce je nastavené na konanie dobra.

Láska zakrýva množstvo hriechov, ako sa hovorí v Písme. V ich prípade je láska k jednému človeku nedokonalá, nemajú sviatostné manželstvo, odišli zo vzťahu, ktorý sa rozpadol. Ale môžu byť dobrými nástrojmi.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovorili ste, že rozvedeným, ktorí nemôžu pristupovať k sviatostiam, odporúčate účasť na svätej omši. Ale v omši občas zaznie prosba, aby sme si uvedomovali, že k plnej účasti na omši patrí aj sväté prijímanie. Neprotirečí si to? Keď to taký človek počuje, nekladie si otázku, čo tam robí?

Rozvedení, ktorí chodia na obnovu, si chodia po požehnanie. To je pre nich niečo nové, že sa postavia do radu na sväté prijímanie, a keď prídu pred kňaza, pokorne sklonia hlavu na požehnanie. Idú si akoby po krížik. Jasné, že to nie je plná účasť na omši. Ale v prvotnej cirkvi by nemohli byť ani do konca svätej omše. Ľudia žijúci v nejakom konkrétnom hriechu si vypočuli Božie slovo, kázanie a išli domov.

Spomenuli ste nulitu. Dnes rozvodovosť rastie a niekedy počúvame o nulite, akoby to bolo len tak.

Z prípadov, kde sa katolícke manželstvo rozpadlo a skúmala sa možnosť nulity, tak sa to nie všade podarilo, ale poznám desiatky prípadov, kde nulita bola vyhlásená. Mnohí sa pre možnosť nulity rozhodovali veľmi dlho, najmä pre ženu je náročné sa vrátiť k niečomu, čo bolo pre ňu bolestné a zraňovalo ju. Nie je to ľahké vypovedať pred cirkevným súdom, aj keď to nie je výsluch ako niekde na polícii, ale skôr taký rozhovor.

Dotýka sa to však zranení z minulosti a nie každý chce a dokáže o tom hovoriť. A nie každé manželstvo dostane nulitu, ani každé druhé nie.

Poznám ženu, ktorá sa ešte hľadá a nie je naplno v cirkvi. No má vyhlásenú nulitu a začala to riešiť vďaka letnému pobytu pre rozvedených s deťmi, potom bola na obnove. Našla tam miesto prijatia, aj keď prišla ako nepraktizujúca veriaca, skôr hľadajúca.

Avšak vďaka ponuke obnovy pre rozvedených to bola pre ňu šanca skúmať platnosť manželstva. Postupne si začala hľadať cestu k sviatostiam, spovedi a svätej omši.

Nemám rád výraz anulovanie manželstva. Je to vyhlásenie nulity, lebo dané manželstvo nebolo platne uzavreté. To sa skúma. A u tých, ktorých poznám a majú nulitu, to nebolo preto, aby si mohli užívať život, ale ich to priviedlo k Bohu.

Nemá to byť formálne, že dostanem nulitu, uzavriem sviatostné manželstvo a potom z neho nečerpám. Niektorých tých, ktorých poznám a dostali nulitu, som potom aj sobášil, žijú sviatostne a záleží im na duchovnom živote.

Pastorácia rozvedených Nechceme im rozbíjať nové vzťahy, ale poukázať na pravdu a zodpovednosť

Pavol Rábara Lenka Brichtová

Saletín Matej Trizuliak hovorí o vzniku nového spločenstva aj o výzvach, ktoré sprevádzajú pastoráciu rozvedených katolíkov.

Síce nie ste cirkevný právnik ani sudca, ale aké sú najčastejšie dôvody na vyhlásenie nulity v prípadoch, s ktorými sa stretávate?

Hlavne nezrelosť osobnosti uzavrieť sviatostné manželstvo. Môžu to byť rôzne veci, ako poruchy osobnosti, ktoré vyjdú na povrch až v manželstve. Môže sa to zdať subjektívne, ale to sú konkrétne veci. Ľudia sú neschopní ísť do manželstva a sú nepríjemní pre spoločný život.

No niektoré príčiny rozpadu manželstva nie sú dôvodom na nulitu. S ktorými sa stretávate u kresťanských manželov?

Dôvodom je často to, že manželia nežijú vieru. Nečerpajú z toho, čo majú. Nepresvedčili sa, že Boh je s nimi v manželstve. Aj tu vo farnosti sa snažíme venovať mladým rodinám. V poslednom čase cítim, že sa chcem venovať viac práve rodinám a robiť prevenciu.

Tak ako to napísal aj pápež, že prvých päť rokov manželstva potrebuje pár sprevádzanie a my to nerobíme. Sme v cirkvi nastavení, že manželia si nejako poradia. Nehovorím, že sprevádzanie je záruka, ale je to určitá prevencia. Je dôležité vidieť okolo seba manželov, ktorí majú krízy, slabosti, ale nevzdávajú to.

V Žilinskej diecéze sa vytvoril tím, ktorý dáva dokopy manuál na sprevádzanie mladých manželov. Tiež sa aktualizujú kurzy pre snúbencov, aby boli zrozumiteľnejšie.

Dôležité je, aby sa manželia stretávali s inými manželmi, medzi ktorými sú aj lídri, aby ich sprevádzali a „vychovávali“.

Teraz chodím do Košíc na dvojročné štúdium master v teológii manželstva a rodiny. Je to zároveň aj príprava manželov, s ktorými budú môcť potom spolupracovať farnosti. Myslím, že je potrebné, aby to celé nebolo na kňazovi.

Rozumiem, ale vrátim sa ešte k otázke: aké sú dôvody rozpadu kresťanských manželstiev?

Nečerpali zo sviatosti manželstva, možno keď mali problémy, chýbalo im práve spomínané sprevádzanie.

Kríza príde aj s príchodom prvého dieťaťa. Máme prichystané témy pre snúbencov, kde vznikajú problémy najčastejšie. Je to komunikácia, krízy a intimita. Saleziáni k tomu pridali tému svokra a svokrovci, peniaze a prvé dieťa. Keď sa rozprávam s mladými manželmi, tak mi potvrdzujú, že tieto témy rezonujú, toto sú tie výzvy.

Čo znamená čerpať zo sviatosti manželstva? Čo nám táto sviatosť dáva? Mnohí to vnímajú tak, že môžeme legálne spolu bývať a žiť, sme svoji aj pred Bohom. 

Sviatosť manželstva znamená, že kráčame do neba, teda tým istým smerom, a nekráčame sami. Boh je tam s nami a môžeme ho objavovať cez modlitbu. Tak by som to povedal v skratke.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Dobre, ale spolu sa môžu modliť aj snúbenci alebo dvaja mladí, ktorí spolu chodia.

Veľmi sa teším, keď manželia chodia spolu na spoveď. Ale to môžu spolu aj snúbenci. (Smiech.) To je dobrá otázka, čo táto sviatosť dáva. (Ticho.)

Pre mňa to je blízkosť Boha, a to taká, že manželia sú ako jedno telo. Závisia od Boha a sú prepojení. Sviatosť manželstva z nich robí jedno telo. Kdekoľvek si, si tam akoby s manželkou. Ste jedno a to je neuveriteľná sila.

Pre mňa je sviatosť manželstva, tak ako kňazstvo, aj o službe. Sú to sviatosti služby. Manželia sú pre seba dar, ktorý je určitým záväzkom. Vedieť sa darovať. Hoci prvý, kto sa daruje, je Boh.

Keď to prepojíme s rodičovstvom, ktoré sviatosť manželstva predpokladá, je tam aj pomazanie byť otcom a matkou. Je iné byť otcom, keď nemáte sviatosť manželstva. Nemáte tam akoby takú špeciálnu misiu od Boha.

Nechcem povedať, že rozvedení alebo tí, ktorí nežijú v sviatostnom manželstve, nemajú požehnanie byť rodičmi. Ale sviatosť manželstva dáva výsadu, keď ste rodičom vo sviatostnom manželstve, stávate sa akoby obrazom Boha.

V manželstve je odzrkadlená Božia láska. Ak chcete naplno čerpať z lásky vo vzťahu, je to podmienené sviatosťou manželstva.

Už sme spomínali dôvody rozpadu manželstva. Prečo sa dnes rozpadá aj toľko katolíckych manželstiev?

Vrátil by som sa k tomu, čo som povedal. Manželia nežijú vzťah ako niečo živé a autentické. Najprv musí byť vzťah s Bohom. Mnohí nevedia, ako fungovať vo vzťahu s iným človekom.

Nedávno sme počuli v evanjeliu, že sa Peter pýta, koľkokrát má odpustiť. Už odpúšťanie je Božia milosť. Je to niečo, čo nás niekedy ľudsky prerastá. Keď je nejaká kríza vo vzťahu a človek nie je napojený na Boha, tak odkiaľ má dopriať druhému odpustenie? Alebo keď ani sám sebe nevie odpustiť, ako má odpustiť druhému? Keď človek nečerpá zo sviatosti zmierenia, mnohé veci sa vyhrotia.

Takže odpúšťať je problém?

Áno. Ak je nejaká kríza a žena nedostáva od muža, čo by očakávala, a môže to byť reálne zlyhanie manžela, že sa zameral na seba, má mu to odpustiť. A z druhej strany si má aj uvedomiť, že aj keď manžel zlyháva, Boh nezlyháva a je verný.

Teraz som počul aj o prípade, keď od seba odišli manželia, ktorí dokonca spoločne aktívne fungovali v jednom spoločenstve. A ostatní tomu nerozumejú. Môžu to byť aj veci spojené s poruchami osobnosti.

Kvalitu vzťahu dnes ovplyvňuje aj pornografia, zameranie sa na príjemnosť.

Odišli z vedenia predmanželských príprav Mladí dnes žijú pod jednou strechou a my stále hovoríme o prirodzených metódach

Zuzana Hanusová

S lekármi Veronikou a Jurajom Ďurinovcami o tom, prečo sa vzdali služby v predmanželských prípravách vo svojej farnosti.

V čom vidíte najväčšiu výzvu pre cirkev v príprave na manželstvo? Na čo by sme sa mali zamerať?

Mne sa páči vízia môjho spolubrata, ktorý hovorí, že snúbenci potrebujú dva kurzy. Ten, ktorý je pred svadbou, by mali absolvovať na začiatku chodenia, aby sa vedeli nastaviť, do čoho idú a čo sa od nich očakáva. Aby videli rozdiely aj to, čo majú do vzťahu priniesť.

Ten druhý by mal byť o hĺbke, aby to nebolo len o tom, že snúbenci spolu chodili niekoľko rokov a pred svadbou si urobia kurz, ale aby videli, kam sa posunuli, čo ich ten vzťah naučil.

Jasné, bolo by to spojené s hundraním, že cirkev nám zas niečo priložila. Už teraz je predmanželská príprava pre niektorých len povinná jazda. Ale tesne pred manželstvom by sme ich mohli priviesť ešte na väčšiu hĺbku. Mala by to byť už skôr duchovná obnova. To je podľa mňa výzva – zatiahnuť snúbencov na väčšiu hĺbku. No musí to byť aj ich túžba, aby to nebolo len vyhľadávanie kňaza tesne pred sobášom.

Máme v cirkvi ochotné manželské páry, ktoré chcú pripravovať snúbencov alebo sprevádzať mladých manželov? Tam totiž idú často s kožou na trh.

Tomu sa venuje u nás hlavne spolubrat, vedel by o tom lepšie porozprávať. Myslím, že majú v tíme okolo pätnásť manželských párov. Ale to nie sú len manželia z našej farnosti, ale aj z okolitých dedín a farností.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Takže kvalitná príprava na manželstvo asi nemôže byť v každej farnosti?

Nie. Napríklad tu v Považskej Bystrici máme jeden tím, ktorý pripravuje snúbencov z celého dekanátu a okolia. Nie všetky farnosti sú schopné si z kapacitných dôvodov vytvoriť taký tím. Dôležité je tiež investovanie do manželov.

Máme tu manželský pár, ktorý má štyri deti, jedna dcéra je už síce dospelá, no ostatné deti sú ešte dospievajúce. Títo manželia okrem služby na kurze pre snúbencov sú momentálne aj moji spolužiaci v Košiciach.

Obdivujem ich, že popri rodičovských a manželských povinnostiach sú ochotní obetovať minimálne jednu sobotu v mesiaci na štúdium a, samozrejme, ešte aj ďalšie chvíle na napísanie prác a prípravu na skúšky. Ide to trochu aj na úkor vlastnej rodiny, no je dôležité si takto vychovávať laikov.

Nás kňazov je čoraz menej, preto treba vidieť miesto laikov v cirkvi a investovať do nich.

Je to aj autentickejšie, ak o manželstve hovoria manželia, a nie iba kňaz.

Určite. My laikov pozývame aj do prípravy na iné sviatosti. Je to lepšie, keď niektoré veci povie človek žijúci v rodine.

Spomenuli ste, že sa chcete zamerať na pastoráciu celých rodín. Ale často sa stáva, že muži do kostola nechodia...

Nemôže sa to začínať od kostola. Pre niektorých chlapov chodiť pravidelne na svätú omšu je už vyšší level. Pre mňa je dôležité ľudské stretávanie sa s nimi. Robili sme splav a akcie, kde sa môžu chlapi cítiť nenútení k viere, ale kde sú zároveň prijatí, kde vidia zázemie.

Aj keď zároveň rozumiem tomu, že keď je niekde kňaz sám na dedine, do pastorácie rodín sa nepustí, lebo by ho to prerástlo.

Titulné foto: Postoj/Adam Rábara