Anketa medzi kňazmi Umožnili biskupi požehnávať páry alebo jednotlivcov? Ako by ste postupovali vy?

Minulý týždeň vydala Konferencia biskupov Slovenska pastoračné usmernenie k dvom vatikánskym dokumentom, ktoré otvárajú možnosť požehnávať ľudí žijúcich v tzv. iregulárnych pároch. Keďže i pokiaľ ide o samotné materiály z dielne Dikastéria pre náuku viery, objavujú sa rozdielne pohľady a interpretácie, pýtali sme sa kňazov na Slovensku, ako vnímajú stanovisko slovenských biskupov k tejto téme.

1. Ako vnímate „Pastoračné usmernenie Konferencie biskupov Slovenska k dokumentu Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans z 18. decembra 2023 vo svetle následného tlačového vyhlásenia toho istého dikastéria zo 4. januára 2024“? Umožnili podľa vás slovenskí biskupi požehnávať páry alebo jednotlivcov?

2. Ide podľa vás usmernenie KBS v duchu dokumentu Fiducia supplicans, ktorý podpísal pápež František?

3. Ako by ste postupovali vo svojej pastoračnej praxi, ak by ste sa stretli so žiadosťou o požehnanie dvoch ľudí, ktorí žijú v iregulárnom zväzku, respektíve vzťahu?

František Kubovič. Foto: archív F. K.

František Kubovič, salezián, Nová Dubnica

1. V treťom bode usmernenia biskupov sa jasne hovorí: „Kňaz po rozlíšení a v zodpovednosti pred Bohom takéto požehnanie udeľuje jednotlivcom.“ Biskupi nepovolili požehnávať páry, ale jednotlivcov v iregulárnych situáciách. 

2. Myslím si, že určite áno. 

3. Myslím, že postup, čo má kňaz robiť, je jasne opísaný v oboch dokumentoch. Ak by vôbec takíto ľudia prišli, tak by som sa s nimi najprv porozprával a vysvetlil im, aby vedeli, čo vlastne žiadajú. Potom by som sa nad každým individuálne pomodlil, dal im požehnanie, tak ako sa dáva hocikomu, kto požiada o požehnanie, s dodržaním smernice KBS. 

Ján Duda. Foto: Postoj/Martin Buzna

Ján Duda, cirkevný právnik, farár v Dlhej nad Oravou

1. Pastoračné usmernenie KBS k Fiducia supplicans vnímam ako diplomatické, ktoré umožňuje požehnávať jednotlivcov, nie však páry.

2. Podľa môjho presvedčenia usmernenie KBS nie je v súlade s duchom dokumentu Fiducia supplicans.

3. Ak by mňa takýto pár požiadal o požehnanie, uplatnil by som „výhradu vo svedomí“. Skrátka, že moje svedomie mi nedovoľuje, aby som to urobil.

Peter Paľovčík. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Peter Paľovčík, gréckokatolícky kňaz a cirkevný sudca

1. Vladyka Peter Rusnák v nedeľu 14. januára vo svojej homílii vysvetľoval, že pri požehnávaní požehnávame hriešnika, nie hriech. Ježiš vošiel do domu Zacheja nie preto, aby schválil jeho konanie, ale potom Zachej svoj život zmenil.

Z toho, čo som prečítal v usmernení KBS, podľa mňa vyplýva, že ak príde za kňazom pár, ktorý nemôže v cirkvi uzavrieť manželstvo, kňaz môže obom jednotlivcom udeliť požehnanie mimo liturgického slúženia, aby bolo zrejmé, že nepožehnáva ich akýkoľvek zväzok. 

2. KBS vydala usmernenie v duchu Fiducia supplicans. Na rozdiel od biskupov v Maďarsku a Poľsku naši biskupi sa rozhodli dať možnosť požehnať tých, ktorí o to budú mať záujem.

3. Ak ma osloví takýto pár, určite sa s nimi najprv o tom porozprávam, prečo chcú požehnanie, následne stručne vysvetlím, ako bude prebiehať – podľa predpisov KBS –, a následne bez problémov takýmto ľuďom požehnanie dám. Ak by žiadali čokoľvek iné, požehnanie udeliť – či už páru spoločne, alebo na nejakom mieste, prípadne pred „svedkami“ – odmietnem.

Jozef Kozák. Foto: archív J. K. 

Jozef Kozák, farár v Nižnom Hrušove, dekanát Vranov nad Topľou

1. Teším sa, že KBS vydalo jasné a zrozumiteľné usmernenie v danej téme. Badám v ňom povzbudenie k formácii, starostlivosti o duše a najmä osobný prístup. Aby sa predišlo akémukoľvek nedorozumeniu, múdro radia udeľovať požehnanie jednotlivcom.

2. Mám nádej, že áno. Akékoľvek posilnenie k životu podľa Božej vôle je, verím, vítané a chcené. 

3. V prvom rade chcem podčiarknuť dve slová: úmysel a svätosť. Ak ma totiž úprimne ktokoľvek požiada o požehnanie, pre mňa to znamená túžbu toho človeka byť Božím. Tzn. má opravdivú snahu o svätosť a s tým je spojené zanechanie či vyslobodenie z hriechu.

Koľkokrát prosíme kňazov, biskupov – udeľ mi požehnanie, lebo už nevládzem sám niesť tento svoj hriech, slabosť, žiť takto ako doteraz. Požehnaj mi, nech ma Boh z toho vyslobodí či posilní v tom či onom zápase, snažení. Neprosíme predsa, aby nám tým požehnaním niekto schvaľoval, ospravedlňoval našu cestu bez Boha, ktorou možno aktuálne kráčame, ale aby sme sa z nej dostali.

A tu si trošku, myslím, musíme niektorí vstúpiť do svedomia a pýtať sa – prečo pri niektorých skupinách, ľuďoch máme pochybnosť, že majú úprimnú túžbu byť Božími? 

Preto, vrátim sa k odpovedi na vašu otázku, pri osobnom rozhovore budem hľadieť na úmysel. Ak úmyslom kohokoľvek je túžba byť Božím v ponímaní kráčať na ceste k svätosti, budem sa s radosťou modliť a žehnať jeho úmyslu. Ak si však niekto „príde po požehnanie“ s úmyslom legalizovať hriech, potom sa budem ako hriešnik modliť za hriešnika, aby sme v čase svojho života našli a zamilovali si všetci pravdu, ktorá nás vyslobodí.

Matej Trizuliak. Foto: Postoj/Pavol Rábara 

Matej Trizuliak, saletín, venuje sa pastorácii rozvedených

O dokumente Fiducia supplicans (FS) sme diskutovali už na našej kňazskej rekolekcii 11. decembra, čiže ešte pred usmernením KBS. Mal som dojem, že v diskusii sa dôraz kládol hlavne na homosexuálne páry, s ktorými sa v praxi skoro vôbec nestretávame.

Znamenalo by to, že dokument sa nedotýka pastoračných potrieb z našich farností. Ja som sa snažil poukázať, že sprevádzajúc rozvedených, mám svoju skúsenosť. Spočíva v tom, že to, o čom píše dokument FS, aplikujeme v praxi už desať rokov.

V čom to spočíva? Keď prichádzajú na duchovnú obnovu páry v iregulárnom zväzku, čiže rozvedení a znovuzosobášení (alebo žijúci spolu bez ďalšieho civilného manželstva), vždy im ponúkame okrem prednášok, svätej omše alebo rozhovoru aj adoráciu (SC 29 od Benedikta XVI.).

Keďže nemôžu pristupovať k sviatostiam (k svätému prijímaniu), môžu sa priblížiť k Ježišovi v monštrancii a pozrieť sa mu do očí. Často to bol veľmi dojemný okamih, že ich oči nezostali suché. Boli pri ňom naozaj veľmi blízko.

V programe mohol každý pár alebo rodina (ak boli aj s deťmi) individuálne zotrvávať niekoľko minút pred sviatosťou. Nakoniec vždy nasledovalo individuálne požehnanie páru alebo rodičov s deťmi Najsvätejšou oltárnou sviatosťou a nakoniec spoločné požehnanie so sviatosťou.

Teraz sa na to pozerám cez vyhlásenie KBS a pýtam sa, či aj na ďalšej duchovnej obnove v apríli 2024 budem môcť pokračovať v tejto službe rozvedeným.

Je to liturgické požehnanie so sviatosťou a požehnanie páru (ako rodiny, ak sú s deťmi). Vo svojom vnútri som presvedčený, že áno, lebo je to niečo, čo im dáva silu, aby naďalej kráčali cestou viery. Oni to vedia, že sú prekážky, ktoré nedokážu momentálne zdolať, aby mohli dostať rozhrešenie a ísť na sväté prijímanie. Ale túžia po posile, ktorú čerpajú práve z modlitby, adorácie a požehnania.

Juraj Vittek. Foto: Postoj/Andrej Lojan 

Juraj Vittek, farár vo Farnosti Svätej rodiny v Petržalke

(Úryvok z blogu uverejneného na denníku Postoj) 

Od začiatku som vnímal v tomto dokumente (Fiducia supplicans, pozn.) pastoračný prístup, gesto blízkosti voči všetkým, zvlášť ľuďom žijúcim v iregulárnych vzťahoch. Vnímal som to ako otcovskú ruku (zo strany kňazov) i materskú ruku (zo strany cirkvi) podanú ľuďom, kdekoľvek a v akejkoľvek situácii (aj hriešnej) sa nachádzajú, ako návštevu Ježiša v dome hriešnikov.

Vo svojom vyjadrení na Facebooku som sa spontánne vyhýbal výrazu „požehnanie páru“, ktorý je najproblematickejším bodom vyhlásenia Fiducia supplicans. Snažil som sa ho interpretovať vo veľmi širokom zmysle ako „skupinu“ veriacich (podobne môže byť trojica, štvorica ľudí, ktorí žiadajú požehnanie).

Po dlhšom načúvaní reakciám, dialógu s ľuďmi a konzultáciách s teológmi som však dospel k záveru, že tento výraz „požehnávanie párov“ vyvoláva legitímne otázniky. Lepšie by bolo hovoriť o „požehnaní tých, ktorí tvoria pár, ktorí žijú v páre“.

Takýto výraz berie do úvahy reálnu situáciu týchto ľudí, ale vyhýba sa dojmu, že ide o schválenie tohto spolužitia (mimochodom, Vyhlásenie zdôrazňuje, že takéto požehnanie nemá vytvoriť taký dojem).

Uvedomil som si, že som doteraz podobné spontánne požehnanie dával (konkrétne mužovi a žene žijúcim v iregulárnom zväzku, civilnom manželstve), ale dával som im požehnanie osobitne (modlitbou a vkladaním ruky).

Požehnanie je neodlučiteľne slovo/gesto (modlitba/kríž alebo vkladanie ruky). Kým náš výraz „žehnať“ (z nemeckého segnen a latinského signare) naznačuje gesto, „dobrorečenie“ (z latinského benedictio a gréckeho eulogein) naznačuje slovo (modlitbu), ktoré zvoláva Božie dary.

Hoci má iregulárne spolužitie aj svoje ľudské hodnoty, ktoré nie sú samy osebe hriechom, predsa vyjadrenie „požehnanie páru“ vyvoláva rozpaky, lebo je skratkou, ktorá vyvoláva dojem požehnania niečoho, čo Boh nepožehnal.

Medzi heterosexuálnymi a homosexuálnymi pármi jestvujú isté analógie, ale treba ich aj zásadne odlíšiť. Heterosexuálne iregularity je možné v niektorých prípadoch urobiť regulárnymi, kým homosexuálne nie je možné takými urobiť, lebo sú iregulárne vo svojej antropologickej štruktúre, sú „proti prirodzenosti“.

Pre súhrn katolíckeho učenia o homosexualite pozri v TV Lux reláciu Katolík a ľudia s homosexuálnou tendenciou. Napriek tomu treba so všetkou vážnosťou pristupovať k problematike homosexuality a ponúkať týmto ľuďom autentickú cestu posvätenia, pričom treba brať do úvahy veľkú náročnosť takejto cesty a nehádzať do týchto ľudí kamene odsúdenia pre ich krehkosť.

Nemyslím si, že Vyhlásenie treba odmietnuť, ale ho treba správne interpretovať. Verím, že diskusia v cirkvi v duchu kolegiality a synodality prinesie spresnenie zo strany Svätej stolice, ktoré by pomohlo prijať toto pozvanie k pastoračnému gestu blízkosti všetkých pastierov cirkvi, bez rozpakov a dvojznačností, napriek nedokonalosti a chúlostivých aspektov tohto dokumentu.

Štefan Fábry. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Štefan Fábry, liturgista, farár vo Farnosti Žilina-Závodie

Pastoračné usmernenie Konferencie biskupov Slovenska sa podľa môjho názoru drží línie dokumentu Fiducia supplicans v tom zmysle, že nedovoľuje obrady a modlitby, ktoré by mohli spôsobiť zámenu toho, čo tvorí podstatu slávenia manželstva a čo mu odporuje (FS 4).

Na druhej strane dovoľuje spontánnu modlitbu spojenú so znakom kríža, ktorou kňaz môže vyprosovať aj pre osoby žijúce v tzv. iregulárnych zväzkoch pokoj, zdravie a milosť oslobodenia od všetkého, čo je v rozpore s evanjeliom (Tlač. vyhlásenie 5). Ide tu teda o jednoznačné rozlíšenie ritualizovaného obradu spojeného s požehnaním a spontánnej modlitby za všetkých bez rozdielu, na ktorú vyzýva pápež František.

Všetky problémy a spory, ktoré s vyjadrením dokumentu Fiducia supplicans vznikli, však majú podľa mňa oveľa hlbší koreň, ktorý preniká do teologickej hĺbky požehnania, ale aj použitej terminológie.

Pojem požehnanie totiž vychádza z latinského slova benedictio (grécke elogion, hebrejské beracha, ale aj staroslovanské blagosloviť) a cítime, že už do slovenčiny je nepresne preložené.

Bene-dicere totiž znamená „dobro-rečiť“. A to sa dá zo strany človeka voči Bohu a vtedy hovoríme o zvelebovaní, vzdávaní vďaky, oslave a chvále Boha; ak však slovami vyprosujeme dobro od Boha pre človeka, hovoríme v slovenskom prostredí o požehnávaní (napríklad v kontexte istých životných situácií alebo používania určitých predmetov); ale „povedať dobre o niečom“ sa dá aj v zmysle schválenia, potvrdenia, legitimizovania.

Preto žiadosť „požehnajte ma/mi“ môže vyjadrovať prosbu o modlitbu, ale aj vyjadrenie súhlasu s tým, čo robím. 

Som presvedčený, že aj dokument Fiducia supplicans, aj následné tlačové vyhlásenie, aj usmernenie KBS smerujú k tomu, aby sa každý kňaz vyhol akémukoľvek rituálu, obradu, ktorý by mohol pôsobiť dojmom, že ním cirkev reprezentovaná kňazom schvaľuje hriešne spolužitie, či už osôb rovnakého pohlavia, alebo muža a ženy žijúcich v mimomanželskom zväzku.

Zároveň cítim, že spomenuté vyjadrenia nijako neodporujú tomu, aby aj takéto osoby boli zahrnuté pastoračnou láskou cirkvi, ktorá môže byť vyjadrená modlitbou.

Z môjho pohľadu sú problematické dve veci: to, že dokument Fiducia supplicans stále trvá na pojme požehnanie, ktorý je v tomto kontexte nejednoznačný, a lepšie by bolo, keby bol nahradený pojmom modlitba, a rovnako to, že dokument zdôrazňuje „páry“, nie osoby. Tomuto sa vyhlásenie KBS vyhlo, čo považujem za správne. 

Na druhej strane za nešťastné považujem násilné a teologické nie celkom jasné rozlišovanie sviatostného, liturgického a pastoračného požehnania.

V skratke: v latinskej cirkvi „sviatostné požehnanie“ neexistuje, pretože požehnania osôb patria medzi sväteniny, a nie sviatosti, aj keď sa často udeľujú v spojitosti so slávením sviatostí.

Iná situácia je vo východných cirkvách, ktoré požehnanie novomanželom považujú za konštitutívny prvok vysluhovania sviatosti manželstva. „Liturgické požehnanie“ je nejasne definované, pretože liturgia je viac ako len obrad konaný v kostole (pred oltárom) a v liturgickom rúchu. Spomeňme napríklad slávenie liturgie hodín, ktorá je plnohodnotnou liturgiou, aj keď sa nie vždy slávi v chráme a v liturgickom odeve.

A do tretice „pastoračné požehnanie“, aj keby bolo vyjadrené len spontánnou krátkou modlitbou, stále je udeľované kňazom, ktorý koná v osobe Krista. Treba si uvedomiť, že modliť sa za iných môže každý veriaci, ale ak o modlitbu žiadame kňaza, uznávame, že je nositeľom cirkevného úradu a prijatého svätenia.

Ako kňaz v pastorácii mám však aj iný problém: vo všetkých troch vyhláseniach sa píše, že „pastoračné požehnanie“ ľudí žijúcich v iregulárnych zväzkoch musí byť predovšetkým veľmi krátke, trvajúce niekoľko sekúnd, bez liturgického obradu a bez použitia Benedikcionála.

Ale nedávno, v období slávnosti Zjavenia Pána, som navštevoval rodiny svojich farníkov, ktorí ma žiadali o návštevu a požehnanie, ako je stáročným zvykom v našom prostredí. Navštívil som aj rodiny, v ktorých rodičia neboli zosobášení, pretože im v tom bráni objektívna prekážka (teda de facto žijú v iregulárnom zväzku).

Napriek tomu žijú vo viere, vo viere vychovávajú svoje deti, modlia sa a pravidelne navštevujú bohoslužby a žiadali ma o požehnanie. Pri návšteve v ich rodine som mal na sebe štólu a použil som liturgický obrad z Benedikcionála s názvom „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“, ktorý je spojený s čítaním Božieho slova, prosbami, modlitbou Pána a požehnaním, čo trvalo niekoľko minút.

Podľa vyššie spomenutých usmernení však takého požehnanie použiť nesmiem, čomu vôbec nerozumiem. Rovnako by mohlo byť otázne každé požehnanie v závere svätej omše, na ktorej sa môžu zúčastniť aj ľudia žijúci v iregulárnych zväzkoch, a požehnanie im predsa udeľujeme, a to dokonca v liturgickom odeve, liturgickou formulou a v chráme.

Myslím si preto, že celé toto „zamotanie“ a nedorozumenia z toho plynúce vznikli preto, že v celej problematike chýba jednoznačné vyjadrenie toho, o čo v celej veci ide: a tým je podľa môjho názoru reakcia cirkvi na stále sa vzmáhajúcu prax v niektorých západných krajinách, kde osoby rovnakého pohlavia žiadajú od kňazov liturgický obrad, ktorý by bol (alebo už aj je) napodobnením slávenia manželstva a ktorý by mohli považovať za legalizáciu svojho spolužitia podobne, ako keď v civilnom práve hovoríme o „registrovanom partnerstve“.

K tejto veci sa však jasne vyjadrila Kongregácia pre náuku viery už v roku 2021. Rovnako vidím ako problém aj to, že zrejme ani jeden z dokumentov nebol konzultovaný s odborníkmi na liturgiku, pričom otázka udeľovania požehnaní, slávenia manželstva a formulácie modlitby je jednoznačne otázkou pre odborníkov na liturgiku.

A čo by som robil, keby som sa stretol so žiadosťou o požehnanie dvoch ľudí (páru), ktorí žijú v iregulárnom zväzku, respektíve vzťahu?

Povedal by som im, že ak chcú dostať požehnanie, rád im ho udelím riadnou liturgickou formou v závere svätej omše spolu s požehnaním všetkých ostatných. Ak ma žiadajú o modlitbu, že sa za nich pomodlím. A ak ma žiadajú o niečo, čím by som schválil situáciu, v ktorej žijú, tak to urobiť nemôžem, pretože z pohľadu katolíckej viery je to nesprávne.