Prešovský arcibiskup Jonáš Maxim Počítal som aj s tým, že ma Rusi zastrelia

Uplynulých dvadsať rokov prežil na Ukrajine, od roku 2020 bol igumenom (predstaveným) Svätouspenskej lavry v Unive, ktorá je materským kláštorom mníšskej rehole studitov.

V októbri 2023 ho pápež František vymenoval za nového arcibiskupa metropolitu Prešovskej archieparchie, čím sa zároveň stal hlavou Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku. Biskupskú vysviacku prijal koncom januára.

Po mesiaci v úrade priznáva, že žije v istom napätí. „Mnohí akoby ešte nevedeli, ako sa ku mne majú správať, ani ja sám to ešte neviem, nepoznám, kde sú poschovávané nejaké nášľapné míny,“ hovorí arcibiskup Maxim v rozhovore pre Svet kresťanstva.

V predvečer druhého výročia vojny zdôrazňuje, že prímerie by pre Ukrajinu bolo prehrou. „Rusi by sa ešte viac zakopali, doplnili stavy a o dva-tri roky by boli v Ľvove. Dokazuje to uplynulé desaťročie. Ukrajinci vedia, že musia robiť všetko možné aj nemožné, aby to nedopustili, a k tomu by im mala pomôcť Európa aj svet, pretože ide o medzinárodné právo. Ak sa spochybnia hranice, naštrbí sa celá koncepcia povojnovej Európy a demokracie ako takej,“ domnieva sa Jonáš Maxim.

Pýtali sme sa ho aj na to, ako vníma vatikánsky dokument Fiducia supplicans, či nie sú slovenskí biskupi málo odvážni, ale aj na správne prežívanie Pôstu.  

Máte za sebou prvý mesiac v úrade prešovského arcibiskupa metropolitu. Aké to boli týždne?

Musím si zvykať, že od rána do večera som v jednom kolotoči. To je pre mňa asi najťažšie. Stal som sa súčasťou istého mechanizmu, veľa udalostí a stretnutí nezávisí priamo odo mňa, ale vyplývajú z môjho úradu. Je toho nepomerne viac, ako bolo v kláštore. Boli už aj prvé problémy, ktoré som musel riešiť.

Čo vás počas týchto prvých dní potešilo?

Keď večer zavládne ticho. Vtedy sa mysľou vraciam späť do kláštora, mám čas pre seba.

Mníšsky život je popretkávaný modlitbou, tichom, prácou, stretaním sa s ľuďmi... Darí sa vám udržať si niečo z tohto spôsobu života?

Základom je svätá liturgia a ranná i večerná osobná modlitba. Počas dňa sa modlím s pracovníkmi úradu, ale s kláštorom sa to nedá porovnávať.

Máte už predstavu o nejakých zmenách, ktoré by ste chceli realizovať? Či už personálnych, organizačných, finančných?

Samozrejme, je normálne, že keď do firmy príde nový riaditeľ, má určitú víziu a okruh spolupracovníkov. Tak je to aj v cirkvi. Na zmeny určite príde čas, ale teraz by som ich ešte nechcel konkretizovať.

Uvažujete, že by ste povolali aj niektorého zo svojich spolubratov z kláštora v Unive?

Nie je to reálne, keďže väčšinou sú tam Ukrajinci. Slováci sú len dvaja, pričom otec Pantelejmon už slúži Ukrajincom v Košiciach.

Neraz sa stáva, že keď obyčajný človek – a platí to aj pre kňazov či rehoľníkov – dostane vysokú funkciu, zmení sa, začne sa správať dôležito, panovačne či direktívne. Máte premyslenú nejakú duchovnú stratégiu, aby sa to nestalo aj vám?

Mám jednu vec, ktorá ma veľmi drží nohami na zemi, ale nechcem o nej rozprávať.

Ide o niečo duchovné či telesné?

Duchovné.

Nechcete to trochu viac naznačiť?

Nie. Popritom sú však aj ďalšie praktiky duchovného života, ktorých sa treba pridŕžať, to je najlepšia prevencia. A potom kontakt s rodinou, najmä so synovcami a neterami, ktorí sú veľmi citliví. Nemajú problém povedať mi: „Ujo, počúvaj, tak toto nebolo celkom ono.“

Domov na Slovensko ste sa vrátili po dvadsiatich rokoch v zahraničí. Vnímate tento odstup ako výhodu či nevýhodu?

Prichádzam s novou chuťou, s novými pohľadmi a skúsenosťami, ktoré som nadobudol na Ukrajine, takže to vnímam skôr pozitívne.

Biskup Milan Lach Cirkev nie je elitný klub. Obávam sa náboženského formalizmu a mentality geta

Imrich Gazda

S novým pomocným biskupom Bratislavskej eparchie sme sa rozprávali o tom, čo si odnáša z USA a s čím prichádza na Slovensko.

Na tlačovej konferencii po biskupskej vysviacke ste naznačili, že menovanie za biskupa vás až tak neprekvapilo, len ste nečakali, že príde tak skoro...

Faktom je, že obaja moji bezprostrední predchodcovia na čele kláštora sa stali biskupmi. Po odstúpení arcibiskupa Jána Babjaka sa ku mne dostali reči, že som v hľadáčiku, no ja som si to nepripúšťal, keďže za igumena som bol zvolený na päť rokov. Očakával som, že Vatikán bude trvanie tohto mandátu rešpektovať. Ale Svätý Otec sa napokon rozhodol ináč.

Nový biskup je vyberaný z vonkajšieho prostredia najmä vtedy, keď sú v diecéze či eparchii nejaké problémy. Je verejne známe, že medzi arcibiskupom Babjakom a časťou jeho kňazov, ale aj medzi ním a arcibiskupom Vasiľom neboli úplne harmonické vzťahy. Vnímali ste tieto napätia?

Viem o problémoch, ktoré tu boli, rovnako ako vnímam nové očakávania a nádeje. Spomeniem jednu osobnú skúsenosť. Po Novom roku, keď som sa presťahoval z Univa do Prešova, som sa musel ešte na pár dní vrátiť na Ukrajinu, aby som dotiahol nejaké záležitosti. Keď som prekročil hranicu, po asi tridsiatich kilometroch som pocítil veľkú voľnosť.

Uvedomil som si, že na Ukrajine sa cítim slobodne, lebo poznám tunajších ľudí, viem, ako sa s nimi rozprávať, poznám možné úskalia... Na Slovensku sa do toho ešte len musím dostať. Mnohí akoby ešte nevedeli, ako sa ku mne majú správať, ani ja sám to ešte neviem, nepoznám, kde sú poschovávané nejaké nášľapné míny... Až tam za hranicou som si uvedomil, že sám žijem v istom napätí. Verím však, že Pán Boh bude požehnávať moju prácu aj moje vzťahy.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zaujalo nás, ako ste sa na konci biskupskej vysviacky poďakovali svojmu predchodcovi Jánovi Babjakovi, ktorý bol historicky prvým arcibiskupom metropolitom Prešovskej archieparchie a hlavou Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku. Vyzdvihli ste jeho pôsobenie, ale zároveň ste ho poprosili, aby vás z ticha a úzadia emeritúry podporoval svojou modlitbou. To bol dosť jasný odkaz, nie?

S arcibiskupom Jánom mám rovnako dobrý vzťah ako s ostatnými gréckokatolíckymi biskupmi na Slovensku. Keď som sa vrátil na Slovensko, stretol som sa s každým jedným z nich. Určite sa necítim byť zaťažený tým, že by som s jedným vychádzal dobre, kým s iným nie. Všetci sme na rovnakej čiare.

Keď spomínate svojich kolegov biskupov, Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má tri eparchie, ale až sedem biskupov – troch eparchiálnych, jedného pomocného a troch emeritných. Nie je ich akosi priveľa? Nestala sa v personálnej politike niekde chyba?

Je to určite zvláštna situácia, ale prijímam ju takú, aká je.

Tým, že ste sa stali arcibiskupom metropolitom Prešovskej archieparchie, ste aj hlavou Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi. Vzhľadom na množstvo úloh, ktoré stoja pred vami, neuvažujete o pomocnom biskupovi?

Zatiaľ som nad tým neuvažoval. Najprv si musím vytvoriť okruh spolupracovníkov, potom popracovať rok-dva a následne sa uvidí, čo ďalej.

V spomenutom príhovore na konci biskupskej vysviacky ste pripomenuli aj kňazské manželky, ktoré neraz ostávajú akosi v úzadí, pritom v mnohých prípadoch sa obetujú nielen pre svoju rodinu, ale aj pre celú farnosť. Napokon, aj v synodálnych záveroch Prešovskej archieparchie sa objavuje kritika nedostatočnej starostlivosti o ne, zvlášť o vdovy po kňazoch. Čo s tým chcete urobiť?

Raz mi jeden laický veriaci povedal, že keď je spokojná manželka, je spokojná aj celá rodina. Ak to aplikujeme na kňazské manželky, môžeme povedať, že ak sú ony spokojné, spokojná je aj celá farnosť, i eparchia.

Aj preto som ešte ako špirituál v kňazskom seminári v Prešove zorganizoval niekoľko stretnutí a duchovných obnov pre manželky kňazov. Veď keby nebolo ich, mnohí naši kňazi by to v 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď bola naša cirkev úplne zakázaná, nezvládli.

Tak ako sú ony oporou pre svojich manželov, musíme aj my byť oporou pre ne. A zvlášť pre kňazské vdovy, tu vnímam veľké resty, ktoré sa budem snažiť napraviť. Nejde len o ženy v dôchodkovom veku, ale aj o matky dospievajúcich detí, keď im otec zomrie v mladom veku.

Ako sa to riešilo doteraz? Lebo keď zomrie muž, manželke ostane aspoň nejaký byt či dom. Ale keď zomrie kňaz, ktorý žil celý život na fare, vdova po ňom ostáva bez strechy nad hlavou.

Áno, toto je veľký problém, ktorý doteraz ostával viac-menej na pleciach detí a najbližších príbuzných. S čímsi pomohol aj arcibiskupský úrad, ale väčšina ostávala na rodine. Vo svojom úrade by som chcel klásť dôraz na ľudí, lebo nie hmotný majetok, ale oni sú najväčším bohatstvom, ktoré v cirkvi máme.

Gréckokatolícky kňaz Peter Milenky Narcizmus je najväčším ohrozením manželstiev. Aj tých kňazských

Imrich Gazda

Keby som nemal rodinu, asi by som žil v ilúzii, hovorí známy kňaz a líder gospelovej kapely Peter Milenky Band.

Už keď sme sa dostali k tejto téme, tak v porovnaní s Rímskokatolíckou cirkvou je obzvlášť citlivou témou aj prekladanie kňazov, lebo v prípade Gréckokatolíckej cirkvi sa zmeny netýkajú len jedného muža, ale celej rodiny. Treba hľadať nové zamestnanie pre ženu, novú školu pre deti... Zohľadňuje sa pri týchto „prekladačkách“ aj rodinná situácia?

Toto je pre mňa veľká neznáma, lebo s tým zatiaľ nemám osobnú skúsenosť. Ako predstavený kláštora som si však uvedomil, že už nie som zodpovedný len za seba, ale aj za druhých. V prípade biskupa so stovkami kňazov s rodinami to platí omnoho viac.

Viete, kedysi prežil kňaz na jednej fare aj celý život. Napríklad otec Michal Mašlej prišiel do mojej rodnej obce Oľšavica ako novokňaz a žil tam až do smrti, poznal štyri generácie obyvateľov. Po ňom sa vo farnosti za tridsať rokov vystriedalo desať kňazov. Aj jedno je extrém, aj druhé. Keďže skôr či neskôr budem musieť prekladanie kňazov riešiť, chcem sa na to spolu so svojimi spolupracovníkmi dobre pripraviť, aby to bolo naozaj ľudské.

Biskup Peter Rusnák, ktorý bol až do vašej vysviacky apoštolským administrátorom Prešovskej archieparchie, počas uplynulého roka a pol odstránil viaceré latinské prvky z liturgie a prinavrátil tam byzantské. Niektorí kňazi a veriaci to oceňovali, iným sa to nepozdávalo. Budete v tom pokračovať aj vy?

Vladyka Peter dokončil to, s čím sa začalo v podstate ešte v deväťdesiatych rokoch. Urobil mnohé veci, ktoré ja už teraz nemusím. Pre mňa je dôležité, aby sa svätá liturgia slávila rovnako v Prešovskej, Košickej aj Bratislavskej eparchii. Tie rozdiely neboli výrazné, ale je dôkazom určitej duchovnej výšky, keď sa v cirkvi slávi liturgia jednotne.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď sa začala ruská vojna na Ukrajine a na Slovensku sa usídlili tisícky ukrajinských gréckokatolíkov, medzi niektorými kňazmi vznikla obava, že Ukrajinská gréckokatolícka cirkev bude chcieť u nás vytvoriť paralelnú cirkevnú štruktúru. Zachytili ste aj vy tieto úvahy?

Myslím si, že kňazi sa báli trocha predčasne. Arcibiskupovi Sviatoslavovi Ševčukovi, ktorý je hlavou Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, veľmi záležalo len na tom, aby bolo o ukrajinských veriacich pastoračne postarané. V tomto smere sa už toho veľa urobilo, ale veľa toho ešte stále treba urobiť. Duchovnej starostlivosti sa musí dostať každému človeku, či je to Slovák, Ukrajinec, Rusín, Maďar, alebo Róm.

Priznám sa, že som bol trochu rozčarovaný z toho, keď som sa o niektorých našich kňazoch dozvedel, že neprejavili takmer žiadny záujem o ukrajinských utečencov. A to nielen o pravoslávnych, ale ani o gréckokatolíkov. Myslím si, že práve kňazi majú byť tými, ktorí pomôžu ako prví.

Ak sa ešte raz vrátime k našej otázke, necítite teda žiadne tlaky zo strany Ukrajinskej gréckokatolíckej strany na zriaďovanie nových štruktúr na Slovensku?

Nie, určite nie.

Citlivou je aj otázka Mukačevskej eparchie, ktorá je „matkou“ slovenskej aj maďarskej gréckokatolíckej cirkvi a podlieha priamo Svätej stolici. Na jej čele v minulosti stál slovenský biskup Milan Šášik, ktorý nečakane zomrel v roku 2020. Odvtedy tam nie je eparchiálny biskup, ale len apoštolský administrátor, pričom rastie tlak zo strany Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, aby Mukačevo bolo pripojené priamo k nej. Ako ďalej s touto situáciou?

Na to sa treba pýtať predovšetkým v Ríme a samotnom Mukačeve, ja nemám žiadnu konkrétnu predstavu. Myslím si však, že by bolo správne, aby Mukačevská eparchia mala svojho vlastného eparchiálneho biskupa, ktorý by bol vybraný z miestneho kléru a dostatočne by poznal tamojšiu situáciu.

Treba niekoho, kto to tam upokojí, pretože vojna len zvýraznila napätie medzi kňazmi – jedni sú viac proukrajinskí, ďalší prorusínski, iní promaďarskí. Najprv musí nastať vnútorný zmier, vzniknúť základný konsenzus a až potom možno uvažovať nad tým, čo ďalej. Len nejaké rozhodnutie zvonku by situáciu nevyriešilo, práve naopak.

Svet východného kresťanstva Ukrajinské plány s Mukačevskou eparchiou znepokojili Maďarov i Slovákov

Ján Krupa

Zvádza sa zápas o budúcnosť eparchie zosnulého biskupa Šášika. Prehľad diania na kresťanskom Východe pripravil otec Ján Krupa.

O niekoľko dní si pripomenieme druhé výročie začiatku vojny na Ukrajine. Ako si spomínate na prvý deň vojny?

Bol to pre mňa veľký šok. Večer pred začiatkom invázie sme sa v kláštore rozprávali, či bude vojna, alebo nie, ja som bol presvedčený, že Rusko nezaútočí. No ráno, keď sme išli slúžiť svätú liturgiu, sme už vedeli, že nás bombardujú.

Prežívali sme tie chvíle vo veľkom napätí, nevedeli sme, čo robiť. Pri sledovaní rýchlosti ruského postupu sme boli presvedčení, že do niekoľkých dní budú ruské jednotky v Ľvove. Napriek tomu sme sa však rozhodli, že na svojom stabilnom mníšskom programe nič nezmeníme.

Zatelefonoval som domov mame, aby som sa s ňou rozlúčil, že sa možno už nikdy neuvidíme. Počítal som s troma možnosťami: buď ma vyhostia do rodnej krajiny, zavrú ma do väzenia, alebo ma rovno zastrelia. Po štyroch-piatich dňoch sa však front pri Kyjeve zlomil, a tak nám skrsla väčšia nádej. To už k nám prichádzali prví utečenci z východu krajiny, po týždni ich bolo 30 – 40, po dvoch týždňoch už 130.

Potom pribúdali ešte ďalší?

Nie, mnohí prišli len s tým, aby prespali, a išli ďalej. Po mesiaci sme vedeli, že sa dokážeme postarať o 110 ľudí, toľko ich u nás prebývalo až do júna či júla.

Ako ste sa im snažili pomôcť?

V prvých chvíľach som sa snažil oživiť si spomienky z kurzov prvej pomoci na základnej škole, tých známych 5T: ticho, teplo, tekutiny, tíšenie a transport. To bola väčšina našej pomoci. Rozprávali sme sa s nimi, snažili sme sa ich upokojiť, ponúkli sme im to základné, čo sme mali: jedlo, teplo, strechu nad hlavou...

Mnohí totiž prišli len s tým, čo mali v tej chvíli na sebe oblečené, tí šťastnejší si stihli čosi zbaliť do jednej igelitky. Väčšinou to boli ženy s deťmi a starší ľudia, ktorí boli niekoľko dní na ceste z Charkova a prespávali len v aute. Veľmi nám vtedy pomohli naši slovenskí gréckokatolícki kňazi, ktorí k nám vypravili kamión plný jedla, oblečenia a hygienických prostriedkov.

Zakrátko som zistil, že časť z toho, čo si naši nocľažníci zobrali, posielali ďalej na východ tým, ktorým sa nepodarilo utiecť. To bolo veľmi pekné, že sa chceli so svojimi blízkymi podeliť aj s tým málom, čo mali.

„Priznám sa, že som bol trochu rozčarovaný z toho, keď som sa o niektorých našich kňazoch dozvedel, že neprejavili takmer žiadny záujem o ukrajinských utečencov. Myslím si, že práve kňazi majú byť tými, ktorí pomôžu ako prví.“Zdieľať

Mali títo ľudia záujem aj o duchovné povzbudenie, žiadali vás o vysluhovanie sviatostí?

Hneď v prvú nedeľu po začiatku vojny sme si všimli, že do chrámu prišlo omnoho viac miestnych obyvateľov. Mnohí pristúpili aj k spovedi, vylievali svoje žiale aj svoj hnev.

Čo sa týka utečencov, 99 percent z nich boli pravoslávni. My sme ich k ničomu nenútili, ale oni sami od seba začali postupne prichádzať do chrámu. Keď sme sa s nimi dali do reči, tak sme zistili, že mnohí sa nevedia pomodliť ani Otče náš, nikdy nečítali Sväté písmo, o nás gréckokatolíkoch mali kadejaké skreslené predstavy, že sme sektári a podobne. Pripravili sme si pre nich katechézy na biblické témy, ale aj o histórii nášho kláštora a význame mníšskeho života.

Najsilnejšie však pre nás bolo, keď si začali dávať do poriadku svoje životy. Zosobášili sme niekoľko párov, pokrstili niekoľko detí a takmer všetci sa vyspovedali a pristúpili k Eucharistii. Bolo vidieť, ako tam zanechávajú kamene, ktoré celé roky nosili vo svojich srdciach. Mnohí pociťovali výčitky svedomia z toho, že utiekli zo svojich domovov, a preto sa po čase vrátili späť. Ak teda mali kam.

Pri sviatostiach neriešili, že nie ste pravoslávni kňazi?

Vôbec nie. Uvedomili si, že prišli na miesto, kde sú hlboko veriaci ľudia, kde je prítomný Boh, a oni si môžu dať do poriadku svoj vzťah s ním.

Zosobášili sme napríklad jeden pár, ktorý bol už v dôchodkovom veku. Bola pritom aj ich dcéra s vnukmi. Mali by ste vidieť tú radosť v ich očiach. Alebo ďalší pár, ktorý bol spolu už štrnásť rokov. Vzájomne si vyznali svoju vernosť a lásku a pred chrámom si potom zatancovali novomanželský tanec aj so svojimi dvoma chlapcami.

Gréckokatolícky kňaz František Engel Pomáhať Ukrajincom na hraniciach nebola len moja povinnosť. Bola to moja radosť

Rudolf Smoter

Kňaz Košickej eparchie František Engel sa pred rokom stal mediálnou tvárou pomoci ukrajinským utečenom. Ako si dnes na to spomína?

Spomínali ste, že počas prvých dní vojny ste čakali, že ruská armáda bude zakrátko v Ľvove a vám sa môže stať hocičo. Keď sa po čase situácia otočila a Ukrajine sa podarilo vytlačiť invázne vojská späť, neobrátili sa vaše očakávania o 180 stupňov s tým, že onedlho bude po všetkom?

Áno, všetci sme očakávali, že do troch mesiacov sa vojna skončí víťazstvom Ukrajiny. No nestalo sa a ľudia si uvedomili, že treba znova začať žiť aj za týchto okolností. Lebo 24. februára sa akoby zastavil čas. Kľúčovú rolu pri tejto obnove zohrali dobrovoľníci, ktorí na seba prebrali úlohy štátnych orgánov. Z Ukrajiny sa stalo jedno veľké mravenisko, kde sa každý zapojil do práce a vzájomnej pomoci. Bolo to úžasné.

No po dvoch rokoch sú už asi mnohí unavení, nie?

Áno, ľudia sa veľmi vyčerpali, aj finančne. Fenomén dobrovoľníctva však pokračuje aj naďalej. Ináč neviem, ako by to všetko dopadlo.

Keď to trochu zjednodušíme, tak na vývoj situácie na Ukrajine existujú dva pohľady. Jedni hovoria o tom, že treba pokračovať v legitímnej obrane, až kým ruská armáda nebude vytlačená z celého územia. Druhí zasa tvrdia, že Ukrajina nemá silu poraziť Rusko, a preto je nevyhnutné sadnúť si za rokovací stôl. Ako to vnímate vy? Bojovať ďalej alebo sa pokúsiť o dohodu?

Ukrajinci si uvedomujú, že prímerie by znamenalo prehru, lebo Rusi by sa ešte viac zakopali, doplnili stavy a o dva-tri roky by boli v Ľvove. Dokazuje to uplynulé desaťročie. Vedia, že musia robiť všetko možné aj nemožné, aby to nedopustili, a k tomu by im mala pomôcť Európa aj svet, pretože ide o medzinárodné právo. Ak sa spochybnia hranice, naštrbí sa celá koncepcia povojnovej Európy a demokracie ako takej.

Ukrajinskí biskupi na čele s arcibiskupom Ševčukom dali viackrát najavo svoju nevôľu, že pápež František je pri vojne v ich krajine príliš diplomatický, opakovane vyzýva k uzavretiu prímeria, s týmto cieľom vyslal do Kyjeva, Moskvy, Washingtonu aj Pekingu svojho legáta. Mal by pápež František viac stáť na strane Ukrajiny?

V tomto prípade si myslím, že každý má právo zaujať vlastnú pozíciu: aj ukrajinskí biskupi, ktorí dbajú o svoju krajinu a ľud, aj pápež, ktorý tento konflikt vníma z pozície hlavy univerzálnej cirkvi. Domnievam sa však, že počas minuloročnej synody biskupov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v Ríme, počas ktorej sa stretli aj s pápežom Františkom, sa situácia upokojila a veci sa vyjasnili.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď už sme pri vyjadreniach na osi Kyjev – Rím, arcibiskup Ševčuk sa v podstate dištancoval od vatikánskeho vyhlásenia Fiducia supplicans k požehnávaniu neregulárnych párov, keď vo svojom stanovisku napísal, že tento dokument „nemá žiadnu právnu silu na veriacich Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi“. Naopak, slovenskí gréckokatolícki biskupi sa podpísali pod vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Nechceli ste po vzore ukrajinských gréckokatolíckych biskupov zaujať k tejto téme vlastné stanovisko?

Tu je potrebné objasniť viacero vecí. Po prvé, v čase, keď KBS vydala svoje stanovisko, som ešte nebol biskupom. Po druhé, keďže Gréckokatolícka cirkev na Slovensku nemala svojho metropolitu, nefunkčná bola aj Rada hierarchov. Po tretie, kým arcibiskup Ševčuk vydal svoje stanovisko bezprostredne po zverejnení Fiducia supplicans, KBS ho vydala až po tom, čo Dikastérium pre náuku viery po Novom roku vydalo dovysvetľujúce tlačové vyhlásenie, ktoré mnoho objasnilo.

Osobne sa mi páčilo, čo napísal arcibiskup Ševčuk aj ukrajinskí rímskokatolícki biskupi, ale zároveň si myslím, že na Slovensku by sme ako rímskokatolícki a gréckokatolícki biskupi mali vystupovať jednotne.

Takže ste stotožnený s vyhlásením KBS?

Áno, absolútne.

Aj do budúcna budú teda vyhlásenia vychádzať len pod hlavičkou KBS?

Je potrebné spolupracovať a byť čo najviac zajedno, čo však neznamená, že samostatné stanoviská nemôže prijímať aj Rada hierarchov.

Pýtame sa to preto, že v zahraničí je úplne bežné, že jednotliví biskupi zverejňujú aj svoje vlastné stanoviská, neskrývajú sa vždy len za kolektívne vyjadrenia. Je predsa prirodzené, že biskupi majú na spoločenské udalosti rôzne názory, ktoré nie je vždy možné skĺbiť do spoločného vyjadrenia. Lebo potom to dopadne ako pri poslednom vyhlásení KBS k aktuálnej spoločenskej situácii na Slovensku, ktoré bolo absolútne bezzubé.

Rozumiem, čo tým chcete povedať. Pozrite sa, každý biskup je slobodný a nikomu nie je zakázané vyjadrovať sa podľa svojho uváženia. Možno len nie sme naučení otvorene hovoriť svoje názory. Chce to aj osobnostné vybavenie, nielen verejne vyjadriť, ale aj obhájiť svoj názor. Myslím, že práve vladyka Cyril Vasiľ je takouto osobnosťou.

Môžeme niečo také očakávať aj od vás?

Neviem, čo môžete odo mňa očakávať. (Smiech.) Uvidíme. Dvadsať rokov som žil v kláštore, kde sa odo mňa neočakávalo vyjadrovanie k spoločenským témam. Je to teda pre mňa nová výzva, ale som presvedčený, že sa netreba báť povedať svoj názor. Cirkev musí svoje pozície hájiť aj verejne.

Vatikánska sedma Možno nastal čas, aby sa biskupi vyjadrovali aj sami za seba

Pavol Rábara

Súhrn diania v kresťanskom svete od vedúceho redaktora Sveta kresťanstva Pavla Rábaru.

Sme na začiatku Pôstneho obdobia. Ako ste ho prežívali vy v kláštore?

Všetci tridsiati sme sa snažili verne dodržiavať pôstnu disciplínu. Celý Pôst sme prakticky nejedli mäso, mliečne výrobky sme mali len cez víkend, v stredu a piatok sme jedli ešte o čosi skromnejšie. Na Ukrajine sa je veľa cereálií, všelijaké kaše, pšeno, zelenina... Pritom sa dá byť normálne najedený.

No ešte viac sme Pôstne obdobie prežívali pri bohoslužbách. Ráz pôstnych bohoslužieb má v byzantskom obrade úplne iný charakter. Sú dlhšie, robí sa veľa liturgických úklonov, človek sa cíti byť omnoho slabším, neraz sa mu až nohy podlamujú a aj vďaka tomu vníma väčšiu potrebu Boha.

Potom, keď príde Kvetná nedeľa a Strastný týždeň, sa zrazu bohoslužby skracujú. Na Veľký piatok sú veľmi kratučké a potom príde večer Veľkej soboty a s tým krásne, radostné spevy. Aj jedlo má zrazu iný charakter.

Pôstnu disciplínu je teda potrebné prežívať celostne, nestačí si len odriekať jedlo, ale treba sa tiež modliť, prichádzať na liturgiu, vnímať aj prírodu, prichádzajúcu jar.

Vaším odporúčaním je teda celostné prežívanie Pôstu.

Áno, presne tak. Každý si má zvoliť svoju mieru, lebo žije v inej situácii. Ale nemôže to byť tak, že vo štvrtok sa najeme mäsa a potom v piatok nič nejeme. Treba na to ísť postupne od pondelka, aby som v piatok mohol byť len o chlebe a vode.

A v sobotu a nedeľu sa neprejedať, keď sa chcem od pondelka znova chystať na piatok. Niekedy na to treba ísť aj silou vôle. Keď niečo chcem a nedovolím si to, v tom je sila odriekania.

Titulná fotografia: Postoj/Tomáš Puškáš