Gréckokatolícky kňaz z Užhorodu Bolí ma, keď vidím, koľko Slovákov je ochotných veriť ruskej propagande

Po rannej liturgii v gréckokatolíckej Katedrále Povýšenia Svätého kríža v centre Užhorodu, kde je pochovaný aj zosnulý biskup Mukačevskej eparchie Milan Šášik, smerujeme do prímestskej obce Minaj, v ktorej sa nachádza Užhorodská gréckokatolícka teologická akadémia blaženého Teodora Romžu.

V jedálni za stolom nás už očakáva rektor Petro Bereš, ktorý je zároveň protosynkelom (generálnym vikárom) Mukačevskej eparchie. „Bol to človek, ktorý miloval cirkev. Nie štruktúru, ale konkrétnych ľudí. Z duchovného dedičstva, ktoré nám zanechal, žijeme aj v týchto ťažkých časoch,“ spomína na vladyku Milana, ktorý stál na čele eparchie od roku 2002 až do svojej smrti v roku 2020. 

Dva roky na to sa začala vojna a – ako vraví otec Petro – „éra nášho zakarpatského geta, keď sme si všetko robili po svojom, sa skončila“.

„Žijeme v neustálej neistote, napätí a strachu,“ hovorí kňaz, ktorého starí rodičia žili na Slovensku a on sám kedysi študoval v Prešove s dnešnými biskupmi Jonášom Maximom a Milanom Lachom.   

„Ľudia musia pochopiť, že toto nie je rusko-ukrajinská vojna, ale civilizačný stret. A keď nechajú Ukrajinu osamotenú, bude to jej koniec. Pritom samotná vojna sa tým neskončí, ako si to mnohí myslia, len sa posunie ďalej,“ dodáva otec Petro, ktorý zodpovedá za výchovu a vzdelanie bezmála 70 nádejných gréckokatolíckych kňazov.
 

Zanedlho to budú už dva roky, čo Rusko napadlo Ukrajinu. Ako si spomínate na tie prvé dni?

Nikto z nás nečakal, že k vojne dôjde, že na nás Rusi skutočne zaútočia. Aj preto počas prvých dní a týždňov vládol v Užhorode obrovský chaos, prišlo sem veľké množstvo ľudí, no drvivá väčšina z nich chcela ísť ďalej. Napokon, Užhorod bol vždy takou bránou na západ.

Ani sám neviem, koľko ľudí sa vtedy u nás ubytovalo. Jedni prichádzali, ďalší odchádzali, niektorí si chceli len niečo oprať a zajesť. Takto to trvalo asi polroka. Bolo pre mňa dojemné, keď nám utečenci z Donbasu hovorili, že sme ich prijali tak pekne, ako by to oni asi nedokázali.

Prečo by to nedokázali?

Viete, človek na východe, to je taký homo sovieticus. Čaká, že štát sa o všetko postará. My v západnej časti sme oveľa aktívnejší a podnikavejší.

Petro Bereš. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Koľko z nich napokon ostalo žiť v meste natrvalo?

Pred vojnou mal Užhorod približne 115-tisíc obyvateľov, dnes ich je asi o 50-tisíc viac. Z východu krajiny sa sem presunul aj priemysel a rôzne inštitúcie. Jednoducho, éra nášho zakarpatského geta, keď sme si všetko robili po svojom, sa skončila.

Mesto však prirodzene nebolo na túto situáciu pripravené. Chýba pracovná sila, a keďže časť nehnuteľností poskupovali bohatí Kyjevčania či Odesania, nahor nešli len ceny tovarov, ale aj nájmov. 

Kto sa aktivizoval ako prvý pri pomoci utečencom?

Musím uznať, že to boli bratia protestanti. Rýchlo sme sa však pridali aj my a vzišla z toho krásna ekumenická spolupráca. Nikto sa nepýtal, kto je kto, všetci pomáhali všetkým. Bol to skutočný zázrak dobrovoľníctva.

A čo pravoslávni?

Áno, chytili sa aj oni, aj keď im to trošku trvalo.     

Čítajte tiež

Ako vojna zmenila Zakarpatsko Ženy majú mužov na fronte alebo v meste medzi fotkami padlých vojakov

Juraj Brezáni Jozef Majchrák

Do západoukrajinského regiónu prišiel veľký biznis aj trauma z východnej časti krajiny.

Okrem utečencov boli dosahy vojny na mesto aké?

Najmä ľudské. Mnohí naši muži odišli bojovať na front, rýchlo začali pribúdať mŕtvi a vojnoví invalidi, priamo zasiahnutých je množstvo rodín. V tomto kontexte sa také veci ako letecké poplachy či výpadky elektriny zdajú až nepodstatné.

Medzi ľuďmi panuje veľká obava z mobilizácie, ktorá sa dnes vzťahuje na mužov vo veku 27 – 40 rokov. No už čoskoro by sa hranica mala znížiť na 25 rokov. Výnimky sa vzťahujú na chorých či na otcov minimálne troch detí. Na jednej strane rozumieme tomu, že armáda potrebuje vojakov, na druhej strane nikto nechce prísť o otca, syna, manžela...

Pomerne veľa vojakov sme videli aj v centre mesta...

Áno, buď sú to vojaci, ktorí prišli domov na „opušťák“, alebo príslušníci oblastnej vojenskej správy, ktorí dohliadajú na mobilizáciu. Stále častejšie sú kontrolné razie, či sa jej niekto nevyhýba. Je to veľmi nepríjemné.

Veľkou výzvou, pred ktorou stojíme, je práca s navrátivšími z frontu, ktorí prichádzajú nielen s fyzickými, ale aj so psychickými ujmami. Tie však už máme všetci. Dva roky žijeme v neustálej neistote, napätí a strachu.    

Spomeniem len jednu osobnú skúsenosť. Na Silvestra som sa cestou domov zastavil v Bratislave. Chvíľu po tom, čo mi v mobilnej aplikácii píplo upozornenie, že u nás na Ukrajine je letecký poplach, začali vonku strieľať ohňostroje. Tak som sa zľakol, až sa všetci rozosmiali. (Úsmev.) Áno, vyzerá to vtipne, no ukazuje to, ako sme všetci tou vojnou poznačení.

Petro Bereš. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Nachádzame sa na pôde Užhorodskej gréckokatolíckej teologickej akadémie blaženého Teodora Romžu. Čo je to za inštitúciu?

Vychovávame a vzdelávame kňazský dorast Mukačevskej eparchie, ktorá vznikla v roku 1771, no už o niekoľko rokov biskup Andrej Bačinský preniesol jej sídlo do Užhorodu. Samotnú teologickú akadémiu založil ešte jeho predchodca Michal Manuel Olšavský v roku 1744. Zaujímavosťou je, že pochádzal z Oľšavice rovnako ako terajší prešovský arcibiskup Jonáš Maxim. A spomenutý biskup Bačinský zasa pochádzal z Beňatinej v dnešnom Sobraneckom okrese.

Biskupov pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska na čele Mukačevskej eparchie bolo naozaj dosť...

Áno, veď napokon aj prvý biskup samostatnej Mukačevskej eparchie Ján Bradáč pochádzal z Torysiek pri Levoči.

Kto dnes u vás študuje?

Momentálne máme 66 poslucháčov. Väčšina z nich sú bohoslovci Mukačevskej eparchie, ďalší traja sú františkáni a trinásti patria pod medzinárodný seminár Redemptoris Mater, ktorý je súčasťou Neokatechumenátnej cesty. Naši bohoslovci bývajú priamo v týchto priestoroch, kým chlapci z Redemptoris Mater bývajú v podkroví eparchiálneho biskupského úradu vedľa katedrály a sem chodia len na prednášky.

Najmä teraz počas vojny je pre nás ich prítomnosť obzvlášť prínosná. Keďže sú z rôznych krajín, napríklad z Brazílie, Hondurasu či Poľska, môžu pomerne bezproblémovo cestovať cez hranicu a naspäť nám doniesť to, čo potrebujeme.

Niektorí naši absolventi momentálne pôsobia ako vojenskí kapláni na fronte, napríklad v 33. mechanizovanej a 101. samostatnej brigáde. Cez Vianoce k nim išla na koledu skupina našich bohoslovcov, aby ich trochu povzbudili, no vrátili sa naozaj otrasení.

Najprv dva roky pandémie, hneď potom ďalšie dva roky vojny... Ukrajinskí študenti to nemajú ľahké.

Áno, a je to na nich aj vidieť. Mnohí v podstate tri roky nechodili do normálnej školy, vzdelávali sa len online, ak vôbec. 

Sú medzi bohoslovcami aj nejakí chlapci slovenskej národnosti?

U nás na Zakarpatí sa na národnosť radšej nepýtame. (Úsmev.) Z historických dôvodov sme mnohonárodnostný, mnohojazykový i mnohonáboženský región. Ale áno, máme bohoslovcov aj z obcí so silným slovenským zastúpením, ako je napríklad Storožnica.   

Hovoríte výborne po slovensky, teda určite aj vy sám máte slovenské korene...

Moja babka pochádzala z Levoče. Dedo bol síce zo Zakarpatia, ale za prvej Československej republiky pracoval v Tatrabanke v Bratislave. Keď sa s babkou vzali, žili najprv na Slovensku, ale neskôr dostal dedo miesto v Čope, ktorý sa po druhej svetovej vojne stal súčasťou Sovietskeho zväzu. Nakoniec skončili v obci Bilky., asi sto kilometrov od Užhorodu.

Keď som bol malý, babka mi stále opakovala, že z jedného B – Bratislava sa dostala do iného B – Bilky, ale že to nikdy neoľutovala. Mali sme tam krásne zázemie, za socializmu tam rozkvitala podzemná cirkev.

V Bilkach je pochovaný aj hrdinský kňaz Petro Pavlo Oros, obeť komunistického režimu, ktorý bol v roku 1953 zastrelený. Podľa niektorých svedectiev bol dokonca tajným biskupom vysväteným Teodorom Romžom, ale dodnes sa to nepodarilo vierohodne preukázať.

V roku 2022, niekoľko mesiacov po ruskej invázii, pápež František schválil dekrét o jeho mučeníctve, no kvôli vojne stále nebol stanovený dátum slávnostného blahorečenia. Verím, že by sa tak mohlo stať už v tomto roku. 

Petro Bereš. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Boli ste v priamom kontakte so Slovenskom aj neskôr?

Áno, celé svoje teologické štúdium som absolvoval v Prešove, kde som sa spoznal aj s terajšími biskupmi Jonášom Maximom a Milanom Lachom. Vaša krajina je mi teda veľmi blízka. O to viac ma bolí srdce, keď vidím, koľko Slovákov je ochotných veriť ruskej propagande.

Veď to bol samotný Vladimír Putin, kto vyhlasoval, že Rusko nikdy nezaútočí na Ukrajinu. A pozrite sa, aká je realita. Je to typický homo sovieticus – jedno si myslí, druhé hovorí a tretie koná. Myslím, že takými sú aj niektorí slovenskí politici.  

Ľudia musia pochopiť, že toto nie je rusko-ukrajinská vojna, ale civilizačný stret. A keď nechajú Ukrajinu osamotenú, bude to jej koniec. Pritom samotná vojna sa neskončí, ako si to mnohí myslia, len sa posunie ďalej.

Keď sa na záver ešte vrátime k samotnej Mukačevskej eparchii, ako vidíte jej budúcnosť? V súčasnosti podlieha priamo Svätej stolici, no zo strany Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v posledných rokoch silnie tlak na jej pripojenie.

Je to otvorená otázka, ktorá si vyžaduje poctivý dialóg medzi jednotlivými stranami. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev je veľká a krásna, má obrovský potenciál. Na druhej strane u nás na Zakarpatí sa zrodilo tiež niečo pekné, pestré, nie sme naviazaní na etnickú otázku, bolo by dobré zachovať si to aj do budúcna. Jedna cirkev by nemala druhú pohlcovať, ale mali by sa vzájomne obohacovať.