Tajomstvá Poslednej večere Čo všetko Leonardo ukryl do svojho diela a ako na to prišiel maliar zo Slovenska

„Ježiš sa zachvel v duchu a vyhlásil: ,Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.‘ Učeníci sa pozerali jeden na druhého v rozpakoch, o kom to hovorí“ (porov. Jn 13, 21 – 22).

Aj keď tieto slová kresťania čítajú už viac ako dvetisíc rokov a každoročne sa na Zelený štvrtok ponárajú do ich hĺbky, nikomu sa nepodarilo stvárniť zlomový moment Ježišovho života tak intenzívne ako Leonardovi da Vincimu.

Biblický výjav namaľoval na objednávku dominikánskeho kláštora Santa Maria della Grazie v Miláne v rokoch 1492 – 1498, aby nad ním mohli uvažovať mnísi stolujúci v refektári. A návštevníci z celého sveta ho môžu obdivovať dodnes.

Všetko však mohlo byť ináč. Pestrofarebnú maľbu rýchlo poznačili nevyhovujúce podmienky, najmä striedanie teplôt a vlhnutie stien, no ešte viac ju poškodili necitlivé ľudské zásahy.

Jednu časť – Ježišove nohy – dokonca úplne vybúrali, aby vytvorili nový vstup do miestnosti. Neskôr v 19. storočí stolujúcich mníchov nahradili kone Napoleonových vojakov, ktorí si v refektári zriadili stajňu. A keďže maľba postupne bledla, zachrániť sa ju svojimi premaľbami pokúsilo 15 ďalších „Leonardov“, takže originál postupne úplne zmizol.

Ku komplexnej reštaurácii došlo až v roku 1979 a kvôli rôznym komplikáciám trvala celých 20 rokov. Mladšie vrstvy boli počas nej odstránené, no v plnej nádhere sa podarilo odkryť už len 40 percent pôvodného diela.  

Život zasvätený Leonardovi

V tom čase sa v socialistickom Československu tak trochu nečakane začal písať ďalší príbeh Poslednej večere.

Starý otec daroval svojmu vnúčikovi Stankovi Lajdovi obrázok, ktorý bol jednou z tisícok reprodukcií Leonardovej maľby. Výtvarne nadaného chlapca tento výjav uchvátil natoľko, že ako 13-ročný starému otcovi k 70. narodeninám na oplátku daroval vlastnoručnú maľbu Poslednej večere.

O niekoľko rokov neskôr sa ako mladý študent reštaurovania maľby na VŠVU venoval tejto téme aj v rámci svojej diplomovej práce.

A v roku 2008 sa už ako akademický maliar pustil do desať rokov trvajúcej vedeckej rekonštrukcie Poslednej večere, ktorej výsledkom je olejomaľba s rozmermi 3 x 2,5 metra (samotný originál je 2,5-krát väčší) a takisto 500-stranová odborná monografia.

Reprodukcia Poslednej večere od 13-ročného Stana Lajdu. Foto: Archív S. L.

Kresba Poslednej večere pred začiatkom vedeckej rekonštrukcie v roku 2008. Foto: Archív S. L.

„Leonardo povedal, že veľká láska sa rodí z veľkého poznania. To, čo nepoznáme, nedokážeme milovať. Platí to aj o mojom vzťahu k Poslednej večeri,“ vyznáva Stano Lajda, ktorého olejomaľba bola vystavená už aj v Ríme a jej zmenšenú kópiu dostal do daru pápež František.

Prvým výstavným priestorom však bola v roku 2019 Oravská galéria v Dolnom Kubíne. „Ľudia nad tým obrazom meditovali, zamýšľali sa. Bol to nielen úžasný výstavný počin, ale aj duchovný odkaz dlhoročnej práce Stana Lajdu. Vo svete výtvarného umenia sa nestáva často, žeby autor venoval toľký čas jednému dielu. On jednoducho otvoril dvere k Leonardovi a nedá sa nimi nevojsť,“ hovorí bývalá dlhoročná riaditeľka galérie Eva Ľuptáková.

„Stano Lajda je absolútny perfekcionista, čo sa týka Poslednej večere, ale aj ďalších Leonardových diel. Je geniálnym maliarom a obdivovateľom renesancie, ku ktorej inklinuje v celej svojej tvorbe,“ pridáva sa so svojím hodnotením kurátorka Darina Arce, ktorá sa špecializuje na Lajdovu tvorbu.

Skryté odkazy a významy

A čo je vlastne na Leonardovom obraze také tajomné a fascinujúce zároveň?

„Ježiš vedel, že jeho smrť je blízko a že so svojimi učeníkmi už nestihne sláviť veľkonočnú večeru. Preto pozval svojich apoštolov na osobitnú večeru, ktorou ustanovil novú Paschu. Nad chlebom a vínom povedal slová premenenia. Týmto obradom poukázal na vnútorný súvis tohto nového stolovania so svojou smrťou a zmŕtvychvstaním,“ približuje kontext Poslednej večere ružomberský katolícky farár – dekan Dušan Pardel.

„A teraz si predstavme, že do tejto atmosféry slávnostnej, dôstojnej, intímnej chvíle zaznejú slová o zrade, dokonca o zrade zo strany najbližšieho priateľa. Musel to byť pre všetkých šok, keď človek ani nevie, ako má reagovať,“ pokračuje v priblížení situácie vo večeradle evanjelický teológ a biblista Bohdan Hroboň.

Hroboň, Lach a Krivošík o Veľkej nociNaše svedectvo je často nezrozumiteľné. Nefilozofujme, ale žime evanjelium!

Imrich GazdaAdam Takáč

Práve tento moment sa Leonardovi podarilo zvečniť tak ako nikdy nikomu predtým ani potom. Takmer fotograficky. „Až dovtedy to žiadny maliar nevyjadril tak prirodzene, realisticky. Ten obraz pôsobí, akoby sa zastavil čas,“ hovorí Stano Lajda, ktorý upozorňuje na symboliku čísla tri, ktorá je prítomná hneď na viacerých miestach.

Najvýraznejšie v prípade dvanástich apoštolov, ktorí sú rozdelení do štyroch skupín po troch. Nezvyčajné je to, že na rozdiel od väčšiny iných stvárnení nie je Judáš vyčlenený na okraj stola, ale sedí priamo medzi Ježišovými najdôvernejšími priateľmi – Petrom a Jánom. Ide o druhú trojicu zľava. Zradcu prezrádza nielen mešec v ruke, ale aj nevrlý výraz tváre a tmavé natienenie.

„Mne osobne bol už od mladosti veľmi sympatický Jakub Starší, ktorý má fyziognomické črty samotného Pána Ježiša a je veľmi rozhorčený nad touto správou. Nechce dokazovať svoju nevinu, ale dáva sa do pozície obrany svojho majstra,“ opisuje Lajda a upozorňuje na zaujímavý detail: „Po Ježišovej pravici nechal autor nevyplnený priestor, akoby pozýval každého z nás prisadnúť si k stolu a byť priamo účastný tejto udalosti.“

Stano Lajda pri finalizácii svojho obľúbeného apoštola. Foto: Archív S. L.

Prepočty pred začiatkom vedeckej rekonštrukcie. Foto: Archív S. L.

Tým sa však symbolika čísla tri nevyčerpáva. V miestnosti sú tri okná, apoštoli sedia na trojnožkách a na stole sú tri veľké misy. „Prázdna je jediná z nich – tá pred Ježišom. Akoby nám Leonardo odkazoval, že on nepotreboval barančeka, pretože sám je tým baránkom, ktorý sa obetuje za nás,“ vysvetľuje Lajda, ktorý upriamuje pozornosť aj na to, že i postava samotného Ježiša s roztiahnutými rukami má tvar rovnoramenného trojuholníka.

Celý výjav s tmavou ľavou a svetlou pravou stranou podľa neho evokuje otvorenú knihu Starého a Nového zákona, v ktorej možno vnímať nielen pašiovú scenériu, ale v rôznych skrytých odkazoch aj kompletné dejiny spásy od Adama až po Posledný súd.

Jedinečným Lajdovým objavom je krajinná scenéria, ktorá sa nachádza za oknom. Blankytná obloha a sviežo zelené údolie pripomínajúce „nebeské pasienky“ nie je dielom autorovej fantázie, ale tento raj na zemi skutočne existuje.

Akademický maliar, ktorý po ňom roky pátral, je presvedčený, že ide o lombardské údolie Val Camonica s obcou Capo di Ponte a s kláštorným kostolom Najsvätejšieho Spasiteľa z 12. storočia. Vedie ho k tomu viacero dôvodov.

„Historicky je dokázané, že práve na toto miesto, vzdialené niekoľko desiatok kilometrov od Milána, sa Leonardo utiahol počas morovej epidémie. Jedinečná veža kostola je úplne identická s tou na maľbe, pričom samotný interiér kostola, ktorý som osobne navštívil, je kompozične rozvrhnutý rovnako ako miestnosť, do ktorej situoval Poslednú večeru,“ argumentuje Lajda.

Diskusia s tvorcami a aktérmi nového dokumentárneho filmu Posledná večera v ružomberskom Kine Kultúra. Foto: Ema Valientová

Potlesk pre Stana Lajdu po predpremiére filmu. Foto: Ema Valientová

A to ani zďaleka nie je všetko. Viac sa však záujemcovia môžu dozvedieť v novom dokumentárnom filme Posledná večera: Cesta, Pravda a Život, ktorý vznikol v koprodukcii RTVS a spoločnosti Long Story Short pod vedením režiséra Matúša Demka.

V predpremiére bol uvedený v stredu v ružomberskom Kine Kultúra za prítomnosti všetkých hlavných aktérov citovaných v článku.

RTVS uvedie nový dokument v premiére na Veľký piatok (Dvojka, 20.10 hod.) a v repríze v utorok 2. apríla.