Hroboň, Lach a Krivošík o Veľkej noci Naše svedectvo je často nezrozumiteľné. Nefilozofujme, ale žime evanjelium!

Vo veľkonočnom týždni sa v bratislavskom Teatre Colorato uskutočnil ďalší Večer s Postojom.

S pomocným biskupom gréckokatolíckej Bratislavskej eparchie Milanom Lachom, biskupom Západného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Jánom Hroboňom a redaktorom denníka Postoj Lukášom Krivošíkom, ktorý je členom evanjelikálnych Kresťanských zborov, sme sa rozprávali o tom, prečo nás tajomstvo Veľkej noci fascinuje aj po dvetisíc rokoch.

Celý večer bol zároveň venovaný spomienke na trpiacich a prenasledovaných kresťanov, pre ktorých sme počas diskusie v spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou urobili finančnú zbierku. Takmer sto účastníkov prispelo sumou 798 eur. Ďakujeme!

Prinášame prepis najdôležitejších a najzaujímavejších častí diskusie spolu s niektorými diváckymi otázkami. Dozviete sa, z čoho pramení nádej a odvaha biskupa Lacha, prečo mal biskup Hroboň kedysi fóbiu z večnosti, ale aj to, o čom je Krivošíkov koncept Berniniho voľby.

Aká bola Veľká noc vášho detstva? Ako si na ňu spomínate?

Ján Hroboň: My sme taká kočovná rodina. Farárom bol môj otec, starý otec, prastarý otec, praprastarý otec aj prapraprastarý otec. Môj otec hovorieval: „To je naša rodinná tragé..., teda tradícia.“ (Smiech publika.)

Vyrastal som akoby v Božej dlani. V Lazoch pod Makytou nás obklopovala krásna príroda, milí ľudia a ako malí chlapci sme na veľkonočnú šibačku, samozrejme, vždy vyrážali s veľkou pasiou.

Milan Lach: Ja na rozdiel od brata biskupa nepochádzam z kňazskej rodiny, vyrastal som v obci Ľubica pri Kežmarku a moji rodičia boli jednoduchí robotníci.

Naša gréckokatolícka cirkev je liturgická cirkev, takže pre nás malých miništrantov bola Veľká noc vždy takým kritickým momentom, keďže sme vedeli, že v chráme budeme aj štyri hodiny. A takisto že budeme musieť skoro ráno vstávať, pretože utiereň sa kedysi začínala o tretej hodine ráno. Keď sa na to spätne pozerám, uvedomujem si, že to bola taká duchovná žatva.

Lukáš Krivošík: Keďže na vieru som sa obrátil až v dospelosti, Veľká noc môjho detstva sa mi nespája s kostolom, iba so šibačkou a s oblievačkou. Ale bolo to také decentné, žiadne vedrá s vodou, keďže som vyrastal na panelákovom sídlisku v Prievidzi. Všímam si však, že dnes sa už partie šibačov v mestách úplne vytratili, takže ženy môžu na Veľkonočný pondelok pokojne chodiť po uliciach. (Smiech publika.)

Nejaké duchovno som vtedy vnímal len cez televíznu obrazovku. Bolo už po roku 1989, takže som pozeral napríklad Desať Božích prikázaní alebo Ben Hura s Charltonom Hestonom.

Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom. Je zmŕtvychvstanie Ježiša Krista zároveň aj najväčšou udalosťou ľudských dejín?

Ján Hroboň: Určite áno. Je to prelomová udalosť pre celé ľudstvo. Začala sa nová epocha v znamení života, je tu možnosť záchrany pre každého jedného človeka.

Zaujímavosťou je, že v evanjeliách nenájdeme priamy opis samotnej udalosti zmŕtvychvstania, takže v histórii vznikali najrôznejšie dohady, ako to vlastne bolo a či to vôbec naozaj bolo. Myslím si však, že to bol Boží zámer – buď tomu veríme, alebo neveríme. To, čo nikto nečakal, sa stalo realitou.

Evanjelický biskup Ján Hroboň. Foto: Postoj/Adam Rábara

Milan Lach: Samozrejme, aj podľa mňa to bola prelomová udalosť pre celé ľudstvo, ktoré bolo definitívne a raz navždy vyslobodené z moci hriechu a smrti. Bez ohľadu na to, či sme veriaci alebo neveriaci.

Páčia sa mi anjelove slová, ktoré zaznamenáva evanjelista Marek: „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ Akoby nebolo o čom, všetko je jasné. V hrobe sa nič neskončilo, naopak, teraz sa to všetko začína. Je to výzva pre každého jedného z nás, pretože každý rok slávime Veľkú noc v inej situácii, v inom kontexte. Vždy nanovo potrebujeme povedať Ježišovi Kristovi: „Som tvoj učeník a chcem ísť do toho!“

My na Západe sme ľudia veľmi racionálni, chceli by sme mať v rukách všetky fakty a dôkazy. Ale kde by bol potom priestor pre vieru?

Udalosti Veľkej noci zachytáva aj množstvo umeleckých diel – od ikon až po moderné filmy. „Krása spasí svet,“ napísal Dostojevskij. A veľkonočné udalosti, ako aj mnohé ich umelecké stvárnenia sú naozaj krásne.

Lukáš, ty máš taký zaujímavý koncept Berniniho voľby, kde tvrdíš, že krása a umenie sú v tzv. kultúrnych vojnách dôležitejšie ako samotná politika. Môžeš nám to trochu priblížiť?

Lukáš Krivošík: Narážaš zrejme na jednu moju esej, v ktorej tvrdím, že kresťania prehrávajú kultúrne vojny, lebo si mýlia bojisko. Myslia si, že ústup kresťanstva zvrátia politickými metódami a prijímaním správnych zákonov. Ja hovorím, že už samotný pojem „kultúrna vojna“ napovedá, že ide o zápas, ktorý by mal byť vedený v rovine kultúry.

O čitateľoch Postoja vieme, že veľká časť z nich sú tridsiatnici-štyridsiatnici, príslušníci strednej vrstvy, ktorí sa presťahovali z vidieka do väčších miest a pracujú v korporátoch. Vyrastali v kresťanských rodinách a v novom prostredí teraz hľadajú spôsob, ako si zachovať svoju vieru a odovzdať ju deťom.

To, že tento boj musia zvádzať, súvisí s tým, čomu sú vystavení. Postoje spoločnosti sa menia z väčšinovo kresťanských na často protikresťanské, čo je dané tým, aký obsah a ideologické posolstvá sú dlhodobo prítomné vo filmoch, seriáloch, hudbe či videohrách. Ak chcú kresťania dnešný trend zvrátiť, musia začať opäť pracovať s krásou a umením.

Berniniho voľba Prečo kresťania prehrávajú kultúrne vojny a ako v nich predsa len zvíťaziť

Lukáš Krivošík

Krása a umenie sú v tomto zápase dôležitejšie než konzervatívna politika.

Bernini bol priekopník barokového umeleckého smeru, ktorého krásu katolíci cieľavedome využívali na rekatolizáciu Uhorska. Ako protestant dnes túto historickú traumu premietam na pozitívny plán do budúcnosti. (Úsmev.)

Samozrejme, netvrdím, že sa máme vrátiť k baroku ako takému, ale potrebujeme vnášať kresťanské posolstvo do filmov, seriálov, hudby či videohier a takto vplývať na obrazotvornosť človeka, vnášať do tohto prostredia naše hodnoty. Druhá strana sa totiž vôbec netají tým, že tam svoje antihodnoty vnáša úplne prvoplánovo.

Vedel by si uviesť nejaké konkrétne pozitívne príklady?

Lukáš Krivošík: Každú Veľkú noc môžeme sledovať dva výborné filmy – Umučenie Krista a Jesus Christ Superstar. Oba sú výborným príkladom toho, ako ľuďom sprístupniť veľkonočné posolstvo.

Áno, Umučeniu Krista je vytýkaná veľká miera brutality, ale aj vďaka nej si môžeme uvedomiť, akú bolesť musel Ježiš Kristus prežiť na kríži a že sú to práve moje hriechy, ktoré ho tam priklincovali.

Jesus Christ Superstar je iný prípad, sú tam niektoré teologicky problematické veci, ale zároveň moderným umeleckým spôsobom dáva vyniknúť niektorým dôležitým kresťanským posolstvám.  

Redaktor denníka Postoj Lukáš Krivošík. Foto: Postoj/Adam Rábara

Bratia biskupi?

Ján Hroboň: K tomu, čo bolo povedané, by som doplnil ešte jeden rozmer a to je krásno v teológii. Anglikánsky teológ a biskup N. T. Wright má jeden zaujímavý, aj keď na prvý pohľad paradoxný teologický koncept.

Vzkriesenie sa podľa neho nebude odohrávať niekde mimo tohto sveta, ale priamo tu na Zemi. Opiera sa o to, že Boh stvoril tento svet ako dobrý, a následne si kladie otázku: Ak je svet dobré a originálne Božie dielo, nechal by ho len tak s tým, že raz sa všetko skončí, všetko materiálne sa zmení na prach a príde nová realita, o ktorej nič netušíme?

Wright odpovedá, že nie. Podľa neho bude všetko dokonale pretransformované tak ako Kristovo oslávené telo po zmŕtvychvstaní. Pre mňa je síce v tomto koncepte viac otázok ako odpovedí, ale spomínam ho preto, že od detstva trpím jednou fóbiou.

Akou?

Ján Hroboň: Ako dieťa som zaspával s veľkou úzkosťou z toho, čo budem robiť vo večnosti. (Smiech publika.) Predstava, že budem večne spievať v nejakom spevokole, čo ma vlastne nikdy v živote nebavilo, preskakovať na obláčikoch či brnkať si na harfe, ma ubíjala.

Niektorí sa mi to snažili vysvetliť tým, že večnosť znamená život vo vzťahu, ktorý je naplňujúci a bezčasový. Lenže ja som skôr racionálny človek a byť celú večnosť akýsi roztúžený, rozcítený, to ma tiež veľmi nelákalo.

„Zaujímavosťou je, že v evanjeliách nenájdeme priamy opis samotnej udalosti zmŕtvychvstania. Myslím si však, že to bol Boží zámer – buď tomu veríme, alebo neveríme. To, čo nikto nečakal, sa stalo realitou.“
Ján HroboňZdieľať

Samozrejme, človek rokmi dozrieva, dnes sa už na to pozerám ináč a Wrightov koncept mi priniesol istú nádej. Mám veľmi rád krásne miesta spojené s prírodou. Neviem, koľko rokov mám ešte pred sebou, ale určite nebudem vidieť všetky, ktoré by som chcel. Ani len u nás doma na Slovensku, nieto ešte vo svete. Verím však, že raz na to budem mať celú večnosť.

Rovnako sú pre mňa fascinujúce stretnutia s novými ľuďmi, veď každý človek je ohromný nový svet. So svojou manželkou žijem už viac ako tridsať rokov, no stále mám pocit, že ju poznám veľmi málo, lebo sa príliš zaoberám svojím svetom. Verím však, že ona tu bude stále a s ňou aj ďalšie miliardy ľudí a budem ich môcť spoznávať celú večnosť.

Jednoducho, začalo mi dávať zmysel, že tu ide o konkrétne veci. My totiž neveríme len vo vzkriesenie duše, ale aj tela z mŕtvych. Vo večnosti sa teda určite nudiť nebudeme.

Milan Lach: Som vďačný Lukášovi, že otvoril otázku dôležitosti krásy. Nám gréckokatolíkom je to veľmi blízke, ikona je vo východnej tradícii liturgickým predmetom, súčasťou liturgie. Nie je to len nejaká maľba, ide o duchovné posolstvo vyjadrené farbami a vnímané očami. Žijeme vo vizuálnej dobe, marketéri by o tom vedeli rozprávať. Myšlienky presadzujú prostredníctvom obrazov, vedia, aké je to podmanivé.

Počas uplynulých piatich rokov, keď som pôsobil v Spojených štátoch, bol som prekvapený, keď som našiel ikony aj v niektorých protestantských kostoloch. Vnímal som akúsi renesanciu symbolizmu.

Všetko, čo je krásne, je aj pravdivé. Celá liturgia je doslova umeleckým dielom. Niektorí nám vytýkajú, načo máme také drahé rúcha, veď je to škoda peňazí. Ale tu ide o symbol. Keď je kňaz či biskup oblečený v peknom rúchu, symbolizuje Krista, pretože on je krásny. A to je niečo, do čoho sa oplatí investovať.

Človek, to nie je len racio, má aj zmysly a srdce. A kresťanský východ, to je naozaj srdce. Vyrastal som v tom odmalička, je to súčasť mojej viery. Dotvárali ju aj optické a zvukové prvky, ktoré sú prirodzené a podvedome ma vždy priťahovali. Je to rozmer, ktorý mi pomáha rásť vo viere.

Posolstvo evanjelia, že Ježiš za mňa zomrel a vstal z mŕtvych, nemôže visieť iba tak niekde vo vzduchu, pretože potom neoslovuje. Musí mať svoje konkrétne vyjadrenie, ktoré oslovuje zmysly a prihovára sa srdcu.

Gréckokatolícky biskup Milan Lach. Foto: Postoj/Adam Rábara

Otázka z publika: V diskusii bolo spomenuté, že Ježiš Kristus vykúpil všetkých ľudí. Vzťahuje sa to na každého jedného človeka alebo len na tých, ktorí uverili?

Ján Hroboň: Spasenie je pre každého, všetci sme pozvaní, no musíme na túto výzvu odpovedať. Viera je dar pre človeka, ktorý hľadá, prosí a duchovne po niečom túži. Bez viery to nie je možné.

Milan Lach: Kristus hovorí: „Choďte, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ Aj od nás teda závisí, či ľudia budú oslovení naším príkladom a budú sa pýtať, v čo to vlastne veríme, že sa tak dobre správame.

Každý, kto uverí v Krista, je zodpovedný za svoje okolie, za to, či vieme presvedčiť druhých ľudí svojím životom. Ak nebudeme mať s Kristom osobný vzťah a nebudeme vydávať osobné svedectvo, darmo budeme o kresťanstve rozprávať.

Otázka z publika: Máme medzi sebou ľudí, ktorí k nám prišli z Ukrajiny. Ako ich povzbudiť a potešiť v tomto veľkonočnom čase?

Milan Lach: Často sme v pokušení mať všetko pod kontrolou. A zrazu sme v šoku, keď vidíme, čo sa to deje za našou východnou hranicou. Ale nezabúdajme, že nech sa stane čokoľvek, Boh to má všetko vo svojich rukách. Aj vtedy, keď ľudia vedome a dobrovoľne páchajú veľké zlo, Boh to má pod kontrolou a dokáže aj zlo použiť na dobro. Ani nebudeme vedieť ako.

Biblia je plná takýchto príbehov, spomeňme si na Abrahámov, Mojžišov aj samotný Ježišov príbeh. Dvetisíc rokov kresťanstva nie je len o triumfalizme, ale rovnako aj o utrpení a prenasledovaní. Pamätáme si obdobie komunistického režimu, ktorý si myslel, že sa mu podarí vyhladiť cirkev a veriacich. A intenzívne na tom aj pracoval. No napokon je všetko inak. Majme preto nádej a odvahu!

Biskup Milan Lach Ak niekto spochybňuje hrôzy, ktoré vidíme na Ukrajine, tak sa hanbím

Postoj

„Ak nám prekážajú už aj ukrajinské ženy a deti, načo ideme sláviť Veľkú noc?“ povedal pomocný biskup Bratislavskej eparchie na diskusii Večer s Postojom.

Lukáš Krivošík: Biblia je pri povzbudzovaní trpiacich kľúčová. Hoci niektorí jej vytýkajú, že je to príliš násilná kniha, plná vojen, bratovrážd, znásilnení... Tým, ktorí žijú v bohatej Európe, kde si za uspokojenie svojich materiálnych potrieb buď zaplatíme, alebo nám ich aspoň čiastočne supluje sociálny systém, je však ľahké – obrazne povedané – byť láskavejší ako Kristus a z morálne vysokého koňa pohŕdať Bibliou plnou krvavých obrazov. Ale väčšine ľudí v dejinách dávali tie príbehy jasný zmysel, pretože sa borili s podobnými ťažkosťami.

Vojna na Ukrajine nám pripomenula, že škrupinka civilizácie je veľmi tenká a pod ňou sa skrýva beštiálnosť človeka. A Biblia nám až prekvapivo realisticky pripomína, že ľudská skúsenosť je plná hriechu a utrpenia. Pri tom však nekončí. Rovnako ako sa Ježišov život nekončí umučením, ale pokračuje zmŕtvychvstaním.

Otázka z publika: Spomínali ste komunistický režim, keď kresťania čelili represiám, ale ich počty sa neznižovali. Naopak, deje sa to dnes v časoch slobody. Kde robíme chybu? Lebo za to nemôžu liberáli, ale môžeme si za to my sami. Aspoň ja to takto vidím...

Ján Hroboň: Neraz sme ťažko zrozumiteľní a naše svedectvo je pre človeka, ktorý nepozná cirkevné učenie a tradíciu, neuchopiteľné. Keď príde na bohoslužbu a započúva sa do kázne, je to pre neho hudba z Marsu. Nevieme nájsť súčasné výrazy pre evanjeliovú zvesť. Niekde sme zastali a nedokážeme komunikovať tak, aby evanjeliová zvesť bolo jasná, zrozumiteľná, oslovujúca.

Milan Lach: Problém je v našom svedectve, v našej autenticite. Niekedy sa necháme učičíkať štatistikami, že u nás to ešte stále nie je také zlé ako na Západe. No štatistiky nás nezachránia. Nefilozofujme, ale vezmime do rúk evanjelium a žime ho! Ak budeme mať živý, osobný vzťah s Kristom, nebudeme mať problém osloviť druhých.