Slovo kňaza O príborovom nožíku a správnej službe Bohu i blížnemu

Keď si dnes, priatelia, sadnete k nedeľnému stolu, verím, že prestretému na spoločné stolovanie, prosím, skontrolujte si jednu vec. Príbor.

Nemám na mysli len to, či sú lyžica a nôž z tej istej série. A ani to, či je príbor čistý. Vezmite si, prosím, do rúk príborový nožík a pozrite sa na jeho hrot. Aj malé dieťa vie, že príborový nôž je určený na krájanie naservírovaného jedla pri stolovaní. A deti ho na to i používajú.

Horšie je to s nami staršími. Videl som už príborovým nožom šraubovať skrutky aj otvárať plechovky. Na začiatku síce trochu bolí dlaň, lebo to buchnutie ňou nie je veru príjemné, no potom to pri troche šikovnosti alebo hrubej sile ide. No najviac nebezpečný, doslova až zabijakom je príborový nôž pre zaváraniny. Ovocie či zeleninu. Sladké alebo slané. 

Akákoľvek fľaša má smrteľný strach pred príborovým nožom, lebo vie, že tam šanca prežiť nie je. Príborovým nožom otvoríme čokoľvek. A presne tak to potom i vyzerá. Ohnuté hroty príborových nožov. Čo myslíte, koľko takých dnes doma nájdete?

Každý predmet má svoj účel. Samozrejme, že môžem mobilom rozbíjať orechy alebo zatĺkať klince. Aj ním podložiť dvere, aby sa nezatvorili. No je možné, že tento telefón už nikdy nebude slúžiť tomu, na čo bol vyrobený. Môžem dokonca i luxusné športové auto „zapriahnuť“ do orania polí, no je možné a vysoko pravdepodobné, že si ho poriadne zničím. Rovnako tak príborový nôž. Úplne presne aj služba v chráme, o ktorej sme počuli v evanjeliu.

Všetci tí, ktorých Ježiš z chrámu vyháňa, mali v ňom svoje miesto a svoju presne vytýčenú úlohu. Boli potrební. Boli chcení. Nemal ich kto nahradiť a... a práve v tom spočívala ich záhuba.

Kto iný mal predsa predávať dobytok určený na obetu v chráme ako predavači dobytka? Azda hrnčiari? Nie. Predavači dobytka tam mali byť. Kto iný mal predávať ovce, ak nie predavači oviec? Veď čo by sa v chráme bolo obetovalo, ak by neboli bývali ovečky? Mojžišove knihy hovorili jasne, čo sa môže a má. A kto iný mal predávať holúbky, ak nie tí, ktorí holuby chovali alebo skupovali a predávali?

Je logikou veci, že tam všetci títo museli byť. A keďže časy Starého zákona boli „dobou kešu“, museli tam byť prítomní i peňazomenci. Bankomaty neboli, online prevody sa robiť nedali a QR kódy s mobilnými aplikáciami prišli až o dve tisícročia neskôr „na svetlo sveta“. Peňazomenec bol potrebný.

V istom momente si však všetci títo azda povedali, že nás nemá kto nahradiť, a tak sa nám nič nemôže stať, ak namiesto služby Bohu a človeku začneme riešiť svoj vlastný biznis. Nebrali už viac svoju službu ako službu, ale ako priestor na obohatenie sa. Chrám, miesto stretnutia s Otcom, mal byť chrámom a nie ďalšou tržnicou v Jeruzaleme.

Mal byť miestom, kde Bohu dávam seba, a nie miestom, kde iným načieram do peňaženiek a vyberám z nich, síce s ich vedomím, no predsa len „nekresťanské sumy“ za dobytok, ovce či výmenu peňazí. Títo sa spreneverili svojmu poslaniu. Zabudli. Odignorovali.

Niekedy tak premýšľam, či si my vôbec uvedomujeme, ako veľmi sa vzďaľujeme ideálom. Nie raz sa predsa naše rodinné oslavy alebo stretnutia stanú miestom ohovárania a posmeškov. Majú byť pritom miestom radosti a povzbudenia. Nie raz sa naše pracoviská stávajú dokonca miestom záhaľky, keď premýšľam, ako sa narobiť čo najmenej – alebo na druhej strane miestom vykorisťovania, keď zamestnancom nedám ani to, čo im patrí a čo je spravodlivé.

A pritom práca má byť miestom, kde sa buduje a rastie dôstojnosť človeka. Aj naša modlitba sa možno niekedy podobá na tržnicu, keď sa modlíme, ale popritom myslíme na prácu, na oddych, keď namiesto modlitby si len „plníme povinnosť“. Je to i vtedy, ak vo viere hľadáme viac odmeny, viac zisku, viac od Boha ako Boha. Keď do vzťahov, v ktorých máme byť jeden druhému povzbudením a oporou, prinášame vypočítavosť.

Vtedy sa z „chrámu stáva trhovisko“. Je to i vtedy, keď politik namiesto toho, aby spravoval veci jemu zverené, myslí a koná len korupčne a vidí svoj zisk a nič iné. A i vtedy, ak verejne činná osoba namiesto toho, aby prinášala do spoločnosti pokoj, zmierenie a porozumenie, prináša len hádky a zlo.

Aj vtedy, ak lož prezentujeme ako pravdu a z pravdy robíme lož len pre vidinu svojho osobného prospechu. I vtedy to je, ak v športe, v kolektívnom športe, hráč hrá len sám na seba a ide mu o sebaprezentáciu. Tých príkladov by sa dalo uviesť veľa.

„Podľa Božej milosti, ktorú som dostal, položil som ako múdry staviteľ základ a iný na ňom stavia. Ale každý nech si dáva pozor, ako na ňom stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“ 

Slová apoštola Pavla z dnešného druhého čítania nám hovoria, že sme dostali vzor a príklad, ako má vyzerať služba Bohu a blížnym. Vzorom a príkladom je Kristus a nie sú iné Božie skutky ako tie podľa Kristovho príkladu.