Slovo kňaza Kde nie je pravda, kde nie je spravodlivosť, tam nie je ani pokoj

My ľudia zvykneme hovoriť, že jeden človek nič nezmôže. Áno, aj takto sa niekedy opúšťame. Niekedy je to rezignácia a inokedy tým len chceme zakryť svoju vlastnú neochotu či zbabelosť urobiť niečo, čo má väčšiu hodnotu a je to potrebné, no nepríjemné. 

No predovšetkým na veľkých a negatívnych postavách dejín dávnej či menej dávnej minulosti vidíme, že to tak nie je. Lenin. Hitler. Stalin. Gottwald. Mao Ce-tung. Pol Pot. Husák. Husajn. Putin. Títo priniesli a prinášajú skazu státisícom a miliónom ľudí. A v istom zmysle ide o jedného človeka. Jeden človek môže zmeniť dejiny.

Prvé čítanie dnešnej nedele je o Jeremiášovi. Jeremiáš, muž spravodlivý a prorok Boha, sa zrazu ocitne v riadnej kaši. I preto je niekedy v biblickej teológii označovaný za predobraz Krista – prenasledovaný, opustený, krivo obvinený, na smrť odsúdený, „do hĺbky spustený“ – no Bohom zachránený. 

Avšak predtým, ako bol zachránený, on sám, jediný, svojou odvahou začal čosi meniť. A mohli by sme povedať, že zmenil dejiny. A nielen on, ale ako čítame v prvom čítaní, i taký Abdelmelech, ktorý sa nebál Jeremiáša zastať a bol vnímavý na to, čo je spravodlivé. Boh je spravodlivý a žiada spravodlivosť!

Dnešné druhé čítanie z Listu Hebrejom nám už nehovorí o predobraze Krista, ale je o Kristovi samotnom. On je pôvodca a zavŕšiteľ. On je „archégos“, teda ten, ktorý ako prvý vybehne na cestu, ako prvý razí líniu, ten, ktorý otvára a ukazuje cestu viery – pôvodca. A je i „teleiotés“, zavŕšiteľ, teda ten, ktorý jediný môže priviesť k dokonalosti. 

Bez Krista dokonalosť nie je. Cesta pôvodcu a zavŕšiteľa všetkého však k večnej sláve viedla cez „potupný kríž“, ktorý vzal na seba, cez bolesť a zavrhnutie. Veniec víťaza ho stál veľa, no práve preň a len preň sa oplatilo „bežať“, obetovať sa.

Kým v prvom a druhom čítaní udalosti „dopadnú dobre“, evanjelium sa nám spočiatku takto vôbec nemusí zdať. Veď Ježiš v ňom hovorí, že prišiel „oheň vrhnúť na zem“ a priniesol „rozdelenie“. Je zvláštne, že Ježiš, Pán a darca pokoja – ako to anjeli po jeho narodení ohlasujú ľuďom –, prináša svetu oheň a rozdelenie. 

Ktosi by aj mohol povedať, že to dnešné evanjelium je ako slon v porceláne. Z čohosi krásneho vytvorí neporiadok, zmätok a všetko zničí. To je ľudský pohľad. A aký je ten Boží?

Oheň síce ničí (napríklad Sodomu a Gomoru), no zároveň krásne očisťuje a dokonca je znakom Božej prítomnosti ako Duch Svätý. V tomto kontexte Ježiš hovorí, že tam, kde je Božie svetlo a Božia spravodlivosť, tam istotne dôjde ku konfrontácii dobra so svetom zla, spravodlivosti s nespravodlivosťou a lásky s neláskou. 

„Evanjelium rozdeľuje a prináša nepokoj. No nie svojou agresivitou, ale tým, že si od nás vyžaduje jasné rozhodnutie...“

Len vďaka konfrontácii seba s Bohom je možné urobiť rozhodnutie pre zmenu. Len vďaka nazeraniu na lásku dokážem ako človek objaviť a priznať si svoju nelásku a len vďaka nazeraniu na dokonalosť si dokážem priznať, že som nedokonalý a hriešny. A práve vtedy prichádza ten spaľujúci oheň, ktorý ničí vo mne „Sodomu a Gomoru“, očisťuje a robí ma otvoreného Bohu. Je možné tento oheň odmietnuť. Je možné sa ho vopred vzdať. Je možné pohrdnúť krížom a hovoriť, že neexistuje. No vtedy sa vzdávam pravdy, Boha a večnosti.

Ježiš slovami o rozdelení, šokujúc čitateľov Písma už dve tisícročia, jasne hovorí, že evanjelium rozdeľuje a prináša nepokoj. Áno, rozdeľuje! No nie svojou agresivitou, ale tým, že si od nás ľudí vyžaduje jasné rozhodnutie: som za Ježiša alebo som proti nemu? 

A áno, prináša i nepokoj, lebo pokoj, to nie je mier za každú cenu či kompromis so zlom, ale pokoj je vždy ovocím pravdy a spravodlivosti. A kde nie je pravda, kde nie je spravodlivosť, tam nie je ani pokoj.

Dnešné liturgické čítania nám akoby otvárali dve línie na uvažovanie. Tou prvou je uvedomenie si, že evanjelium, spravodlivosť a pravda majú „rozdeľovať“, nie ja. No v spoločenskom, politickom, rodinnom živote i v živote spoločenstiev vidíme, že sme ľuďmi rozdelenia. Rozdeľujeme práve skrze klamstvá, agresivitu, nespravodlivosť, svoju vlastnú zlobu a svoje osobné záujmy. A často úplne očividne, robiac z druhých bábky a nástroj svojich túžob a predstáv.

Tou druhou je, aj v kontexte stretnutia na Aljaške, vidina „mieru za každú cenu“. Len nech už je mier. Len nech sa už skončí vojna. Len nech už utíchnu zbrane. Ak by Napoleon znášal dôsledky svojho politického a vojenského vyčíňania spravodlivo, predišlo by sa pravdepodobne „stodňovému cisárstvu“ a smrti niekoľkých desiatok tisíc vojakov a ľudí. 

Ak by mocnosti v Mníchove nerokovali „o nás bez nás“ a neustupovali by jednému z najväčších masových vrahov kúsok po kúsku, kým „nedokrájal“ časť Európy, druhá svetová vojna nemusela byť či mohla mať iný priebeh. 

Ak by sovietske Rusko nemalo tie isté fašistické sklony ako nacistické Nemecko a v pakte Molotov – Ribbentrop by si nedelili Poľsko, v roku 1939 to veru mohlo vyzerať ináč. 

Ak by v roku 2014 svetové mocnosti neustúpili agresívnemu Rusku, ktoré ukradlo časť územia Ukrajiny, a neponechali mu Krym napriek zjavnej nespravodlivosti, je možné, že 24. február 2022 by nebol. Lebo pokoj je tam, kde je pravda a spravodlivosť, nie tam, kde sa ustupuje zlu vo vidine falošného „pokoja“. A my ľudia sa z dejín stále nevieme poučiť a nespravodlivosť prechádzame mlčaním. Ani z Písma sme to nedokázali.

Kým my ľudia budeme prekračovať hranice, lebo sme presvedčení, že môžeme, a do srdca si nevpíšeme zákon lásky založený na pravde a spravodlivosti, ktorým sa budeme i riadiť, je stále potrebné, aby Ježiš prinášal rozdelenie v duchu dnešného evanjelia.