Pôstne minizamyslenie Dvaja sa modlia

Dnes už skoro neobyčajný jav. Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. To je jediný spoločný cieľ, ktorý majú. Pretože len čo prekročia prah posvätného priestoru, ich cesty a modlitby sa rozchádzajú.

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik... (Lk 18, 9 – 14)

Lukáš je majster slova. Preto slovné spojenie, že farizej „sa v sebe modlil“, v gréčtine postavil tak, že sa dá prekladať aj ako: „sa k sebe modlil“. A vzhľadom na to, ako vrstvil svoju „modlitbu“, je druhý variant pravdepodobnejší.

Prišiel sa Bohu pochváliť, aký je dobrý, lepší a najlepší. Síce mu ďakuje, ale za svoje nespochybniteľné kvality. On nepotrebuje Boha. Vytvára dojem, že Boh potrebuje jeho „svätosť“ a „desiatky zo všetkého, čo má“. Vyzerá, že prišiel do chrámu, aby Bohu urobil radosť a dal mu príležitosť dobre sa porozprávať so skutočným svätcom.

Ten druhý, ktorý stojí v predsieni, čo poukazuje na jeho vylúčenie a exkomunikáciu, si o sebe zase nemyslí nič dobré. Bytostne potrebuje Boha, lebo zlyháva takmer vo všetkom, čo urobí. A Boh džentlmensky vstupuje len tam, kam ho pozvú. Nie je pre neho až také dôležité, akí sú aktéri, ktorí sa rozhodnú modliť. Ale to, či ho na modlitbu vôbec potrebujú a čo mu umožnia v ich živote premeniť. (Jozef Husovský)