Sv. Rafael od sv. Jozefa Svätý v pekle

Muža menom Józef Kalinowski, ktorý žil aj neďaleko slovenských hraníc, veľmi nepoznáme. Pritom počas 72 rokov prežil toľko dobro- a zlodružstiev, že by vydali aj na niekoľko životov. A práve na miestach, kde iní strácali vieru, on ju ešte viac nachádzal.

Narodil sa vo Vilniuse do rodiny profesora matematiky a riaditeľa ústavu pre študentov zo šľachtických rodín, ktorý Józef aj neskôr navštevoval. Tam dostal nielen dobrú kresťanskú, ale aj všeobecnú výchovu hodnú šľachtických potomkov. Aj keď za oknami ústavu nevládli dobré časy. Už vtedy bola Litva pod ruskou nadvládou, a tak deportácie litovských národovcov a katolíckych kňazov na Sibír boli takmer na dennom poriadku.

Litovčania ani Poliaci nemohli študovať na vyšších školách vo vlastnej krajine. Iba ak v cudzine. Józef študoval na hospodárskej škole, neskôr to skúšal v Petrohrade, ale inžinierske štúdiá mu neboli umožnené. Bol nútený nastúpiť na vojenskú školu a po jej skončení sa stať členom ruskej armády. Stal sa kapitánom a získal miesto na stavbe železnice Kursk – Kyjev – Odesa. Aby nemusel bojovať proti vlastným krajanom, ktorí chystali povstanie, vzdal sa svojej hodnosti a odišiel žiť do Varšavy. Lenže ako bývalý vojak zostal v hľadáčiku tajnej polície. Tá ho v roku 1864 zaistila a odsúdila na trest smrti. Ten mu neskôr „zmiernili“ na doživotné vyhnanstvo a nútené práce na Sibíri. Tam sa musel vydať peši. Cesta dlhá osemtisíc kilometrov trvala asi desať mesiacov a mnohí zomreli už počas nej. On však túto krutú cestu vnímal ako „jednu z chvíľ, ktoré rozhodli o budúcnosti človeka na tejto pozemskej púti. Bola to veľká milosť Božieho milosrdenstva“. Počas svojho pobytu na Sibíri mal možnosť zdokonaliť sa v modlitbe. Jeho spoluväzni sa dokonca modlili: „Pre modlitby Józefa Kalinowského osloboď nás, Pane!“ A kdesi tam uprostred sibírskeho pekla sa rodil nový svätý. Po prvej amnestii sa stal pomocníkom farára najväčšej farnosti na svete, ktorá siahala od čínskych hraníc až po Beringovu úžinu. Po úplnej amnestii odišiel do Krakova. Tam sa stal učiteľom syna kňažnej Czartoryskej, Guzia, ktorý sa neskôr stal známym saleziánom.

Z diel sv. Jána z Kríža a sv. Terézie z Avily sa Józef dozvedel o karmelitánskej spiritualite a reholi. Vo veku 42 rokov zaklopal na bránu kláštora v Linzi, kde ho prijali. Tu prijal meno Rafael od sv. Jozefa. Napriek desaťročnému noviciátu na Sibíri si musel prejsť tvrdým rehoľným noviciátom, o ktorom napísal: „Hoci som prežil sibírske roky, nikdy som nebol tak ponižovaný ako v noviciáte.“ Napriek tomu sa nevzdal. Aj napriek nevyliečiteľnej chorobe sa stal kňazom, predstaveným, duchovným vodcom v ženských komunitách aj zakladateľom nových kláštorov. Stále sa modlil, ako sa naučil už na Sibíri, a zachovával si pokojnú myseľ. Presne podľa slov sv. Terézie z Avily: „Nech ťa nič neznepokojuje, nič nezarmucuje, všetko sa pominie, len Boh ostane“, ktoré si vpísal do srdca ako svoje životné motto.