Pomník padlým pri Moskve Smrť vo vojne za impérium ako „cesta ku Kristovi“

V nedeľu 12. októbra bol na pozemku Chrámu svätého Juraja v Nachabine neďaleko Moskvy slávnostne odhalený pomník „padlým bojovníkom“ a – kto by o tom pochyboval! – bol požehnaný a pokropený svätenou vodou. 

Na sociálnych sieťach eparchiálneho biskupa je pomník označovaný ako „symbol duchovného spojenia medzi generáciami“. Ako je zvykom, na posviacke boli prítomní zástupcovia cirkevných aj civilných orgánov spolu s farníkmi a pravoslávnymi skautmi. Zatiaľ čo oficiálny naratív vyzýva na vzdávanie pocty „obrancom vlasti“, v emotívnych reakciách farníkov sa objavuje iný motív: pomník ako miesto pre tých, ktorých blízki sú nezvestní v boji, poskytujúc miesto, kam možno „prísť, kde sa možno modliť za milovanú osobu a plakať za ňou“.

Ako kresťania dokážeme pochopiť, prečo smútiace rodiny hľadajú útechu v pamätníkoch, ktoré obsahujú náboženské obrazy a symboly viery. O to tragickejšie je, keď štát a „oficiálna cirkev“ zneužívajú túto autentickú ľudskú potrebu a posvätné miesta smútku premieňajú na nástroje vojnovej propagandy a ideologickej mobilizácie.

Teologické rozpaky

Arcibiskup Odincova a Krasnogorska Foma (Mosolov) prišiel do Nachabina, aby osobne viedol „slávenia“. Stručná oficiálna správa osobitne zdôrazňuje, že „predniesol špeciálnu modlitbu za Svätú Rus“ – fráza, ktorá sa čoskoro po začatí ruskej agresie stala rituálnym prvkom každého posolstva, aby sa demonštrovala ideologická lojalita voči patriarchovi Kirillovi a Putinovmu režimu. Arcibiskup Foma demonštruje, že on a duchovenstvo jeho eparchie to robia s ľahkosťou a bez váhania.

Príbeh pomníka sa začal pred niekoľkými mesiacmi. Populárny pravoslávny bloger s viac ako miliónom sledovateľov na sociálnych sieťach a rektor chrámu v Nachabine, kňaz Pavel Ostrovskij to opisuje takto: „Myšlienka postaviť pomník padlým bojovníkom mi zišla na um po tom, čo mi minulú jeseň zahynul kamarát počas špeciálnej operácie. Jeho telo, bohužiaľ, zostalo na bojisku. Keďže sme mu nemohli poskytnúť riadny pohreb, vznikla túžba vytvoriť takýto pomník. Myšlienka je taká, že sám Kristus príde a poskytne odpočinok našim priateľom, blízkym a príbuzným, ktorí zahynuli vo vojne. Zahynulo mnoho mojich známych a veľmi veľa príbuzných našich farníkov.“

Ostrovskij sa vyjadril, že nápad vytvoriť pomník je jeho a mladá umelkyňa Kristina Sokolovová ho zrealizovala: „Bojovník niekde na zemi, v poli – a Kristus prichádza a dvíha ho.“

Opis pamätníka si zaslúži väčšiu pozornosť, pretože základná myšlienka a kompozícia vyvolávajú prinajmenšom teologické rozpaky. Je zrejmé, že ako základ bol použitý dobre známy fragment z ikony Zostúpenie do podsvetia: vzkriesený Kristus vystiera ruku a vyvádza – na niektorých byzantských ikonách doslova vyťahuje – z pekla Adama a Evu a ostatných spravodlivých, ktorí predstavujú spasené ľudstvo.

Pavel Ostrovskij sa pohráva s týmto obrazom a nakoniec sa odváži na radikálnu reinterpretáciu tejto ikonografie: Eva sa mu stala jednoducho nepotrebnou a on ju odstránil, zatiaľ čo Adam po pravici Spasiteľa je transformovaný na ruského vojaka.

A navyše Kristus zjavne nevyvádza vojaka z priepasti – to by bolo politicky nekorektné, pretože ruskí vojaci nemôžu prebývať v hlbinách pekla. Vojak stojí pevne na zemi a niet pochýb, že ide o okupované územie Ukrajiny. Na opasku vojaka je jasne viditeľná pištoľ a granát. Je to zaujímavý detail. Zdá sa, že pravoslávny kňaz bloger nemá pochybnosti o tom, že ruský vojak je nejako výnimočný a môže vstúpiť do raja nielen v prilbe a nepriestrelnej veste, ale aj ozbrojený.

Kľačanie vojaka by mohlo naznačovať podriadenie sa Kristovi, pripravenosť nasledovať ho a plniť jeho vôľu. Avšak výzbroj vojaka vyvoláva pochybnosti, keďže priamo poukazuje nie na úsilie o lásku a sebaobetovanie, ale na pripravenosť na násilie a zabíjanie. Áno, pištoľ nie je v ruke, ale v puzdre, no vzhľadom na početné zločiny ruského vojenského personálu zostáva otázka: ako presne ruský vojak používal svoju zbraň v pozemskom živote?

V pravom dolnom rohu kompozície je umiestnené malé zviera pripomínajúce baránka. Zrejme má symbolizovať vojakovu obetu, ale vzhľadom na to, že umelec zrejme nie je príliš zručný v zobrazovaní zvierat, obraz pôsobí nejednoznačne – napoly baránok, napoly pes. A ako sa dá nespomenúť si na Spasiteľove slová: „Nedávajte sväté psom“ (Matúš 7, 6)?

V spodnej časti kompozície sú umiestnené smelé slová: „Dnes vstávam s tebou, ktorý si vstal z mŕtvych“ a nápis na oblúku znie: „Lebo zo smrti do života a zo zeme do neba previedol nás Kristus Boh, preto spievame pieseň víťazstva.“ Je zrejmé, že to priamo poukazuje na paschálny kontext kompozície. 

Ilustrácia slov patriarchu Kirilla

Je však potrebné vzniesť jednu výhradu: existujú všetky dôvody na to, aby sme vyriekli tvrdenie, že Pavel Ostrovskij sa dopúšťa vedomej manipulácie – výrazne zužuje okruh spasených. Ak Kristus neberie za ruku Adama ako praotca celého ľudstva, ale ruského vojaka v modernej vojenskej uniforme, potom je univerzálne vzkriesenie spravodlivých nahradené „profesionálnym“ vzkriesením okupantov a sakralizáciou impéria. Pseudoteologická myšlienka, že smrť za impérium otvára cestu k večnému životu, je herézou. Práve túto myšlienku však nový pomník ilustruje.

Zdá sa, že pomník bol vytvorený ako doslovná ilustrácia slov patriarchu Kirilla, že „oficiálna cirkev“ zaručuje odpustenie hriechov každému vojakovi, ktorý zomrie na bojisku.

Ani biskup, ani rektor Chrámu svätého Juraja, ani ostatní prítomní sa netrápia nad tým, že za touto „významnou duchovnou udalosťou“ sa skrýva mimoriadne akútny etický a teologický problém. Takéto pamätníky, postavené na cirkevnom pozemku a smelo obsahujúce podobizeň Krista, sa nevyhnutne stávajú nástrojmi na glorifikáciu okupantov na jednej strane a na ospravedlňovanie násilia vrátane násilia proti civilistom na druhej strane.

Samozrejme, z propagandistického hľadiska je obraz „padlého bojovníka“ bezchybný: zahŕňa všetkých mŕtvych a samotný fakt smrti odstraňuje a ruší potrebu akéhokoľvek morálneho hodnotenia – veď „každý padlý si zaslúži, aby si ho pamätali“.

Nezabúdajme však, že kresťanská tradícia je iná: nemá nič spoločné s kultom vojny a smrti (nehovorte mi, že pomník v Nachabine nie je o tom), ale skôr vyzýva na modlitbu za odpustenie, milosrdenstvo a Božiu útechu pre všetky obete, všetkých nevinných trpiacich bez ohľadu na to, či sú to vojaci alebo civilisti. 

Ale práve obete, nie vrahovia. Pravoslávna cirkev je priestorom pokánia a zmierenia, nie nástrojom na ospravedlňovanie nových vĺn násilia alebo ideologickej mobilizácie okolo myšlienky „svätej vojny“ v mene impéria.

Keď predstavitelia Moskovského patriarchátu v duchovných stavoch požehnajú takéto pamätníky, javí sa to ako plnenie štátneho príkazu, aby sa sakralizovala spomienka na abstraktných „obrancov vlasti“. Ešte smutnejšie je, že sa to deje úplne úprimne, zo srdca. Tak sa praktiky, ktoré priamo odporujú evanjeliu, stávajú normou: posvätné obrazy sa menia na masky, cirkevné obrady sa bez námahy prispôsobujú na ospravedlňovanie politických rozhodnutí, čím sa skresľuje význam kresťanského postoja k utrpeniu a smrti.

Pravoslávne chrámy v Rusku sa čoraz častejšie využívajú ako nástroje kolektívneho zabúdania na pôvod vojny, jej dôsledky a predovšetkým na bolesť a tragédiu skutočných ľudí na Ukrajine, z ktorých väčšina je pravoslávna. To nemožno tolerovať – je potrebná úplne úprimná diskusia: za čo presne „padli“ vojaci ruskej armády na území inej krajiny? Stojí za to byť hrdý na „duchovné spojenie generácií“, ak je toto spojenie založené na niečom, čo je v priamom rozpore s evanjeliom?

Hrozná vojna pokračuje. Slobodná diskusia v ruskej spoločnosti je nemožná, propaganda je prakticky totálna. Zdalo by sa, že poslaním autentickej cirkvi ako tela Kristovho je byť miestom modlitby za všetkých, ktorí trpia, za mier, nie za víťazstvo. Dnes sa však kňazi aj biskupi nadšene zúčastňujú na ideologickej mobilizácii spoločnosti a vymýšľajú nové formy sakralizácie nepravdy.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa.