Žité kresťanstvo Prečo „praktizujeme“ vieru?

Všetci tento výraz poznáme. „John je praktizujúci katolík.“ „Susan praktizuje vieru.“ Čo však myslíme pod „praktizovaním“? A čo nás to učí o našej viere?

„Praktizovanie“ ako činnosť má dvojaký zmysel. Prvým je pravidelné „vykonávanie“ nejakej činnosti, ako keď lekár praktizuje medicínu alebo štedrý človek praktizuje dobročinnosť. Druhý význam, ako nás informuje slovník, je vykonávať začiatočnícku prax, napríklad v nemocnici, čo sa hovorovo nazýva aj praxovať.

Výraz „praktizovať vieru“ obvykle používame v prvom význame. Vykonávame podstatné črty katolicizmu: chodíme na omšu, modlíme sa, zachovávame prikázania, vykonávame skutky dobročinnosti, chodíme na spoveď, postíme sa a podporujeme cirkev peňažnými darmi. Tieto „praktiky” ilustrujú ustavične aktívnu povahu katolíckeho života: nikdy nie sme len tak nečinní, i keď sedíme celé hodiny v tichom rozjímaní. „Byť katolíkom“ nie je iba nejaký stav – vyžaduje si činnosť.

Chápanie katolicizmu nielen ako sústavy presvedčení, ale aj ako činnosti nám pripomína, že naše náboženstvo nie je iba čímsi, čo prichádza k nám. Je to aj čosi, čo je v nás, z čoho robíme svoju súčasť, keď vykonávame predpísané úkony. Praktika je tiež synonymom pre zvyk, návyk. A slovo „návyk“ katolíkom pripomína „čnosť“, čiže návyk konať dobro. Čnosti ako rozvážnosť či mravná sila u seba rozvíjame vykonávaním rozvážnych či mravne silných skutkov do tej miery, že si ich až zvnútorníme.

Praktizovať katolicizmus znamená praktizovať čnosť, lebo ako vysvetľuje svätý Tomáš Akvinský, „k nábožnosti patrí vzdávať zaslúženú česť niekomu, čiže Bohu, a tak je zjavné, že nábožnosť je čnosť“.

Čo je cieľom „praktizovania viery“? Lekár praktizuje medicínu, aby liečil; štedrý človek praktizuje dobročinnosť, aby pomohol núdznym. Praktizovanie týchto činností teda nie je samo osebe cieľom, ale prostriedkom k nejakému cieľu.

Cieľom praktizovania viery je spoločenstvo s Bohom, naším Otcom, ktorý nám dal život a chce, aby sme s ním každý deň vstupovali do hlbšieho spoločenstva. Spoločenstvo s Bohom sa nezačína smrťou – smrť toto spoločenstvo privádza do dokonalosti. Začína sa krstom a rozvíja sa v priebehu života, iba zriedka rovnomerne, častejšie raz viac, raz menej, podľa toho, ako spolupracujeme s Božou milosťou alebo sa podvoľujeme hriechu.

Spoločenstvo s Bohom je večný život, ktorý – ako učí Joseph Ratzinger – „nie je iba čosi, čo prichádza potom“. Je to skôr „nová kvalita existencie, v ktorej sa všetko vlieva do láskyplného ,teraz‘“. 

Túto novú existenciu nám viera pomáha dosiahnuť tak, že obsahuje praktiky dvojakého typu. Jedny nás pripravujú na spoločenstvo s Bohom. V tomto sa dva významy slova praktizovať – vykonávať a pripravovať sa – prekrývajú. Veľkopôstne praktiky, pôst a almužna, ale aj plnenie prikázaní a konanie skutkov dobročinnosti nám cvičia vôľu a kultivujú dušu, aby sme dokázali hlbšie milovať Boha.

V bežnej reči hovoríme, že sme vďaka týmto praktikám „lepšími ľuďmi“, lebo nám pomáhajú zomrieť sebe, aby nás napĺňala Božia láska, a nie vlastné ego.

Druhý typ praktizovania vytvára spoločenstvo s Bohom prostredníctvom modlitby a prijímania sviatostí. Vždy keď sa prežehnáme, modlíme, zúčastňujeme na omši alebo prijímame rozhrešenie od hriechov, tvoríme s ním spoločenstvo. A, samozrejme, do najhlbšieho spoločenstva s Bohom, aké je možné na tejto strane večnosti, vstupujeme vždy, keď prijímame Pána v oltárnej sviatosti. Ratzingerovými slovami: „Večný život je tu, uprostred času, kedykoľvek stojíme tvárou v tvár Bohu.“

Akokoľvek je toto spoločenstvo s Bohom nádherné, oddeľuje nás od neho opona večnosti, a tak sa nám možno zdá, že naše praktizovanie viery je praxovaním pre iné úlohy. Prax býva ťažká. Môže byť suchopárna. Môže byť nudná. Sú dni, a je ich mnoho, keď sa nám skrátka nechce.

Tak ako začínajúci lekári na praxi potrebujú vedúcich, aby ich motivovali znovu sa zamerať na svoj cieľ, aj my katolíci potrebujeme vedúcich – kňazov, priateľov a rodinu a predovšetkým svätých –, aby nás podnietili opustiť duchovnú neistotu a vrátiť sa na cestu, ktorá vedie k Bohu.

Takéto chápanie praktizovania viery – ako čnosti, ako vykonávanie činností, ktoré vedú k spoločenstvu s Bohom – môže v nás obnoviť každodennú snahu „byť katolíkmi“. Aj Američanom to môže pomôcť znovu získať priaznivejší pohľad na náboženstvo. Nedávna štúdia organizácie Pew Research Center zistila, že 28 percent obyvateľov USA sa identifikuje ako „bez vyznania“, čo je väčší počet, než má akákoľvek iná náboženská skupina. 43 percent ľudí bez vyznania je presvedčených, že „náboženstvo“ prináša spoločnosti viac škody ako úžitku; vinia ho z podpory netolerancie, povier a rozdelenia.

Zaiste, pokiaľ ide o katolicizmus, nebudeme sa ospravedlňovať za pravdy, ktoré Boh zjavil svojej cirkvi. Môžeme však urobiť to, že ľuďom, ktorí sú skeptickí voči náboženstvu, ukážeme, ako nám tieto pravdy usmerňujú život, aby sme vykonávali konkrétne praktiky, ktoré sú dobré pre myseľ, srdce a dušu, a teda aj pre spoločnosť. Lebo aj pre nadprirodzený svet platí slávne príslovie: prax robí majstra.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura, Jr., vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku a je  členom Spoločnosti kardinála Newmana pre eucharistickú výchovu v rokoch 2023-2024. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere. Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God's Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi. Dôvera v Boží plán spásy) a prekladateľom knihy Jerome’s Tears: Letters to Friends in Mourning (Hieronymove slzy. Listy trúchliacim priateľom).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.