Zo sveta pravoslávia Ako vyzerala vysviacka diakonky Angelic a čo znamená pre pravoslávnu cirkev

Na Veľký štvrtok 2. mája 2024 v Harare v Zimbabwe vysvätili do diakonského stavu Angelic Molenovú. Pravoslávna cirkev v Zimbabwe je súčasťou Gréckopravoslávneho patriarchátu Alexandrie a celej Afriky (Pravoslávna cirkev na africkom kontinente).

So súhlasom a podporou Alexandrijskej synody a Jeho Blaženosti patriarchu Theodora Jeho Eminencia zimbabwiansky metropolita Serafim (Kykotis) položil ruky na diakonku Angelic v misijnej Farnosti svätého Nektária vo Waterfalle.

Bolo mi požehnaním a poctou byť svedkom a sláviť vysviacku spolu s mojou najstaršou dcérou a pripojiť sa k výkrikom „Axia!“ („Je hodná!“ či v šončine „Akakodzera!“). Na tomto mieste ponúknem mne známe podrobnosti o vysviacke, ako aj svoje vlastné úvahy.

Príprava a služba diakonky Angelic

Diakonka Angelic je rešpektovanou, ústrednou a milovanou príslušníčkou pravoslávneho spoločenstva misijnej Farnosti svätého Nektária a diakonskú službu vykonávala už viac ako desať rokov pred touto vysviackou. 

Do pravoslávneho chrámu prvý raz vstúpila s jedným priateľom, keď mala jedenásť rokov, a krátko nato konvertovala celá jej rodina. Diakonka Angelic bola už od tohto raného veku intenzívne zapojená do pastoračnej starostlivosti o ľudí misijnej Farnosti svätého Nektária. Dohliada na mnohé iniciatívy vrátane organizovania a udržiavania programu chovu sliepok, ktorý poskytuje sliepky a vajcia pre členov komunity v núdzi. 

Dohliada na katechézu a vykonáva ju, organizuje materské skupiny a zastupuje Zimbabwiansku pravoslávnu cirkev na ekologických a ekumenických podujatiach vrátane Svetovej rady cirkví a Školenia vedúcich náboženských predstaviteľov o ochrane životného prostredia. 

Pracuje na získaní vysokoškolského diplomu z geografie a environmentálnych štúdií na Zimbabwianskej univerzite. Pred vysviackou prešla procesom školenia a prípravy s formálnymi modlitbami a inštrukciami od metropolitu Serafima.

Vysviacka

Vysviacka sa konala 2. mája 2024 v misijnej Farnosti svätého Nektária. Svätý Nektários je rastúca farnosť s viac ako 200 dušami, z ktorých viac ako polovicu tvoria deti. K farskému majetku patrí chrám, škola, cirkevná kancelária a kuchyňa a dostatok vybavenia a priestoru pre detské ihrisko. 

Na vysviacke sa zúčastnili muži, ženy i deti, ale mužov bolo menej, pretože ranná bohoslužba kolidovala s pracovným dňom. Bohoslužba sa začala vystúpením speváckeho zboru v prednej časti chrámu vedľa čitateľského pultu. Počas celej bohoslužby sa dopredu trúsili malé deti, aby sa opreli o svoje matky v zbore a držali ich za ruky. Deti sa v celom chráme smiali, dychtivo spievali a šantili počas bohoslužby. Toto sú melódie a zvuky živej farnosti. V to dopoludnie slúžili miništranti i miništrantky.

Tesne pred svätou liturgiou 2. mája metropolita Serafim postrihol budúcu diakonku Angelic za čitateľku a subdiakonku, hneď potom sa konala samotná diakonská vysviacka, ako to býva pri vysviackach, počas božskej liturgie pri oltári. Obradom vysviacky bol obrad používaný pre diakonov z Archihieratikonu Svätej pravoslávno-katolíckej apoštolskej cirkvi, ktorý vydala Antiochijská pravoslávna kresťanská archieparchia Severnej Ameriky v roku 1983 na základe prekladu Isabel Florence Hapgoodovej z roku 1906 z prevažne cirkevnoslovanských prameňov. 

Tento anglický archihieratikon sa široko používa vo všetkých pravoslávnych jurisdikciách v Spojených štátoch amerických. Metropolita Serafim sa rozhodol použiť tento obrad namiesto zachovaného obradu pre vysviacku diakonky z antického sveta (napríklad Barberiniho kódex Gr. 336), pretože tento obrad sa používa pre diakonov dnes; bola to prirodzená voľba. Jedinými zmenami, ktoré sa vykonali, bola zámena mužského rodu na ženský a pridanie odkazu na svätú Fébu/Phoebe (ženu z Listu svätého Pavla Rimanom, ktorú cirkev chápe ako prototyp pre úrad diakonky).

Správa o vysviacke na osobnom účte diakonky Angelic

Počas božskej liturgie 2. mája diakonka Angelic prednášala ekténie, prečítala evanjelium a rozdávala sväté prijímanie veriacim – mužom, ženám a deťom –, o všetky liturgické úlohy sa delila s diakonom. V skutočnosti sa na týchto liturgických úkonoch zúčastňovala spolu so svojím vlastným bratom, ktorým je nedávno vysvätený diakon Spiridon. 

Keďže som s diakonkou Angelic strávila nejaký čas pred vysviackou, zistila som, že je pokorná a jemná, takže som bol zvedavá, ako bude znieť v chráme. Keď nadišiel čas, aby predniesla diakonské ekténie, jej krásny hlas znel hlasno, jasne a oddane.

Diakonka Angelic mala na sebe rovnaké rúcho ako diakon, upravené tak, aby vyhovovalo jej menšej postave. Na konci božskej liturgie metropolita Serafim hovoril o dôležitosti služby diakonky Angelic a zdôraznil, že musí byť pre všetkých vzorovým príkladom a žiť život v Kristovom svetle. 

Metropolita vyzval všetkých, aby prišli dopredu a zablahoželali novej diakonke. Pocit zadržiavaného vzrušenia, ktorý rástol počas vysviacky, teraz prepukol: ženy Farnosti svätého Nektária spievali, tancovali, tlieskali a jasali, zatiaľ čo všetci zahŕňali diakonku Angelic láskou, hrdosťou a potvrdením. Nikdy nezabudnem na nefalšovanú a kolektívnu radosť tej chvíle.

Diakonka Angelic bola po bohoslužbe žiadaná. Každý priateľ a člen rodiny v akejkoľvek kombinácii sa s ňou chcel odfotiť. Podávalo sa jedlo a všetci sa rozložili po chrámovom nádvorí a na kolenách balansovali s taniermi zeleniny, fazule a ryže.

Keďže diakonka Angelic je prvou diakonkou našej doby, metropolita Serafim ju 4. mája vo farnosti kykkoskej Panagie na predmestí mesta Harare povýšil do hodnosti archidiakonky, pričom použil príslušné modlitby z Archihieratikona Svätej pravoslávno-katolíckej apoštolskej cirkvi. 

Na počesť svätice z prvého storočia dostala meno Féba, a tak má titul archidiakonka Angelic-Phoebe, ale zdá sa, že bude nazývaná diakonka Angelic alebo sestra Angelic. Po modlitbách za jej povýšenie pomáhala metropolitovi Serafimovi pri krste farských detí, čo je tradičná úloha diakonky starovekého sveta. V tejto farnosti sa k diakonke Angelic správali s úctou a obdivom a mnohí sa s ňou chceli odfotografovať.

Proces obnovy

Vysviacka diakonky Angelic bola vyvrcholením celosvetového úsilia o obnovu starobylého stavu diakoniek v Pravoslávnej cirkvi, ktoré bolo podporované osobitným úsilím v rámci Alexandrijského patriarchátu. O diakonkách v starovekom svete svedčí množstvo dôkazov vrátane Svätého písma, kánonického práva, korešpondencie a archeologických nápisov a obradov vysviacky. 

Úrad diakonky na kresťanskom Východe v neskorej byzantskej ére z rôznych dôvodov vypadol z používania; rovnako ako úrad diakona, ktorý sa stal iba liturgickým pomocníkom. Pravoslávna cirkev po celom svete už roky žiada obnovenie diakoniek vrátane medzipravoslávnej konzultácie na Rodose v roku 1988 a vyhlásení Ekumenického patriarchátu v roku 2020 (porov. Za život sveta: K sociálnemu étosu Pravoslávnej cirkvi §29 a §82). 

Uskutočnilo sa mnoho konferencií a podujatí, ktoré boli venované obnove diakoniek, vrátane tých, ktoré sponzorovala v roku 2013 založená nezisková organizácia pre vzdelávanie a obhajobu diakoniek, Centrum svätej Féby za diakonky, ktorého som v súčasnosti predsedníčkou.

Alexandrijská Svätá synoda sledovala riadny proces rozlišovania vo veci tohto ordinovaného stavu, inšpirovaný mnohými žiadosťami o diakonky vrátane konzultácie na Rodose. V roku 2016 synoda jednomyseľne odhlasovala začatie tohto procesu, čiastočne motivovaná potvrdením schopnosti autokefálnych alebo miestnych pravoslávnych cirkví (ako je Alexandrijský patriarchát) slúžiť miestnym potrebám v dokumentoch Svätého a veľkého koncilu na Kréte z roku 2016. 

Ide o dôležitý bod – keďže úrad diakonky je súčasťou pravoslávnej tradície, nikdy nebol zakázaný a nejde o doktrinálnu, ale pastoračnú záležitosť, je v kompetencii miestnej pravoslávnej cirkvi ustanovovať diakonky na základe potrieb svojho stáda.

Spočiatku, pod hrozbou finančných dôsledkov pre Pravoslávnu cirkev v Afrike, boli ženy zasvätené (nie vysvätené) patriarchom Theodorom II. v Konžskej demokratickej republike v roku 2017 a inde. Bolo to vnímané ako kompromis, keďže samotný historický stav diakoniek bol jednoznačne ordinovanou úlohou. 

Vysviacka diakonky Angelic sa uskutočnila s výslovným požehnaním patriarchu Theodora II. a s plnou podporou kléru a veriacich misijnej Farnosti svätého Nektária a s vierou a dôverou metropolitu Serafima. Keďže vysviacka diakonky Angelic je prvá, pravdepodobne podnieti klérus v Afrike, aby zvážil štandardizáciu preverovania a prípravy budúcich diakoniek. V Harare už plánujú vysvätiť za diakonky ďalšie ženy, ktoré budú slúžiť v misijnej Farnosti svätého Nektária a v okolitých misiách.

Význam miesta a dňa bol jasný. Svätý Nektários z gréckej Aeginy vysvätil začiatkom dvadsiateho storočia dve mníšky za diakonky a metropolita Serafim povedal, že toto bolo pre neho dôležitým príkladom. Božská liturgia na Veľký štvrtok slávi pamiatku ustanovenia svätej Eucharistie. 

Veľký štvrtok je zároveň dňom dvoch posvätení: myra, oleja, ktorý sa používa pri sviatosti myropomazania nových členov Pravoslávnej cirkvi, a rezervovanej sviatosti, Eucharistie určenej na sväté prijímanie chorých alebo domácich počas celého roka. Vďaka týmto súvislostiam diakonská vysviacka Angelic na Veľký štvrtok zdôrazňuje neoddeliteľnú sviatostnú a eucharistickú činnosť diakonátu. Možno sa raz bude slávnostne pripomínať táto udalosť; tak ako si každoročne v prvú nedeľu Veľkého pôstu pripomíname obnovenie uctievania ikon, možno sa určí deň, ktorý bude pripomínať obnovenie úradu diakonky.

Budúcnosť pre diakonku Angelic a hnutie za vysviacanie žien do diakonského stavu

Diakonka Angelika bude prirodzene pokračovať v službe, ktorej sa už venuje: katechéza, chov kurčiat atď. Zároveň bude pokračovať vo svojej službe zlepšovania životného prostredia a bude dohliadať na ekologické iniciatívy pre sieť farností v Zimbabwe. 

Povedala: „Zem je posvätný dar od Boha. Musíme ju chrániť pred poškodením a musíme žiť v harmónii s rastlinami, so zvieratami a všetkým živým.“ Diakonka Angelic bude teraz pokračovať v týchto projektoch s podporou a autoritou cirkvi a so sviatostnými spojeniami, ktoré jej umožnia plnšie prežívať svoju diakonskú službu.

Aký vplyv bude mať vysviacka diakonky Angelic na iné časti Afriky alebo na Pravoslávnu cirkev na celom svete?

To sa ešte uvidí, ale odvaha metropolitu Serafima a Alexandrijského patriarchátu vytvorila silný precedens. Nielenže bola vysvätená diakonka, ale tento proces prebehol bezchybným spôsobom. Vysviacka diakonky Angelic ponúka solídny precedens dobrého cirkevného poriadku, ktorý by mali napodobniť aj ďalší biskupi v Afrike, ako aj ostatné pravoslávne synody po celom svete.

Jeden americký biskup mi nedávno povedal, že „niekto musí prelomiť ľady“, čo znamená, že ak by jedna synoda išla dopredu a niesla by hlavnú ťarchu toho, že je prvou skupinou, ktorá v tejto veci koná, potom by ju mohli nasledovať aj ďalšie synody.

V Zimbabwe sa prelomili ľady! Modlím sa, aby aj ostatné synody nazbierali odvahu a vôľu vysvätiť diakonky vo svojich miestnych chrámoch. Metropolita Serafim povedal: „Oživenie apoštolskej tradície ustanovovania diakoniek v misijnej službe našej cirkvi – nikto to nemôže zastaviť, pretože zdrojom toho je samotný Svätý Duch, ktorý uzdravoval chorých a nachádzal nezvestných.“

Ďalším dôležitým precedensom je, že diakonka Angelic má tridsaťtri rokov, je vydatá a má dve deti. Diakonky v starovekom svete boli spravidla (ale nie vždy) slobodné a staršie a existujú kánony, podľa ktorých by diakonka mala byť staršia ako štyridsať, v niektorých prípadoch až šesťdesiat rokov.

Tieto a ďalšie kánony týkajúce sa veku pri vysviacke sa vždy chápali ako usmernenie; kánony zároveň uvádzajú, že muži by mali mať aspoň tridsať rokov, aby mohli byť vysvätení za kňazov, hoci je veľa príkladov mladších kňazov. Čo sa týka otázky veku, metropolita Serafim zdôraznil, že pri vysviacke nejde ani tak o literu zákona, ako skôr o ducha; diakonka Angelic už má diakonskú službu a považuje sa za duchovne pripravenú a vhodnú na vysviacku, takže cirkev by ju mala vysvätiť teraz, a nie čakať, kým dovŕši štyridsať rokov. 

Teším sa z tohto detailu, pretože sú ľudia, ktorí by radi videli diakonky v Pravoslávnej cirkvi, ale domnievajú sa, že by to mali byť len staršie ženy a prípadne len mníšky. Mnohé ženy, ktoré vykonávajú podobnú diakonskú prácu inde vo svete, sú tiež mladšie a často majú rodiny. Je rozumné vysvätiť tieto ženy, a nie čakať na stanovený vek.

Ako už bolo uvedené, diakonka Angelic bola vysvätená za použitia rovnakých modlitieb ako diakon a už slúži liturgicky v rovnakej funkcii ako jej mužskí kolegovia. Aj keď je to tak, nedochádza k vymazávaniu pohlavia; veľmi sa očakáva, že diakonka Angelic vnesie do tejto služby svoje ženské perspektívy a dary, a treba poznamenať, že zimbabwianska kultúra je silne rodovo viazaná. Jej dôstojnosť ako ženy bola vysviackou poctená, nie ohrozená.

Spomínam si na rozprávanie, ktoré som počula nedávno, o príchode žien do polície v Spojenom kráľovstve. Keď bolo policajtkám umožnené odpovedať na rovnaké telefonáty ako mužom, rýchlo sa ukázalo, že policajtky sú v určitých situáciách efektívnejšie ako muži. Policajtky dokázali napríklad lepšie rozptýliť domáce násilie, čo prinieslo lepšie výsledky pre všetkých zúčastnených.

V súčasnosti sa na medzinárodnej úrovni považuje za osvedčený postup, ak je to možné, vyslať v prípade telefonátov o domácom násilí policajtku. Skutočnosť, že ženy majú osobitnú schopnosť pomáhať pri domácom násilí, sa ukázala až vtedy, keď boli policajtkám pridelené rovnaké úlohy ako mužom. V prípade diakonky Angelic to bude tak, že bude mať rovnaké liturgické úlohy ako diakon, ale jej pastoračná služba, ktorá je hlboko spätá s jej liturgickou úlohou, sa bude odohrávať inak, pretože je žena.

Reakcie

Ako si možno predstaviť, reakcie na vysviacku diakonky Angelic boli rôzne. Väčšina reakcií je pozitívna, ak nie priam radostná; v dňoch po vysviacke som dostávala z celého sveta odkazy od ľudí, ktorí oslavovali pôsobenie Svätého Ducha a ohlasovali obnovenie nádeje. Častým refrénom bolo, že ľudia (ženy aj muži) plakali, keď sa dozvedeli túto správu.

Pre mnohých pravoslávnych kresťanov táto správa prináša radosť, ale aj určitú úľavu; úľavu, že naše spoločenstvo sa konečne spamätalo. Ostatní pravoslávni sa zdajú prekvapení, ale zaujatí; stále je veľa ľudí, ktorí nevedia o histórii stavu diakoniek alebo o možnostiach pre diakonky v súčasnosti.

Existujú aj neprajníci. Mnohí z nich sú skeptickí a agresívni. Je to nešťastné, ale nie prekvapujúce. Jediné, čo môžeme urobiť, je modliť sa za ich duše. Niektorí neprajníci sú úctivejší, ale šíria vyslovene nesprávne informácie a názory, napríklad nepravdivé tvrdenie, že ženy v starovekom svete nikdy neboli „vysviacané“ do diakonského stavu, iba „zasväcované“. Skutočnosť, že diakonky boli vysviacané, jasne preukázali takí vedci ako Dr. Valerie Karrasová a zosnulý Dr. Evangelos Theodorou.

Ďalším nepravdivým tvrdením je, že hnutie za diakonky na celom svete je motivované záujmami sekulárneho feminizmu. Hoci niet pochýb o tom, že kultúrne zmeny našej doby prinášajú do cirkvi otázky o úlohe žien, hnutie za diakonky vychádza od veriacich pravoslávnych kresťanov, žien a mužov, ktorí chcú budovať lepšiu budúcnosť Pravoslávnej cirkvi a vidia nádej v možnosti obnovy celého diakonského stavu – diakonky a diakoni –, aby Cirkev mohla slúžiť svojmu ľudu a svetu.

Osobné postrehy

Jedným z najväčších darov môjho pobytu v Zimbabwe bol nový pohľad na protivníkov. S diakonkou Angelic a ľuďmi okolo nej bolo jasné zameranie na službu cirkvi. Keď ste videli, ako deti vášho suseda zomierajú na choleru, pomätenci na internete naozaj nie sú takí dôležití.

Keď je vaša krajina v prvej línii klimatických zmien a decimuje ju sucho, vaša pozornosť je oprávnene inde ako pri bojovníkoch za klávesnicou. Diakonka Angelic a príslušníci komunity svätého Nektária vedia, že majú lepšie veci na starosti než venovať pozornosť neprajníkom. Tak to robíme my všetci!

Večer po vysviacke sme sa s dcérou Annie s tvárami boľavými od celodenného úsmevu snažili vyjadriť svoje myšlienky a pocity z vysviacky. Pre mňa to bol jeden z najradostnejších dní v mojom živote vrátane môjho manželstva a narodenia mojich detí a vnuka. Hovorili sme o tom, ako sme počuli diakonku Angelic čítať evanjelium a ako sme sledovali, ako rozdáva Eucharistiu.

Ani jedna z nás nikdy nebola svedkom toho, ako žena číta evanjelium v chráme alebo rozdáva sväté prijímanie. Annie povedala, že v tom bol pocit, akoby bolo niečo, čo chýbalo, zapadlo presne na to správne miesto. Zhodli sme sa na tom, že sme po prvýkrát boli svedkami cirkvi v jej plnosti.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa