Zo sveta pravoslávia Existuje ruská cirkev na Ukrajine?

V parku pod stromami stojí chrám s cibuľovitými kupolami. Chrámy tohto druhu sú typické pre Ukrajinu. Spomenutý chrám sa nijako nelíši od iných bohoslužobných miest, a to počnúc bežnými ikonami cez malú ukrajinskú vlajku na stene a farské oznamy v ukrajinčine až po kňaza, ktorý prednáša modlitbu za víťazstvo Ukrajiny v obrannej vojne proti Rusku. 

Avšak Google Maps návštevníkov informujú, že ide o farnosť „Ruskej pravoslávnej cirkvi“ na Ukrajine.

Táto náboženská organizácia, oficiálne nazývaná Ukrajinská pravoslávna cirkev, je označovaná aj ako „cirkev Moskovského patriarchátu“, „Ruská pravoslávna cirkev na Ukrajine“ a dokonca (v narážke na ruskú tajnú službu) ako „Cirkev FSB“.  Dlho bola v cirkevnom spoločenstve s Moskovským patriarchátom, ktorý je jedným z pilierov režimu ruského prezidenta Vladimira Putina – a podľa ukrajinskej vlády stále ešte je v tomto spoločenstve.

Ukrajinská pravoslávna cirkev

Krátko po tom, ako Rusko v roku 2022 naplno zaútočilo na Ukrajinu, sa Ukrajinská pravoslávna cirkev 27. mája 2022 vyhlásila za „úplne nezávislú“ od Moskvy. O dôveryhodnosti tohto kroku pochybovali mnohí predstavitelia štátu, ale aj samotní kňazi cirkvi. Existuje celý rad vyšetrovaní proti prominentným klerikom, ako aj správy novinárov o tom, ako Rusko využíva ukrajinské cirkevné médiá na šírenie nepravdivých informácií. A dokonca aj vnútri cirkvi sa cirkevné vedenie vyjadruje nejednoznačne ku konaniu Ruska.

Pri druhom výročí vyhlásenia nezávislosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi od Moskvy je táto cirkev ukrajinskou verejnosťou čoraz viac vnímaná ako proruská. Niektorí verejní činitelia zašli dokonca tak ďaleko, že všetkých duchovných a veriacich tejto cirkvi označili za „proruských“ a obvinili ich z „podporovania Putina“ a z toho, že „chcú patriť do ruského sveta“. Je však takéto paušálne obvinenie spravodlivé voči tejto náboženskej komunite?

„Čo myslíte, koľkí v našej cirkvi sú za Rusko?“ opýtal sa ma jeden starší kňaz v rámci niekoľkých anonymných hĺbkových interview a rozhovorov, ktoré som viedol s duchovnými a farníkmi Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, a potom vykríkol: „Štyridsať percent!“ K tomuto číslu došiel po tom, ako sa kňazov vo svojej eparchii opýtal, či chcú vystúpiť z jurisdikcie Ruskej cirkvi. Tí, ktorí povedali nie, sú podľa jeho názoru proruskí.

Je nemožné, aby externý výskumník viedol rozhovory s kňazmi prostredníctvom oficiálnych sietí eparchie. Preto nie je možné overiť toto tvrdenie. Napriek tomu všetci moji respondenti uviedli, že poznajú ľudí s „proruskými názormi“ vo svojom chráme alebo v susedných farnostiach.

V jednej farnosti ruskomirni, teda prívrženci „ruského sveta“, ako ich nazvala farská rada, v roku 2022 opustili chrám, pretože nesúhlasili s odsúdením ruského patriarchu Kirilla zo strany farskej rady. „Vystúpila polovica našej farnosti,“ zveruje sa mi jeden miestny farník. Ďalší vysvetľuje, že sa presťahovali do farnosti o niekoľko blokov ďalej, kde je farská rada známa svojou „láskou k Rusku“.

Podobný exodus zažila aj ďalšia farnosť. Napriek tomu zostalo toľko proruských veriacich, že farníci, ktorí sa považujú za proukrajinských alebo vlasteneckých, sú nespokojní. V jednej takejto farnosti sú podľa jedného z farníkov „všetci starí ľudia takí“: blokujú všetky pokusy zavádzať do bohoslužieb ukrajinský jazyk namiesto staroslovienčiny a pochybujú o tom, že sa skutočne koná ruská invázia.

Čo znamená byť proruský

Zakaždým, keď respondenti použili kategorizáciu „proruský“, požiadal som ich, aby podrobnejšie vysvetlili, čo chápu pod týmto pojmom. Ukázalo sa, že tento termín je dosť vágny a opisuje celú škálu praktík a postojov.

Najzreteľnejším znakom „proruských postojov“, na ktoré poukázali viacerí respondenti, je, keď sa úplne alebo čiastočne popiera ruská agresia. Jeden muž uviedol vyjadrenia ako „Rusko bolo vyprovokované k rozpútaniu vojny“ alebo „Ukrajina bombarduje svojich vlastných občanov“, ktoré počul od druhých farníkov. 

Niektorí z nich opustili chrám, pretože kňaz v kázni nazval Rusko agresorom. Tieto tvrdenia nie je možné overiť, pretože farníci nie sú ochotní diskutovať o takýchto otázkach s ľuďmi zvonka. Napokon, podľa ukrajinského práva je popieranie ruskej agresie trestným činom.

Zo sveta pravosláviaRumunský patriarchát chce vlastnú štruktúru pre svojich veriacich na Ukrajine

Ján KrupaNOEK

Ďalším pocitom, ktorý respondenti považovali za proruský, je pocit odcudzenia. Aspoň tak to vyjadril jeden člen farnosti: „Mnohí sa cítia odcudzení od štátu.“ Vyrastali s naratívom, ktorý opisuje ruský národ ako „vyvolený národ“, a ruskú kultúru považujú za vrchol ľudskej civilizácie. V dôsledku toho, hovorí jeden z kňazov, mnohí ľudia necítia žiadne spojenie s Ukrajinou. Treba si však uvedomiť, že naratív o ruskej nadradenosti a ukrajinskej menejcennosti nemusí mať nevyhnutne pôvod v cirkvi, ale do veľkej miery pochádza od sovietskej a ešte staršej propagandy.

Existuje aj skupina členov cirkvi, ktorí – ako zdôrazňuje jeden z kňazov – „nepopierajú ruskú agresiu, ale zastávajú názor, že by mala existovať len jedna cirkev [pre Rusov a Ukrajincov]“. Títo ľudia sa odvolávajú na históriu a tvrdia, že od christianizácie Kyjevskej Rusi v stredoveku existuje len jedna cirkev pre oba národy (čo, mierne povedané, nie je pravda). Niektorí sa odvolávajú na svätcov, ktorí údajne vyzývali Ukrajincov, aby sa nikdy nerozišli s ruskou cirkvou.

A nakoniec nájdeme aj „proruských“ farníkov, ktorí podľa jedného z duchovných „veria, že Ukrajina je na zlej ceste, akoby existovali požiadavky svetovej finančnej elity a západných krajín zničiť tradičné kresťanské hodnoty a pravoslávie [...] Odmietajú ukrajinskú myšlienku, pretože veria, že Ukrajina sa vydáva Západu [...] Boja sa toho, čo robia Rusi, ale veria, že so Západom by to mohlo byť ešte horšie“.

Podstupuje cirkev premenu?

V chráme s cibuľovitými kupolami mi kňaz rozpráva, že postupne zavádza do bohoslužieb ukrajinský jazyk, aby prilákal k modlitbe viac mladých ľudí. Rozprávame sa o tom, že jeho chrám je označovaný za ruský, a on so smutným úsmevom priznáva, že chápe, prečo si to ľudia myslia: cirkevní predstavitelia nedokázali vhodným spôsobom komunikovať svoj rozchod s Moskvou a nedokázali presadiť svoju nezávislosť plošne. 

Na druhej strane si kňaz myslí, že ľudia niekedy očakávajú príliš veľa v príliš krátkom čase: „Moja cirkev sa mení, ale postupne a to je jediná možnosť, ako túto zmenu uviesť do života natrvalo.“

Mnohí respondenti sa domnievajú, že prorusky orientovaní ľudia a postoje stoja v ceste premene. No občas bežní návštevníci chrámu a ľudia zvonka chápu pod pojmom „proruský“ niečo úplne iné. Tak či onak, zdá sa, že tieň ruskej cirkvi – či už v podobe farníkov, ktorí seba alebo druhých označujú za proruských alebo nie, alebo v podobe outsiderov, ktorí túto cirkev apostrofujú ako ruskú – stále ešte prenasleduje ukrajinské farnosti.

Pôvodne publikované na zois-berlin.de. Preložil o. Ján Krupa.