V Lomničke je už takmer desať rokov Zatiaľ som nevyhorel, no zvonček na dverách som musel zrušiť

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v júli 2024

Katolícky kňaz Martin Pasiar je v rómskej obci Lomnička neďaleko Starej Ľubovne už takmer desiaty rok. Nikto z jeho predchodcov tu nepôsobil taký dlhý čas.

„Pamätám si, že som tu bol ešte ako diakon. Vtedy som prešiel cez dedinu, všade ma pristavovali deti a na konci cesty som mal pocit, že zo mňa vytiahli všetku energiu. Zaujímavé je, že keď som sem potom prišiel ako kňaz, už som to takto nevnímal,“ vraví Pasiar.

V rozhovore približuje, v čom je špecifická pastorácia medzi Rómami, s akými ťažkosťami sa stretáva a prečo si musí strážiť, aby manuálna pomoc neprevalcovala kňazskú službu.

Váš predchodca na mieste farára v Lomničke Štefan Hrbček nám pred šiestimi rokmi v rozhovore povedal, že na toto miesto chodia len tí najodolnejší kňazi. On tu bol tri roky, ale vy ste tu podstatne dlhšie.

Už desiaty rok. Prišiel som sem ešte niekoľko mesiacov pred Štefanom Hrbčekom a potom som bol tri roky jeho kaplánom. Neskôr som sa stal farárom.

Bol tu už niekto takto dlho?

Ešte nie.

To znamená, že ste najodolnejší.

(Smiech.)

Keď ste sem prišli, asi ste neplánovali, že tu zostanete tak dlho.

Pôvodne som plánoval ísť na misie, aj som o tom hovoril s vtedajším otcom biskupom. Potom sa však nejaké veci zmenili a prišiel som do Lomničky. Predtým som bol štyri roky kaplánom v Liptovskom Mikuláši.

Môj pôvodný plán však bol ísť na misie do Indie, pobudnúť tam nejakých desať rokov, potom sa vrátiť a využiť tieto skúsenosti v práci s Rómami. Už som mal veci dohodnuté, ale otec biskup mi zavolal a opýtal sa, či by som si vedel predstaviť ísť do Lomničky.

Boli ste sklamaný?

Chvíľu trvalo, kým som to rozchodil, ale prijal som to.

Predtým ste mali skúsenosť s pastoráciou medzi Rómami?

Ešte keď som bol v seminári, chodili sme do Žehry a pripravovali sme deti na prvé sväté prijímanie. Aj keď som pôsobil v Liptovskom Mikuláši, tak som chodieval do rómskej osady Hlboké.

Prečo vás priťahovalo akurát pôsobenie medzi Rómami?

Ešte v seminári, keď som v sebe riešil, ako ďalej, ma raz oslovil príhovor jedného diakona. Jeho nosnou myšlienkou bolo, že sa máme skláňať k maličkým. To bola odpoveď na moje vtedajšie hľadanie a nasmerovala ma k tomu, že som začal chodiť do rómskej komunity do Žehry, a nejako sa to vykryštalizovalo.

Čo bolo pre vás najťažšie, keď ste prišli do Lomničky?

Myslím, že nič. Ja som sa sem tešil. (Úsmev.)

Neprekážalo vám, že tu je ustavične ruch, veľa ľudí na ulici a stále nejaké požiadavky?

Pamätám si, že som tu bol ešte ako diakon. Vtedy som prešiel cez dedinu, všade ma pristavovali deti a na konci cesty som mal pocit, že zo mňa vytiahli všetku energiu. Zaujímavé je, že keď som sem potom prišiel ako kňaz, už som to takto nevnímal.

Náročné je, keď idete do školy a stretnete piatich ľudí, z ktorých jeden chce niečo požičať, iný chce riešiť krst a podobne.

Ale keď som sem išiel, tak som sa tešil z dvoch vecí. Že tu budem medzi nimi bývať a že sú všetci katolíci.

Lomnička je dnes už čisto rómska obec a žije tu približne 3600 ľudí. Koľkí z nich sú praktizujúci veriaci?

Drvivá väčšina sú katolíci, ale Rómovia prežívajú vieru inak, viac emocionálne ako formálne. V nedele na omše príde dokopy od 150 do 250 ľudí. Ale je to tak, že raz prídu tí, inokedy iní. Cez sviatky by sme potrebovali kostol ešte rozšíriť, taká je účasť. Nedávno sme boli na púti v Levoči tri autobusy a okolo dvadsať osobných áut.

V čom najmä sa líši pastorácia medzi Rómami a inde?

Keď to porovnám s Liptovským Mikulášom, kde som bol predtým, tak prvý rozdiel je už v tom, že Lomnička je dedina. No a potom tá kultúra a mentalita sú úplne iné. Duchovná služba je tá istá, len si musíte zvyknúť, že tu čas plynie inak. Termíny a dohodnuté časy sa nedodržiavajú stopercentne, často sa niečo zomelie a pôvodné dohody neplatia. S tým sa treba naučiť žiť.

My veľa pomáhame, ale je nutné si to strážiť, aby to neprevalcovalo našu kňazskú službu. To by som totiž od rána do večera mohol byť traktorista, murár, požičiavať náradie, tlačiť lístky na vlak a podobne...

Dokážete oddeliť kňazskú službu od de facto terénnej sociálnej práce?

Človek sa postupne naučí, čo je dôležité a čo nie. Máme napríklad dobre zabehnutú požičovňu náradia. Potom jazdím na farskom traktore, keď je treba zviezť drevo alebo v zime odhrnúť sneh. Pomáhame aj s niektorými stavebnými prácami, ale strážim si, aby to neprekročilo únosnú mieru.

Na druhej strane vždy sme sa snažili pomáhať, lebo však aj cez to im človek ukazuje, že ich má rád. Ale musia existovať hranice. Mali sme tu prípad, že potrebovali niečo doviezť traktorom z Podolínca a nedokázali pochopiť, že kňaz teraz nemôže, lebo musí slúžiť omšu. Nejaké pravidlá sa teda snažíme jasne stanoviť a za ten čas, čo som tu, sa to po troške zlepšuje.

V čom je prežívanie viery u Rómov iné?

Sú emocionálnejší, živší počas omší. Ak ich niečo trápi, často spontánne prídu a chcú to s kňazom riešiť. Radi napríklad chodia na spoveď. Aj s pánom kaplánom spovedáme každý deň a máme čo robiť. Je to pekné. Pokiaľ ide o sviatosti, tak do roka máme okolo dvadsať svadieb a vyše stovky krstov. Tento rok máme teraz v druhej polovici júla šesťdesiatsedem krstov.

V rómskych komunitách sú populárne aj rôzne charizmatické hnutia, či už katolícke, alebo protestantské. Je to tak aj v Lomničke?

U nás to tak nie je. Viem, že v niektorých rómskych obciach sú populárne niektoré protestantské charizmatické hnutia. Nemám s nimi osobnú skúsenosť, ale od iných kňazov viem, že dokážu pôsobiť aj veľmi rozdeľujúco. 

Sú emocionálnejší, živší počas omší. Ak ich niečo trápi, často spontánne prídu a chcú to s kňazom riešiť. 

V Lomničke z ich strany boli pokusy uchytiť sa, ale možno aj vďaka našej prítomnosti v tom neboli úspešní.

Rómovia zvyknú prežívanie viery prepájať aj s mágiou či poverami. Máte s tým skúsenosť?

U nás v Lomničke je to skôr na úrovni folklóru. Napríklad že svietia pri dieťati, kým nie je pokrstené, alebo keď niekto zomrie.

Stretol som sa poverami, že pri dieťati treba svietiť, lebo príde bosorka „guli daj“ a vymení dieťa. Ale keď sa detí opýtate, kto je „guli daj“, tak nevedia povedať. Čosi z nejakých povier teda ešte zostalo, ale skôr už len ako taký zvyk, nemá to charakter nejakej mágie.

Veľmi silné u nich je, keď sa zaprisahajú. Napríklad na deti. Urobia to v emocionálne vyhrotenej situácii a potom sa boja, že sa deťom niečo stane. Prichádzajú na svätú spoveď a vnímajú kňaza ako toho, kto ich môže od toho oslobodiť.

Spomínali ste púť v Levoči. Púte majú Rómovia radi?

Áno, a najviac Levoču. Chodia tam celé rodiny, prichádzajú už večer, spia v stanoch, je to pre nich silný zážitok. Chystáme sa aj na rómsku púť do Gaboltova, ale asi len jeden autobus.

Ste tu už takmer desať rokov a tú komunitu dobre poznáte. Rozšírený obraz o Rómoch je, že sú pasívni, nechce sa im pracovať a len čakajú na dávky od štátu. Platí to v Lomničke?

Musím povedať, že mnohí chlapi v Lomničke sa snažia. Sú na robotách v Česku a na západnom Slovensku. Niektorí chodia ako pouliční muzikanti do Rakúska, do Nemecka a do Švajčiarska. Tieto roboty sú často sezónne, veľa chlapov má nepravidelné zmluvy, napríklad na prácu v lese.

Ťažké je to v zime a na jar, ale nedá sa povedať, že by tu všetci len pasívne sedeli a čakali na dávky. Teraz cez leto je doma málo ľudí, väčšina chlapov niekde robí. Problém je s gamblingom. Mnohí to, čo zarobia, aj prehrajú.

Pokiaľ ide o ochotu pracovať, tak sa to podľa vás zlepšuje?

Keď to porovnám s tým, keď som sem prišiel, materiálna situácia v Lomničke sa zlepšila. Majú krajšie domy, aj lepšie zariadené.

Zlepšuje sa aj to, že sa viac detí dostane na stredné školy?

Zopár ide na strednú odbornú školu do neďalekého Podolínca. Ale pre väčšinu nie je vzdelanie hodnota.  

Dá sa to zmeniť?

Je to najmä o rodičoch. Niektorí rodičia povedia: „Á, veď načo má ešte chodiť do školy, veď čítať a písať už vie...“ Alebo raz mi jeden otec vraví: „To za moje peniaze má ísť niekam do školy?“ Považujú to za zbytočné výdavky navyše, ak má trebárs ich dieťa dochádzať na strednú školu niekde mimo Lomničky.

Nemotivuje ich, keď vidia niekoho spomedzi seba, kto školu dokončil a má dobrú prácu?

Jeden z miestnych mladíkov sa stal policajtom a to sa celkom páči niektorým ďalším chlapcom. Takže možno to niekoho z nich inšpiruje. Ale veľa tých vzorov nemajú. Jedna šikovná dievčina však ide momentálne na vysokú školu, z toho sa veľmi tešíme. Azda bude povzbudením aj pre iných.

Učíte aj na miestnej základnej škole?

Mne sa učí dobre. Mám štvrtákov a potom aj triedy na druhom stupni. Disciplínu takmer vôbec nemusím riešiť.

Ako to?

Majú ku mne rešpekt. Asi hlavne preto, že som kňaz a muž. Ženy učiteľky to majú ťažšie, k nim sa často správajú horšie.

Spomínali ste, že problémom je gambling. Je to rozšírené?

Určite je dobré, že sa to v Podolínci alebo Starej Ľubovni zakázalo. Donedávna väčšina chodievala hrávať do Kežmarku alebo Popradu, teraz však už mnohí prechádzajú na internet. Je to ozaj hrozné, lebo to v rodinách spôsobuje veľké utrpenie. Mnohých to tu trápi a naozaj už ide o závislosť. Ďalším rozšíreným problémom je alkoholizmus.

Niektorí si to uvedomujú a sami prídu do kostola sľúbiť, že už hrať alebo piť nebudú. To potom zväčša rešpektujú, boja sa sľub, ktorý dali pred Bohom, porušiť. To nie je pre nich hocijaký sľub.

V niektorých osadách je problém aj s fetovaním.

Chvalabohu u nás nie. Ani s drogami.

Všimli sme si v dedine aj viaceré pekné domy. Sú medzi miestnymi veľké sociálne rozdiely?

Rozdiely sú, ale keďže tí, ktorí majú viac peňazí, ich často minú na automaty, nie je to také výrazné. Ak by nehrali a peniaze by investovali do svojho bývania, boli by rozdiely medzi nimi a chudobnejšími ešte väčšie.

Stále platí, že medzi Rómami sú silné rodinné väzby, ktoré sú pre nich dôležité?

Možno sa to trochu vplyvom kultúry posúva, ale pre nich je rodina skutočne stále dôležitá. Jednotlivec tu bez rodiny veľa nezmôže. Sú závislí od spoločenstva s inými ľuďmi. Jednou z najhorších vecí pre nich je byť opustený.

Sú miestne rodiny mnohopočetné?

Pribúdajú už aj také, ktoré majú iba po dve-tri deti. Ale stále prevládajú tie, kde ich majú päť-šesť alebo aj viac.

Aká „rómska“ vlastnosť sa vám páči?

Ak cítia, že ich človek má rád, veľmi ho vedia prijať a myslia to úprimne. A naozaj musím zo svojej skúsenosti povedať, že majú ku kňazom úctu. Samozrejme, nájdu sa výnimky a nejaké negatívne situácie, ale vo väčšine naozaj prijmú a rešpektujú, ak sa na niečom dohodneme. Neraz sa prídu aj poradiť, porozprávať a zoberú si to k srdcu.

A potom radosť rómskych detí. Netreba veľa a hneď sa na vás usmievajú a tešia sa.

Keď sme robili rozhovor s vaším predchodcom, neustále nás prerušoval zvonček na dverách. Rómovia si prišli vypýtať náradie alebo si zatelefonovať. Vy ste zvonček zrušili.

Áno, nastavil som to tak, že som vyhradil dve hodiny denne – jednu doobeda, druhú popoludní –, kedy si môžu prísť požičať náradie, nabrúsiť sekery a podobne. Ale hocikedy počas dňa na nás vykrikujú aj spred fary alebo nás zastavia, keď sme vonku, takže riešime veci aj vtedy.

Do Lomničky chodia len tí najodolnejší (Texty roka)

Imrich GazdaAdam Takáč

S prácou s Rómami máte za tie roky veľké skúsenosti. Ak by ste mali povedať jednu vec, ktorú by štát mohol robiť lepšie, čo by to bolo?

Je to možno otrepané, ale nič by nemalo byť úplne zadarmo. To neprospieva nikomu, či už ide o Róma alebo Neróma, pretože si to neváži tak, ako keď pre to musí niečo urobiť. A naopak, je dôležité oceniť tých, ktorí pracujú a snažia sa.

Stále podľa mňa nie je dostatočná podpora pre tých, ktorí im pomáhajú priamo v komunitách. V minulosti bola schválená finančná podpora na pastoračných asistentov. Bolo to však iba na dva roky a potom sa to predlžovalo. Keď sa toto obdobie blížilo ku koncu, tak sme stále nevedeli, či budú môcť pokračovať. Títo ľudia boli v neistote a bolo ťažké ich udržať.

Ak cítia, že ich človek má rád, veľmi ho vedia prijať a myslia to úprimne. A naozaj musím zo svojej skúsenosti povedať, že majú ku kňazom úctu.

Na jednej strane majú ľudia v hlave, že na Rómov idú veľké peniaze, najmä z Európskej únie, čo je aj pravda. No už málokto vidí, koľko sa reálne dostane k nim a k tým, čo s nimi skutočne robia niečo zmysluplné.

Naše školské sestry svätého Františka by vám vedeli rozprávať o tom, aké náročné je zohnať peniaze, hlavne na platy pre zamestnancov. Majú zriadené nízkoprahové centrum. A s Rómami pracujú dennodenne, žijú priamo tu medzi nimi. Pre nás sú pastorační asistenti alebo ľudia z nízkoprahového centra veľká pomoc. Venujú sa viac ako stovke detí, majú s nimi krúžky, robia rôzne aktivity a vďaka tomu tieto deti trávia čas zmysluplne.

Keď sa pozrieme na volebné výsledky, vyzerá to, že najpopulárnejším politikom je tu Igor Matovič.

Áno, ale je to pochopiteľné, lebo prorodinné opatrenia, s ktorými prišiel, naozaj títo naši ľudia pocítili.

Takže to nebolo len o sľube 500 eur za účasť vo voľbách.

Nie, nemyslím si.

V Lomničke je čisto rómska samospráva, starostka aj členovia zastupiteľstva sú Rómovia. Ako s nimi fungujete?

Keď nepýtam peniaze, tak veľmi dobre. (Smiech.) Je to náročné...

Ale vo všeobecnosti chcem poukázať na jednu vec. Často sa pozerá iba na samotných Rómov, ktorí rozhodujú o nejakých veciach, no zabúda sa pri tom na Nerómov, ktorí sú okolo nich, ovplyvňujú ich, dávajú im rozumy a pomáhajú obchádzať zákon... Špina a nadávky však potom padajú len na Rómov.

Pastorácia na tomto mieste je veľmi vyčerpávajúca. Ako oddychujete?

Raz do týždňa máme s kaplánom voľný deň – on v pondelky a ja vo štvrtky. Zvyknem ísť domov alebo niekde na návštevu.

Ste tu už takmer desať rokov. Človek by čakal, že tu nájde vyhoreného kňaza, ale nepôsobíte tak...

Verím, že nie. Dôležité je tých ľudí mať rád a nastaviť si jasné pravidlá, aby sa tu dalo fungovať. Bez toho by to nešlo. Vďaka tomu vyhorený nie som. Uvidím, ako dlho tu ešte budem, ale som v tom slobodný a nechávam to otvorené. Uvidíme, čo Pán Boh pripraví.
 

Misiu kňazov a rehoľných sestier v Lomničke môžete podporiť aj finančne. Číslo farského účtu je SK74 0200 0000 0038 0344 1559.

Viac informácií nájdete na stránke lomnicka1.sk.