Slovenský kňaz vo Švédsku Rodičia vedú svoje deti k rýchlej sebestačnosti. A potom končia v domovoch dôchodcov

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v auguste 2024

Stretli sme sa počas jeho dovolenky pod Mariánskou horou v Levoči, ktorá ho v detstve formovala a mala vplyv aj na výber duchovného povolania.

„Na Slovensku platí, že čo dedina, to kostol. Vo Švédsku niekedy prejdete aj sto kilometrov a nenatrafíte na žiadny,“ hovorí kňaz, ktorý momentálne pôsobí vo farnosti Helsingborg na juhu krajiny.

„Vo Švédsku určite nevyspovedám toľko ľudí ako na Slovensku, pred Vianocami a Veľkou nocou sa pred spovednicou netvoria žiadne veľké rady, ale tí, ktorí prídu, tak to robia z osobného presvedčenia, kvôli svojmu duchovnému rastu. Tým, že katolíkov je tam menej, pastorácia je osobnejšia,“ konštatuje Martin Ferenc, ktorý sa do rodnej krajiny vracia každé leto, túla sa po Vysokých Tatrách a vypomáha v levočskej farnosti.

Do Švédska ste odišli krátko po vysviacke. Ako ste dospeli k tomuto rozhodnutiu?

Keď som bol v kňazskom seminári, chodilo k nám veľa biskupov z celého sveta. Raz prišiel emeritný biskup zo Štokholmu a pozval nás na návštevu.

Bol december roku 1999, u nás bolo mínus 15 stupňov a 30 centimetrov snehu. No keď som došiel na juh Švédska, tam nebolo po snehu ani chýru, ani slychu, všade zelená tráva. Povedal som si, že to tam musím vidieť aj v lete. (Úsmev.)

Neskôr som sa spoznal aj so švédskou mládežou, našiel som si tam známych a začal som tam pravidelne chodievať. Zdalo sa mi to veľmi prínosné.

Prečo prišiel švédsky biskup hľadať kňazov práve na Slovensko?

Miestnych povolaní je minimum, a hoci Štokholmská diecéza, jediná v krajine, nie je veľká, stále je tam nedostatok kňazov.

Švédi pozývajú odborníkov zo zahraničia aj v iných oblastiach, napríklad v zdravotníctve. Majú skautov, ktorí chodia aj po slovenských nemocniciach a lanária lekárov. Je to pre nich bežná vec.

Na Slovensku sme boli traja, ktorých oslovila táto ponuka. Jeden však neskôr prerušil štúdium a ďalšieho neuvoľnil biskup. Zostal som teda sám.

Na pohovore s biskupom Františkom Tondrom som povedal, že cítim, že tam mám ísť, a že nemám problém ani s cudzími jazykmi. Biskup súhlasil. Vždy keď sme sa potom stretli, tak si ma s úsmevom doberal, či už viem po švédsky.

Kedy ste si mohli prvýkrát overiť, že vám ide už aj čítanie evanjelia vo švédčine?

Po príchode do Švédska som najskôr len koncelebroval, ale na piaty deň sa tamojší kňaz pochádzajúci z Turecka zabudol a jednoducho na omšu neprišiel. Tak som sa obliekol a odslúžil som omšu sám. Nebol s tým žiadny problém.

Keď slúžite omšu, čítate a spievate z liturgických kníh. Ako ste však zo začiatku zvládali kázať po švédsky?

Vždy sa snažím prispôsobovať tomu, čo mi hovorí evanjelium. Nejde o nejaké kvetnaté reči, lepšie je povedať niečo z hlavy, aj keď jednoduchšie.

Svätá omša nie je pre mňa práca ani zamestnanie, od ktorého by som si mal niekedy oddýchnuť. Je to niečo, vďaka čomu duchovne rastiem. Som nástroj a ten, kto pôsobí, je Boh.

Občas si poviem, že by som mohol obmeniť slovník, pridať nejaké nové slová, ale vždy sa snažím kázať tak, ako keď sa bežne rozprávam s ľuďmi. Napokon, rodených Švédov nie je v kostole veľa a prisťahovalci neovládajú švédsky jazyk až tak dobre.

Nepotrebujem teda hovoriť zložité veci, ale skôr niečo, čo ich povzbudí a pozitívne ovplyvní.

Švédsko je sekulárna krajina, kde žije len jedno percento katolíkov. Nebol to pre vás trochu šok?

Áno aj nie. Prekvapením pre mňa bolo, že ľudia nepoznajú naše cirkevné zvyky, napríklad spovedanie pred prvými piatkami. Keďže ja som bol naučený, že kňaz sedí v spovednici pred každou svätou omšou, tak som to tam začal praktizovať.

Dokonca ani každodenná svätá omša tam nebola zvykom, bola len dvakrát do týždňa. Tak som zaviedol aj to.

Svätá omša nie je pre mňa práca ani zamestnanie, od ktorého by som si mal niekedy oddýchnuť. Je to niečo, vďaka čomu duchovne rastiem. Som nástroj a ten, kto pôsobí, je Boh.

Aj keď som sa pred niekoľkými rokmi podujal absolvovať trojdňový výstup na najvyšší vrch Švédska, tak som v stane každý deň odslúžil svätú omšu. Jednoducho, nedokážem bez toho žiť.

Matka Kristína z KarmeluNepotrebujem vedieť o svete. Ľuďom viac pomôžem svojimi modlitbami

Imrich Gazda

Vo Švédsku ste zaviedli viac svätých omší, začali ste viac spovedať. Ako na to reagovali veriaci?

Najlepšou odozvou pre mňa bolo, keď prišiel jeden farník pochádzajúci z Egypta a povedal mi, ako je dobre, že nemusí hľadať na internete, kedy je svätá omša, lebo vie, že sa vždy slúži o šiestej.

Vo Švédsku určite nevyspovedám toľko ľudí ako na Slovensku, pred Vianocami a Veľkou nocou sa pred spovednicou netvoria žiadne veľké rady, ale tí, ktorí prídu, tak to robia z osobného presvedčenia, kvôli svojmu duchovnému rastu.

Tým, že katolíkov je tam menej, pastorácia je osobnejšia.

Z rôznych kútov sveta nie sú len vaši veriaci, ale aj spolubratia kňazi. Aké to je?

Až 80 percent katolíkov vo Švédsku má korene v iných krajinách. Aj keď niekedy ide už o tretiu či štvrtú generáciu.

Máme 44 teritoriálnych farností, popri ktorých ešte funguje systém tzv. národnostných misií. No aj tí, ktorí sú z národnostných misií, sú v prvom rade členmi klasických farností, čo nie je vždy správne pochopené.

Foto:Postoj/Tomáš Puškáš

Ako to myslíte?

Napríklad Chorváti povedia: My máme svojho chorvátskeho kňaza. Alebo Poliaci povedia, že majú poľského kňaza. Svätú omšu s ním však majú len raz do mesiaca a na inú počas zvyšných troch nedieľ nepôjdu. Problém je to najmä vo veľkých mestách.

Aj keď za seba musím povedať, že cez týždeň mám v kostole asi 30 ľudí a väčšinou sú to práve Poliaci. Ale to sú tí, ktorí už pochopili, že podstatnou je samotná svätá omša a nie to, v akom je jazyku.

Ale zaujímavú skúsenosť mám aj s maďarskými veriacimi. Kedysi mali svojho kňaza, ale už ho nemajú. A tak som pred rokmi ešte v Göteborgu slúžil svätú omšu vo švédčine a oni odpovedali po maďarsky. Aj čítania si prečítali vo svojom jazyku.

Pri národnostnej pastorácii je jednoducho riziko, že preváži národnostný a kultúrny sentiment nad autentickým duchovným rastom.

Vidno to hlavne na Veľkú noc, keď na svätenie jedál prídu aj takí, ktorí do kostola nezájdu, ako je rok dlhý. A to platí pre ľudí z rôznych národností, u ktorých je živý tento zvyk.

Stretávate sa aj so Slovákmi?

Slovákov je vo Švédsku málo. Vo farnosti mám však Rómov. Tí sa však ukážu len vtedy, keď chcú krstiť. (Úsmev.)

Raz prišiel jeden Róm, hľadal poľského kňaza. Povedal, že nehovorí dobre po švédsky, že je zo Slovenska. Keď som mu povedal, že aj ja, tak sa od šťastia rozplakal. Nasľuboval mi hory-doly, že bude pravidelne chodiť do kostola, no viac som ho už nevidel.

Niektoré rómske rodiny sú tam už veľmi dlho, aj 30-40 rokov. Často však dávajú prednosť iným cirkvám, kde sa veci dajú vybaviť formálne. My sa, naopak, usilujeme o skutočnú katechizáciu, nechceme ostať len pri papieroch. A to mnohých odrádza.

Slovenský spovedník v Santa Maria MaggioreV rímskej bazilike spovedá už 25 rokov. Spovede Slovákov sú ešte klasické a katolícke, vraví

Pavol Hudák

Dôsledkom sekularizácie je aj to, že mnoho tamojších protestantských kostolov už neslúži pôvodnému účelu, ale sú z nich napríklad výstavné či koncertné priestory. Aká je vaša skúsenosť?

Niektoré menšie farnosti sa spájajú a maličké kostolíky, ktoré kedysi fungovali ako misijné alebo sa v nich slúžili len nedeľné omše, predávajú. Nielen na komerčné účely, neraz sa prestavajú aj na rodinné domy.

Na Slovensku platí, že čo dedina, to kostol. Vo Švédsku niekedy prejdete aj sto kilometrov a nenatrafíte na žiadny. Pravdou však je, že je to rozlohou veľká krajina, takmer desaťkrát väčšia ako Slovensko, no žije tam len 10,5 milióna obyvateľov. Hustota osídlenia je teda veľmi nízka.

Momentálne však pôsobím úplne na juhu, kde je hustota obyvateľstva oveľa vyššia, takže je tu aj viac farností a kostolov ako na severe. Tam som istý čas pôsobil vo farnosti Luleå dvakrát väčšej ako Slovensko, no žilo tam len 270 katolíkov.

Pred časom sa mi ozvali baptisti, že majú na predaj kostol, či ho nepotrebujeme. Kontaktoval som vedenie diecézy a kúpili sme ho.

Bola to po dlhom čase prvá akvizícia, ale odvtedy niektoré katolícke farnosti poskupovali ďalšie protestantské kostoly. Je to omnoho výhodnejšie ako začať stavať nový chrám.

Dominantnou je vo Švédsku luteránska cirkev. Ako sa jej darí?

Švédska luteránska cirkev za posledných 20 rokov stratila asi tretinu svojich veriacich. Z deviatich miliónov je ich necelých šesť. Návštevnosť bohoslužieb je omnoho nižšia ako u katolíkov, keďže ich neviaže nedeľná a sviatočná povinnosť.

Luteránske farnosti predávajú kostoly, ktoré si kupujú katolíci.

Povolené a, žiaľ, veľmi rozšírené sú rozvody. Rozvádzajú sa dokonca samotní luteránski kňazi. Funguje to tak, že po podnete na rozvod plynie šesťmesačná lehota a po nej dochádza k samotnému rozvodu. Rieši sa len starostlivosť o deti, najčastejšie striedavá, na výlučnú treba mať vážne dôvody.

Čo sa týka rodinného života, vzájomná spolupatričnosť je tam obmedzená.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo to znamená?

Keď má človek 18-19 rokov, odchádza domu. Niečo také ako u nás, že s rodičmi žijú slobodné deti aj po tridsiatke, tam nie je predstaviteľné.

S úsmevom hovorím, že deti sú tam vychovávané ako v lese, modelom je Pipi Dlhá Pančucha. V škole neexistujú takmer žiadne obmedzenia, nedávajú sa žiadne domáce úlohy.

Keďže vysokoškolské internáty vo Švédsku prakticky neexistujú, študenti majú nárok na pôžičky, ktoré sú prideľované v podstate automaticky. A pokiaľ človek nedosiahne stanovený ročný príjem, nemusí ich ani splácať.

Ľudia tam žijú v praktickom komunizme, v ktorom sú mladí ľudia vedení k čo najskoršej samostatnosti a sebestačnosti. Neobvyklé nie je ani to, že k priateľovi odíde bývať pätnásť- či šestnásťročné dievča.

Výnimkou nie sú ani katolícke rodiny. Nevyvoláva to žiadne pohoršenie. No rodičom sa to neskôr vracia tým, že končia v domovoch dôchodcov.

Ako sa ešte prejavuje obmedzená spolupatričnosť?

Neexistuje motivácia sobášiť sa. Stačí, že dvaja ľudia žijú spolu pod jednou strechou pol roka, a majú všetky dedičské práva na úrovni manžela či manželky.

Potratová politika je extrémne liberálna, no na druhej strane ak sa rodičia rozhodnú mať viac detí, štát im je nápomocný.

Pred pár rokmi sa hovorilo o tom, že z hľadiska populačnej politiky by bolo ideálne, keby rodina mala v priemere aspoň tri deti. A veľa takých rodín aj poznám.

Zároveň však poznám aj rodiny s viacerými nevlastnými súrodencami, ktorí vzišli z viacerých manželstiev či vzťahov.

Ako to vnímate z pozície katolíckeho kňaza? Dá sa s tým niečo robiť v rámci pastorácie?

Veľa sa nedá. Ako sa hovorí, človek môže doviesť ťavu k vode, ale donútiť ju piť nedokáže. Dôležitým je príklad v rodine, deti robia to, čo vidia doma. Ak rodičia nežijú život viery alebo je to pre nich len folklórna záležitosť, rovnaké to bude neskôr aj u ich detí.

Tým, že katolíkov je tak málo, neraz je katolícke dieťa v triede úplne osamelé. Problémom pritom nie sú ani tak spolužiaci, ale skôr učitelia a učebnice. Náboženstvo v rámci vyučovania je zakázané, škola musí byť striktne oddelená od viery.

Dokonca ani na katolíckych školách nesmie byť náboženstvo povinným vyučovacím predmetom. Omše sa, samozrejme, v katolíckych školách slúžia, ale nesmú byť povinné.

Ak sa dieťa nechce zúčastniť, musí mať náhradný program. Namiesto toho sa vyučuje religionistika, pričom učebnice sú voči katolíckej cirkvi úplne zaujaté.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako potom prebieha katechizácia detí?

Máme farské katechézy, v sobotu dopoludnia máme dve hodiny vyučovania a potom spoločnú omšu. Takisto máme spevokol a miništrantskú skupinu.

Problémom však je, že mnohí rodičia majú záujem len o prípravu na prvé sväté prijímanie a birmovku. Deti majú o život viery neraz väčší záujem ako ich rodičia. No keď ich tí nepodporia, rýchlo to vyhasne.

Čelí tam katolícka menšina aj predsudkom?

V niektorých prípadoch, žiaľ, áno. Poznám prípady, keď konvertitom na katolicizmus počas rodinných slávností ostatní vyčítali ich voľbu. Musia čeliť aj otázkam typu, prečo si kupujú odpustky alebo prečo cirkev upaľovala bosorky.

Na druhej strane keď pápež František pred niekoľkými rokmi vymenoval súčasného štokholmského biskupa za kardinála, noviny to vítali titulkami „Náš človek vo Vatikáne“. Zrazu. (Úsmev.)

Vedeli by ste po tých rokoch opísať typického Švéda?

Keďže krajina je taká veľká, je to trochu problém. Ja mám najradšej ľudí na severe, ktorí sú podobní Slovákom, veľmi otvorení a srdeční. Na juhu to už nie je také typicky švédske, pretože je tam veľa prisťahovalcov.

Čo je však úplne najtypickejšie, je takzvaný zákon Jante, ktorý hovorí, že človek nesmie vyčnievať.

Skúste to vysvetliť.

Nikto nesmie byť ani lepší, ani horší, ako sú ostatní. Je také motto – mať volvo, dom a psa. To musí vlastniť každý, len čo to niekto nemá, je to divné.

Na druhej strane keby si človek porovnal bežnú švédsku a slovenskú rodinu s malými deťmi, bol by prekvapený. Vo Švédsku sa otec aj mama starajú o domácnosť v rovnakej miere, obaja varia, ba striedajú sa aj na materskej. Nie je to ponechané len na ženu.

Pohľad na oteckov s kočíkmi je úplne bežný.

Potratová politika je extrémne liberálna, no na druhej strane ak sa rodičia rozhodnú mať viac detí, štát im je nápomocný.

Zároveň sú to veľmi prírodní ľudia. Sotva sa začne jar, ľudia vyletia von ako lastovičky a chytajú slnečné lúče. Míľnikom je mať prvé raňajky na balkóne. Je jedno, že sa tam skoro nič nezmestí, ale musia ísť na balkón a niečo zjesť. Typické sú aj pikniky v prírode.

Ako po rokoch života v zahraničí vnímate Slovákov? U nás sa stále hlásime ku kresťanstvu, kostoly sú počas sviatkov ešte stále plné. Vnímate našu vieru ako naučenú, povinnú alebo ju aj skutočne žijeme?

Nehovoril by som ani tak o povinnosti ako skôr o duchovnej schizofrénii. Človek žije jeden život v kostole a druhý na ulici. Toto je veľký problém tradičných katolíkov. Na jednej strane všetci chodia do kostola, ale na druhej strane sa neraz žije tak, ako keby Pána Boha nebolo.

Pokiaľ by sme svoju vieru žili naozaj naplno, tak väzenia sú prázdne. Keby sme sa modlili Otče náš – buď vôľa tvoja a nie moja – naozaj úprimne, svet by vyzeral úplne inak.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vidíte aj pozitíva?

Určite áno. Na Slovensku vypomáham aj so spovedaním a vnímam, že prichádzajú hlavne mladší ľudia, dokonca muži v produktívnom veku, ktorí naozaj hľadajú hlboký duchovný život.

Nechcú si len splniť povinnosť, ale zaujímajú sa o to, ako naplno žiť kresťanstvo v každodennom živote. Toto je možno tá budúcnosť.

Vidím aj zmenu, čo sa týka návštevnosti svätých omší. Na ranné omše o šiestej prichádza trikrát viac ľudí než večer. Kedysi to bolo naopak. A nie sú to len babky, vidieť ľudí v každom veku. Začnú deň svätou omšou a potom idú do práce.

Dôležité je, že si to nielen odstoja, ale pristupujú aj k svätému prijímaniu, to znamená, že svoju vieru prežívajú naplno. Jednoducho, vidím posun dopredu, ku kvalite.

Všímate si zmeny aj z materiálneho hľadiska?

Ľudia sa majú omnoho lepšie než pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi, majú domy, autá, chodia na dovolenky... Nech mi nikto nehovorí, že to tak nie je. Máme síce národný zvyk na všetko sa sťažovať, ale je to u nás oveľa lepšie.

Polovicu svojho života ste strávili mimo rodnej krajiny. Cítite sa doma viac vo Švédsku alebo na Slovensku? Alebo aj tam, aj tu?

Alebo skôr ani tam, ani tu. (Úsmev.) 

Niekto by možno povedal, že mám dva domovy, keďže občianstvo mám slovenské aj švédske, volím v oboch krajinách. Hoci to znamená, že mám dvakrát dilemu, koho voliť.

Ale keď som tam, vnímajú, že mám prízvuk, a keď prídem na Slovensko, hovoria mi, že už veľa toho o tunajšej realite neviem. Ale kde je človek skutočne doma? Beriem to tak, že tam, kde má zložené svoje veci.

Je Švédsko krajinou, v ktorej chcete zostať už navždy?

Išiel som tam s tým, že idem pomôcť a zostanem, kým bude treba. Pokiaľ by taká potreba bola na Slovensku, vrátim sa.