Presvedčenia a konflikt Ľudia si vždy nájdu nejaký dôvod na hádku

„Polárny“ alebo „súvisiaci s geografickým pólom“ je oveľa dramatickejšie než „rozdelený“. Keď hovoríme o veciach ako o polárnych protikladoch, oddeľujeme od seba súperiace strany alebo myšlienky najviac, ako je to len možné.

Súčasné štandardné vzdelanie predpokladá, že počnúc reformáciou bola Európa polarizovaná medzi katolíkov a protestantov (a neskôr v Anglicku medzi anglikánov a puritánov), ktorí proti sebe viedli kruté vojny pre náboženské presvedčenie. Po vyčerpávajúcom boji náboženstvá vyhlásili akési prímerie: ignorujme náboženské rozdiely a vychádzajme spolu na ekonomickej a politickej úrovni.

Toto prímerie nás privádza do súčasnosti. Ako napísal historik Christopher Dawson, „len čo ľudia pripustili princíp, že heretik by mohol byť dobrým občanom (a dokonca že by aj neverec mohol byť dobrým obchodníkom), nevyhnutne mali sklon vnímať túto spoločnú pôdu praktickej činnosti ako skutočný svet a výlučnú sféru náboženstva ako svet súkromný, či už osobnej viery, alebo iba vlastnej mienky“.

Súčasná spoločnosť zakopala náboženstvo do súkromnej sféry tak hlboko, že vzývanie Boha na verejnosti spôsobuje u niektorých nervové zrútenie a iní preň podávajú žaloby.

Ak je však náboženstvo súkromné a okrajové, ako je možné, že je naša postkresťanská spoločnosť taká polarizovaná? Keď už našu politiku neovplyvňuje rozdelenie vyplývajúce z náboženských presvedčení, nemali by sme všetci spolu dobre vychádzať?

Náboženské presvedčenie nie je ani zďaleka jediným presvedčením, ktoré vyjadruje to, čo človek považuje za pravdu. Životom každého človeka do väčšej či menšej miery hýbu presvedčenia mnohorakého druhu – politické, sociálne, profesionálne či organizačné. Niektoré presvedčenia sú možno úplne triviálne, ale pre nás môžu byť všetkým. Lebo pravda, akokoľvek chápaná či nechápaná, si vyžaduje oddanosť a činnosť.

Preto nás môžu rozdeľovať presvedčenia akéhokoľvek druhu a významu. Dvaja manažéri sa môžu hádať o to, kedy je najlepší čas začať poradu, dvaja priatelia sa môžu urputne sporiť o to, kto je najlepší športovec, manžel s manželkou na seba môžu vrieskať kvôli najlepšej farbe obkladačiek do kúpeľne. Trvanie na jednom presvedčení na úkor druhého môže viesť k poškodeniu vzťahov a dokonca aj k násiliu.

Presvedčenia teda nevyhnutne vedú ku konfliktu: to je vec ľudskej prirodzenosti – nie chyba náboženstva. Čo konflikt prekoná? Ochota zhodnúť sa na inom presvedčení, ktoré spája protiklady pre novú vec. Manažéri môžu prekonať svoje spory o správny čas, keď spoja sily na splnenie ďalšej úlohy, ktorá ich čaká. Priatelia, ktorí sa hádajú o športe, sa „zhodnú, že sa nezhodnú“ a toto spoločné prijatie obnoví súlad medzi nimi. Manželia u toho druhého prehliadnu nevkus pri zariaďovaní domu vďaka vzájomnej láske.

A naša dnešná spoločnosť, polarizovaná pre politické a kultúrne presvedčenia, by teoreticky mohla nájsť iné presvedčenia ako základ pre stabilnejší štát.

Samotné náboženstvo teda nemôže byť verejným toxínom, ako sa vravieva. Ľudské bytosti majú všemožné presvedčenia a v niektorých prípadoch sa o ne budú hádať do krvi. Jedným bolo zachovanie štátu. Druhým vytvorenie sveta bezpečného pre demokraciu. Tretím osobná česť. Zoznam je nekonečný, od vznešených presvedčení až po malicherné.

Pokiaľ ide o politiku, nezhoda na politických presvedčeniach je rovnako rozšírená ako pri náboženstve. Pomer politických názorov k náboženským denomináciám je jedna k jednej. Prečo potom náboženské presvedčenia stále nesú verejnú stigmu, že sú príčinou konfliktov?

Lebo generácia po generácii uverila klamstvu, že náboženstvo je súkromné a pre ľudský život nepodstatné. Naopak, politika je vznešená pre svoju bezprostrednú praktickosť: kde postaviť most či aký zákon prijať. Preto spoločnosť pripúšťa politickú polarizáciu, ale odmieta polarizáciu náboženskú, lebo v materialistickej spoločnosti, ktorá privatizuje náboženstvo, sa za zmysluplné presvedčenia považujú iba politické.

Toto klamstvo dehumanizuje, lebo umlčalo náboženský pud, ktorý jestvuje vnútri každého človeka. Náboženstvo je pre človeka prirodzené ako spôsob vzťahovania sa k Bohu, ktorého v sebe poznávame pomocou svedomia a predovšetkým pomocou rozumu. To znamená, že sme sa narodili pre Boha a náboženstvo je pravda, ktorá osvecuje spôsob, akým si s ním budujeme vzťah.

Tento vzťah s Bohom je veľmi podstatný pre to, kým sme, a tak sa prelieva i do verejného života. „Náboženstvo je dynamickým prvkom v kultúre,“ napísal Dawson, lebo motivuje k činnostiam, vďaka ktorým je národ jedinečný: k jeho morálke, zákonom, tráveniu voľného času, architektúre, umeniu, hudbe, filozofii či literatúre. „Najtrvanlivejšími dielami človeka sú chrámy postavené bohom.“

Preto keď Bohu odoprieme jeho právoplatné miesto vo svojom živote, vrátane jeho právoplatného miesta vo verejnom rozmere svojho života, nie sme ľuďmi, akými máme byť, niečo nám chýba. Moderna úspešne uskutočnila proces dehumanizácie. Psychológia a technológia odstránili naše vnútorné povedomie o Bohu a vedecký materializmus skratoval naše zdôvodnené presvedčenie, že zdrojom všetkého je Boh.

Konflikt pri náboženstve je nevyhnutnou súčasťou ľudského života – tak ako pri akejkoľvek inej veci. Pravda jestvuje, a keď ju pochopíme nedokonale alebo nesprávne (čo je tiež súčasťou života), nevyhnutným následkom sú nezhody, hádky, rozdelenie a polarizácia.

V tomto čase politickej polarizácie je načase uviesť na pravú mieru klamstvo, ktoré sa vyučuje na školách. Áno, nezhody pre náboženstvo kedysi spôsobili polarizáciu a vojnu. Odvtedy to isté spôsobili nezhody pre nespočetné iné presvedčenia. Problémom nie je náboženstvo – ale ľudia.

Cynik možno odpovie, že keď privatizujeme náboženstvo, ľudia budú mať o jednu vec menej, pre ktorú sa môžu hádať. To je možno pravda, ale bez náboženstva stratia aj najúčinnejší liek na polarizáciu, rozdelenie a konflikt – Božiu milosť.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura Jr. vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku a je členom Spoločnosti kardinála Newmana pre eucharistickú výchovu v rokoch 2023 – 2024. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere. Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God’s Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi. Dôvera v Boží plán spásy) a prekladateľom knihy Jerome’s Tears: Letters to Friends in Mourning (Hieronymove slzy. Listy trúchliacim priateľom).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.