Režisér a herec Peter Weinciller Môžete byť budhista či šaman, nikto to nerieši. Keď sa identifikujete ako kresťan, začnete byť podozrivý

Na Slovensku už o niekoľko dní v Košiciach vyvrcholí slávnostným galavečerom Rok kresťanskej kultúry (RKK), ktorý sa začal 5. júla minulého roka. Iniciátorom bola Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru, no zapojila sa do nej aj Evanjelická cirkev a. v. a Ekumenická rada cirkví. Evanjelická cirkev mala napríklad zásluhu na vytvorení webovej stránky, kde sú všetky informácie o podujatiach v rámci RKK. 

O tom, čo Rok kresťanskej kultúry ponúkol, o dôležitosti kresťanskej kultúry aj o tom, aké je byť kresťanským umelcom v sekulárnom svete, sme sa rozprávali s hercom, režisérom a vysokoškolským pedagógom Petrom Weincillerom, ktorý je aj členom rady KBS. Jeho hlas môžete poznať aj z rádia a televízie.

Je takisto zakladateľom a riaditeľom divadla Teatro Colorato, ktoré sídli v centre Bratislavy na Františkánskom námestí. V týchto priestoroch sa konajú aj diskusie denníka Postoj.

Peter Weinciller v rozhovore vysvetľuje aj to, prečo si nemyslí, že by diela Marka Rupnika mali byť strhávané alebo zakrývané, a v rozhovore poukazuje aj na potrebu osvety medzi kňazmi a veriacimi v oblasti umenia, aby sme v kostoloch nemali gýče.

V súvislosti s Rokom kresťanskej kultúry 2023 (RKK) sa objavili hlasy, že o ňom veľa nepočuť, málo sa vie o akciách, ktoré sa dostatočne neavizovali, a podobne. Prečo to tak je?

Do Roka kresťanskej kultúry sme zahrnuli jednak aktivity, ktoré už bežne fungujú, ako je napríklad celonárodný divadelný festival Gorazdov Močenok, gospelové festivaly Verím Pane alebo Lumen. Vďaka podpore RKK sa napríklad 32. ročník festivalu Gorazdov Močenok tento rok vôbec mohol uskutočniť, pretože z iných zdrojov nezískal podporu.

Uskutočnili sa aj rôzne výstavy, koncerty, sympóziá a konferencie. Pôsobivá bola napríklad výstava v Hlohoveckom zámku, kde autori výstavy priblížili diela rôznych súčasných slovenských kresťanských výtvarníkov. 

Snažili sme sa, aby projekty boli zo všetkých odvetví a vo všetkých častiach Slovenska. Prostriedkov, ktoré sa cez projekt podarilo získať, nebolo veľa. Rada sa ich snažila porozdeľovať. Nie všetko bolo možné podporiť.

Čo bolo cieľom RKK, keďže kultúry je všeobecne okolo nás dosť? Prečo musí mať kresťanská kultúra osobitný rok?

Cieľom je zviditeľniť prácu umelcov, ktorí tvoria v tichosti a skromnosti. Často sú to skvelí umelci, len nemajú mediálny výtlak a nevie sa o nich. 

Je dôležité, aby aj duchovné témy boli spracovávané kvalitne a na profesionálnej úrovni, aby vedeli obstáť i v hodnotení odbornej verejnosti a kritiky. 

Paradoxom je, že najviac tí, ktorí tvrdia, že sú otvorení všetkému, a vešajú všade dúhy, ktoré to majú symbolizovať, v skutočnosti len čo vycítia čosi trochu zaváňajúce kresťanstvom, zásadne to odmietajú.

Kresťanské umenie by malo mať hĺbku. Krásne to napísal pápež Ján Pavol II. v liste umelcom v roku 1999. 

Má tam myšlienky, kde hovorí o tom, že pri stvárňovaní svojho diela sa v skutočnosti umelec sám natoľko vyjadruje, že jeho dielo predstavuje jedinečný obraz jeho bytia, teda čím je a ako je. 

A že každá umelecká intuícia presahuje to, čo vnímajú zmysly, a usiluje sa tým, že preniká skutočnosť, interpretovať jej skryté tajomstvo. 

Absenciu umenia sme mohli najviac vnímať počas covidovej pandémie, keď sa nedalo chodiť do kina, do divadla, za umením a kultúrou. Vtedy som azda najviac pocítil, ako veľmi mi to chýba. Pre telo je potrebný nielen fyzický, ale aj duchovný pokrm. A potrebný je aj pokrm umenia a krásy. 

Vy ste umelec, tak je prirodzené, že to takto vnímate. Ale sú ľudia, ktorí nikdy neboli v divadle ani galérii a povedia, že to pre život nepotrebujú. 

(Ticho.) Je pravda, že som umelec a v galérii ma vie osloviť obraz, ktorý sa mi prihovorí a komunikuje so mnou. Preniká ma tá krása. Krásu však stretávame každý deň na pekných miestach, v krásnych ľuďoch aj predmetoch. To je niečo, čo dušu oblažuje a posilňuje. 

Ale ako motivovať niekoho, kto celý život nebol v divadle či galérii, aby to skúsil?

Myslím, že by sa k tomu mal budovať vzťah od detstva. V neskoršom veku je to už náročnejšie. Preto je dobré, ak deti chodia do bábkového divadla, potom neskôr idú do činohry, na balet, operu či na iné detské predstavenie. Takto sa prirodzene učia chodiť do divadla, do kina, na koncerty a budú k tomu viesť neskôr aj svoje deti. Mnohé galérie, najmä v zahraničí, majú programy pre deti, kde sa rozprávajú o dielach hravou a im zrozumiteľnou rečou.

Vnímam to ako nevyhnutný pokrm pre dušu, neviem, ako to majú ľudia, ktorí umenie nepotrebujú.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovoríte, že kresťanský umelec by to mal robiť profesionálne. Ale na Slovensku je na umenie ťažké zohnať peniaze. Je vôbec možné robiť kresťanské umenie profesionálne a živiť sa len tým? 

Paradoxom je, že najviac tí, ktorí tvrdia, že sú otvorení všetkému, a vešajú všade dúhy, ktoré to majú symbolizovať, v skutočnosti len čo vycítia čosi čo i len trochu zaváňajúce kresťanstvom, zásadne to odmietajú, vytesňujú a ignorujú.

Od kresťanského umelca sa zrejme vyžaduje istá dávka odvahy, aby si povedal, či mu to za to stojí. Či bude robiť radšej komerčné veci, ktoré mu zaplatia hypotéku a účty. Alebo sa bude venovať hlbokým veciam, ktorých hodnotu, žiaľ, často ani cirkev nevie doceniť. Je to večný rozpor. Niekomu sa to darí. Sú napríklad šikovní architekti, ktorí navrhujú sakrálne stavby a robia to vynikajúco.

Kresťanskému umeniu asi nepomáha ani gýč. Často vidíme, že ľudia majú radi gýčové obrázky a sošky, ktoré vidíme aj v chrámoch.

Práve preto potrebujeme silné osobnosti, ktoré dokážu svojou prácou ukázať, že sa to dá aj inak, modernejšie, kvalitnejšie a zároveň to môže komunikovať to, čo by malo.

Máme takých umelcov na Slovensku?

Určite áno. Je ich možno menej, ale sú šikovní. 

Vrátim sa ku gýču. Ľuďom sa často páči a dávajú mu prednosť pred umením. Čo s tým?

Je to aj vecou osvety, ktorú na Slovensku v oblasti umenia treba posilňovať. Sme mladý národ a vzťah k umeniu ešte u nás nie je rozvinutý tak, ako by mohol. Národné divadlo nedávno slávilo storočnicu, národná galéria nemá ani osemdesiat rokov. Nie sme napríklad Taliansko, ktoré je kolískou výtvarného umenia či opery.

Dodnes vidíme, aký blízky vzťah majú Taliani ku kvalitným maľbám, sochám a architektúre. Vidieť to aj na tom, ako pekne projektujú moderné budovy. Majú to v génoch, niektorí si dokonca nové byty zariaďujú starým historickým nábytkom. Ale asi je ťažké odpovedať, čo s tým. Treba si to cibriť. Keď pijem kvalitnú kávu, už potom nechcem piť lacnú. 

Tak to je aj v umení, je to cesta, kde musíme objavovať a spoznávať. Ale nemôžeme nikomu vyčítať, že sa mu páči gýč.

Niekedy mám pocit, že niektorí by si kúpili gýč, aj keby stál rovnako ako umelecké dielo. Vidíme to aj v kostoloch. Nie sme v začarovanom kruhu? Kúpime si radšej lacné gýče a nepodporíme našich umelcov, ktorí robia dobré veci, a tí potom nemajú prostriedky na ďalšiu prácu. 

S tým súhlasím.

Podľa mňa takto nešťastne dopadol napríklad Kostol sv. Vincenta de Paul v bratislavskom Ružinove, ktorý je pôsobivou modernou stavbou s ocenením za architektúru. Jeho interiér je úplná katastrofa. 

Nebolo by načase robiť osvetu aj medzi kňazmi, ktorí majú vplyv na to, čo bude v kostoloch?

To by sa malo diať už v kňazských seminároch. Aj keď tam majú predmety o sakrálnom umení. Niekedy by sa mohol správca farnosti poradiť s odborníkmi, ktorí tomu rozumejú, lebo potom to aj tak vyzerá. Podľa mňa takto nešťastne dopadol napríklad Kostol sv. Vincenta de Paul v bratislavskom Ružinove, ktorý je pôsobivou modernou stavbou s ocenením za architektúru. Jeho interiér je úplná katastrofa. 

Citlivejšie je to napríklad v saleziánskom kostole na Miletičovej. Keď tam nedávno umiestnili obrazy bl. Titusa Zemana a dona Bosca s relikviármi, spravili to štýlovo a je to celkom fajn. Je to ukážka toho, že keď sa chce a ľudia sa poradia, dá sa to urobiť vkusne.

Často sa mi stáva, že vstúpim do sakrálneho priestoru a necítim sa tam dobre. Lebo estetika a to, čo by malo na mňa vplývať, nepôsobí dobre. Ale to sa stáva aj v Taliansku, aby sme neboli iba sebakritickí. (Smiech.)

Môže v tomto smere robiť niečo aj rada KBS?

Asi by sme mali nájsť systém vzdelávania v tejto oblasti. Zorganizovať nejaké výjazdy odborníkov do farností s diskusiou na túto tému, ponúknuť ľudom niečo zážitkové. Snažiť sa veriacim vysvetliť, čo je kvalitné umenie a čo gýč. 

Je tu napríklad téma Marka Rupnika, autora mnohých monumentálnych mozaík. Otázna je však ich umelecká hodnota. Nie som špecialista na výtvarné umenie, ale ako režisér pracujem s obrazom. Tvorím obraz na javisku. Mám radšej abstraktné umenie, ktoré dokáže viac vyjadriť nevyjadriteľné. Metafora ukrýva viac tajomstva. Realizmus je príliš konkrétny. Neponúka ďalší plán, ďalšiu vrstvu. Rozumiem však, že v chrámoch sa potrebujú diela prihovárať aj bežným ľuďom. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

V súvislosti so škandálmi pátra Rupnika sa teraz rozpráva o tom, či by sa jeho diela nemali zakryť. Aký je váš názor?

Diela za to nemôžu. Myslím si, že je to hodnotná práca robená s čistým úmyslom. Nemalo by teraz vzniknúť nejaké nové „obrazoborectvo“. Budeme napríklad odsudzovať významných renesančných umelcov za ich orientáciu alebo divoký život, keď ich diela po stáročia oslovujú ľudí a ukrývajú v sebe nesmiernu hĺbku?

Ale je asi rozdiel, či nejaký umelec žil napríklad aktívny homosexuálny život alebo duchovne a telesne zneužíval iné ženy, dokonca rehoľníčky. 

Ide skôr o osobné zlyhanie. Celé to má trochu trpkú príchuť, ale nie som za to, aby sa jeho diela ničili.

Voči Markovi Rupnikovi, odhliadnuc teraz od jeho škandálov, zaznieva aj námietka, že robí veci už sériovo a všetky obrazy sú o tom istom.

Pri veľkom množstve objednávok umelec nemá čas tvoriť viac do hĺbky a originálne. Keď sa tvorivosť vyčerpá, tak sa prirodzene začne opakovať a „vykrádať“ sám seba. Na to si musíme dávať pozor aj my v divadle. Obdivujem kolegov, ktorí urobia osem alebo deväť réžií za rok. Nie som si však celkom istý ich kvalitou. 

Umelec nemôže len dávať. Musí aj čerpať. Ak len dáva, potom začnú byť jeho diela ako cez „kopirák“. Preto si musí hľadať čas na meditáciu a ústranie.

Dnes vidíme, že sa vo veľkom točia aj televízne seriály, ktoré majú nekonečne veľa dielov, mnohé sú nekvalitné a vyrábajú sa, kým to ľudia pozerajú. Nepodľahli sme trocha takejto masovej produkcii kultúry aj v cirkvi?

Doba je rýchla. Chýba nám čas, aby sme urobili niečo kvalitné, hodnotné. Prečo niektoré hlášky zo starých filmov zľudoveli? Prečo každé Vianoce pozeráme tie isté rozprávky? Lebo na prípravu týchto filmov mali tvorcovia dostatok času. 

Dôsledne sa pripravil scenár, poriadne sa to natočilo. Dobré dielo sa rodí pomaly. Ak chceme urobiť kvalitnú inscenáciu, nemôžeme to uponáhľať. Ak sa podarí, diváci to vedia oceniť a máme ju v repertoári divadla dlhé roky. 

Spomínali ste, že aby sa robilo kresťanské umenie kvalitne, tak by to malo byť profesionálne. Sú však kresťania ochotní zaplatiť za dobré kresťanské umenie alebo kultúru? Vidíme to aj pri oprave kostolov, že nie raz sa namiesto umenia kúpi nejaká gýčová socha či obraz. Aj keď vždy to je o peniazoch.

To je dobrá otázka. Sme ochotní do kostola kúpiť hodnotné umelecké dielo namiesto sadrového odliatku? Tiež som si nedávno kúpil obraz, ktorý nebol lacný. Dokonca som ho platil na tri splátky. Veľmi ma oslovil. Je to krásne dielo. Povedal som si, že chcem takto umelkyňu podporiť. Veď ju to stálo veľa času, energie, tvorivého hnutia, kým ho namaľovala. Je to nejakým spôsobom jej umelecké dieťa.

Dodnes obdivujeme stredovekú architektúru a umenie. Pritom v tomto období ľudia žili chudobnejšie, ale dokázali podporiť skvostné diela. Čím to je, že dnes umenie podporiť nevieme?

Dnes sa ani budovy nestavajú na dlhé storočia či desaťročia. Budujeme rýchlo zo skla, betónu, železa. Počíta sa s tým, že o pár rokov sa skelet rozoberie a postaví nový. Zrýchlená doba nie je nastavená na to, že chceme robiť diela, ktoré by prežili desaťročia alebo stáročia.

V minulosti boli ľudia presvedčení, že to najkrajšie a najlepšie patrí Bohu. Kresťanom dnes mnohí vyčítajú zlaté kalichy, monštrancie a ornáty. V danom čase prevládala filozofia, že Bohu chceme obetovať to najkrajšie, najdrahšie a najlepšie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aké to majú dnes kresťanskí umelci v sekulárnom svete? Máme viacerých hercov či hudobníkov, ktorí sa hlásia, že sú veriaci. Ako vás veriacich vnímajú ostatní kolegovia?

Ak je veriaci človek uznávanou osobnosťou, je aj v sekulárnom svete rešpektovaný. Mladí začínajúci umelci, ktorí prichádzajú z prostredia zdravých veriacich rodín, mi občas položia otázku, či majú hrať hry a roly, ktoré sú proti ich svedomiu a presvedčeniu. Alebo či majú robiť veci, ktoré nechcú. 

Je to pre mňa citlivá téma. Sám som z úlohy herca prešiel viac do úlohy režiséra, dramaturga a tvorcu. Uvedomoval som si, že ako herec nemám až také možnosti „slobodnej voľby“ a musím hrať to, čo si žiada repertoár, čo prikáže režisér alebo čo chce vedenie divadla.

Môžete byť napríklad budhista, moslim či šaman – to nikto až tak nerieši. Keď sa však identifikujete ako kresťan, začnete byť podozrivý.

A divadlá majú rôznorodý repertoár. Potrebujú aj komerčnejšie a pikantnejšie tituly, bulvárne komédie a podobne. Závisí to zrejme od samotnej osobnosti herca a jeho citlivosti, či sa dokáže od toho odosobniť alebo mu to môže byť nepríjemné. Je to náročná dilema. 

Alebo ak príliš nedávate svoj svetonázor najavo, ste v pohode. Zaujímavé však je, že môžete byť napríklad budhista, moslim či šaman – to nikto až tak nerieši. Keď sa však identifikujete ako kresťan, začnete byť podozrivý. Ako člen nejakej sekty. 

Zvláštne, kam sme sa po tridsiatich piatich rokoch od Nežnej revolúcie a silnom duchovnom vyprahnutí dopracovali. Späť do katakomb? 

Učíte aj na VŠMU budúcich hercov. Má povedzme mladý veriaci človek, ktorý chce ostať verný svojim hodnotám a chce študovať herectvo, šancu si zachovať tvár? Začínajúci herci sú radi za každú úlohu v divadle alebo televízii. Ak odmietnu niečo zahrať pre svoje hodnoty,  neodpíšu sa potom?

Odpíšu.

Má potom význam, aby kresťan išiel študovať herectvo? No na druhej strane, potom nebudú medzi hercami veriaci ľudia.

Vždy je cestou komunikácia herca s tvorcami, režisérom a dramaturgom. Mnohé veci sa dajú spracovať umelecky, náznakovo, citlivo. Aj nahota, vulgarita, amorálnosť, zvrhlosť. Divadelný jazyk vie použiť metaforu, náznak, symbol. Nepotrebuje tvrdý naturalizmus.

Pri zdravej a otvorenej komunikácii, ak inteligentný režisér vycíti, že herec má s niečím vnútorný problém, bude hľadať spôsob, ako to stvárniť umelecky tak, aby tým nikoho nepohoršil.

Ale realita je asi iná. Má teda zmysel, aby mladý veriaci človek šiel študovať herectvo?

Bude musieť nájsť v sebe silu a bude si musieť počas štúdia sám v sebe vyriešiť, či má chuť s tým zápasiť alebo to prijme. Je to do istej miery skúška intenzity viery. Na vysokej škole sme mali kedysi mladšieho talentovaného spolužiaka, ktorý si po prvom ročníku povedal, že ten tlak je preňho prisilný, a odišiel.

Je to aj o komunikácii. Ak je medzi študentmi a pedagógmi otvorená komunikácia a obe strany sa rešpektujú, môže to fungovať.

Prečo to je tak, že veriaci kresťania sú hneď podozriví?

V akomsi predsudkami poznačenom čudnom presvedčení, že kresťanstvo je akási ideológia. Nie sú tu náhodou iné, nebezpečnejšie názorové „ideológie“? 

To, že som veriaci, je moje osobné intímne rozhodnutie. Je to vzťah s Bohom a budovanie vzťahu s ním. Ak je niekto presvedčený, že kresťanstvo je ideológia, ktorá chce podsúvať nebezpečné myšlienky, je zrejme trochu mimo.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Vy máte divadlo Teatro Colorato, kde hráte hry, ktoré sa dotýkajú aj duchovných tém. Nemáte problém zohnať hercov, ktorí nie sú veriaci?

Naši kolegovia sú otvorení a to si na nich nesmierne vážim. Oni sa na to nedívajú z hľadiska témy, ale formy. Keď je inscenácia umelecky kvalitná, toto vôbec neriešia. Pre nich je dôležité, aby dielo malo výpovednú a umeleckú hodnotu a niečo ľuďom dokázalo odovzdať. 

Colorato znamená aj repertoárovú pestrosť. Máme inscenácie Shakespeara, Hviezdoslava, Lehára, rôzne komediálne tituly, divadelné adaptácie slávnych filmov, životopisné hry o slávnych osobnostiach, ale aj filozoficko-poetické tituly a podobne. Snažíme sa robiť divadlo pre všetkých. 

Takže kresťan by mal prinášať kvalitné umenie, ktoré nemusí byť len kresťanské?

Myslím si, že to by malo byť úlohou kresťanov. Infiltrovať sa do sekulárneho prostredia a nerobiť si bezpečné bubliny. Že „jupí, jupí, my máme katolícke rádio, katolícku televíziu, katolícke noviny!“ Je fajn, že tieto médiá máme. Ale našou filozofiou je budovať mosty a ľudí spájať, ukázať, že sme normálmi ľudia. Myslím, že v dnešnej rozdelenej dobe sa treba skôr spájať a zdravo komunikovať.

Nie je niekdy chyba aj v nás kresťanoch, že niektoré veci príliš vyhrocujeme alebo radikalizujeme?

Veru. Shakespaearova hra Oko za oko napríklad krásne hovorí o nebezpečenstve oboch extrémov. Ani jeden extrém nie je dobrý. Ani prílišný fundamentalizmus. Občas nám chýba normálnosť. Mali by sme byť nohami na zemi, ale hlavou v nebi. Skrátka – normálni. 

Rok kresťanskej kultúry vyvrcholí 26. októbra v Košiciach slávnostným galavečerom. Vybrali ste Košice zámerne?

Áno, veľa aktivít bolo v Bratislave a na západnom Slovensku. Chceme viac zviditeľniť aj kresťanských umelcov, ktorí žijú a tvoria na východe krajiny. Aj účinkujúci sú hlavne z východniarskych zdrojov.

Vystúpi napríklad Zbor a orchester sv. Cecílie pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach, Gréckokatolícky katedrálny zbor sv. Cyrila a Metoda, speváčka Dominika Gurbaľová s hosťami, mladí z košického evanjelického gymnázia, ale aj herecké osobnosti ako Ján Gallovič, Štefan Bučko, z repertoáru nášho divadla zahráme dynamické ukážky z predstavenia Bejby bajbl Band. 

Súčasťou galavečera budú aj krátke videodokrútky, kde priblížime viaceré podujatia a ďalšie druhy umenia. 

Aj tam chceme predstaviť ďalších umelcov. Za výtvarníkov napríklad Ľuba Michalka, Janu Zaujecovú, Ivu Štrbovú-Jarošovú, Andreja Boteka, Zuzanu Augustínovú-Botekovú, Jozefa Vydrnáka, Beátu Krasňanskú, kapucína br. Roba Žilku, Pavla Reháka, Mariu Jesus Machek Rivero, Martina Šafárika.

Za literatúru by som rád spomenul Mira Mališa, Michala Chudu, Rastislava Puchalu. Rovnako aj filmových režisérov a ľudí pôsobiacich v médiách i divadle ako Slava Zrebného či Mareka Polačka, Martina Timka, Štefana Chrappu, hudobníkov kapucína Felixa Jána Tkáča, Petra Janků, Skyvu – Zuzku Eperješiovú, Simu Magušinovú a mnohých ďalších. 

Rok kresťanskej kultúryPodnet na zviditeľnenie kresťanského umenia prišiel pred rokmi od českého kardinála

Pavol Hudák

Na galavečer môže prísť ktokoľvek?

Áno. Boli by sme radi, ak by prišlo na sobotný galavečer o 18.00 h čo najviac divákov. Košický Dom umenia má štedrú kapacitu. Budeme radi, ak milovníci umenia prídu na pekný koncert a program. Kvôli organizácii je potrebné sa vopred registrovať na tomto webe. Galavečer bude v priamom prenose vysielať STVR.

Čo sú podľa vás najväčšie výzvy pre kresťanskú kultúru na Slovensku?

Dôležitá je podpora. Bez financií sa kvalitná kultúra robiť nedá. Potrebná je aj mediálna podpora. V tom by sme si mohli vzájomne pomôcť a kvalitných ľudí viac zviditeľniť a dať im priestor.

Potom tu je otázka, či je dnes vôbec potreba živej kultúry. Cítime potrebu žiť duchovne v sekulárnom svete? Máme chuť siahnuť po niečom hlbokom alebo nám stačí lacná fast-produkcia?

Rozhovor vznikol s podporou Roka kresťanskej kultúry 2023.