Konkláve Ak má byť prijatie pochybností liekom na bigotnosť, potom to platí aj na tvorcov tohto filmu

Hollywoodskych tvorcov počnúc filmami Beckett a Muž do každého počasia až po Západné krídlo vždy fascinovalo prelínanie náboženstva a politiky. Niet sa čo čudovať. Náboženstvo a politika sú najväčšími hýbateľmi vernosti medzi svojimi nasledovníkmi, a preto majú obrovskú moc. Tam, kde je moc, je aj konflikt a veľké príbehy spočívajú na konfliktoch.

Práve toto priviedlo Edwarda Bergera (režiséra oscarového filmu Na západe nič nové z roku 2022) k nakrúteniu trileru Konkláve, filmu odohrávajúceho sa počas voľby nového pápeža. (Technicky vzaté, ide o pomenovanie akéhokoľvek súkromného stretnutia, no tradične sa spája s procesom voľby nového pápeža izolovaním kardinálov, kým nebude pápež zvolený.)

Kardináli a pápež majú vďaka vplyvu cirkvi úžasnú moc, čo znamená, že politika sa v cirkvi môže rýchlo zmeniť na hru, v ktorej sa súperí o autoritu – pre seba alebo pre niekoho, kto je toho podľa vás hoden. Ako Berger uviedol pre Deadline:

Je to univerzálny príbeh. Mohlo by ísť o riadiacu miestnosť alebo o politiku, alebo o to, ako sa dostať do futbalového tímu a bojovať v ňom o svoju pozíciu. Mohol by to byť rovnaký príbeh. Preto si myslím, že je to koniec koncov univerzálny príbeh boja o moc. To je to, čo ma k nemu pritiahlo. Spolu s tým, ako Ralph prechádzal vnútornými pochybnosťami, čo sa mi skutočne páčilo.

Netreba ani hovoriť, že takéto témy sú v súčasnosti v Amerike veľmi aktuálne. Nie je žiadnym tajomstvom, že máme voľby, ktoré výrazne rozdeľujú ľudí a pri ktorých majú náboženská identita a presvedčenie ľudí ústrednú úlohu. Väčšina z nás pozná oddaných veriacich na oboch stranách politického rozdelenia a sleduje, ako sa vzájomne odsudzujú za to, že sa nepridali na ich stranu.

Prepájať vieru s chaotickým svetom politiky je vždy ťažké. Ľahko je cítiť sa svätým, keď je vaša viera abstraktná. No politika má spôsob, ako dokáže veci zašpiniť a skomplikovať. Kedy by ste sa mali postaviť za svoje zásady, ak ich cena klesá? Kedy je kompromis dobrou voľbou?

Film ako Konkláve by mohol veľmi pomôcť, ak by ponúkal pohľad na to, ako sa riadiť vierou v hrubosti a špine života.

Nanešťastie aj keď je tento film zručne urobený, jeho politická úzkoprsosť podkopáva základné témy pochybnosti a pokory, ktoré chce vyzdvihnúť.

Trailer filmu Konkláve

Remeselne veľmi pôsobivé dielo

Film Konkláve sleduje kardinála Lawrencea (Ralph Fiennes), ktorý po tom, čo súčasný pápež náhle zomiera, dostáva za úlohu viesť konkláve, teda voľbu nového pápeža. Lawrence, plný vlastných pochybností o viere, sa snaží splniť svoju úlohu uprostred ideologických extrémistov dúfajúcich, že si zabezpečia moc. Avšak už počas prvého dňa konkláve začína rozpletať sériu škandálov a konšpirácií, pri ktorých hrozí, že poškodia cirkev zvnútra.

Film je vizuálne úchvatný a herecké obsadenie vynikajúce. Berger a jeho kameraman Stéphane Fontaine využívajú nádhernú katolícku architektúru a odevy s úžasným efektom rámujúc ich nápadnými farbami a tvarmi v záberoch, ktoré často vyzerajú ako maľby alebo – keď vykonávajú obrady – ako slávnostný balet.

Film je vizuálne úchvatný a herecké obsadenie vynikajúce. Má v sebe hravú vážnosť a vierohodnosť, či už postavy stoicky skrývajú svoje skutočné myšlienky, alebo odhaľujú svoje zložité vnútorné životy.

Výborné herecké obsadenie má v sebe hravú vážnosť a vierohodnosť, či už postavy stoicky skrývajú svoje skutočné myšlienky, alebo odhaľujú svoje zložité vnútorné životy. Ralph Fiennes, John Lithgow a Stanley Tucci sú bravúrni vo viacerých vrstvách, čo aj od nich očakávame. Avšak aj Isabella Rossellini (ako sestra Agáta) a Sergio Castellitto (ako kardinál Tedesco) excelujú vďaka ľudskosti a príťažlivosti, ktoré do svojich úloh prinášajú: ona ako navonok submisívna mníška maskujúca hlboké hrdinstvo a on ako charizmatický, no nebezpečný konzervatívny kardinál.

Film sa úspešne pohybuje medzi tým, čo je posvätné, aj tým, čo je svetské a čo vždy existuje v živote zasvätenom cirkvi. Keď hovorím ako dieťa kazateľa, ktoré vyrastalo v cirkvi, jednou z najťažších vecí, ktoré sa majú pri tejto skúsenosti zachytiť, je napätie medzi svätým a bežným životom. Kríž, ktorý vidíte v cirkvi, vám pripadá bežný, pretože ho vidíte každý deň, a predsa sa každú nedeľu zúčastňujete na obradoch, ktoré vám pripomínajú jeho zmysel.

Konkláve túto rovnováhu zachováva. Každé slávenie liturgie a obradov má svoju váhu a dramatickosť, od modlitieb až po spôsob, akým sa odovzdávajú hlasovacie lístky pri voľbe nového pápeža. Všetky starodávne zvyky sú zdôraznené vážnymi zvukovými efektmi, pomalými zábermi a krásnym pozadím, aby sa zdôraznil ich slávnostný význam.

A predsa je v nich zakotvená aj určitá ležérnosť. Títo kardináli sú obyčajní ľudia, ktorí žijú svoje obyčajné životy. Stretávajú sa a fajčia spolu. Klebetia o svojich spolupracovníkoch a vtipkujú. („Povedal by som, že toto je celkom slušná vízia pekla.“ „Nerúhaj sa, Ralph, peklo príde zajtra, keď privedieme kardinálov.“) Len veľmi málo filmov, či už vyrobených v Hollywoode, alebo tvorcami náboženských filmov, vystihlo toto napätie tak dobre.

Pôsobivá je aj schopnosť filmu pohybovať sa na pomedzí rutiny a napätia. V trileroch sa postavy často nachádzajú v čoraz väčších a väčších bizarnostiach, aby neustále zvyšovali napätie. Konkláve však do úplne nepravdepodobných situácií nikdy príliš nezachádza.

Škandály a vnútorné boje, ktoré Lawrence pri svojom vyšetrovaní odhaľuje, od finančnej korupcie až po sexuálne hriechy, sú okamžite uveriteľné a kroky, ktoré podniká na ich zastavenie, len zriedka nedôveryhodné. (V jednom prípade však flagrantne porušuje pravidlá a venuje sa pomerne melodramatickému odhaleniu jedného z kardinálov, čím túto hranicu trochu prekračuje.)

Kardinála Lawrencea by mohli považovať za hrdinu (aspoň na povrchu) tí, ktorí chcú stáť za tým, čo je v politicky napätom čase správne. Je mužom zaväzujúcim sa uplatňovať svoju vieru v práci, aj keď mu nie je vždy jasné, čo to znamená. Zároveň je obklopený mužmi presvedčenými, že oni sú spásou cirkvi, a preto sa cítia oprávnení robiť čokoľvek, aby sa chopili moci.

Film, najlepšie, ako sa dá, zobrazuje, aké ťažké je postaviť sa za správnu vec – bez toho, aby sme sa dali ovládnuť alebo prevalcovať tými, ktorí majú väčšie sebavedomie, ale menej zásad.

Vatikánska sedmaKonkláve v kinách – ísť či neísť? Boj o moc v Sixtínskej kaplnke vítajú pochvalné recenzie aj kritika od známeho biskupa

Imrich Gazda

Pochybnosti len k jednej strane

Dráme a posolstvu filmu Konkláve však škodí jeho plytkosť, a pokiaľ ide o náboženské pochybnosti, niekedy až komické pokrytectvo.

Pochybnosti hrajú vo filme veľkú úlohu a pre režiséra boli veľmi významné:

Téma pochybností sa mi páči. Rezonuje s mnohými ľuďmi, pretože ich máme všetci. Každý máme svoju vlastnú cestu a táto spája moju vieru a vieru vo filmy ako silu, ktorá prináša zmenu a inšpiráciu. Pochybnosti sa vkrádajú neustále. Okrem talianskeho kardinála Tedesca. Pointa je, že nikto nevie, čo je správne, a treba sa preto riadiť svojou intuíciou. Nie je to iné ani vtedy, keď nakrúcate film a musíte si vybrať, čo sa stane ďalej. To je vaša práca. A neviete, či ste si vybrali správne.

Lawrence je mužom, ktorého určujú jeho pochybnosti. Je nám ukázané, že hlboko bojuje so svojou vierou a že práve to z neho robí muža vhodného na vedenie konkláve – keďže neupadá do extrémizmu. Pri otvorení konkláve prednáša vášnivý prejav, v ktorom povzbudzuje jeho členov k pochybnostiam a dokonca tvrdí, že pochybnosti zažil na kríži aj sám Kristus.

A predsa sa pri narábaní s pochybnosťami nikdy nezachádza pod povrch (ide len o rétorické kladenie otázok) ani sa s nimi nepracuje konzistentne.

O povahe Lawrenceových pochybností sa okrem letmých poznámok nikdy nedozvieme viac. Aké pochybnosti má o Bohu? A prečo? Jeho pochybnosti sa nikdy nestávajú prostriedkom na hlbšie preskúmanie jeho charakteru alebo otázok, ktoré tieto pochybnosti vyvolávajú. Pochybnosť je pre neho a o ňom jednoducho faktom – a zrejme nevyhnutnou cnosťou, ako sa vyhnúť „extrémizmu“.

Aj keď film potvrdzuje hodnotu pochybností, pokiaľ ide o vieru, v prípade politiky ich úplne odmieta. Ani na okamih nepochybuje o tom, že „liberálni“ katolíci sú tí dobrí a konzervatívni katolíci by uvrhli cirkev späť do „doby kamennej“.

Okrem toho, aj keď film potvrdzuje hodnotu pochybností, pokiaľ ide o vieru, v prípade politiky ich úplne odmieta. Film ani na okamih nepochybuje o tom, že „liberálni“ katolíci, ktorí chcú voľnejšie pravidlá týkajúce sa úloh žien a homosexuality, sú tí dobrí a konzervatívni katolíci, ak by dostali šancu, by uvrhli cirkev späť do „doby kamennej“.

Keď kardinál Tedesco obhajuje návrat k tradičnejšej katolíckej omši – aby ich jazyk nerozdeľoval, ale spájal –, film to zobrazuje ako prejav darebáctva. Keď Tedesco varuje pred problémami s nekontrolovaným moslimským prisťahovalectvom (po teroristickom útoku), je rýchlo odstavený.

Keď sa uvažuje o kandidatúre kardinála Adeyemiho na pápeža, všetky hlavné postavy filmu ho rýchlo odmietnu pre jeho konzervatívne názory na homosexualitu. Všetky zmienky o výlučne mužskej povahe kňazstva sa berú s úškrnom alebo opovrhnutím.

Film vykresľuje liberálnych katolíkov ako zlých len vtedy, keď porušujú svoje pravidlá (napríklad sa zúčastňujú na podplácaní), ale konzervatívni katolíci sú konzistentne zobrazovaní ako zlí, keď si stoja za tými svojimi.

Tým sa z príbehu vytráca veľká časť drámy. Keďže film nikdy nepredstavuje ako sympatických tých, ktorí bojujú za zachovanie starých zvykov, teda „konzervatívnu“ stranu, nikdy nevidíme, ako Lawrence bojuje so správnosťou svojho postoja. Ironicky povedané, nikdy nepochybuje o sebe.

Podobne aj Lawrence má byť v nevýhode, pretože nie je dostatočne ideologicky čistý na to, aby bol ochotný porušovať pravidlá tak, aby mohla vyhrať jeho „strana“. A predsa, keďže tvorcovia filmu odmietajú dať legitimitu iným názorom, veľmi rýchlo poruší všetky pravidlá, aby zastavil „darebákov“, čo znamená, že „pravidlá“ strácajú schopnosť udržať nás v napätí.

Film KonkláveDo kín príde triler o voľbe pápeža. Čo od neho čakať?

Pavol Rábara

Nadradenosť a pokora

To je smutné, pretože sám režisér Berger nie je veriaci. (Hovorí, že svojim deťom chce odovzdať katolicizmus, ale len preto, aby zachoval kultúrne dedičstvo.) Je zanieteným liberálom. To znamená, že jeho posolstvo o hodnote pochybností sa nevzťahuje na neho samého, ale len na jeho nepriateľov. „Pochybnosti sú pre teba, ale nie pre mňa.“ Pochybnosť nie je úprimná hodnota, ale zbraň, ktorá sa má použiť na oslabenie protivníkov.

Aj keď je to smutné, neprekvapuje to. Hoci sa teologicky liberálne cirkvi prezentujú ako otvorené a ekumenické, v skutočnosti sú rovnako kultúrne nadradené a totalitné ako tie najhoršie náboženské pravice. Pastor John Tyson spomenul, že v Spojenej metodistickej cirkvi sledoval diskusiu o otázkach LGBTQ, ktorá prebiehala medzi západnými a africkými biskupmi:

Spomínam si, ako som počúval rozsiahlu diskusiu v Spojenej metodistickej cirkvi, kde sa hovorilo o otázkach LGBTQ, boli tam bieli liberálni západniari verzus zopár afrických biskupov. A bieli liberálni západniari hovorili: „Vy, zaostalí biskupi, keby ste mysleli ako my a chápali veci ako my, svet by bol lepší.“ Nikdy nezabudnem na výrok jedného z afrických biskupov: „Najprv ste prišli a kolonizovali náš národ. Teraz chcete prísť a kolonizovať našu teológiu.“

A práve túto plazivú kultúrnu nadradenosť môžete vidieť vo filme. Keď Lawrence prestane hovoriť po latinsky, začne rozprávať v angličtine „od srdca“. Môže tak urobiť pred medzinárodným publikom zloženým z prelátov a očakávať, že mu budú rozumieť, pretože Západ má kultúrnu prevahu. Na pozadí jeho falošnej pokory je určité oprávnenie.

Dr. George Yancey vo svojej knihe One Faith No More (jej súhrn je možné nájsť v jeho článku v Gospel Coalition) poznamenal, že teologicky liberálne cirkvi sú viac oddané svojej politike než svojej viere – a určite viac ako ich konzervatívne náprotivky.

Na to, aby sme pochybnosti prijali, musia sa týkať nášho vlastného presvedčenia, nie iba presvedčenia iných. Ak tak neurobíme, potom ich hodnote vôbec neveríme. A tými extrémistami, ktorých sa bojíme, sme my sami.

Ako Yancey poznamenáva, je väčšia pravdepodobnosť, že si vyberú priateľov na základe spoločných politických názorov ako spoločnej viery, než to robia evanjelikálni kresťania. (Yancey to spojil s progresívnym kresťanským kresleným vtipom, v ktorom sa hovorí: „Rozdiel medzi mnou a tebou je v tom, že ty používaš Písmo, aby si stanovil, čo je láska, a ja používam lásku, aby som stanovil, čo je Písmo.“). Aj sociológ Ryan Burge poznamenáva, že najviac politické náboženské denominácie sú tie teologicky liberálne.

Ešte raz, nie som zaťažený na teologických liberálov. Nedávno som písal o tom, že franšíza God’s Not Dead (Boh nie je mŕtvy) má rovnako arogantné vnímanie svojich náboženskopravicových politických názorov a že v niektorých častiach novej knihy Megan Bashamovej Shepherds for Sale (Pastieri na predaj) sa podporuje postoj, že každý, kto nesúhlasí s náboženskou pravicou, musí byť „hlupák“ alebo „klamár“. 

No čo platí pre jednu stranu, platí aj pre druhú. Konkláve nie je dielom náboženskej pravice. Ak chcú progresívci budovať mýtus, že oni sú tí, ktorí tolerantne vyjadrujú vieru, musia sa zmieriť s tým, že tento mýtus bude zničený.

Je dobré zdôrazniť hodnotu pochybností, ak sa má zvýšiť naša pokora. Nikto nemá dokonalé poznanie. Je dobré rozprávať príbehy, ktoré nám ukazujú, ako pochybnosti prijať a zároveň si stáť za svojím presvedčením.

No na to, aby sme pochybnosti prijali, musia sa týkať nášho vlastného presvedčenia, nie iba presvedčenia iných. Ak tak neurobíme, potom hodnote pochybností vôbec neveríme. A tými extrémistami, ktorých sa bojíme, sme my sami.

Pôvodný text: Conclave’s Art Is Great, but Its Doubt Is Dubious. Uverejnené v spolupráci s Acton Institute, preložila Daniela Richards.