Brat Filip Fico hrá tvrďasa a tento národ mu to stále verí. Znepokojuje ma tá prostoduchosť

Prečítajte si úryvok z knihy Brat Filip: Mám všetko, aj keď nič nemám. Knižnú novinku z vydavateľstva Postoj Media si môžete objednať tu.

Je Fiľakovo miestom, kde stretávaš najviac núdznych ľudí a ťažkých životných osudov?

Myslím, že áno. Aj v Trnave ich bolo dosť, zdržiavali sa okolo nášho kláštora, ale vo Fiľakove je to oveľa viac koncentrované. Najmä keď si to prerátam na počet obyvateľov. Úplná periféria. Z františkánskych kláštorov, ktoré máme, je toto najchudobnejšie miesto.

Takže najťažšie územie pre slovenského františkána?

To ste ma teraz asi celkom dosť pochválili. (Úsmev.) Sami to počas nášho rozhovoru vidíte. Chcem sa vám úprimne venovať, no každú chvíľu mi niekto zvoní pri dverách alebo volá na mobil. Teraz som pribehol spred brány, kde ma uzimená Rómka s plačom prosila o lieky. Ona na mňa po maďarsky, ja na ňu po slovensky…

Keď si ešte študoval v Bratislave, založil si pre ľudí bez domova klub Hľa, človek. Ako to celé vlastne vzniklo?

Úplný začiatok sa rodil ešte v roku 2004 v Žakovciach počas mojej pastoračnej praxe. Stretli sme sa tam s Ninou Beňovou, ktorá sa vtedy angažovala v Nota bene a rozmýšľala o nejakej forme pomoci pre chudobných v Bratislave. Počas svojho niekoľkodňového medzipristátia v Žakovciach mi ponúkla víziu diskusného klubu pre bezdomovcov s názvom Hľa, človek. Keď som ju počúval, vravel som si, že takéto šľachetné veci by rehoľník nemal odmietnuť, ale zapojiť sa do nich. 

Po svojom návrate do Bratislavy som sa opýtal vtedajšieho gvardiána, či by sme sa mohli stretávať s ľuďmi bez domova v spodnej miestnosti kláštora, ktorá má samostatný vchod. On to láskavo dovolil. 

Najprv som si myslel, že budem pomáhať chystať pre tých ľudí na stretnutiach občerstvenie, ibaže zakrátko sa ukázalo, že aj Nina, aj rehoľná sestra Martina majú záujem, aby som s nimi viedol dialóg. Tak som postupne a nevedno ako začal moderovať diskusiu s prichádzajúcimi bezdomovcami.

Časom to všetko začalo narastať a prvotná miestnosť v kláštore nám už nestačila, takže sme sa premiestnili do veľkého refektára na prízemí. Hocikedy sa nám tam objavili neohlásene návštevy, ktoré chceli vedieť, čo a ako robíme. Ako jeden z prvých nás prišiel navštíviť profesor Vlado Krčméry, ktorého na klub dotiahli samotní bezdomovci, lebo ma vraj s ním chceli zoznámiť. Bolo to milé. Neskôr nám Vladko pomohol aj s novými priestormi v rámci Bratislavy.

Koľko ľudí prichádzalo na tieto stretnutia?

V čase najväčšej slávy sa v refektári schádzali asi osemdesiati. Medzi nimi boli aj ľudia závislí od alkoholu, drog či gambleri. Vtedy som začal vnímať, že je v nich zvláštny pretlak dobrotivosti a citlivosti. Keďže však s týmito vlastnosťami nevedeli celkom narábať, otupovali ich rôznymi závislosťami. Tak či tak, nedokázali v sebe skryť kreativitu, ktorá tú ich dobrotivosť sprevádzala.

O čom ste sa bavili?

O všetkom možnom. Týždeň čo týždeň som sa snažil vybrať novú tému, ktorá by hádam mohla zaujať ich ubolenú 
dušu. Jednou z prvých tém boli rodinné a medziľudské vzťahy. Ďalšou význam a nutnosť pravdy v každodennom živote. 

Ale mali sme aj tému Čučo ťa zabije! Kto by nevedel, tak čučo je najlacnejšie možné víno v plastovej fľaši, ktoré však hrozno nikdy nevidelo. Na to stretko som osobne doniesol plnú fľašu čuča. Najprv som im prečítal zloženie výrobku, hneď potom som si z neho odpil a s tragikomickým výrazom som vykríkol: „Fúúúúúúúúj!“ Všetci sa rozrehotali. Bola to taká vstupná platforma, úvodné slovo, aby sa diskusia mohla začať, a vždy sa aj začala na plné obrátky.

Každý, kto sa prihlásil, dostal slovo a hovoril. Hocikedy sa tam strhla nie malá hádka, ak použijem slovný zvrat zo Skutkov apoštolov. Niekedy sa tam medzi sebou ľudia, ktorí mali vypité, chytali aj do bitky. Práve na takýchto situáciách som sa ja, chrústik z dediny, mohol vytrénovať v láskavej tvrdosti. Obrátil som sa k nim a zrúkol: „Držte huby, chrapúni! Okamžite si sadnite, lebo vás precedím cez tieto zatvorené dvere.“

Vždy poslúchli – nielen preto, že som mal na sebe habit, ale asi najmä preto, že som konal rázne a neukázal strach. Ale aj všeličo prívetivé som mal v talóne pre nich pripravené. Po diskusii nasledovalo občerstvenie a potom sa riešili praktické veci – oblečenie, topánky, lieky či stratené občianske preukazy. 

Na záver sme s dobrovoľníkmi Savom umývali stoly, stoličky, podlahu, ale aj vstupnú chodbu a toalety. Bola to súčasť dohody o našom využívaní veľkého refektára. Dodnes si s veľkou láskou na tých dobrovoľníkov spomínam. Boli to anjeli bez krídel.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Neskôr ste sa v dôsledku rôznych okolností ocitli v lese na brehu Dunaja.

To, čo ma v tejto ťaživej situácii najviac hrialo, bola stála účasť bezdomovcov aj na tomto novom mieste. Navzdory tomu, že sme im už nevedeli ani zďaleka zabezpečiť také občerstvenie ako v kláštore. Znamenalo to, že im naozaj primárne nešlo o jedlo, ale o duchaplné slovo, o spoločenstvo.

Keď si spomeniem na šedivú babku, ako s francúzskou barlou prekonáva ťažký terén na cestičke pomedzi popadané stromy len preto, aby sa mohla porozprávať, vtedy som pochopil, koľko pre nich tie stretnutia znamenajú.

Pritom partia, ktorá sa tam stretala, to boli nespojiteľní ľudia. Na jednej strane potetovaní hrdlorezi a pri nich táto krehká babka či mladá divožienka, ktorá ušla z domu a zarábala si… No asi viete ako. Spackané životy rôznych druhov. A všetci sme sa dokázali spolu stretať, zhovárať sa a pomáhať si. Súčasťou týchto stretnutí bola vždy aj modlitba a krátka katechéza. 

Vždy sa snažíš materiálnu pomoc prepájať s nejakou duchovnou aktivitou?

Áno, inak to pre mňa nemá ten správny zmysel a mohol by som charitu pre tých ľudí nechať iba na nejakú formálnu pomoc od štátu. Duchovný rozmer pri sociálnej práci je mimoriadne dôležitý, lebo človek nie je len telo. Práve preto, že má nesmrteľnú dušu, nebudú mu celý život stačiť iba chlieb a hry. V tomto ohľade som pri bezďákoch vždy prežíval nádej a vnímal aj malé zázraky, ktoré sa občas diali.

Zázraky?

Presne tak. Potrebovali sme napríklad asi desaťtisíc korún, aby sme mohli rozbehnúť istý projekt s bezdomovcami. V tom čase to bola pekná kôpka peňazí. Vypracovali sme projekt, ktorý sme chceli predložiť jednej františkánskej nadácii vo Viedni, ktorá podporuje sociálne projekty po celej Európe. 

Ibaže keď som prišiel za vtedajším provinciálom s prosbou o odporúčanie, povedal, že mi ho nedá. Dôvod? Mal obavu, či nám potom z Viedne budú ochotní odklepnúť aj iné projekty, ktoré sme mali napríklad s mládežou. Následne pridal aj druhý dôvod svojho neodporúčania: „Lebo nemám rád bezdomovcov a nechcem, aby sem chodili.“ 

Bol som sklamaný, ale rovnako aj vďačný za jeho úprimnú priamosť. Aspoň som presne vedel, na čom som.

Prešli asi dve hodiny a počas umývania riadu som dostal telefonát z magistrátu hlavného mesta. Vraj som bol nominovaný na cenu primátora za prácu s bezdomovcami. O niekoľko dní nato som prišiel na odovzdávanie ocenení do Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca. V sále preplnenej hosťami ma posadili do predného radu vedľa akéhosi nemecky hovoriaceho chlapíka. 

Keďže Marián Varga už začínal hrať nejakú svoju klavírnu baladu, tak som mu iba stihol podať ruku a povedať: „Herzlich willkommen in Bratislava.“ Pri preberaní ocenenia z rúk primátora som ako každý z laureátov mal priestor povedať krátke poďakovanie. Pri mikrofóne som poznamenal niečo v zmysle, že za túto cenu vďačím ľuďom bez domova. Lebo práve oni sú tí, čo ma sem dostali. A že mi je hocikedy ťažko, keď vnímam, ako som Bohom milovaný, a zároveň sa stretávam s ľuďmi, ktorí majú pocit, akoby ich Boh opustil.

Na záver poďakovania som odcitoval pasáž z denníka hlavnej hrdinky Bergmanovho filmu Jesenná sonáta, ktorý ma v tých časoch oslovil: „Človek je tu preto, aby sa naučil žiť. Ja na tom pracujem každý deň, ale najhoršie je, že neviem, kto som. Lenže keby ma niekto dokázal milovať takú, aká som, možno vtedy by som dokázala analyzovať svoje vlastné ja.“

Keď som sa vrátil na miesto, Nemec mi poďakoval, že ho moja reč aj služba, ktorú videl na plátne v dokrútke, veľmi oslovili. Jeho tlmočníčka mi zanedlho prezradila, že je to pán Günter Geyer, predseda predstavenstva poisťovne Kooperativa z Viedne, ktorý bol v ten večer takisto ocenený za prínos pre mesto.

A teraz asi príde prekvapivé vyvrcholenie…

O niekoľko dní som mal telefonát z jeho kancelárie, pozval ma na návštevu bratislavského riaditeľstva Kooperativy. Poslal po mňa služobné BMW aj so šoférom. Zobral som so sebou aj dobrovoľníčku Alicku, ktorá v tom čase pracovala v Henkeli, a teda nemčinu ovládala skvele.

Počas návštevy mi Günter daroval špeciálnu plastiku Božského Srdca Ježišovho, ktorú som potom podaroval maminke. Rovnako mi však venoval šek na prácu s bezdomovcami – desaťtisíc korún. Bola to presne suma, ktorú sme potrebovali na náš projekt. Pre mňa to bol zázrak.

Vďaka práci s bezdomovcami som bol zapojený aj do rôznych ďalších aktivít v hlavnom meste. Stretával som sa s ľuďmi z mnohých organizácií, chodil rokovať na Mestský úrad Staré Mesto, na magistrát aj na ministerstvo. Práve tu som vnímal rozdiel, kto je za sociálnu prácu platený a kto je dobrovoľník z presvedčenia. 

Náš klub Hľa, človek si v čase veľkých mrazov všimli aj viaceré televízie, ktoré ma potom pozývali do diskusií nielen na tému bezdomovectva. Bol som jednoducho takmer denne účastný malých zázrakov.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Jedna praktická otázka. Ľudia často rozmýšľajú nad tým, ako najlepšie pomôcť bezdomovcom, a majú dilemu, či radšej dať pár eur žobrákovi na ulici alebo ich poslať charitatívnej organizácii. Čo je efektívnejšie?

Ale ako vy viete otázkou pekne predznačiť odpoveď. (Úsmev.) Isté však je, že možností praktickej pomoci sa nám ponúka vždy viacero. Za seba môžem povedať, že sa mi ľahšie dýcha, keď mám nejakú finančnú prikrývku, vďaka ktorej dopredu viem, koľkým ľuďom a ako reálne môžem pomôcť.

Napríklad dnes ráno mi dal jeden dobrodinec päťdesiat eur. Tak som vzal spomenutú tehotnú Rómku do obchodu a nakúpil jej potrebné veci do nemocnice. Ibaže to je pomoc ad hoc. Dokáže ma však mimoriadne povzbudiť, keď sem do Fiľakova zavíta akákoľvek návšteva s otvorenými očami a srdcom. Takí ľudia, keď tu počas dvoch dní nahliadnu do reality, sa pri odchode sami od seba rozhodnú zriadiť si trvalý príkaz na náš účet. Za túto ich vnímavosť im vrúcne ďakujem.

Radšej teda dať peniaze tým, ktorí sa chudobným venujú, ako samotným núdznym, ktorí by ich nemuseli využiť tým najsprávnejším spôsobom?

V podstate áno. Pozrite, v zásade si myslím, že hotové financie by sa mali chudobným alebo bezdomovcom dávať výlučne ako odmena za prácu. Teraz vravím o ľuďoch, ktorí sú schopní pracovať. A vravím to ja, ktorý mám peniaze na charitu od dobrodincov zadarmo. Teda nemusel som si ich osobne odpracovať.

Ešte raz však opakujem, že podľa môjho názoru peniaze ako symbol osobnej slobody patria iba tomu jedincovi, ktorý je ochotný a schopný zaangažovať sa celou svojou bytosťou do sebarozvoja a pohnúť pritom rozumom a kostrou. Napríklad pre závislého človeka sú peniaze to, čo potrebuje najmenej.

Ale aj keď nie je človek závislý a systematicky dostáva financie zadarmo, zdegeneruje a stratí sociálne zručnosti a návyk pracovať. Peniaze potom takéhoto človeka držia na ulici ako bezdomovca. Myslím si totiž, že ak by od okoloidúcich ten človek denne dostával rožok a jablko, rožok a jablko, rožok a jablko, tak tento monotónny pokrm by ho viac namotivoval niečo zásadné zmeniť.

Keď však od ľudí dostáva peniaze a stravné lístky, za ktoré si potom v Lidli sám vyberie, čo by si dnes dal, vrátane čuča, nie je to v poriadku. Myslím, že každý, kto vhodí do klobúka peniaze pre chudobného, dúfa, že jeho pomoc bude skutočnou pomocou. Chce mať nádej, že tie prachy nehádže do dajakej vesmírnej čiernej diery.

Priznajme si však, že vhodiť pár drobných žobrákovi je pre nás vždy ľahšie ako sa mu pekne prihovoriť. Lenže práve úprimné dobré slovo je pre človeka extrémne vylúčeného na ulici vždy objektívnou pomocou.

Máš zo svojej skúsenosti pocit, že ľudia sú ochotní druhým pomáhať?

Jednoznačne. Dokonca vidím, ako mnohí z nich túžia, aby som im na to pravidelne dal príležitosť. Viete, u nás doma sme dlhé roky žili iba z otcovho platu, a teda veľmi skromne. Cítil som to najmä pri spolužiakoch.

Zahanbujúco som sa s nimi porovnával, keď mali desiatu oveľa bohatšiu ako ja, honosnejšie oblečenie, možnosti dovolenky a podobne. Veľa ráz som teda túžil po niečom, čo mali iní. 

A potom som vstúpil k františkánom, a tak sa dobrovoľne upísal sľubu chudoby. Lenže tým som si paradoxne zvýšil životnú úroveň. Nebolo to však mojím prvotným zámerom, ale jednoducho to bola skutočnosť, ktorá je v duchu evanjelia: „zriekni sa a budeš to mať“. 

A keď som začal systematicky pracovať s bezdomovcami a chudobnými, vyšvihol som sa do pozície akéhosi miestneho „magnáta“, ktorý má druhým ľuďom zabezpečovať základné veci. 

To oni ma vlastne učia chudobe, nie ja ich. Ja som vo svojej chudobe zabezpečený, mám jedlo aj strechu nad hlavou. Svoj sľub chudoby sa v duchu svätého Františka z Assisi usilujem žiť spôsobom, že nič nemám, nevlastním, no predsa mám všetko, čo potrebujem. Na ničom nelipnem, všetko chcem rozdať a nič nepotrebujem. Ale keď to rozdám, zasa mi to príde. 

Už dvadsať rokov som si napríklad nemusel kupovať žiadne nohavice ani sveter, dokonca ani trenky nie, lebo vždy mi tie veci podaruje nejaká dobrá duša. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď Ježiš v evanjeliu hovorí o blahoslavených chudobných v duchu, koho tým myslí? 

Ja v tom vidím ľudí, ktorí sú priamočiari a nič nekomplikujú. Ktorí vedia, že keď Boh je, tak nemôže nebyť. Ktorí vedia, že keď Boh je láska, tak aj oni majú milovať. Chudobní v duchu nie sú (s)prostoduchí ani naivní, ale sú to číri ľudia, ktorí nechcú zahmlievať pravdu a chodiť okľukami. Sú to ľudia, ktorí majú v duchovnom živote ťah na bránu. 

Je v nich jednoduchosť svätého Františka?

Áno, ale dajme bacha na zdeformovanú františkánsku jednoduchosť, ktorá býva vykresľovaná kvietkami, zvieratkami, vetvičkami a slniečkami. To sú naivné legendy, na ktorých neraz fičali aj niektorí mladí františkánski adepti. Tá sladkosť ich však čoskoro prestala napĺňať, rýchlo sa minula.

František bol muž činu, no najmä to bol muž bolesti, ktorý poznal slabosť. Kedy-tedy kontemploval o prírode, ale to, čo skutočne musel priniesť na oltár svätosti, bola predovšetkým jeho zmysluplná bolesť v čase, keď sa rozhodol objať Kristov kríž, ale aj v čase, keď sa rozhodol spolu s ním ho niesť.

Takže to nebol žiaden stredoveký hipisák?

Ale kdeže! Vôbec. To je úplne nesprávny obraz. Všimnite si, že aj z Ježiša niektorí robia hipisáka. Keď si pozriete muzikál Jesus Christ Superstar, tak áno, je to pekné, oslovujúce, ale nie je to skutočný Kristus. Je to nejaká podoba slobody, ktorú priniesol, ale deformuje to celkový obraz o ňom. Ja Krista z evanjelií načítavam inak.

Ako možno pestovať spomínanú chudobu v duchu? Lebo v náboženskej oblasti dnes môžeme vidieť obrovskú ponuku aktivít, pútí, hnutí, meditácií či iných foriem prežívania. Niektorí sa vrhajú na naháňanie duchovných zážitkov, majú pocit, že musia byť všade, lebo to ich duchovne zdokonaľuje. Nie je tu prepotrebná akási duchovná chudoba, ktorá neznamená rezignovať na bohatosť duchovného života, ale zamerať sa na to, čo je skutočne podstatné?

Vysvetlil by som to na príklade. Predstavte si trh dakde na bratislavskej Miletičke s množstvom tovarov. Ocitnú sa tam dvaja ľudia. Jeden hovorí: „Fúha, toľko parádnych vecí, škoda, že si ich nemôžem všetky kúpiť.“ Druhý sa na to pozerá a vraví: „Ach, toľko vecí, ktoré vôbec nepotrebujem k životu.“

Slobodný je práve ten druhý, lebo hľadá podstatu a vie, že hoci si môže dovoliť rôzne veci, v skutočnosti pre jeho život nie sú nijak užitočné. Presne tak je to aj v duchovnom živote. Môžem všetko, lebo som slobodný, ale viem, že nie všetko mi osoží. Tá vnútorná sloboda je pre mňa podstatou kresťanského života. Sloboda nie v tom, že si môžem zadovážiť, čo chcem, a robiť, čo chcem, ale že sa slobodne rozhodnem pre dobro a uskutočním ho.

Cirkev na to ponúka rôzne cesty. Niekto môže byť „chariťák“, iný „godzoňák“, iný zasa misionár alebo „ruženčiar“. Každému, čo mu je blízke. Lebo cirkev je complexio oppositorum, teda celok protiľahlostí. Zmestí sa do nej všetko, čo vedie k Bohu. Tých ciest je v podstate toľko, koľko je ľudských duší. 

Nemám výhrady voči rôznym prúdom v cirkvi. Mám skôr výhrady k nátlakovosti nositeľov niektorých prúdov, ktorí popierajú tých druhých a svoju cestu vyhlasujú za jedinú správnu. Viď v poslednom čase rôzne tradicionalistické trendy.

Na druhej strane čo je pre katolíka ten fundament, o ktorom nemôžeme povedať, že ho z tej „duchovnej Miletičky“ nepotrebujeme?

Fundamentom je vzťah. S Bohom a s ostatnými ľuďmi. Na tom je to celé postavené. Nikto nemôže existovať sám pre seba. Preto je aj cirkev spoločenstvo vzťahov. Podobá sa to púti do Santiaga de Compostela alebo po Svätojakubskej ceste na Slovensku. Chvíľu ideš osamote, lebo potrebuješ všeličo povedať Bohu, ale potom zasa kráčaš s niekým a z kvality vášho rozhovoru čerpá nielen tvoj spolupútnik, ale aj sám Boh, ktorý sa v ňom oslávi.

Ak to premietneme do sviatostného života, čo sú tie základy, ktoré nám pomáhajú, aby sme vzťahy s Bohom a inými
ľuďmi žili naplno a funkčne?

V dnešnej dobe považujem za kľúčové vedieť si nájsť čas. Lebo bez toho, aby sme investovali svoj čas, neprežije žiaden vzťah. To zastavenie sa v čase človeku realisticky nasvieti rebríček hodnôt, ktoré treba žiť. Nielen s blížnymi, ale aj s Bohom. Kto si ten čas na neho nenachádza, ostáva vo svojich vzťahoch vykorenený. 

Pokiaľ ide o budovanie tohto vertikálneho vzťahu, napadajú mi ešte zásady, ktoré nám kedysi vštepoval pán farár Kučera: Eucharistia, adorácia, sviatosť zmierenia, pôst a Božie slovo. Niekomu to môže znieť ako medžugorský odkaz, ale v Krškanoch sme sa ho snažili žiť skôr, než prvá noha Slováka vkročila na medžugorskú pôdu, ak to vôbec smiem takto hrdo poznamenať. Toto bude vždy duchovne moderné, vždy to bude na programe dňa, lebo je to rokmi overené.

Všetko ostatné, čo sa k tomu prilepí – stretká, chvály, púte –, je logický a výborný bonus navyše. Ale kresťanstvo bude len vonkajšou hrou na efekt, ak sa nepostaví na vnútorných fundamentoch. Skôr či neskôr na to prídeme. A začne sa zmena zdola. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V súvislosti s budúcnosťou cirkvi sa hovorí, že jej nositeľmi budú v najbližších desaťročiach najmä malé komunity, ktoré budú pevne zakotvené vo viere. Očakávaš to aj ty?

Myslím si, že to tak bude, vravel to už Benedikt XVI. ešte predtým, ako sa stal pápežom. Zároveň to bude šanca naplniť evanjeliovú výzvu prestať sa báť.

Odbočím trochu k politike. Posledné parlamentné voľby v roku 2023 ukázali, koľko kresťanov je ochotných a schopných po všetkom, čo bolo, voliť aj po štvrtýkrát Smer. Dôvod? Lebo sa báli Progresívneho Slovenska. Môj spolubrat José hovorieva: „Pokojne nech príde vláda PS. Práve vtedy sa ako kresťania vyprofilujeme.“ 

My to tu vždy chceme akosi umelo udržiavať v starých koľajach, kde sme neohrození a zároveň rozumieme nášmu životu. Ale sled udalostí vo svete ide svojou cestou a smeruje k nášmu prevalcovaniu. Nezabránime tomu. Alebo teda zabránime, ale inak ako hrubou silou. Lebo keby aj státisíce ľudí okolo mňa boli maximálni pohania s najviac oplzlými prejavmi, aké si len možno predstaviť, môj život verného kresťana má byť protiváhou voči tejto mase, pevným bodom v tejto lavíne opľutia hodnôt evanjelia.

Ja, samozrejme, nechcem, aby nás zvalcovali progresívci, no zároveň v tomto zmysle nemôžem povedať, že parlamentné voľby dopadli dobre. 

Akoby sme stále hľadali nejakého vodcu, ktorý by nás mal nejakým svojím pseudokonzervatívnym prístupom preniesť cez všetko progresívne a ochrániť. Ibaže keby sme sa na jeho život dívali v čase, keď to ten-ktorý vodca čaká najmenej, tak aká falošnosť by z neho na nás dýchla?! 

Keby sme toho-ktorého vodcu počúvali v čase, keď si myslí, že je čistý vzduch, uvideli by sme jeho morálne odtrhnutie z reťaze, zrejme až také, že aj progresívci by ostali šokovaní. Alebo mi povedzte: krádeže a klamstvá nie sú aj naďalej ťažkými hriechmi z Desatora?! 

Prosím, zachraňujme tu kresťanské hodnoty inak ako spoliehaním sa na kvázikonzervatívnych vodcov. Pokúsme sa náš časopriestor prežiariť svetlom svojej viery. A získajme tým aj ostatných, tých nezúčastnene stojacich na kraji chodníka. Smelo si prisadnime k rôznym ľuďom a úprimne počúvajme ich odpovede, keď sme im už raz položili otázku. Želal by som si, aby kresťanstvo na Slovensku zasvietilo práve takýmto spôsobom. 

Kresťanská politika u nás je do veľkej miery spätá s agendou proti potratom. Napriek tomu sme v tomto smere nezaznamenali žiadne výraznejšie úspechy. Konali nositelia tejto témy správnym spôsobom? 

Raz som bol svedkom diskusie, kde istý kňaz dal v rámci takzvaných kultúrnych vojen na jednu úroveň potraty s tým, že dvaja muži sa chcú prísť zosobášiť na obecný úrad. Ale to je totálny omyl. 

Potraty sú to najpriamejšie a najviac do očí bijúce zlo, ktoré sa tu deje. Zabíjať dieťa v lone matky?! To je ukrutná zvrátenosť! A ešte si popritom tlieskať, že právo slobodnej voľby bolo zachované a teraz vyhralo. Aký démon iracionálnosti zasiahol, že sa do kultúrnych vojen zarátali aj potraty?! Prepáčte, že mimovoľne zvyšujem hlas, ale nedokážem byť pri debate o tom vôbec pokojný. 

Zároveň viem, že táto téma je už príliš sprofanizovaná a pre mnohých otravná. Dôvodom je najmä to, že niektorí politici ju po minulé roky zneužívali na získavanie politických bodov a otvárali ju aj v čase, keď nebola šanca, aby prešla v parlamente. Takže aj poslanci, ktorí sa hrdili svojím silným kresťanstvom, legislatívne v tejto problematike vybavili nula celých nula nič. Vinou ich politikárčenia a ľudskej nemúdrosti alebo aspoň nepredvídateľnosti sa tak nepodarilo presadiť ani drobné úpravy, ktoré by mohli aspoň niekoľkým nenarodeným pomôcť prežiť. Lebo tu ide o život. Doslova.

Po voľbách v roku 2020 sa zdalo, že je tu nádej na očistu spoločnosti a prinavrátenie spravodlivosti. Kde sa to napokon celé pokazilo?

V prvom rade nastal súbeh množstva zlých okolností. Skôr ako nová vláda začala vládnuť, prišiel covid a členovia novej koalície prestali byť jednotní. Premiér komunikoval, tak ako komunikoval, a táto výbušná zmes stačila na to, aby sa to rad-radom začalo trieštiť.

Ale vyrušuje ma, že ani v čase najväčšieho eldoráda Mečiara či Fica nebúšili novinári do týchto politikov tak ako do Matoviča a jeho vlády. Hoci som ho nikdy nevolil, považujem to za nefér. Dlhé roky poukazoval na kauzy Smeru, nastavoval vlastný krk a napokon demokratickou cestou zvíťazil.

Pôsobil som vtedy v Trnave a pamätám si tú atmosféru nádeje po voľbách v roku 2020. S Igorom som si už predtým tykal. Bol som im požehnávať aj nový dom. Hocikedy sa s Pavlínkou objavil po omši u nás na káve. Pýtal sa ma napríklad na názor, koho vybrať za generálneho prokurátora zo spleti vtedajších kandidátov. Tak som mu vravel, že mu k tomu pošlem analytickú esemesku, v ktorej mu pri kandidátoch načrtnem všetky za aj proti. (Úsmev.) 

Ale vážne, dodnes som na tú esemesku hrdý, lebo keby sa bol Igor vtedy podľa nej zariadil, dnes by bola situácia v oblasti spravodlivosti na Slovensku iná. 

Škoda toho momentu, že sa to po voľbách dokázalo tak rýchlo pobabrať. Do veľkej miery si za to svojou hašterivou neústupčivosťou Igor mohol aj sám. Ale výrazne k tomu prispeli aj všetci tí, ktorí do neho kopali, lebo chceli vidieť na čele vlády niekoho iného.

V roku 2023 si Slováci opäť zvolili vládu Smeru, napriek tomu, že po všetkom, čo napáchal, sa pred pár rokmi zdalo, že sa k moci už nikdy nevráti. Čo to vypovedá o našej krajine? Rýchlo zabúdame?

Tu nejde o zábudlivosť. Skôr sa mi vidí, že slovenský národ je náchylný uveriť tým, ktorí robia prvoplánový dojem, a zožrať im to aj s navijakom.

Keď sa to Matovičovi začalo rozpadávať pod rukami, keď rozohral vojny na všetkých frontoch, vtedy si mnohí povedali: „Možno má ten Fico nejaké maslo na hlave, ale vládol inak, držal to v rukách, neboli takéto verejné koaličné konflikty…“ A potom mu to hodili v strašlivom sebaklame, že ide o jediného schopného politika na Slovensku.

Prečo len musí byť ľudská naivita príčinou toľkého zla vo svete?! Hra na dojem. V tom je Fico naozaj silný. Budí dojem tvrďasa, ktorý dokáže vyriešiť všetky problémy sveta, a tento národ má stále sklon tomu uveriť. 

Poniektorí vravia, že naše voľby rozhodlo sedliacke zmýšľanie. Dovolím si nesúhlasiť. Pre mňa sedliacke znamená múdre. Sedliak mal vždy zdravý rozum, poznal život, vedel si spočítať, koľko je dva a dva, a takisto dokázal prekuknúť lesť a faloš. No toto, čo vidím u mnohých ľudí pristupujúcich k voľbám, je neschopnosť nazrieť pod pokrievku. Znepokojivá prostoduchosť. Nie som z toho nadšený. Takto to teraz vidím, ale nemusíte so mnou súhlasiť.

Čo by mali kresťanskí politici robiť inak, aby dokázali osloviť širšiu skupinu voličov? Možno aj tých, ktorí v minulosti volili Smer či SNS?

Mali by o svojich témach hovoriť Ficovým jazykom. Jednoducho, úderne, živo. Tak, aby pri tom volič nezaspával.

Treba teda zmeniť najmä formu? 

Áno. Myslím, že obsahy sú zrejmé aj bohaté. Ťažko ich meniť. Kresťania však dnes môžu vniesť do politického priestoru toľko novej sviežosti. No treba hovoriť tak jasne, ako keď padne facka. Netreba byť len v defenzíve, ale zobrať opraty do vlastných rúk. Tém, ktorých sa dá chopiť, je mnoho. Len ich treba zdvihnúť zo zeme.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako našu politiku a spoločnosť ovplyvnila pandémia? 

V čase, keď vrcholila, objavili sa analýzy, že už nič nebude také ako predtým. Na druhej strane sa, paradoxne, veľa hovorilo o návrate do normálu. Ale čo je pre nás ten normál? Často mi pri tom napadala myšlienka na apoštolov, ktorí sa po ukrižovaní Ježiša Krista vrátili domov a mysleli si, že je po všetkom a musia sa vrátiť do normálu. Lenže aj keď to oni ešte v prvých chvíľach netušili, nič už nebolo také ako predtým.

Aj my, hoci nám pandémia dala riadne po papuli, keď to poviem takto natvrdo, sme chceli byť ako tí apoštoli. Vrátiť sa do starých zabehnutých koľají. Lenže to už nejde. Vidím to aj pri spovediach.

Čo konkrétne?

Napríklad pohodlnosť. Jedna pani, ktorej nič nebráni chodiť do kostola, mi hovorí, že radšej si v nedeľu pozrie omšu v televízii. Aj to je jedno z dedičstiev pandémie.

Ďalším je vystupňovanie polarizácie v spoločnosti, pretože ľudia počas toho ťažkého obdobia neraz hľadali odpovede na internete a preklikali sa ku kadejakým pochybným názorom a vysvetleniam. A začali tvrdo elektronicky bojovať zo svojich zákopov.

Obzvlášť ma však mrzí, že my kresťania sme ten čas nevyužili na hlbšiu sebareflexiu a pohľad za horizont. Skôr sme dali priestor svojej bojovnosti – proti zatváraniu kostolov, proti prijímaniu na ruku… Pritom niekedy som mal pocit, že najbojovnejší sú práve tí, ktorí prídu do chrámu akurát tak na Vianoce. Akoby bol prevládol pocit, že keď nám zoberú svätú omšu, my už nemáme možnosť nič iné robiť. A toto je výzva pre farnosti aj dnes: čo ešte okrem omše?

Lebo nielen počas pandémie sme mohli pocítiť, že svätá omša a sviatosti nie sú rutinná samozrejmosť, ktorú si môžeme denne nárokovať, ale sú ničím nezaslúženým darom. 

Pozrime sa na rehoľníčky v komunistických väzeniach. Kňazi mali aspoň akú-takú šancu tajne odslúžiť svätú omšu, ale ony nie. Napriek tomu ich viera žila ďalej a prehlbovala sa, lebo namiesto hnevu a frustrácie sa zamerali na podstatu.

Samozrejme, nespochybňujem dôležitosť svätej omše či spovede, táto možnosť bola objektívne a na istý čas obmedzená. No namiesto horekovania sme sa mali zamerať na prežívanie a prehlbovanie viery v našich rodinách. Nielen skrze modlitbu, ale aj spoločné čítanie hodnotných textov, o ktorých by sa bol následne viedol dialóg. Pozrite, láska je kreatívna. Keby sa v tých časoch boli zaviedli aspoň rodinné žolíkové majstráky. Veď aj vďaka nim by bol človek človeku mohol povedať: „S tebou ma baví svet!“

Namiesto toho sa to však podobalo Izaiášovmu proroctvu: „My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou.“ Stali sme sa tak ničiteľmi svojich možností a to rozhodne nemohlo byť Bohu milé.

Čo je to v nás, že stále potrebujeme s niekým zápasiť a niečo si dokazovať?

Neviem, zrejme nás od rajských čias definuje žiadostivosť tela a očí, ale aj pýcha života. Určite by každému z nás pomohlo, keby sme sa predtým, ako začneme druhému niečo vyčítať, pozreli do svojho vnútra. Hriešnymi nie sú len tí druhí, ale na prvom mieste som hriešnikom ja sám. Pri každej svätej omši vyznávame, že sme zhrešili myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. A nemá to byť len hra na nejakú kozmetickú pokoru.

Máme si skutočne uvedomiť, že sme rovnako hriešni ako tí politici, ktorých tak radi posudzujeme. Sme aj rovnako slabí ako tí pohania vonku, s ktorými tak krvopotne zápasíme. Pritom jediné, čo nás od nich odlišuje alebo má odlišovať, je, že si ako pokrstení v Krista svoje chyby priznávame, a preto sa pokorne skláňame k päte Ježišovho kríža. Iný rozdiel nevidím. 

Keď sa na druhých ľudí začneme dívať s týmto vedomím, nebudeme môcť nemať ich radi. Práve toto je ten univerzálny kľúč, na ktorý počúvajú všetci. Aj najväčší pohan rozumie dobrému slovu, podaniu ruky, pozretiu do očí…

Na prvé počutie nič zložité.

Nič zložité, no rovnako tak náročné. Veď koľko síl nás neraz stojí prísť a povedať prepáč, mýlil som sa, nemal som to povedať, nemal som tak konať… Práve na tomto fronte by sme mali vedieť zabojovať.