Galamba v plameňoch Mám nádej, že povstaneme z prachu a popola, vraví brat Filip

Známu Pustovňu svätého Antona Paduánskeho na Galambe neďaleko Fiľakova zachvátil v stredu večer požiar, ktorý spôsobil značné škody.

Pustovňu, do ktorej celoročne chodievajú desiatky ľudí za duchovným pokojom a oddychom, vybudoval františkán brat Filip s ďalšími pomocníkmi a v roku 2015 ju posvätil biskup Stanislav Stolárik.

Pravdepodobnou príčinou požiaru bol skrat podlahového kúrenia. Nikto sa pri požiari nezranil.

„Toto nie je koniec koncov. Môže to byť začiatok začiatkov,“ vraví so slzami v očiach františkánsky kňaz Filip Andrej Čierny. „Keď si uvedomím tú vlnu solidarity, tak verím, že vstaneme z prachu a popola a toto rumovisko môže zakvitnúť.“

Podporiť obnovu pustovne na Galambe môžete cez tento účet: IBAN SK44 1100 0000 0029 4446 5170 

Do poznámky, prosím, napíšte: Reštart Galamby

Prečítajte si časť z knihy rozhovorov s bratom Filipom Mám všetko, aj keď nič nemám, v ktorej hovorí o príbehu Galamby a o tom, prečo je toto miesto výnimočné:

...

Pôvodne na tom mieste uprostred galambských lúk stál iba detviansky kríž. Miestny veriaci Béla Fekete nás s Rafaelom stále presviedčal, aby sme tam niekedy odslúžili svätú omšu. Béla bol v prosbách neúnavný ako vdova z evanjelia. V pravidelných intervaloch s maďarským prízvukom opakoval: „Rafael, tak sľúb to už, povedz už, príď už, odslúž tam už tú omšu…“

Napokon sa tam svätá omša v roku 2005 naozaj slávila. Ja som sa však na nej už nezúčastnil, lebo som sa musel vrátiť do mesta mieru – do Bratislavy. Ale Béla s miestnym kamarátom Mirim aj s inými dobrovoľníkmi zabezpečili všetko potrebné. Slúžil ju páter Rafael s pátrom Jakubom a bol tam prítomný aj hosťujúci páter Cyril. Prišlo aj pomerne veľa veriacich. Bolo to pre nich povznášajúce – omša v lone prírody a po nej guláš na lúke. V ten deň sa položil solídny základ niečoho, čo sa neskôr začalo nazývať tradičným zvykom.

Kaplnka a pustovňa sa však začali stavať až neskôr v roku 2011.

Áno, bolo to v čase, keď som si uvedomil, že už nemôžem len sedieť v izbe a melancholicky hľadieť do ohňa. Pochopil som, že vykurovacia sezóna sa už skončila, je tu nová jar a aj ja sa túžim nanovo zapáliť dajakým zmysluplným plameňom.

Krátko nato som začal učiť v škole, mal som charitatívne stretká s chudobnými Rómami a začal som pripravovať deti na prvé sväté prijímanie. 

Stavbu kaplnky v tom čase iniciovala miestna veriaca, rodáčka z Galamby Mária Murínová, ktorú tu všetci voláme Ria. Ako pozostatok tradičného zvyku slúžiť na Galambe pri kríži svätú omšu mala Ria už v čase môjho príchodu pod pazuchou pripravený nákres aj nejaké povolenie na začatie stavby. Chýbal už len taký detail. Nemala na stavbu žiadne peniaze.

Pozvala ma vtedy na miestny benefičný koncert, z ktorého výťažok mal slúžiť na začiatok stavby kaplnky. Po koncerte sme sa išli pozrieť, kde by mohla stáť. Vtedy som sa zaviazal, že budem peniaze na stavbu zháňať aj osobne. Tu niekde sa začalo rodiť galambské dobrodružstvo môjho života.

Samozrejme, nemohol som tušiť, čo všetko mi toto rozhodnutie prinesie. Nielen pokiaľ ide o vybavovanie a doťahovanie povolení a financií, ale najmä nebeskú atmosféru, ktorá pri tomto projekte nastala, a unikátnych ľudí, ktorých som vďaka Galambe spoznal.

Postupne ma premkla stavebná horúčka. Tá veľká bolesť a krivda sa vo mne pretransformovali na tvorivú silu. Zvlášť keď som vedel, že budem mať voľnejšie ruky ako pri svojom otcovi, ktorý mi pri betónovaní v Krškanoch pravidelne vypínal miešačku. (Úsmev.)

Prvý výkop sme urobili začiatkom júla 2011. Na slnku bolo hádam štyridsať stupňov a my sme krompáčmi búšili do vyschnutej zeme. No pre mňa to bola radosť, aspoň na chvíľku som zabudol na všetko, čo ma ťažilo. Ria nám uvarila parádny obed pod nebeskou klenbou.

Už 15. septembra sme slávili prvú omšu a posviacku kaplnky. Do noci sme robili posledné úpravy, svietili sme si svetlami z áut. Bolo to na poslednú chvíľu, ale všetko vyšlo, prišlo mnoho ľudí, bolo to skvelé. A my sme ďakovali, ďakovali a ďakovali.

Ako potom ku kaplnke pribudla pustovňa?

Najprv sme mali nápad postaviť len záhradný domček, kde si budeme môcť odložiť náradie, kosačku a v nejakom tichom kúte možno vypiť kávu. Niekto mi však povedal, aby som ho nestaval z dreva, lebo by mohol zhorieť a bolo by to aj náročné na údržbu. Nech ho vraj radšej postavím z klasických kvádrov.

Hovorím si: „Záhradný domček z kvádrov? Tak potom nech to už nie je len záhradný domček, ale nech je to pustovňa, kam by do ticha a samoty mohli prichádzať ľudia.“ Úplne ma osvietilo, pamätám si to ako dnes. „Dajme tomu práve takúto pridanú hodnotu,“ hovoril som si. 

Začali sme teda pracovať na mimoriadne veľa povoleniach aj vyjadreniach, ktoré boli znásobené tým, že pozemok sa nachádza uprostred prírody v extraviláne. Nechcel som však, aby sme stavali niečo bezduché, túžil som, aby sme na Galambe vytvorili pekný moderný priestor, kde sa človek bude dobre cítiť a nič mu tam nebude chýbať.

Lebo si zoberte, kto si v minulosti, napríklad v starovekom Grécku, mohol dovoliť filozofovať. Predsa zámožní ľudia, ktorí nemuseli denne riešiť existenčné problémy chudobných ľudí.

Ibaže čo sa týka financií, mali sme v obálke asi deväťdesiatdeväť eur. Tak sme sa v nádeji proti beznádeji pokúsili uskutočniť takýto experiment: Je možné v čase, keď ti už temer nikto nič zadarmo nedá, stavať tu na chudobnom území za chrbtom sveta niečo bez peňazí? A áno, bolo to možné! Ľudia sa postupne nadchli, niekto priniesol stavebný materiál, niekto poskytol svoju prácu. Ďalší priniesli jedlo, iní zasa darovali financie, iní sa za nás modlili.

V roku 2015 bola pustovňa hotová, prišiel ju posvätiť biskup Stanislav Stolárik, ktorý sa vyjadril, že je to štvorhviezdičková pustovňa. (Úsmev.) Nič viac k tomu nedodám, iba to, že každý jeden človek, aj keď zatiaľ neveriaci, je pozvaný prísť sem, zažiť stretnutie so sebou a následne aj s Bohom. Radšej raz zažiť galambskú pustovňu, ako o nej iba dookola počúvať.

Koľko ľudí sa tam odvtedy prestriedalo?

Sú to už stovky. Galamba je neustále obsadená. Niekedy čakáte aj pol roka, kým získate voľný termín. Pobyt je od začiatku až doposiaľ a stále aj bude zadarmo. Lebo ako nás učí Ježiš: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ To nás zaväzuje. Ale keď niekto, kto tam strávi niekoľko dní, chce slobodne dať dajaký milodar, vtedy sa zubami-nechtami nebránime. (Úsmev.) Dokážeme z toho gazdovať, nakúpiť i opraviť všetko, čo je potrebné. 

A tu mi nedá nespomenúť, že bez ľudí z Apeironu, ktorí sú do toho od počiatku zaangažovaní, ako je Lucka s rodinou, Anka, Miri, Agi, Janko a jeho rodina a mnohí ďalší, ktorí sa tam systematicky modlievajú, by som bol stratený a Galamba by prestala fungovať. Ach, a keď si predstavím, akú parádnu oslavu mojej štyridsiatky mi tam porichtovali…

Plánujete Galambu ešte aj ďalej zveľaďovať?

Máme už nachystaný projekt Zvonice svätého Jozefa, ktorú chceme postaviť povedľa. Aj dajaké peniaze sú už našporené. Viazne to iba na papieroch, najmä na povoleniach z biskupstva, čo sa týka pozemkov a vlastníckych vzťahov. Ale vody sa už medzičasom vďaka mimoriadne ústretovým ľuďom z diecézy rozhýbali.

Svoju úplne prvú samostatnú omšu som slúžil práve na Galambe. Prišli tam ľudia, ktorých som spoznal na svojej životnej ceste. 

Keď sme išli v sprievode k oltáru, blyslo mi hlavou, koľko je asi na svete kňazov, ktorí boli takí omilostení, že si mohli vlastnoručne postaviť kaplnku, v ktorej potom slúžili svoju primičnú omšu. Aj preto som si ako tému príhovoru zvolil hodnotu vďačnosti. Vidieť tam ľudí, ktorých mám veľmi rád, bolo pre mňa chvíľami také slzotvorné, že som nevládal pokračovať.

Viac o Galambe sa dozviete tu.