Pred 1 500 rokmi mních Dionýz Exiguus vytvoril kresťanskú časovú epochu, ktorá sa stala základom dnešného kalendára. Tento systém časovania sa začal s rokom narodenia Ježiša Krista.

K vynájdeniu počítania času došlo v roku 525 po Kristovi. Exiguus, ktorý bol vzdelaný v grécko-helenistickej tradícii a pôsobil ako prekladateľ, mal v úmysle upraviť spôsob počítania rokov, aby sa zjednotil a zjednodušil historický a liturgický prehľad.

Predtým používali kresťania v Rímskej ríši rôzne spôsoby datovania rokov, z ktorých niektoré sa odvíjali od vládnutia pohanských cisárov, ako napríklad Diokleciánove roky, ktoré boli označované ako „éra mučeníkov“.

Dionýz sa dostal do popredia v období, keď cirkev čelila roztrieštenosti, a to najmä pri stanovovaní dátumu veľkonočných sviatkov. S cieľom upokojiť spory medzi biskupmi a patriarchami, ktorí sa nevedeli dohodnúť, sa pod vedením pápeža Jána I. v roku 525 rozhodol zrevidovať a upraviť výpočet dátumu Veľkej noci podľa rozhodnutí Nicejského koncilu z roku 325.

Okrem toho Dionýz, ktorý sa po presťahovaní do Ríma začal zaoberať prekladmi cirkevných textov, navrhol novú časovú éru založenú na narodení Ježiša. Tento systém sa postupne rozšíril po celom stredovekom kresťanskom svete a stal sa oficiálnym.

Aj keď sa dnes uznáva, že výpočty Dionýza neboli úplne presné, najmä čo sa týka dátumu Ježišovho narodenia, jeho spôsob časovania sa ukázal ako veľmi vplyvný. Mnohí historici dnes tvrdia, že Ježiš sa narodil medzi rokmi 7 a 4 pred Kristom, a to hlavne pre nezrovnalosti, ako je smrť Herodesa, ktorá sa odohrala pred Ježišovým narodením.

Navyše problémom bolo aj počítanie rokov okolo nuly, keďže Rímania nulu nepoznali, čo znamenalo, že medzi rokom 1 pred Kristom a rokom 1 po Kristovi neexistoval žiadny rok nula. Tento systém, hoci má malé „krásne“ nedokonalosti, zostal základom na dnešné datovanie našich rokov.