Traja na hranici Sudca, ktorý troch mládencov odsúdil za prenášanie náboženskej literatúry, sám neskoršie emigroval na Západ

V lete vyšla v Ústave pamäti národa monografia biskupa Jozefa Haľka Traja na hranici podrobne rekonštruujúca príbeh Tomáša Konca, Alojza Gabaja a Branislava Borovského, ktorých v roku 1985 komunistický režim odsúdil na trest odňatia slobody za pašovanie náboženskej literatúry z Poľska na Slovensko.

V knihe biskup skladá mozaiku tohto príbehu na základe archívov, svedectiev a rozhovorov s jeho účastníkmi. V štúdiu Postoj TV jeden z aktérov tohto príbehu Branislav Borovský a bratislavský pomocný biskup Haľko, ktorý je aj profesorom cirkevných dejín, približujú, čo nové sa dozvedeli o tomto príbehu po tridsiatich rokoch.

Monografia biskupa Haľka opisuje aj váš príbeh, pán Borovský. Kolegovia Martin Hanus a Jozef Majchrák s vami pred niekoľkými rokmi o tom robili rozhovor. Skúste však svoj príbeh stručne opísať.

Branislav Borovský: Môj osobný príbeh sa začal, keď som mal štrnásť rokov a vstúpil som do kapucínskeho kostola v Bratislave, kde som začal miništrovať. V priebehu niekoľkých rokov som sa zoznámil s tajnou cirkvou a tajne vysvätenými kňazmi kapucínmi.

Keď som mal približne sedemnásť, oslovil ma páter Šebastián Jaďuď, respektíve aj Peter Žaloudek, ktorého vyhodili z bohosloveckej fakulty, či by som mohol pomôcť s prenášaním náboženskej literatúry. Samozrejme, ja som na to povedal áno, ale musel som čakať, pokým nebudem mať osemnásť rokov. V tých časoch sme pociťovali nedostatok náboženskej literatúry.

Zhruba po dvoch rokoch tejto činnosti s viacerými mojimi priateľmi sme po dohode išli spolu štyria na hranicu do Mníška nad Popradom. Ja, Tomáš Konc, Alojz Gabaj a Jozef Konc, Tomášov brat, ktorý nás viezol.

Stretnutia sa dohodovali mesiac dopredu a termín musel platiť. Keď sme v inkriminovaný deň prichádzali na hranicu, podmienky neboli ideálne. Vonku nasnežilo. Rozmýšľali sme, či ísť alebo neísť, a rozhodli sme sa, že pôjdeme.

Rovnako aj na druhej strane sa naši poľskí priatelia rozhodli, že na hranicu pôjdu. Na jednej aj druhej strane boli problémy aj s autami.

Prvýkrát sa vtedy stalo, že my sme odchádzali z hranice ako druhí, väčšinou sme totiž odchádzali prví.

No a v jednom momente nás podľa stôp v snehu našli poľskí pohraničiari. Strávil som tri mesiace na samotke a ďalší mesiac vo väzení. Ďalšie štyri mesiace sme boli vo vyšetrovacej väzbe na Slovensku. Mňa a Tomáša vyhodili z vysokej školy.

Prvostupňový súd mi potom vymeral 18 mesiacov nepodmienečne, rovnako aj Alojzovi Gabajovi. Tomáš Konc dostal 16 mesiacov. Medzičasom mňa a Tomáša zobrali na dvojročnú základnú vojenskú službu. V jej priebehu sa konal odvolací súd, na ktorom nám potvrdili nepodmienečné tresty, len nám ich znížili, myslím, že o nejaké štyri mesiace.

Po vojne sme s Tomášom nastúpili na výkon trestu. Aj po prepustení nad nami stále nejakým spôsobom bdelo oko Štátnej bezpečnosti. Až prišiel 17. november 1989 a s ním reálna sloboda a demokracia. Pre mňa je tento deň veľmi dôležitý a vzácny. Bol to deň, keď sa skutočne skončil dohľad bezpečnosti nad mojou osobou. A v tento deň sa narodila aj moja dcéra.

Pán biskup, prečo ste sa rozhodli podrobne zmapovať v monografii práve tento príbeh, keďže zaujímavých príbehov z čias totality je naozaj veľa?

Jozef Haľko: Tento príbeh je predsa len svojím spôsobom výnimočný, pretože traja mladí muži boli nevídaným spôsobom vystavení tvrdej represii, výsluchom, väzneniu aj manipulácii za to, že zo socialistického Poľska prenášali do socialistického Československa literatúru v troch v ruksakoch.

Parametre toho prípadu sú naozaj jedinečné, aj keď, samozrejme, sú mnohí iní, ktorí si zaslúžia veľkú úctu za to, že takisto prenášali náboženskú literatúru. Druhý dôvod, pre ktorý som túto knihu chcel zostaviť, bol ten, že s dvoma z troch týchto mladých mužov som sa osobne poznal.

Tomáša Konca som poznal od kapucínov a Branislav Borovský bol môj priateľ ešte z čias totality. Aj od nich som teda počul ich príbehy. No a tretia vec, ktorá s tým súvisí, je skvelý film, ktorý spravil režisér Slavomír Zrebný. O tomto príbehu boli vydané aj čiastkové publikácie, ale bolo jasné, že je ešte obrovské množstvo materiálu, ktorý by sa dal spracovať.

Napríklad to, ako sa meno Branislava Borovského dostalo do prejavu amerického prezidenta Ronalda Reagana. To bola veľká výzva, pretože o tomto sme nevedeli prakticky vôbec nič. Ako sa to stalo, že americký prezident, jeden z najmocnejších mužov na svete, vyslovil meno mladého študenta v prejave o náboženskej slobode?

Keď Reagan spomenul slovenského študentaUplynulo 40 rokov od výnimočného prejavu amerického prezidenta

Jozef Haľko

V publikácii je aj kópia toho prejavu, tej pasáže, vidno tam aj rôzne poznámky, ktorými si prezident prejav nejakým spôsobom upravoval. Ako sa vám to podarilo získať?

Jozef Haľko: Oslovil som archív, v ktorom je zachovaná celá pozostalosť Ronalda Reagana. Dlhý čas som nedostal žiadnu odpoveď. Povedal som preto Braňovi: „Napíš ty do Ameriky do archívu, že o tebe hovoril Ronald Reagan.“ Myslím, že do dvadsiatich štyroch hodín prišla odpoveď.

Branislav Borovský: Ešte rýchlejšie. (Úsmev.)

Jozef Haľko: Dostali sme osemsto strán jedinečného materiálu. Je tam zverejnené, kto Ronaldovi Reaganovi prejav pripravoval, kto ho písal aj to, kto robil rešerš.

Obe tieto osoby žijú, ale napriek mnohým pokusom sa ich nepodarilo kontaktovať. Do toho jedného niekoľkominútového prejavu bolo zaangažovaných približne dvadsať ľudí. Bolo na tom vidieť, že prejavy amerického prezidenta sú veľmi precízne premyslené, viackrát čítané, viackrát preverované, ak sa tam spomína nejaká konkrétna osoba.

A dokonca sa javí, že národný bezpečnostný úrad USA musel prejav podpísať, že vyhovuje zo štátnobezpečnostného hľadiska. Chyba v mene – nie Branislav, ale Bronislav – nás vedie potom k tomu, aký samizdatový časopis alebo aká literatúra zo Slovenska za tým bola. Išlo to do Prahy na ambasádu, z ambasády na ministerstvo zahraničných vecí v Amerike, State Department a potom odtiaľ konzultácia s pánom Hackerom o tom, ktoré meno sa tam dá.

Pán Borovský, čo nové ste sa aj vďaka práci biskupa Haľka na tejto monografii dozvedeli o svojom príbehu vy?

Branislav Borovský: Okrem toho, čo spomenul pán biskup o tom, ako sa moje meno dostalo do príhovoru prezidenta USA, som zistil, že list, ktorý som napísal z väzenia rodičom a ktorý im neprišiel, ostal v archívoch poľskej štátnej bezpečnosti.

Ten list ste našli?

Branislav Borovský: Áno, prečítal som si ho a tak sa v mysli vrátil späť. Celé štyri mesiace v Poľsku sme nemali obhajcu, a keď som aj niečo písal, tak mi to zakaždým roztrhali a smiali sa, keď som žiadal obhajcu. Podmienky v Poľsku boli veľmi, veľmi zlé a nepríjemné.

Ďalšia vec, ktorú som sa dozvedel, súvisela s mojou samotkou, ktorá trvala tri mesiace a bola veľmi nepríjemná. Deň a noc mi svietilo svetlo, bola tam strašná zima alebo strašné teplo. Nemohol som nahlas rozprávať, keď som si v noci ľahol a dal si ruku na tvár, aby mi to svetlo nesvietilo, tak prišli a ruku mi dali dole.

V rámci samotky prišiel na nejaké dva alebo tri dni istý pán. Z týchto materiálov som sa dozvedel, že bol nasadený, aby zo mňa niečo vytiahol. Už vtedy mi bol veľmi podozrivý. Dozvedel som sa, ako ho vtedy vytypovali a školili, mali na neho nejaké páky. Novú vec sa dozvedela aj moja manželka. Vedela, že som bo vo väzení, ale keď si ma brala, mal som ešte podmienku a akosi som opomenul povedať jej to. (Smiech.)

Jozef Haľko: Ja by som k tomu listu ešte doplnil, že keď napísali domov, prešlo to cez cenzúru a cenzor nemal žiadne zábrany list aj zastaviť. Takýmto spôsobom sme vlastne našli list, ktorý pán Borovský napísal mame z väzenia. Nikdy sa k adresátke nedostal, bol zadržaný, a tak zostal v komunistickom archíve, v archíve poľskej tajnej bezpečnosti. 

Keď vás zadržali, rodina a priatelia o vás vedeli?

Branislav Borovský: My sme rodičom nepovedali, kam ideme a s akým cieľom. Išli sme do Tatier na nejakú turistiku.

Samozrejme, keď nás zadržali, bol problém, lebo moji rodičia dlhý čas nič nevedeli. Nielen moji rodičia, ale ani rodičia mojich priateľov nevedeli, kde sme a čo sa stalo. Štátna bezpečnosť to zneužila. Nevedeli, kto bol do toho s nami ešte zapojený, kto tam s nami šiel, a potrebovali mená.

Aby to zistili, prišli za našimi rodičmi a u jedných povedali, že ich syn sa pobil v krčme, druhým, že syn mal haváriu. Aj keby rodičia boli chceli, tak nevedeli a nemohli nič prezradiť. Vedeli, že sú to hlúposti.

Čo sa stalo, sa moja mama dozvedela až po nejakom čase z Hlasu Ameriky, keď túto správu podal salezián Anton Hlinka.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Koľko úspešných výprav ste mali pred zatknutím?

Branislav Borovský: Bolo to zhruba každý mesiac, presne to neviem, ale od osemnástich rokov do dvadsiatky ich mohlo byť okolo dvadsať. Keď som mohol, tak som išiel.

Komu ste potom dávali tie knihy?

Branislav Borovský: Pátrovi Šebastiánovi alebo kňazom, ktorí to ďalej distribuovali. Bol to dominový efekt, jedna kniha sa posúvala ďalej. Nebolo to niečie vlastníctvo, šírilo sa to a posúvalo po celom Slovensku. Bolo to Božie slovo, ktoré si našlo cestu cez tmu, hory a aj cez ten náš strach. V tých časoch si našlo svoju cestu k tým, ktorí po ňom túžili.

Prečo bolo kanálom náboženskej literatúry práve Poľsko? Jasné, z Rakúska to bolo náročnejšie, keďže tam bola železná opona. Ale ako bolo možné, že v Poľsku sa náboženská literatúra mohla tlačiť? Dokonca tam fungovali aj nejaké rehoľné vydavateľstvá, aj samotné rehole.

Jozef Haľko: Treba povedať, že po tomto prípade sa začala náboženská literatúra vo väčšej miere prenášať cez Maďarsko. Ale boli to v podstate tieto dve hranice – Maďarsko a Poľsko –, cez ktoré sa nosila literatúra.

Pokiaľ ide o Poľsko, tam sa časť literatúry prenášala z iných zdrojov, ako bol Ústav sv. Cyrila Metoda v Ríme a od Antona Hlinku z Mníchova. Tieto knihy sa posielali cez Poľsko. Časť kníh sa vydávala priamo v Poľsku. Poslali sa tam matrice a filmy a knihy sa tlačili už tam.

Jednoducho v Maďarsku aj v Poľsku bola iná politická situácia. Mohli existovať rehole, mohli do určitej miery existovať cirkevné školy a mohli existovať vydavateľstvá. Boli síce pod nejakou kontrolou, ale bolo to neporovnateľné s tým, čo bolo v Československu. Tu bola tvrdá cenzúra a redukcia vydávania náboženskej literatúry. Aj to absolútne minimum bolo cenzurované.

Pán Borovský, vy ste na začiatku spomínali, že ste sa s Poliakmi vždy dohodli na presnom mieste a čase. Stalo sa, že ste niekedy neprišli? A čo ak ste nemohli ísť vy?

Branislav Borovský: Neboli sme jediní, týchto skupín bolo na celom Slovensku viac. Keď som nemohol ísť ja, išiel niekto iný. Nepamätám si, že by niekedy neboli prišli, keď sme mali ísť my. To si nepamätám.

Vždy ste chodili táto trojka, ako vás chytili, alebo ste sa striedali?

Branislav Borovský: Striedali sme sa, ale väčšinou sme chodili v tejto zostave, ešte aj s Jozefom Koncom, Tomášovým bratom.

Dávali ste aj požiadavky, aké knihy potrebujete, alebo čo prišlo, to ste brali?

Branislav Borovský: Nikdy sme nevedeli dopredu, aká literatúra je v ruksakoch. Prejavilo sa to v konečnom dôsledku aj 12. decembra, keď nás zatkli.

Prvýkrát tam bol okrem náboženskej literatúry a devocionálií aj výťah z dodržiavania ľudských práv s akcentom na náboženské slobody. To, k čomu sa v roku 1975 v Helsinkách zaviazalo aj Československo. Bol to paradox, že nás súdili za niečo, k čomu sa štát zaviazal – dodržiavanie náboženských slobôd.

Prezradili nás stopy v snehu

Jozef MajchrákMartin Hanus

Pán Haľko, keď sa vrátime k spomínanej monografii, ako dlho ste zháňali a zbierali materiály?

Jozef Haľko: Myslím, že by sa dalo hovoriť o dvoch rokoch popri mnohých iných aktivitách. Dať dokopy takéto niečo, syntetizovať to, čo už bolo roztrúsené v iných zdrojoch, je pre mňa relax a fascinujúci oddych.

Ako ste zháňali materiály?

Jozef Haľko: Poprosil som troch aktérov príbehu o všetku dokumentáciu, aby mi ju poskytli alebo nakopírovali. Ono je to vždy tak, že jeden dokument vám evokuje ďalší dokument a ďalšie veci, ktoré potom dohľadávate.

Stretli ste sa aj so sudcom alebo s vyšetrovateľom?

Jozef Haľko: Vyšetrovateľ dal k dispozícii svoje stanovisko. Sudca, ktorý ich v prvostupňovom rozsudku odsúdil, nebol ochotný komunikovať. Cez internet som si našiel na neho číslo, ale telefonát s ním bol veľmi krátky a striktne povedal, že sa nechce vyjadriť.

Branislav Borovský: Prvostupňový sudca bol doktor Lešták. Od Antona Hlinku som sa dozvedel, že emigroval do Nemecka. Tam sa údajne vyjadril aj k nášmu prípadu, keď žiadal o politický azyl. A jeho odpoveď bola, že áno, súdil som ich, vedel som, že boli nevinní, ale musel som ich odsúdiť. Nikdy som si neoveroval, kde a ako ten človek žije.

Jozef Haľko: Aby som tú absurditu zarámcoval, tak sudca, ktorý troch mládencov odsúdil za prenášanie náboženskej literatúry z Poľska na Slovensko, v roku 1987 sám emigroval do západného Nemecka.

Ako sa pozeráte na to, že človek, ktorý vás odsúdil, i vyšetrovatelia, ktorí vás do väzenia dostali, chodia ďalej po slobode a nikdy za to neboli stíhaní ani žiadnym spôsobom potrestaní? Nehnevá vás to ľudsky? Aký je to pocit?

Branislav Borovský: Ja som sa dokonca s vyšetrovateľom pri nejakej príležitosti stretol. No hnev by nebol cestou. Sme veriaci ľudia a tieto veci chápeme úplne ináč. Neočakávam, že sa tu bude niekto biť v prsia, čo zlé urobil, ale že reálne povie, mrzí ma to, musel som vtedy tak konať, bol som v takej pozícii. Ale nič také neprišlo.

Druhá vec, aj ten sudca povedal, že hoci vedel, že sme nevinní, musel nás odsúdiť. Chceli nám dať paragraf za opustenie republiky, ale pochopili, že my sme do Poľska neutekali. Potom tu bol paragraf, ľudovo povedané, za pašovanie, kde bolo presne definované, čo sa nesmie pašovať.

Jozef Haľko: Literatúra tam vôbec nebola. Ten zákon sa volal porušovanie predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou a principiálne tam išlo o to, že sa ohrozuje ekonomika. Bolo stanovené, že tovar, ktorý sa prenáša, nesmie mať vyššiu hodnotu ako 20-tisíc korún.

Branislav Borovský: To, čo sme mali v ruksakoch, zďaleka nemalo takú hodnotu. A výšku trestu určoval ústredný výbor strany, nie súd.

Jozef Haľko: Dali vypracovať manipulatívny znalecký posudok od takzvaného cirkevného vydavateľstva, ktoré sa len volalo cirkevné.

Aj obhajcovia poukazovali s veľkou odvahou na to, že hodnota kníh, ktorú u obžalovaných našli, je umelo navýšená, aby sa na nich mohol aplikovať paragraf.

Snažili sa, aby ich neodsúdili ideologicky, ale za ekonomický paragraf. Chceli pred svetom ukázať, že to bolo pašovanie a že ohrozovali ekonomiku štátu. Dokonca to jeden zo žalobcov prirovnal k nejakému medzinárodnému obchodu, čo, samozrejme, bolo takisto absurdné. Za všetkým bola snaha zakryť, že to malo ideologické pozadie.

Pre konsolidáciu bude tento rok 17. november prvýkrát pracovným dňom. Ako to vnímate?

Branislav Borovský: Je to veľmi významný deň a takým aj zostane. Vždy si ho rovnako uctíme, či to bude štátny sviatok, alebo nie, či to bude deň pracovného pokoja, alebo nebude. Pre mňa sa na tom nič nemení. Dúfam, že jedného dňa, keď pominú dôvody, sa tento tento sviatok znovu vráti späť ako deň pracovného pokoja.

Jozef Haľko: Ja budem tento deň prežívať ako prelomový. Nič nemôže ubrať 17. novembru na význame.

Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast: