Arcibiskup Cyril Vasiľ Ľudia, ktorí chcú robiť svet lepším, by nemali byť hysterickí

Dnes sa veľa hovorí o tom, že spoločnosť je výnimočne polarizovaná a rozdelená. Tiež to takto vnímate?

Istá polarizácia je prirodzená, pretože nie všetci rovnako zmýšľame, nemáme na všetko rovnaký názor. Názorová rozdielnosť teda nemusí byť sama osebe negatívom. Môže sa však stať problematickou, ak sa tieto rozdielnosti zveličujú alebo sa začne príliš zdôrazňovať to, čo nás rozdeľuje, na úkor toho, čo nás spája a čoho je nepochybne viac.

Otázkou je, či už sme skutočne v takomto stave rozdelenia alebo je to len pocit, že už tam sme. Aj pri predpovedi počasia sa hovorí o skutočnej a pocitovej teplote, ktorá môže byť ovplyvnená vlhkosťou alebo silou vetra. 

Aká je vaša odpoveď na túto otázku?

Myslím si, že väčšia je tá pocitová rozdelenosť než nejaké zásadné spoločenské rozpory.

Tá pocitová rozdelenosť vyplýva z čoho?

Práve z toho, že sa viac hovorí o rozdieloch, ktoré sa neustále zveličujú a pripomínajú, a málo sa hovorí o veciach, ktoré nás spájajú a sú pozitívne. Keď sa vo verejnom priestore neustále opakujú len negatívne veci, tak logicky nadobudneme pocit, že všetko okolo nás je negatívne.

Do istej miery je to však prirodzené. Keď mám tridsaťjeden zdravých zubov a jeden ma bolí, tak hovorím o tom boľavom. To však neznamená, že celý môj chrup je skazený.

Faktom je, že aj vďaka sociálnym médiám sa dnes ľudia oveľa viac uzatvárajú do názorových bublín a vytráca sa schopnosť týchto táborov navzájom komunikovať, čo posilňuje istý názorový radikalizmus.

Iste, súčasná doba priniesla to, že každý, kto vie čítať a písať, sa vďaka sociálnym médiám môže stať tvorcom mediálneho obsahu, influencerom a v doteraz nebývalej miere sa takto podieľať na vytváraní nejakej spoločenskej nálady.

Nie som odborník, ale sledujem, že svet sociálnych médií má často väčšiu váhu a záber ako klasické médiá. Aj v tohtoročných amerických prezidentských voľbách sa zdalo, že všetky veľké médiá a rôzne celebrity sú na strane demokratov, no napriek tomu tu existoval pohyb, ktorý viedol k presne opačnému výsledku. Je to fenomén, s ktorým sa budeme musieť vyrovnať. Všetci, mediálna, spoločenská, politická, ale aj náboženská scéna.

Hovoríte, že nárast polarizácie v spoločnosti je skôr pocit ako realita. Je to napriek tomu problém?

Je aj nie je. Nie je to problém, pretože situácia nie je zďaleka taká zlá, ako sa zdá a často prezentuje. Ale vo chvíli, keď sa situácia mnohým ľuďom javí ako veľmi zlá, tak tento pocit sa stáva reálnym problémom, pretože nie je možné každému vysvetľovať skutočnú situáciu.

Navyše žijeme v časoch, keď sú fakty odsúvané pocitmi a emóciami do druhého sledu a ich presvedčovací dosah slabne. Niektorí hovoria, že žijeme v postfaktuálnej dobe. Čosi podobné sme zažili už aj v minulosti, len teraz sa tá proporcia medzi váhou faktov a váhou pocitov a emócií až príliš výrazne mení v prospech druhého spomenutého.

Čím si to vysvetľujete?

Som kňaz, a tak zostanem pri klasickom náboženskom slovníku. Podľa mňa to súvisí s ľudskou pýchou. Keď je človek raz o niečom presvedčený, tak filtruje fakty a počúva len tie, ktoré zapadajú do jeho vlastného rámca. Málokto vstupuje do dialógu s cieľom spoznať pravdu. Skôr chce toho druhého presvedčiť o svojej pravde a používa na to argumenty, ktoré mu pasujú.

Ďalším negatívom je, že namiesto faktickej argumentácie sa ide do argumentácie ad hominem. S cieľom argumenty oponenta nie fakticky vyvrátiť, ale zdiskreditovať ho ako osobu. To je kontraproduktívne, pretože takýto spôsob vedenia debaty nás okráda o dôveru, že vôbec existuje nejaká pravda a že sa k nej môžeme dopracovať počúvaním a hodnotením argumentov oboch názorových strán. Ale potom to už nie je debata racionálnych aktérov, ale nekritických fanúšikov.

Celé mi to pripomína profesora, ktorý si pri príprave prednášky na okraj napíše: Tu sú argumenty slabé, treba zvýšiť hlas.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Nie je znepokojivou črtou dnešnej doby práve to, že politickí lídri takýto spôsob debaty posilňujú, keďže vedia, že dnešná doba je o emóciách? Polarizovanie a polemika, kde nezáleží na faktoch, je výrazne účinná pri mobilizácii ich táborov.

Áno, je to pes, ktorý naháňa vlastný chvost. Keďže viem, že publikum očakáva istý typ argumentácie, tak ju využívam, a keď ju využívam, tak publikum si na to zvykne natoľko, že ju považuje za samozrejmú. Takto sa fakty dostávajú do úzadia a zostáva len boj navzájom antagonistických skupín.

Dá sa tento začarovaný kruh preťať a kto by to mal urobiť?

Stále verím tomu, že napriek ľudskej slabosti je v človeku prirodzená túžba po poznaní pravdy a dobra. K tomu ho však musí priviesť aj istá dávka pokory, sebakritiky a uznania si vlastnej omylnosti. Je to proces, v ktorom má svoje miesto aj cirkev, ktorá je komunikátorom hľadania pravdy, spravodlivosti, ale súčasne aj pokory a odpustenia. Keď hovorím cirkev, tak tým myslím všetkých veriacich, nielen tých od kolárika vyššie. (Úsmev.) 

Neučia nás dejiny skôr to, že často sa poučíme až vtedy, keď príde katastrofa?

Učia. Ale zároveň sa z nich dá poučiť aj v tom, že netreba čakať až dovtedy, kým narazíme čelom do steny. Na druhej strane, v týchto debatách o stave spoločnosti patrím skôr k optimistom. Žijeme síce vo svete, ktorý je poznačený množstvom ziel, no napriek tomu je to podľa môjho názoru lepší svet, ako bol v ktoromkoľvek inom období. Pretože dnes tieto zlá vieme pomenovať a mnohé už považujeme za neprijateľné. Nie sú fenoménom, ktorý by bol tolerovaný ako niečo samozrejmé.

Mnohí dnes hovoria, že hrozí koniec demokracie. Ale všimnite si, že to hovorí práve generácia, ktorá vyrástla v demokracii a nikdy žiadnu diktatúru nezažila. Ja som ešte zažil dozvuky jednej skutočnej diktatúry, takže vážim slová. Začiatok diktatúry vyzerá inak.

Spomínam si na jeden biblický verš, ktorý hovorí: „Na jar, to jest v čase, keď králi zvyčajne tiahnu do boja...“ V istých časoch sa považovalo za samozrejmé, že s príchodom jari treba rozpútať nejakú vojnu. To už dnes nikto nepovažuje za normálne. Vojny sú tu aj naďalej, ale chápu sa ako zlo. Už nie ako nevyhnutné zlo, ale ako niečo, čomu treba predísť, zabrániť. Aj keď sa nám to nie vždy darí. To je jedna z vecí, ktoré sme sa naučili po dvoch veľkých vojnách v minulom storočí. Aj keď stále tu máme vojny, v ktorých umierajú tisíce ľudí, citlivosť na dôstojnosť ľudského života sa zvýšila.

Tento váš optimizmus je zaujímavý, pretože dnes skôr počúvame rôzne katastrofické scenáre o tom, že hrozí koniec demokracie, rozpad západnej civilizácie a podobne.

Pozor na takéto alarmizmy, aby sme nedopadli ako v tej známej rozprávke o chlapcovi, ktorý pásol ovce a stále kričal vlk, vlk... Ľudia pribehli raz, dvakrát a potom pochopili, že chlapec si robí žarty. No a keď ten vlk naozaj prišiel a chlapec opäť raz kričal, už mu nikto neprišiel na pomoc.

To je tiež znak dnešnej doby, že všetko vnímame strašne dramaticky. Hovoríme si, že keď sa toto stane, tak to bude katastrofa. Áno, bude to nepríjemné, možno škodlivé, ale katastrofa vyzerá inak. Možno reagujeme tak hystericky, pretože sme generáciou, ktorá nezažila skutočné katastrofy.

Mnohí dnes hovoria, že hrozí koniec demokracie. Ale všimnite si, že to hovorí práve generácia, ktorá vyrástla v demokracii a nikdy žiadnu diktatúru nezažila. Ja som ešte zažil dozvuky jednej skutočnej diktatúry, takže vážim slová. Začiatok diktatúry vyzerá inak.

Aj keď pravda je, že mnohé diktatúry sa v začiatkoch nejavili ako diktatúry...

Súhlasím, a preto hovorím, že treba byť opatrný. Ale zase nie precitlivený, neabsolutizovať svoj názor v nejakých parciálnych témach, pri ktorých aj môžem byť presvedčený, že mám pravdu a druhá strana ide zlým smerom.

Keď zostaneme na úrovni politiky, mnohé veci, ktoré sa nám nepáčia, sú vecou politického boja, získavania hlasov, presviedčania ľudí, ale nie konca civilizácie. Takáto dramatizácia vedie k akejsi celkovej hysterickosti, ktorá už všetkých naokolo nielen unavuje, ale aj okráda o dôveru, že nejaká pravda a spravodlivosť sa dajú dosiahnuť. A to potom škodí všetkým.

S istým alarmizmom sme niekedy konfrontovaní aj z konzervatívnej strany. Myslíme tým napríklad všetky tie apokalyptické vízie konca cirkvi a kresťanskej civilizácie.

Pri istej absolutizácii môžeme dať znaky tragédie čomukoľvek. Je to, akoby sme hovorili, že každým dňom sa blížime k smrti, lebo starneme. A teraz čo? Nedopijem tento čaj alebo nebudem riešiť, čo navariť zajtra na obed, alebo plánovať si budúci mesiac? Možno sa ho nedožijem, neviem, ale prečo by som mal žiť v strachu zo smrti? Vedomie, že som smrteľný, ma vedie k pokore, k istej relativizácii mojich veľkolepých predstáv o sebe, ale nemôže ma zastrašovať.

Dalo by sa však namietnuť, že ignorovanie istých varovných signálov môže viesť k ľahostajnosti a niektoré vážne hrozby takto môžeme podceniť.

Netreba nič ignorovať, všetko treba riešiť. Ale netreba každú nádchu považovať za smrteľnú chorobu. Treba vedieť dať každej veci primeranú váhu. Iste, keď je tu súhrn možno drobných, ale konzekventných znakov zmeny v závažných veciach života spoločnosti, tak na to treba reagovať a nazvať to pravým menom. Treba na to hľadať liek, ale bez hystérie. Toto by mala byť pozícia ľudí, ktorí chcú robiť tento svet lepším.

Teda nebyť hysterickí?

Áno, nazývať veci pravým menom, bojovať proti zlu, neustupovať mu... Dokonca vedieť prijať aj prehry, nezmieriť sa s nimi a hľadať cesty, ako ich prekonať. V tom je veľkou učiteľkou história cirkvi, ktorá bola neustále porážaná, no dnes je stále tu a mená mnohých, ktorí sa cítili víťazmi nad jej štruktúrami a učením, si už nikto nepamätá.

Toto nazývam kresťanským optimizmom. Nezľahčovať skutočné problémy, nezľaknúť sa ich, neustupovať im, ale ani ich nepovažovať za niečo, čo ma bude privádzať do stavu nejakého hlbokého znepokojenia oberajúceho o vitalitu a schopnosť reagovať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ste teda optimistický aj vo vzťahu k takým výzvam, ako pre cirkev predstavuje sekularizácia?

Neviem, aký je Boží plán s týmto svetom a v akej miere tento plán spoluvytvára každý z nás svojimi postojmi. Ale vychádzam z toho, za čo som zodpovedný: za seba samého, za ľudí okolo seba, za úrad, ktorý mi bol zverený, za to, čo môžem na tomto svete vykonať. Bojujem na tom mieste duchovného frontu, ktoré mi bolo zverené. Ale nepoznám ani zámer vrchného velenia, ani výsledok tohto duchovného zápasu. Teda poznám, lebo viem, že zlo definitívne nezvíťazí. Aj keď môže mať čiastkové i bolestivé úspechy.

Nie je problém práve v tých očakávaniach dnešného sveta, keď mnohí by chceli mať Boží štát už tu na zemi?

Zoberme si pokušenia, ktoré Ježišovi núkal diabol na púšti. Premenenie kameňov na chlieb, teda vyriešenie sociálnej otázky. Zoskoč z vrcholu chrámu, teda presvedč všetkých, že si Boží Syn, donúť ich k viere. Pokloň sa mi a dám ti všetky kráľovstvá tohto sveta, teda definitívne ovládni celý svet.

To boli diablove pokušenia, ale Kristus ich neprijal. Vybral si pomalú, trpezlivú cestu, ktorá má viesť k postupnej zmene človeka a celého ľudstva. V čase, ktorý pozná on, a rýchlosťou, ktorú niekedy vieme a niekedy nevieme ovplyvniť.

V kresťanskej eschatológii veríme, že Pán nakoniec príde v plnej sláve, aby každému ukázal svoju moc. Ale dovtedy je na nás, aby sme robili, čo môžeme.

Rozprávali sme sa, že narastá pocit rozdelenia v spoločnosti. Vnímate to aj v cirkvi? Lebo aj týmto smerom často zaznievajú hlasy o vnútornej polarizácii.

Nemyslím si, že by bolo oprávnené hovoriť o rozdelení v otázkach, ktoré sú výslovne cirkevné. Aspoň nie na Slovensku. Sú tu nejaké okrajové situácie, ktoré sú dozvukmi vplyvov vonkajšieho okolia, napríklad politického či spoločenského.

Aj v cirkvi sme mali ľudí za očkovanie a proti očkovaniu, za prijímanie na ruku a proti tomu, naraz tu máme odborníkov na interpretáciu Druhého vatikánskeho koncilu či na geopolitiku. Ale tieto spory, hoci niekedy aj vyhranené, sa dotýkajú len úzkej skupiny ľudí a nevytvárajú to, čo by sme mohli nazvať rozdelením.

Hovoríte, že pocit rozdelenia v dôležitých cirkevných otázkach na Slovensku nevnímate. Platí to aj o univerzálnej cirkvi vo svete?

Univerzálna cirkev je taká obrovská a žije v takých odlišných kontextoch, že generalizovanie by bolo veľmi zjednodušujúce a nebezpečné. Známou je moja misia v Sýrsko-malabarskej cirkvi v Indii. Tie problémy sa však týkajú len jednej z tridsiatich piatich eparchií. Ide o jednu skupinu ľudí na jednom mieste, ktorí extrémne emotívne a dramaticky prežívajú relatívne jednoduchú otázku. Nemôžeme teda hovoriť o probléme celej tamojšej cirkvi.

Každé zlo vnútri cirkvi alebo spoločnosti sa začína nenápadnými, zdanlivo akceptovateľnými prejavmi. Pokiaľ sa veci hneď na začiatku nenazvú pravým menom a nezačne sa proces uzdravovania, tak môžu prerásť až do gangrény.

Momentálne neprežívame dogmatické problémy, tie sa riešili najmä v prvých storočiach. Niektoré pretrvali aj omnoho dlhšie a nakoniec sme si povedali, že o čom sme sa to vlastne hádali, veď sme tvrdili to isté, len každý z iného uhla pohľadu a inou formou jazyka. Pritom sme boli schopní celé storočia na seba nevraživo pozerať a nadávať si do heretikov.

Základné otázky Kristovho posolstva sú v cirkvi po celom svete spoločné, aj keď kontext, v ktorom sú prežívané, môže byť odlišný. Nemožno sa diviť, že v krajinách s veľkými sociálnymi rozdielmi existuje dopyt po teologickom zdôvodnení väčšej sociálnej spravodlivosti. V krajinách, kde je sociálna spravodlivosť na vyššej úrovni, sa zase riešia iné problémy. Napríklad otázka postavenia žien alebo to, že sa preferuje matéria a vytráca sa zmysel pre nadprirodzeno.

Spomenuli ste svoju dramatickú skúsenosť z Indie. Nebola istým varovaním, že keď sa nejaká vec, možno aj menej podstatná, na začiatku podcení, tak neskôr môže prerásť až do takej nevraživosti, ako ste ju zažili aj na vlastnej koži?

Samozrejme, každé zlo vnútri cirkvi alebo spoločnosti sa začína nenápadnými, zdanlivo akceptovateľnými prejavmi. Pokiaľ sa veci hneď na začiatku nenazvú pravým menom a nezačne sa proces uzdravovania, tak môžu prerásť až do gangrény.

Niektorí ukazujú prstom priamo na pápeža Františka a hovoria, že aj on je spoluzodpovedný za polarizáciu vnútri cirkvi.

Ukážte mi jedného jediného pápeža, na ktorého by niektoré skupiny neukazovali prstom. Nebolo to rovnaké aj za čias jeho predchodcov – či už bezprostredných, alebo dávnejších? Takto by sme sa mohli vrátiť až do čias prvého pápeža Petra, ktorému apoštol Pavol vyčítal, že sa ináč správa medzi obrezanými a ináč medzi neobrezanými.

Každý pápež je len človek, ktorý má svoje predstavy, svoj spôsob vyjadrovania, uprednostňuje niektoré témy. Je to úplne logické a prirodzené, takisto ako je logické a prirodzené, že to rovnako nemusí vnímať každá časť cirkevného spoločenstva.

Lenže kým kritika bezprostredných predchodcov súčasného pápeža prichádzala skôr z mimocirkevného prostredia, František je oveľa viac kritizovaný priamo zvnútra. Akoby ho viac dokázal prijímať okolitý svet než jeho vlastní...

Pocitovo – ako som hovoril na začiatku – sa to môže takto javiť, no realita môže byť o čosi iná. Faktom je, že pápež František sa zameral na obnovu evanjeliových hodnôt vnútri cirkvi, čo môže vyvolávať istú reakciu. Na rozdiel napríklad od Jána Pavla II., ktorý bojoval s komunizmom a sekularizmom, takže čelil útokom najmä zvonku.

Keď teda pápež František hovorí o väčšej synodalite, skromnosti, pravdovravnosti, transparentnosti, tak sa tým priamo dotýka niektorých, ktorí na to reagujú obranno-útočne.

O cirkvi sa často hovorí ako o pokojnej sile, ktorá by mala tlmiť vášne v rozhádanej spoločnosti. Na druhej strane je cirkev vnútorne viazaná svojím učením a nemôže ustúpiť od istých morálnych princípov a zásad, ktoré keď nahlas obhajuje, tak tým prirodzene popudzuje tých, ktorí s týmito  postojmi nesúhlasia alebo vyznávajú priamo opačné. Čo s tým?

Keď biskupi ako reprezentanti inštitucionálnej cirkvi občas verejne pozdvihnú svoj hlas, tak ešte stále hovoria za dve tretiny spoločnosti, ktoré sa formálne hlásia ku Katolíckej cirkvi. Samozrejme, otázkou je, nakoľko sa títo ľudia vnútorne stotožňujú s učením svojej cirkvi, napríklad vo veci ochrany života.

Buďme v tomto realisti a priznajme si, že nielen tí vonku, ale rovnako aj tí vnútri cirkvi podliehajú fenoménu doby, ktorý môžeme zjednodušene označiť slovami „no ale ja si myslím“. Boh, ako aj prirodzený zákon niečo stanovujú, ale my si detsky zadupeme nožičkami a povieme „ja to vnímam ináč“. No to je už istým spôsobom zneužitie ľudskej slobody správne rozlišovať a poznávať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Spomínali ste, že v spoločenskej debate je priveľa hystérie. Pre cirkev je to argument, aby do nej vstupovala a tlmila ju, alebo radšej sa má držať bokom?

Pripomínanie základných právd treba stále robiť s pokorou, láskou a trpezlivosťou, aby som toho druhého neponížil, nezranil, neznechutil. Takže v niektorých dramatických situáciách je lepšie priamo nevstupovať do ringu dvoch kohútov, z ktorých každý má maslo na hlave. Ale zároveň treba naďalej opakovať tie isté princípy a pravdy, ktoré keby si obaja uvedomili, tak by pochopili, že konajú zle.

Vzhľadom na to, ako sa politika v posledných rokoch mení, tak mnohí kresťania čelia istému zmätku, keď vidia politikov, ktorí politicky síce reprezentujú ich hodnoty, ale nereprezentujú ich svojím osobným životom ani spôsobom výkonu svojej funkcie. Ako sa vtedy zachovať?

Keď vám lekár bude hovoriť o škodlivosti fajčenia s cigaretou v ruke, tak ho neposlúchnete len preto, lebo on sám fajčí? Alebo si poviete, že má pravdu, len je zaujímavé, že on sám nie je schopný podľa toho aj žiť?

Ak vám lekár, ktorý žije absolútne zdravo, bude hovoriť, pokojne fajčite, nič vám to nespraví, tak ho poslúchnete a budete spokojne fajčiť?

Keď si máme vybrať medzi fajčiacim lekárom, ktorý nás upozorňuje na riziko rakoviny, a nefajčiacim lekárom, ktorý nás povzbudzuje k ničeniu si zdravia, tak ktorého by sme si vybrali? Zrejme toho prvého, nie? Aj keď, samozrejme, ideálom je, aby nám o hygiene hovoril človek, ktorý je umytý. Ale nikto z nás sa neprestane umývať len preto, že predavač mydla je špinavý.

Pri pohľade do budúcnosti ste skôr optimista alebo pesimista?

Nechcem byť jedno ani druhé. Chcem byť umiernený realista, ktorý verí, že dobro má väčšiu silu ako zlo, ktoré síce môže zvíťaziť v nejakom čase a priestore, ale nikdy nie úplne a definitívne. A ktorý sa vo svojom prostredí a v rámci svojich možností usiluje o šírenie tohto dobra a zároveň neupadá do frustrácie z kríz a problémov, ktoré vyriešiť nedokáže.

Dlhý čas ste žili v zahraničí, aké Slovensko ste našli po svojom návrate?

Našiel som Slovensko, ktoré sa istým spôsobom začalo podobať na Taliansko, z ktorého som odišiel. Prišiel som do slobodnej krajiny, ktorá je zároveň poznačená všetkými dôsledkami slobody. Nepochybujem však o tom, že je to omnoho lepšie ako v roku 1987, keď som emigroval. Urobilo sa naozaj veľa dobrého. A popri tom aj množstvo hlúpostí. 

A akú cirkev ste našli?

Cirkev na Slovensku z historického pohľadu nikdy nemala taký pokojný čas pre život ako dnes. Nemôžeme sa sťažovať na vpády Mongolov, Turkov ani na náboženské vojny, ani na zúrivé ideologické prenasledovanie. Áno, sme konfrontovaní na trhu voľných ideí, ale pohľadom, ktoré sú voči tomu kresťanskému neraz protichodné, máme možnosť čeliť, reagovať na ne, presviedčať, ohlasovať bez toho, aby sme boli závislí od patronátneho práva pána vicišpána alebo cisárskej milosti.

To, že sa boríme s problémami vnútri a stále čelíme svojim slabostiam, že stále je vo svete prítomné zlo, ktoré bojuje proti evanjeliu, je samozrejmé a takto to bude až do konca vekov. Nepatrím k nostalgikom, ktorí vyhlasujú, že kedysi to bolo lepšie, kedysi boli ľudia nábožnejší, kedysi chodili viac do kostola... To „kedysi“ nemám rád. Aj vtedajšie doby mali svoje problémy, aj vtedy cirkevní predstavitelia lamentovali, že predtým to bolo ináč, lepšie...

Cirkev dnes využíva všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby ohlasovala Krista. Musí to však robiť spôsobom, ktorý bude zrozumiteľný tejto generácii a ľuďom tohto sveta. Musí zmeniť niektoré pastoračné postupy, ktoré boli úspešné pred niekoľkými desaťročiami či storočiami, a hľadať nové. Nato tu sme a v tomto smere sa stále cítim optimistom.

Pritom mnohí kresťanskí autori hovoria, že cirkev dnes čelí najsilnejšiemu sekularizačnému tlaku, a niektorí dokonca volajú po vytváraní paralelných polis...

Osobne zatiaľ nie som zástancom vytvárania takýchto únikových riešení. Nemyslím si, že sme až v takej zlej situácii, že by sme museli ísť do katakomb. Možno raz k tomu dôjde, neviem, ale nateraz si myslím, že stále máme čo povedať a ponúknuť celej spoločnosti.

Dosvedčme, že naše ohlasovanie má takú hodnotu, že dokáže odpovedať na otázky súčasného hľadajúceho človeka. Sme vystavení tlaku, ktorý – aspoň teda na Slovensku – nie je násilný, znemožňujúci našu činnosť. Nemusíme tlačiť samizdaty ani potajme sa stretať na chatách, aby sme mohli hovoriť o evanjeliu.

Máme všetky prostriedky, aby sme konfrontovali sekulárny svet a jeho myšlienky, ktoré neraz idú proti kresťanskému duchu. Je len na nás, aby sme si vysúkali rukávy, zjednotili sily, hľadali prostriedky a robili všetko to, čo môžeme, napriek silnejúcemu tlaku. A verme Kristovi, ktorý nás neposlal do sveta ako víťazov. Ale zároveň nám dal vedomie, že napriek všetkému bude víťazom on. A s ním aj my.