Zo sveta pravoslávia Odpustenie, pokoj a kresťanské svedectvo

Ku koncu božskej liturgie kňaz povzbudzuje zhromaždenie: „V pokoji sa rozíďme.“ Táto veta sa vyslovuje po svätom prijímaní tesne pred prepustením. Je to posledná pripomienka toho, že cieľom našej účasti na liturgii a vlastne celého kresťanského života je naučiť sa byť v pokoji v sebe, medzi sebou navzájom a s Bohom. 

Pokoj, ktorý pestujeme vo svojom vnútri, sa môže šíriť na ľudí okolo nás viditeľným aj neviditeľným spôsobom. Ako hovorí známy výrok svätého Serafima Sarovského: „Buď v pokoji vo svojej duši (získaj Svätého Ducha) a mnohí okolo teba budú spasení.“

Slovo pokoj sa v liturgii vyskytuje viac ako dvadsaťkrát vrátane modlitieb, ktoré kňaz hovorí potichu. Toto opakovanie vyvoláva dojem, že sa komunikuje niečo dôležité a ústredné. Mohli by sme dokonca povedať, že byť v pokoji v sebe a medzi sebou navzájom je predpokladom účasti na svätom prijímaní. 

Ako uvádza náš Pán: „Keď teda prinesieš svoj dar k oltáru a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď najprv zmieriť sa so svojím bratom a potom príď a prines svoj dar“ (Matúš 5, 23 – 24). Inými slovami, je podstatné, aby sme boli vo vzájomnom spoločenstve, aby naše spoločenstvo bolo skutočné.

Snažiť sa o zmierenie s niekým, s kým sme v konflikte, môže byť náročné. Konflikty môžu byť zraňujúce a tie hlbšie a dlhodobejšie sú najbolestivejšie a najťažšie sa riešia. Naše zranenie nás môže urobiť defenzívnymi a samo-spravodlivými. Môže nás zvádzať k tomu, aby sme v sebe prechovávali zatrpknutosť a túžbu po pomste. A čím dlhšie ju necháme vrieť, tým je neústupnejšia. Odpúšťanie a prosba o odpustenie jednoznačne patria k najťažším aspektom v našom úsilí stať sa Kristovými učeníkmi.

Odpustenie

Vždy keď sa modlíme Pánovu modlitbu, uzatvárame s Bohom dohodu: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ V podstate tým hovoríme: „Odpusť mi v rovnakej miere, v akej ja odpúšťam druhým.“ A nie je to tak, že by Boh odopieral odpustenie. Je to tak, že to my sme neschopní prijať Božie odpustenie, keď je naše srdce zablokované neodpustením.

Čo teda máme robiť, aká pomoc je nám k dispozícii, aby sme dosiahli to, čo je také ťažké, a predsa také dôležité pre našu vlastnú spásu a spásu druhých? Je jasné, že prvoradá je modlitba a sviatostný život Cirkvi. Potrebujeme štruktúrovanú duchovnú disciplínu, aby sa odpustenie stalo bežnou súčasťou života v Kristovi. Keď sa Peter spýtal Pána: „ Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Či azda sedem ráz? Ježiš mu hovorí: Nehovorím ti až sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem ráz“ (Matúš 18, 21 – 22). Inými slovami, robíme to tak často, že sa to stane zvykom. A zvyky, ktoré sa raz vytvoria, sa ľahšie udržiavajú.

Je to ako s akýmkoľvek zvykom, napríklad s telesným cvičením, včasným chodením do práce, účasťou na bohoslužbách alebo spoveďou: čím viac to robíme, tým je to ľahšie. Zo začiatku sa možno musíme nútiť, ale časom sa to stane rutinou. A je potrebné mať na pamäti, že odpustiť niekomu nemusí byť jednorazová námaha, ale trvalá, najmä ak je zranenie hlboké. V niektorých prípadoch môže trvať roky alebo dokonca celý život, kým niekomu úplne odpustíme. No skúsenosti mnohých ľudí ukazujú, že vytrvalosť v odpustení prináša ovocie.

Kresťanské svedectvo

Okrem nášho vlastného vnútorného pokoja a pokoja s ľuďmi v našom blízkom okruhu vzťahov je tu aj širšie miesto kresťanského svedectva o pokoji v spoločenských usporiadaniach, v ktorých sa nachádzame. „Blažení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú nazývať Božími synmi“ (Matúš 5, 7) sa vzťahuje na obe oblasti pokoja, osobnú aj širšiu spoločenskú. 

Spomínam si, že keď sa začala vojna na Ukrajine, jeden starší pár v našej farnosti, on ukrajinského a ona ruského pôvodu, sa udivene spýtal: „Ako je to možné? Veď sme bratia a sestry. Máme príbuzných a priateľov na oboch stranách hranice. A čo je ešte dôležitejšie, máme tú istú pravoslávnu vieru. Ako sa môžeme my pravoslávni navzájom zabíjať?“ 

Žiaľ, nie je to len súčasná otázka. Prehľad cirkevných dejín ukazuje, že kresťania sa nielen často zapájali do zabíjania nekresťanov, ale často sa zabíjali aj navzájom. Je to nepríjemná skutočnosť, ktorú si ťažko pripúšťame.

Otázka „Ako je to možné?“ je skutočne dôležitá. Ako je možné, že Kristovo jasne dané prikázanie, že máme milovať svojich nepriateľov, sa tak okato ignoruje alebo prehliada? Ak je láska k nepriateľom Božou vôľou, ako ju zjavil Ježiš Kristus, prečo ju kresťania tak neochotne plnia? Je zrejmé, že nie je ľahké dodržiavať toto prikázanie. Vieme o mnohých mučeníkoch, ktorí položili svoje životy a riskovali životy svojich blízkych v snahe brať toto učenie vážne. No napriek tomu boli ochotní byť verní, ako najlepšie vedeli. Boli poučení a chápali implikácie toho, že sú Kristovými učeníkmi.

No cirkevné vedenie už mnoho storočí v skutočnosti učí, že medzi nasledovaním Krista a zabíjaním nepriateľov, či už nekresťanov, alebo kresťanov, nie je žiadny rozpor. Ak by to tak nebolo, ako by sme si mohli vysvetliť vraždenie, ku ktorému dochádza v prípade pravoslávnych kresťanov z Ruska, ktorí bojujú proti pravoslávnym kresťanom z Ukrajiny?

Väčšinu kresťanov neučili, že zdržanie sa účasti na zabíjaní vo vojne je základným učením Ježiša Krista. Neboli jasne a dôsledne poučení o tom, že odplata lásky za nenávisť a dobra za zlo je Božím spôsobom vykúpenia jeho milovaného sveta. A tak keď medzi národmi, dokonca aj v krajinách s väčšinovým kresťanským obyvateľstvom, vzniknú vážne konflikty, mali by sme sa čudovať, že kresťania zvyčajne reagujú ako ktokoľvek iný: zapájajú sa do smrtiaceho boja.

Naša úloha ako začínajúcich Kristových učeníkov je teda dvojaká: pracovať na dosiahnutí vnútorného pokoja prostredníctvom odpúšťania a prosenia o odpustenie a zároveň byť vo svete svedkami posvätnosti ľudského života stvoreného na Boží obraz a podobu. Robíme to tak, že sa zdržiavame zabíjania a aktívne uplatňujeme „nové prikázanie“ nášho Pána: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás.“

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa