Zo sveta pravoslávia Najlepšie úmysly: ako ruské „tradičné“ a rodinné hodnoty dláždia cestu do pekla

Človek nepotrebuje mať vysokoškolské vzdelanie v oblasti psychológie, aby prekukol manipulátora. Manipulatívna požiadavka vždy obsahuje zložku, s ktorou nemožno nesúhlasiť –  presvedčivý súhlas s neúprimným zvyškom. „Miluješ ma? Ak áno, urobíš X a Y.“ Čo môže byť zlé na rodinných hodnotách a na tom, že sa chce, aby sa rodilo viac detí – a aby pôrodnosť prevyšovala úmrtnosť?

Predovšetkým je dôležité pochopiť nielen posolstvo, ale aj jeho autora, a čo je rovnako dôležité, jeho agendu.

Za dve desaťročia Putinovej vlády sa podiel osamelých rodičov v Rusku takmer zdvojnásobil, z 21 % v roku 2002 na 38,5 % v roku 2021, a každé tretie dieťa žije v rodine, ktorú otec Andrej Kurajev výstižne nazval „rodina rovnakého pohlavia“: dieťa + mama + stará mama. 

Kňaz z Moskvy vysvetľuje, prečo má problém sprostredkovať význam podobenstva o márnotratnom synovi moderným deťom: „Keď vstúpim do triedy, hneď pochopím, že takmer nikto v nej nežije so svojím otcom – deti nemajú predstavu, čo je to normálny otec.“

O Putinovej rodine nie sú k dispozícii nijaké oficiálne informácie, len to, že je rozvedený. Kritizujte americký politický systém, ako chcete, no Američania nikdy nezvolia prezidenta, ktorého rodinný život je zahalený rúškom tajomstva. To je možné len v spoločnosti, ktorá úplne znehodnotila inštitúciu rodiny.

Dovolím si tvrdiť, že kontrast medzi pochmúrnou postavou osamelého starnúceho diktátora a mladou, zdravou rodinou Alexeja Navaľného mohol byť ešte nebezpečnejší než protikorupčné úsilie zosnulého predstaviteľa opozície. Rodina Navaľných stelesňovala skutočné rodinné hodnoty, čo Putinovi nemohlo neliezť na nervy. Kain zabil Ábela zo závisti.

Mazanie histórie

Keď počujem rozprávať o „tradičných hodnotách“, ktoré Rusko údajne uchovalo, ale Európa nie, vždy sa čudujem: ak priemerná dĺžka života v Rusku nie je vyššia, ale nižšia ako na Západe, čo sú to za „tradičné hodnoty“, ktoré zrejme zapríčiňujú, že ľudia nežijú dlhšie, ale kratšie? Prečo nemajú šampióni „rodinných hodnôt“ menej, ale viac rozvodov?

Bolo by príliš zjednodušujúce vyhlásiť, že „tradičné hodnoty“ sa používajú len na prekrytie nepríjemných štatistík – tento výraz je popretím morálky a samotnej reality. Používaním neslávne známej otázky – „Kde ste boli osem rokov?“ – sa kremeľská propaganda snaží vytvoriť falošný dojem, že jej vojna na Ukrajine nie je aktom agresie, ale skôr intervenciou, ktorá je podniknutá s cieľom zastaviť údajné ukrajinské masakrovanie ruskojazyčného obyvateľstva na Donbase. 

Tento prístup sa neodvoláva na ľudskú logiku. Koniec koncov, tí istí ľudia, ktorí vymysleli túto otázku, odštartovali týchto „osem rokov“ konfliktu zabratím Krymu, vojnou na Donbase a Kremľom sponzorovanou „ruskou jarou“. Táto otázka je spôsobom, ako vypnúť empatiu a súcit, ako ospravedlniť každé zlo akéhokoľvek rozsahu.

Dobro a zlo boli zrušené. Ruský štát platí majland za zmluvnú vojenskú službu – sumu, ktorú si človek nikdy nemôže zarobiť svedomitou prácou – a ľudia sú ochotní za tieto peniaze zabíjať Ukrajincov na ukrajinskej pôde. Táto situácia signalizuje nielen chudobu a beznádej, ale aj morálnu degradáciu, ktorá je hlboká ako Mariánska priekopa.

Predtým ako zrušíme dobro a zlo, musíme zrušiť dejiny. Všeobecne sa verí, že rozmanitosť historických postáv a udalostí umožňuje viaceré výklady. Avšak to, čo máme dnes, je negáciou histórie ako takej. Nikdy neexistoval sovietsko-nacistický predvojnový pakt o rozdelení Poľska, žiadny katynský masaker poľských dôstojníkov, žiadny holodomor na Ukrajine – nič z toho sa nestalo, bodka. Ak Moskva zatvorí zvyšky svojho múzea Gulagu, bude to znamenať len jedno: nikdy neexistovali nejaké gulagové tábory.

Samozvaný historik a bývalý minister kultúry Vladimír Medinskij raz povedal, že „história je politika nasmerovaná do minulosti“. Popieraním minulosti popierame prítomnosť. Preto bolo nemožné začať vojnu bez predošlého zničenia Memorialu, ľudskoprávnej skupiny, ktorá sa venuje pamiatke obetí Stalinovho Veľkého teroru. Alexej Navaľnyj nebol nikdy otrávený v Tomsku, nikdy nebol stíhaný, nikdy nebol zavraždený vo väzení a neexistoval žiadny kamerový záznam jeho smrti. Neexistuje ani žiadna vojna s Ukrajinou – dokonca ani slovo „vojna“ už neexistuje.

„Nikdy sme na Ukrajinu nezaútočili,“ hovorí minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. „Ruské vojenské velenie uisťuje, že civilnému obyvateľstvu krajiny nehrozí žiadne nebezpečenstvo,“ uvádza štátna tlačová agentúra Interfax vo svojom vyhlásení k všetkým správam o „špeciálnej vojenskej operácii“. Ruiny miest a milióny utečencov nie sú našou zásluhou.

V odpovedi na otázku, kto sú títo podvodníci a prečo skrývajú svoje skutočné zámery za falošnú fasádu „rodinných hodnôt“, ponúknem niekoľko úvah.

Naši nepriatelia

V treťom roku plnohodnotnej vojny zostáva možnosť, že Rusko splní svoje stanovené ciele a dosiahne presvedčivé víťazstvo, veľmi malá. 

Nespokojnosť verejnosti sa preto musí presmerovať proti vnútornému nepriateľovi – ktorý by mohol byť aj úplne fiktívny. Ak existujú „rodinné hodnoty“, musia mať svojich odporcov: „ideológiu bezdetnosti“ (paradoxne inštitucionalizovanú v pravoslávnom kresťanskom mníšstve), quadroberov (počul už niekto toto slovo?) a, samozrejme, homosexuálov. Určite je nárast počtu neúplných rodín ich dielom, koordinovaným priamo z Pentagónu. Koniec koncov, Putin predsa nemôže za to, že pôrodnosť klesla na najnižšiu úroveň za posledných 25 rokov, však? Režim potrebuje nájsť iných vinníkov.

„Naši nepriatelia chcú zničiť naše rodiny a vziať nám tradičné hodnoty!“ vyhlásil vlastenecký oligarcha Konstantin Malofejev, jeden zo strojcov doktríny „ruského sveta“ ako ochranca „rodinných hodnôt“. No ktorý zákerný zahraničný nepriateľ zničil Malofejevovu rodinu tým, že ho prinútil oženiť sa s Máriou Ľvovou-Belovou, manželkou kňaza a matkou desiatich detí?

Legislatívne iniciatívy na zvýšenie pôrodnosti môžu v reálnom svete viesť len k represii. Nemôžete používať silu zákona na nútenie živých bytostí k rozmnožovaniu – najmä v zajatí.

Hladný šváb

Azda najcynickejšou frázou, ktorú kazatelia „rodinných hodnôt“ používajú, je „uchovanie národa“. 

Od 24. februára 2022 opustil krajinu približne milión ľudí –  väčšinu z nich tvoria bystrí, inteligentní a talentovaní ľudia. Vojna si berie životy ruských dôstojníkov z povolania, zmluvných a mobilizovaných vojakov a civilistov žijúcich v oblastiach hraničiacich s Ukrajinou. Úradníci otvorene hovoria, že mnohí z nich „nemajú iné využitie“. 

Informácie o vojnových stratách sa starostlivo utajujú, pretože tieto údaje najmenej pripomínajú „uchovávanie národa“. Národ sa „uchováva“ s takým zápalom, že Rusko musí zápasiť s nedostatkom cintorínov a krematórií. Vhodnejšia by bola veta: „Ženy vždy môžu mať viac detí.“

Prečo vôbec chcú deti?

Duchovenstvo ponúka najúprimnejšiu odpoveď na túto otázku. Deti nie sú zamýšľané na to, aby žili, ale aby zomreli. Hrdinská smrť je to najlepšie, čo sa im môže stať. Jeden moskovský kňaz tvrdí, že ruské dievčatá by mali rodiť už pred dosiahnutím dospelosti, pretože „skoré manželstvá zbavujú krajinu zbytočne veľkých nákladov na vyššie vzdelávanie“ a krajina potrebuje vojakov. 

Ďalej vysvetľuje: „Nikto na svete nás nemá rád – a nikdy mať nebude. A nikto s nami nepôjde do vojny, pretože sa nás všetci hrozne boja.“ Ako sa čuduje iný duchovný otec: „Kto bude bojovať, kto sa vôbec postaví za náš ruský svet, ak sa nebudú rodiť deti?“ Čím viac detí, tým ľahšie sa prijímajú úmrtné oznámenia z frontu, povedal jeden ich už zosnulý kolega.

Čas pre hrdinov

Umberto Eco opisuje 14 znakov fašistickej spoločnosti a hovorí o prenesení túžby po moci do sexuálnej sféry. Tým sa položili základy kultu mužnosti vo fašizme a nemilosrdnej likvidácie akýchkoľvek nekonformných sexuálnych návykov, od homosexuality až po zdržanlivosť. No kult mužnosti, „skutočného muža“ a súvzťažnosť medzi Putinovou vojnou a jeho predstavou o Bohu je témou na samostatnú diskusiu.

Posadnutosť mužnosťou „našej strany“ nevyhnutne vedie k vykliešteniu nepriateľa. „V zajatí máme až 7 000 ukrajinských bojovníkov. Čo keby sme vykastrovali všetkých ich bojovníkov a poslali túto armádu kastrátov domov?“ Toto navrhol protojerej Andrej Tkačev.

Boj proti nepriateľom „rodinných hodnôt“ tvorí súčasť úsilia o preorientovanie spoločnosti – Putinovho najambicióznejšieho projektu a hlavného cieľa jeho „špeciálnej vojenskej operácie“. Oslobodením a vyzbrojením ľudí, ktorí sa dopustili násilných trestných činov, otvoril Putin dvere do pekla. Urobil to zámerne a takmer nezvratne. Muži, ku ktorým by ste sa nemali približovať zozadu, sú vychvaľovaní ako nová elita. Prednášajú na školách a slúžia ako vzory pre mladú generáciu. Ak sa dostanete na ich zlú stranu, okúsite aj ich vlastenectvo.

Svätá vojna

Pri absencii skutočnej politickej súťaže je potrebné zdôvodniť nárok orgánov na legitimitu. Vyhlásením sa za strážcu „ruského sveta“ a „tradičných hodnôt“ – čo si sama vymyslela – vláda deklaruje svoju legitimitu. To však nestačí. Moc musí byť prezentovaná nielen ako legitímna, ale aj ako posvätná.

Patriarcha Kirill hovorí, že „tradičné hodnoty“ sú večné hodnoty, ktoré Boh ustanovil v samotnej prirodzenosti človeka. Zároveň platí, že nie všetky sily sú posvätné – len tie ruské. Preto Boh koná prostredníctvom Putina a jeho vojna nie je len taká hocijaká, ale posvätná: „Rusko je alternatívny pohľad na svet, na Boha, na človeka. Nezapadá do rámca naprogramovaného systému, ktorý vylučuje Boha zo života ľudí. (...) A preto sa dnes osobitne modlíme za naše štátne orgány, za našu armádu a za nášho prezidenta.“

Môže sa zdať, že pravoslávny klérus sa stará len o zaistenie základných potravín pre hladného švába. No je v tom niečo viac.

Aj pred vojnou bolo v pravoslávnych kruhoch často počuť, že „žena sa spasí rodením detí“, „ľudia by mali mať toľko detí, koľko Boh dá“ a podobne. Akokoľvek sa to môže zdať prekvapujúce, tieto slogany sú chybou, a nie charakteristickým znakom: v žiadnom prípade neodrážajú pravoslávne učenie. Deti v manželstve sú neoceniteľným darom, ale duchovný rozmer manželského vzťahu nie je charakterizovaný počtom.

Ak teda sú všetky reči o „tradičných rodinných hodnotách“ len dymovou clonou, čo je vlastne dnes hodnotou?

Ak by som sa mal pozrieť späť na to, čo sa stalo za posledných dva a pol roka, a vypichnúť najvýraznejšiu udalosť, symbol éry Putinovej špeciálnej vojenskej operácie, povedal by som: soľ. 

Dvadsať kilogramov soli, ktoré poslal vlastenecký občan politickej väzenkyni Nadežde Bujanovej, staršej pediatričke prežívajúcej v ťažkých podmienkach vyšetrovacej väzby, aby vyčerpala svoju mesačnú kvótu potravinových balíčkov.

Soľ je sugestívny evanjeliový obraz. Sme strážcami „tradičných hodnôt“, soľou zeme, a opäť sme vpredu pred celou planétou. Avšak v evanjeliu sa kladie otázka: „Ak soľ stratí svoju slanosť, čím sa osolí? Na nič už nie je súca, len aby bola vyhodená von a pošliapaná ľuďmi.“ Boris Grebenščikov privádza túto myšlienku k záveru: „Keď soľ stratí svoju silu, stane sa jedom.“

Pôvodne publikované na theins.ru. Preložil o. Ján Krupa