Fenomén „dobrovoľného mučeníctva“ Sú to autentickí svätci alebo obyčajní extrémisti?

Medzi rokmi 850 až 859 sa v Córdobe stalo niečo neočakávané – asi 48 kresťanov bolo umučených.

Súčasní cirkevní historici ich zvyčajne označujú ako „dobrovoľných mučeníkov“, pretože takmer všetci z vlastnej vôle predstúpili pred moslimské úrady, priznali sa ku kresťanstvu a zároveň odsúdili islam a Mohameda ako falošného proroka.

Hlavným prameňom o týchto udalostiach sú spisy Eulogia, kňaza z Córdoby. Eulogius bol zvolený za toledského biskupa, ale nebol vysvätený, pretože utrpel násilnú smrť, keď vo svojom dome ukryl istého Leocritia, ktorý konvertoval na kresťanstvo z islamu. To dalo úradom právny dôvod na to, aby oboch popravili.

„Dobrovoľným mučeníkom“ sú venované mnohé štúdie, ktoré podávajú rôzne vysvetlenia náhleho povstania. Nebudem ich teraz analyzovať, ale pokúsim sa zistiť, čo je v ich príbehu dôležité pre dnešok.

Bolo by ľahké myslieť si, že ich mučeníctvo bolo konfliktom medzi kresťanským obyvateľstvom a moslimským štátom, ale je to pravda len čiastočne. Skutočnosť je taká, že ich mučeníctvo bolo výrazom konfrontácie vo vnútri kresťanského spoločenstva.

Kým pre Eulogia a ďalších podobne zmýšľajúcich kresťanov boli mučeníci autentickými svätcami, pre iných, vrátane jeho biskupa Reccafreda, to boli obyčajní extrémisti a agenti provokatéri, ktorí ohrozovali krehkú rovnováhu kresťanského spoločenstva v moslimskom štáte. Podľa nich bolo utrpenie mučeníkov dôsledkom a prejavom ich márnomyseľnosti a pýchy.

Argumenty proti dobrovoľnému mučeníctvu

Odporcovia mučeníckeho hnutia, ktorí boli asimilovaní so životom v moslimskom prostredí, mali v podstate tri argumenty, ktoré používali na spochybnenie platnosti „dobrovoľného mučeníctva“.

Pre nich „dobrovoľné mučeníctvo“ nebolo v prvom rade pravé, pretože to bolo mučeníctvo bez pohanstva. Islam nevyžadoval pohanské obety, ktoré boli obvyklé v grécko-rímskej kultúre, a kresťania ako „ľudia Knihy“ mali v moslimskej spoločnosti svoj priestor na život, hoci obmedzený a limitovaný.

Po druhé, bolo to mučeníctvo bez prenasledovania. Kresťanom nikto nezakazoval zúčastňovať sa na liturgických obradoch, nikto ich nenútil, aby sa pridávali k nekresťanským sláveniam. Navyše, keď boli domnelí mučeníci popravení, nevykonávalo sa žiadne zložité mučenie.

Po tretie, bolo to mučeníctvo bez zázrakov. V očiach Eulogiových oponentov sa mučeníctvo musí riadiť literárnym kánonom passio, ktorý zas predpokladá priamy Boží zásah, ktorý pomáha mučeníkom znášať utrpenie nadprirodzeným spôsobom a vytvára zázračné znamenia pre svedkov udalosti.

Apológia dobrovoľného mučeníctva

Keď teda Eulogius z Córdoby napísal svoj hlavný traktát Memoriale sanctorum, nebol to len opis, ale aj apológia „dobrovoľného mučeníctva“. V prvej časti tejto knihy, ako aj v Liber Apologeticus Martyrum podrobne odpovedá na rozšírené obvinenia voči mučeníkom.

Podľa Eulogia po evanjeliu nebolo možné žiadne nové zjavenie, preto bol Mohamed falošný prorok a heretik par excellence. Islam preto nie je nadradený, ale podradený pohanstvu minulosti.

Pokiaľ ide o prenasledovanie, Eulogius sa rýchlo odvolával na starovekých mučeníkov, počnúc apoštolom Pavlom, ktorí sami hľadali korunu slávy.

Všetci títo mučeníci sú uctievaní Katolíckou cirkvou a ich mená možno nájsť aj v synaxári starobylých svätých Španielska a Portugalska, ktorých si uctievajú miestni pravoslávni v príslušných krajinách.Zdieľať

Poníženie, výsmech, nenávisť, dane, ničenie kostolov (slávna mešita v Córdobe bola postavená na mieste Kostola svätého Vincenta Zaragozského) – to všetko predstavovalo Eulogiovi obraz prenasledovania, ktorý bol veľmi reálny. Pre neho mechanizmy a nástroje realizácie popravy nepredstavovali žiadny rozdiel, keď boli kresťania zabití kvôli vyznávaniu svojej viery.

Pokiaľ ide o zázraky, podľa Eulogia bola ich absencia nedostatkom spoločenstva, nie samotných mučeníkov, keďže viditeľné zázraky vyjadrujú vieru svedkov. Okrem toho v čase, keď sa takéto zázraky skončili, kresťania ich už nepotrebovali. Keďže sa blíži eschaton, viera musí byť výsledkom vnútornej práce, nie nadprirodzených znamení.

Poučenie pre dnešok

Čas ukázal, že Eulogius mal pravdu: všetci títo mučeníci sú uctievaní Katolíckou cirkvou a ich mená možno nájsť aj v synaxári starobylých svätých Španielska a Portugalska, ktorých si uctievajú miestni pravoslávni v príslušných krajinách. V Bazilike sv. Petra v Córdobe sa nachádzajú niektoré z ich relikvií, zatiaľ čo relikvie svätej Leocritie a samotného svätého Eulogia možno uctiť v Cámara Santa (Svätej komnate) katedrály v Oviede.

Sú chvíle, keď cirkev čelí rovnakej konfrontácii ako v Córdobe v 9. storočí. Stáva sa to vtedy, keď časť cirkvi, akokoľvek dôležitá, verí, že k prenasledovaniu nedochádza alebo ho nechce uznať, no iná časť, akokoľvek malá, verí, že k prenasledovaniu skutočne dochádza, aj keď mu nie je vystavené celé kresťanské spoločenstvo.

Spomeňme si napríklad, ako v roku 1965, v čase Sovietskeho zväzu, dvaja kňazi Ruskej pravoslávnej cirkvi, o. Gleb Jakinin a o. Nikolaj Ešliman, adresovali patriarchovi Alexijovi I. (Simanskému) otvorený list. Kópie listu boli zaslané eparchiálnym biskupom, ako aj civilným orgánom.

Témou listu bolo práve prenasledovanie, ktorému bola cirkev v tom čase vystavená. Hoci niektorí biskupi ich prípad podporili, inštitucionálna cirkev sa nepovažovala za schopnú otvorene priznať prenasledovanie, ktorému bola v tom čase už pol storočia vystavená zo strany sovietskych orgánov, hoci to bolo všeobecne známe v krajine aj v zahraničí.

Následne v roku 1966 boli obaja kňazi suspendovaní „až do ich pokánia za činnosť, ktorá je pohoršujúca a škodlivá pre cirkev“. Otec Gleb Jakunin bol do kňazského stavu vrátený až v roku 1987.

Rovnakú otázku si môžeme položiť aj dnes

Je dnes Pravoslávna cirkev prenasledovaná v Bielorusku, na Ukrajine alebo v Rusku? Orgány týchto krajín by jednoznačne povedali „nie“. Zo všetkých troch príkladov je iba Ukrajinská pravoslávna cirkev na čele s metropolitom Onufrijom ochotná verejne akceptovať diskrimináciu a porušovanie práv pravoslávnych kresťanov, hoci sa vyhýba termínu „prenasledovanie“.

Zdroj „Kresťania proti vojne“ predstavuje pôsobivý zoznam duchovných a laikov v Rusku a Bielorusku, ktorí boli prenasledovaní náboženskými a štátnymi orgánmi za svoj protivojnový postoj alebo podporu Ukrajiny pri obrane pred agresiou.

Zatiaľ čo pre všetkých týchto ľudí je ich postoj vyjadrením kresťanskej viery, pre oba štáty je to politické vyhlásenie. Tie ochotne prijímajú čisto politické vyhlásenia kresťanských duchovných a laikov, ale len na podporu svojej oficiálnej politiky.

Podľa Jane Ellisovej známy profesor Moskovskej duchovnej akadémie Alexej Osipov svedčil proti o. Glebovi Jakuninovi na súdnom procese v roku 1980. Nedávno sa ho v jednom z početných rozhovorov pýtali na knihu o vlastenectve, ktorú napísal ruský pravoslávny kňaz v Madride: Má človek právo pýtať sa, či je kresťan povinný byť vlastencom?

Podľa profesora je „satanská vec“ už len položiť takúto otázku. Ak štát povoľuje slávenie liturgického kultu, kresťan musí byť úplne a dôsledne lojálny voči štátu. Tento postoj vysvetľuje, ako sa Ruská pravoslávna cirkev vo svojich rôznych jurisdikciách ukázala ako verná obom najstrašnejším diktatúram v 20. storočí.

Ak sa nenaučíme klásť „satanské otázky“ a hľadať na ne odpovede, máme len malú nádej, že sa nám podarí uniknúť z pasce, ktorá sa nám stala akýmsi domovom.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.