Kríž v odkladacom priestore? Alebo ako sa vo Švédsku vzdávame poznávacích znakov kresťanstva, aby sme nikoho neurazili

Vzácni bratia a sestry v Kristovi – tom ukrižovanom na dreve kríža a vzkriesenom na slávu Boha Otca –, ak by ste si náhodou mysleli, že na to, aby sme spoznali silu kresťanskej viery, potrebujeme okolo seba kostol s krížom na veži, dovoľte mi s láskavým úsmevom pripomenúť, že poslednom čase vraj letí nový dizajn: žiadne kríže, zato šípky smerom k Mekke.

Ide o nápad biskupky Evy Brunne v Štokholme ešte z roku 2015, ktorá by najradšej v Seafarers Church vyvesila len šípky a piktogramy, akoby kostol bol vlaková stanica. Kríž, ten nepohodlný symbol viery, má dostať dovolenku na dobu neurčitú.

Možno už čoskoro nájdeme v našich chrámoch vedľa Lutherovho portrétu navigáciu v štýle letiskovej tabule: Brána č. 1 – pôvodná sakristia; Brána č. 2 – priestor na modlitby takých i onakých. Ak by nám to nedochádzalo: hoci je to kresťanský chrám, mal by vyzerať neutrálne, vraj „bezkonfesijne“ – také útulné letisko pre všetky náboženstvá, kde nikde nevidno kríž, ale zato sa človek dostatočne rýchlo zorientuje, kde je Mekka.

Veď nechceme vyzerať nezdvorilo, že my máme – ó, aká trúfalosť – kresťanskú identitu v kresťanskom chráme a v (kedysi) „kresťanskej“ Európe. A tak radšej pomôžme všetkým okolo. Vitajte v kostole-nekostole, kde je viac bezpečnostných inštrukcií ako v Boeingu a omše sa pletú s letovým poriadkom.

Kto by to bol povedal, že staručké storočné múry Seafarers Church v Štokholme budú raz pripomínať stanicu MHD s „chill zónou“ pre každého, kto sa chce pomodliť, meditovať alebo si len tak odskočiť pred sychravým severným vetrom. Ono sa totiž ľahko stane, že keď škrtáme kríže, pridáme Wi-Fi zónu – veď musíme držať krok s dobou.

Krížoví nadšenci možno krútia hlavou: „Veď nechceme nič iné, len zostať cirkvou.“ Druhí zasa s hlbokým zamyslením vravia: „Veď takto aspoň ukazujeme, že sme tí najslušnejší na svete.“ A tak – ako hovorí stará mama – aby sa vlk nažral a ovca ostala celá, kostol zmeníme na neutrálne odpočívadlo. Vraj nás to všetkých zachráni pred nedorozumeniami. Teda, predpokladám, že nedorozumenia znamená čosi oveľa nebezpečnejšie než hrozbu straty viery.

Irónia je, že sama biskupka – áno, tá, čo vyliepa šípky smerom na východ – akoby nechápala, že kostol bez kríža je ako Luther bez Biblie. Zvonku to možno vyzerá super liberálne, no vnútri sa pýtame: čo ďalšie obetujeme na oltár „nových dizajnérskych noriem“?

Kto by to bol povedal, že starý storočný kostol pri štokholmskom prístave bude prvou lastovičkou nového trendu – radšej kapitulovať pred možnou urážkou niekoho, kto o to možno ani nestojí, než odvážne vysvetliť a obhájiť to, prečo kríž nad chrámom znamená tak veľa. Nejde tu, prosím pekne, o kamenné idoly, ale o vyznanie, že tu sa hlása Kristus a jeho obeť na kríži. Evanjelium odpustenia. Milosť. Láska.

Máme byť pohostinní, máme prijímať ľudí inej viery, a predsa zostať pevní v tej svojej.

Možno mi niečo uniklo, ale... prosím vás pekne, čo má tento „pokrokový“ akt spoločné s evanjeliovým presvedčením, že napriek našej neprijateľnosti sme prijatí z Božej milosti, pre Krista, skrze vieru? Máme tu azda nové sola diplomatica? Alebo dokonca sola tolerancia, ktorá nahradzuje Bibliu hŕbou príručiek medzináboženskej diplomacie? 

Nechcem, aby to vyznelo ako kakofónia staromódnych hlasov, ale zdá sa mi, že ak sme naplnení Kristovou láskou, nemusíme sa pritom hneď vzdávať vlastného kresťanského symbolu. Veď nikdy nešlo o to, aby sme do prichádzajúcich cudzincov vrhali kamene. Máme byť pohostinní, máme prijímať ľudí inej viery, a predsa zostať pevní v tej svojej. Patrí to k tajomstvu evanjelia: byť so všetkými, no zároveň ostať v Kristovi; byť vo svete, ale nie zo sveta. Vždy vedieť, komu patrím a za akú cenu.

A teraz k jednej absurdite: vraj je to všetko pre pohodlie moslimských migrantov. Všimli ste si, že tí skutočne zbožní moslimovia sú obyčajne pripravení rešpektovať, že kríž patrí ku kostolu, rovnako ako mešita patrí k polmesiacu? Zvyčajne vedia, do čoho idú, keď vkročia do kresťanského chrámu – rozumejú, že ho zdobí symbol kríža.

Od „kresťanskej“ Európy očakávajú, že tu nájdu ľudí, korí vedia, komu patria, čomu veria a neboja sa k tomu hlásiť – a dávať to hlasne najavo svedectvom života, slov i symbolov. Toto je totiž „normálne“, aspoň u nich doma; aj u nás to tak bývalo. Ale nám akosi narástla starosť, aby sa niekto neurazil.

Zjavne sme dostali strach z vlastnej identity, ako keby mať kríž vo svojom kostole bolo čosi neprimerané. Asi sa bojíme, že by to bol nejaký kamuflovaný prejav kultúrneho imperializmu, ktorý nechceme „vytrubovať do sveta“. Alebo ide o projekt „pokorného chvastania sa“, ktorým chceme ukázať, že my kresťania v Štokholme (a hocikde inde) vlastne ani nie sme explicitne kresťania alebo aspoň nie tí „dotieraví“. Lebo vraj sme inkluzívni, progresívni a tvoriví – veď dokážeme zmazať stáročné cirkevné tradície jedným ťahom fixky na tabuli s nápisom „Smer Mekka“. 

Aby sa nikto necítil odcudzene; len nech sa nik nepohorší. Uniká im však váha skutočného paradoxu: že totiž to, čo týchto migrantov na Európanoch pohoršuje azda najviac, je ich duchovná a hodnotová zmätenosť, vlažnosť, očividná (či zdanlivá?) bezbožnosť – v čom ich iba utvrdíme tým, že odstránime znaky a neskôr aj prejavy našej viery.

Pre mnohých Talianov je kríž ako rodinná fotografia – nikto vás nenúti pozerať sa na ňu, ale patrí k tej domácnosti.

Na inšpiráciu si môžeme privolať súbor „talianskych“ argumentov na obranu krížov a iných kresťanských symbolov v nedávnom spore na túto tému. Vraj keby Taliani odstránili kríže, ako keby demolovali starobylé Koloseum: jednoducho kultúrna samovražda.

Argument znie, že kríž nie je len náboženský symbol, ale aj neoddeliteľná súčasť talianskych dejín – podobne ako špagety, Michelangelova socha Dávida a (takmer) každá talianska ulica pomenovaná po nejakom svätcovi. Taliani často hovoria: „Ak nám vezmete kríž, prídeme o to, kým sme.“

Možno je to povedané s trochu melodramatickou talianskou nadsádzkou, no pointa je jasná: symboly sú pevnou súčasťou národného príbehu a sňatie kríža by bolo ako vymazať jeden riadok z Danteho Božskej komédie – prosto zločin proti duši národa. Odporcovia odstránenia kríža tvrdia tiež, že mať kríž na stene neznamená, že niekto núti bozkávať ho alebo vešať si ho na krk. Je to skôr tiché pripomenutie hodnôt, na ktorých stojí moderná (nielen talianska) spoločnosť: dôstojnosť, solidarita, ľudskosť.

Pre mnohých Talianov je to ako rodinná fotografia – nikto vás nenúti pozerať sa na ňu, ale patrí k tej domácnosti. Hovoria tiež, že odstránenie kríža pre jeden podnet (napr. rodiny migrantov či bojovo naladeného ateistu) by nebolo prejavom skutočnej tolerancie, ale skôr silou-mocou (teda násilným) vymazaním inej kultúry. Argument potom znie: „Tolerancia má byť obojstranná – rešpektujte náš kríž, my rešpektujeme vaše presvedčenie.“ Bodka. 

Zástancovia kríža radi pripomínajú aj to, že Ježiš na kríži predstavuje skôr mier a lásku než vojnovú zástavu. Slovné spojenie „krížová výprava“ tu vyslovovať radšej nebudú, ale zato sa šibalsky usmejú a dodajú, že symbol môže byť pre mnohých migrantov novou nádejou, nie dôvodom na pohoršenie a odstránenie.

Viacerí zároveň hovoria, že talianske mestá a dediny sú doslova galériou – obrazy, sochy svätcov a maľby Panny Márie nájdete na každom kroku. Máme teda premaľovať celú krajinu, aby bola nábožensky „sterilná“? Keby sa začalo s demontážou týchto náboženských pamiatok, Taliansko by mohlo prísť o turistov a to je – ako vieme – v tejto krajine neodpustiteľný hriech. A napokon: Taliani so svojím temperamentom ľahko skĺznu do úvahy: „Dnes odstránime kríž, zajtra Vatikánsky štát zmeníme na múzeum a pozajtra vymažeme z kalendára všetkých svätých?“ 

Skrátka, ak raz začneme gumovať kresťanskú symboliku, budeme gumovať donekonečna. A to sa talianskym horúcim hlavám vonkoncom nevidí. Ostávajú preto radšej pri tom, že kríž symbolizuje hodnoty, ktoré európska spoločnosť rada označuje za svoje. A teda, ako hovoria: „Toto by chcel rúcať iba niekto, kto nepochopil naše dolce vita!“

Prihováram sa vám ako evanjelik, ktorý takisto verí, že naša cirkev je volaná, aby slúžila každému bez rozdielu: chudobnému, bohatému, domácemu, cudzincovi, dokonca i tomu, kto nevie, načo vlastne ten kostol je. Ale dá sa to robiť aj bez toho, aby sme sa tvárili, že nám nezáleží na vlastných koreňoch. Kristus predsa nevyžaduje, aby sme jeho evanjelium prekrúcali – „milujte svojho blížneho“ nemusí znamenať „odhoďte kríž a tvárte sa, že vaše presvedčenie, vyrastajúce z konkrétneho príbehu evanjelia, nejestvuje“. 

Namiesto toho, aby sme sa hanbili za naše kresťanské symboly, by sme mohli v pokore ponúknuť miesto na modlitbu tým, ktorí Krista nepoznajú, ale napriek tomu necítia odpor ku krížu, len ho možno nevedia pochopiť. Namiesto toho, aby sme odstraňovali kríž – symbol obety, milosti a odpustenia –, mohli by sme s láskou vysvetliť jeho zmysel. 

To by boli skutočné dvere otvorené svetu: nie dvere rozbúrané a spálené, ale dvere široko otvorené, a pritom pevne zasadené v raz a navždy daných verajach viery. Zachovať si vieru nie je zločin. Slovíčko tolerancia by nemalo označovať stav, keď zahodíme vlastné presvedčenie len preto, aby nám niekto potľapkal po pleci, akí sme úžasne ústretoví. Ježiš nás neučil, aby sme zo svojho chrámu vyhnali symbol spásy, lebo by to azda niekomu prekážalo. Učil nás, aby sme pohostinne vítali cudzinca, aby sme milovali blížneho – dokonca aj toho, kto patrí k inému vyznaniu. Ale nikde sa nepíše „schovaj kríž, aby ťa nebolo poznať“.

Ak teda náhodou niekoho v nedeľu prepadajú myšlienky, že by bolo treba aj z nášho kostola odstrániť kríže, nech si spomenie na Luthera, Bonhoeffera a celý oblak martýrov a svedkov ekumenickej cirkvi, ktorí sa nebáli ukázať, čoho sa držia a čo ich drží vo viere, láske a nádeji. 

Buďme štedrí voči cudzincom, nuž ale aj rozumní, nech sa z lásky k druhému nestane zbabelosť pred vlastným poslaním. Láska ku Kristovi a rešpekt k inému vyznaniu nejdú proti sebe. Naopak, skutočná pohostinnosť vychádza z toho, že viem, kým som, komu patrím a vďaka akému príbehu teraz vládzem žiť ľudsky ako „človek“ stvorený na obraz Boha lásky.

Možno práve takto oslovíme aj niekoho z inej viery: ukážeme, že kríž nie je bojovou zástavou, ale znakom toho, že Boh prišiel na svet, aby nás miloval a naučil nás milovať druhých. Pamätajte, nie je hanbou mať vo svojom chráme symbol Kristovho víťazstva nad smrťou. Hanbou je, ak by sme radšej kapitulovali, než by sme mali vysvetliť, prečo kríž a Božia láska stále patria aj do 21. storočia.

V konečnom dôsledku – nech každý z nás posúdi, či je väčším skutkom lásky vymazať vlastnú kresťanskú identitu alebo ju – naopak – odvážne a pokorne ponúknuť ako dar svetu, ktorý ju možno nikdy predtým nezažil. Svet čaká na ľudí s úprimným srdcom, pokorných ľudí, ktorí pribili svoje ego a pýchu s Kristom na kríž; ľudí, ktorí sa nebudú hanbiť za Krista a s rovnakou úprimnosťou prijmú k sebe aj iného človeka. To je pravé posolstvo evanjelia – a na to, dovolím si povedať, žiadne nové letiskové cedule v kostoloch netreba.

Amen – ak sa to ešte smie v kostole povedať.