Slovo kňaza Mám sen

Keď sme boli deťmi, veľa sme snívali. Malý človiečik má bujnú fantáziu, vidí sa ako neporaziteľný hrdina v kráľovstve, kde zvíťazí nad každým zlom alebo dosiahne, čo si zaumieni.

Neskôr prichádza realita, ktorá nás na prvý pohľad zo snov vytrhne. Už vieme, že nie sme princovia a princezné, nemáme ani čarovný nápoj nesmrteľnosti, ani divotvorný meč, ktorým by sme zabili ohnivého draka.

Kým žijeme, neprestaňme snívať. Sny dospelých by nemali byť útekom z krutej reality tohto sveta, ale víziou budúcnosti, vďaka ktorej máme nádej a aspoň tušíme, čo môžeme a máme urobiť, aby sa sen stal realitou.

Niekedy je snívanie ťažké, keď sa všetko zrúti ako domček z karát. Môžete si naplánovať študijné úspechy, kariéru, rodinný život, ale nemôžete predvídať chorobu, násilný skutok nejakého šialenca či politické rozhodnutia mocných, ktoré obrátia váš svet naruby.

V tejto chvíli sa niečo rúca. Istota, že Spojené štáty a Európa, ten tradičný západný svet, si budú navzájom pomáhať a držať pohromade. Namiesto toho sme po nástupe nepredvídateľného Donalda Trumpa svedkami nového rozdelenia. Ako Európania zisťujeme, že sme odkázaní čoraz viac na seba. Ak bude pokračovať obchodná vojna, čoskoro nový svet pocítime aj vo svojich peňaženkách. 

Do toho vstupuje fantazmagória nášho premiéra o akejsi politike na všetky svetové strany, ktorý akoby zabudol to staré slovenské, že nie je možné byť zadobre so všetkými. Takéto hranie sa na politického stratéga sa dá prehliadnuť v pokojných časoch, keď o nič nejde, ale určite nie teraz. Kto chce byť zadobre zo všetkými, nakoniec stratí všetkých spojencov. Kto už len bude pomáhať krajine, ktorá verbálne vajatá a tvári sa, že nevie, na ktorej strane stojí?

Mám sen. Podľa prieskumov dve tretiny obyvateľov Slovenska snívame podobne. Snívame o krajine, ktorá má jasno v prozápadnej orientácii; ktorá má jasno v tom, že v tom ničivom konflikte na východe je Rusko agresor a Ukrajina obeť. 

Snívame o krajine, ktorá nežije v ilúziách o slovanskom dubisku, ale vie, že svojou mentalitou, náboženstvom a stáročnou kultúrou patrí na Západ. A ak Západu niečo vyčítame, tak spolu s Milanom Kunderom najmä skutočnosť, že sa nás po druhej svetovej vojne spolu s ďalšími krajinami strednej Európy bezostyšne zriekol. 

Ten kapitalistický a demokratický Západ prijal marxistické revolučné tézy o triednom boji viac, ako si dokáže pripustiť. A nechápavo krúti hlavou, ak sa týmto „pokrokovým“ politikám bránime. Je čarom nechceného, že vďaka vojne na Ukrajine dochádza aj vo vzťahu k tejto filozofii k postupnému vytriezveniu.

Snívam o krajine, ktorá má jasno v tom, kam patrí. O krajine, ktorá v európskej rodine národov nechce byť len do počtu alebo čiernou ovcou, ktorú nikto radšej nevidí. Mám sen, že môžeme byť tými, ktorí budú pomáhať, spolupracovať, zapájať sa do spoločných projektov a budovať jednotu napriek mnohým rozdielnostiam. Lebo krajina si kontinent a susedov, podobne ako dieťa príbuzných, nemôže vybrať.

Mám sen, že napriek ťažkostiam a krízam to nakoniec zvládneme, ak sa budeme usilovať o súdržnosť, vzájomnú pomoc a spolupatričnosť.

Sny dospelých by nemali byť útekom z krutej reality tohto sveta, ale víziou budúcnosti, vďaka ktorej máme nádej a aspoň tušíme, čo môžeme a máme urobiť, aby sa sen stal realitou.

Snívať veľké sny sa nedá bez tých malých. „Každý sa snaží nespadnúť z nôh a prežiť do večera. Každý má zbierku snov, každému míňa sa čas,“ spieva Pavol Habera. Nebráňme sa snívaniu o dobrých veciach, lebo aj takýmto spôsobom môže Boh vnuknúť, čo máme robiť a kam sa uberať. Študent sníva o zvládnutom štúdiu, pracujúci o dôstojnej mzde, kariére či poriadnej dovolenke. Snívame o večnej láske, o vernom kamarátstve, o nezištných vzťahoch.

V pôstnom období snívajme o tom, že môžeme byť lepší. Predstavme si, aké by to bolo, keby sme si navzájom neubližovali, keby sme boli voči sebe trpezliví, úprimní a obetaví. Predstavme si, aké by to bolo, keby sme si ctili každého človeka a voči nikomu neprechovávali hnev a nenávisť. Aké by to bolo, keby sme sa zbavili svojich zlozvykov a závislostí, keby sme si našli pre toho druhého viac času. 

Snívajme o tom, že nebudeme stále na sociálnych sieťach a smartfónoch, ale v skutočných rozhovoroch s reálnymi ľuďmi. Snívajme, že o pokání nebudeme len počúvať, ale budeme sa naozaj viac modliť, pristupovať k sviatostiam a zúčastňovať sa na bohoslužbách a že sa naozaj niečoho zriekneme.

Snívajme ten najväčší sen ako Ježišovi spolupracovníci Peter, Jakub a Ján, pred ktorými sa na hore Tábor premenil, a oni pochopili, že budúcnosť je napriek ťažkostiam, hriechom a utrpeniam oveľa krajšia, ako si ju dokážu predstaviť. Preto má zmysel byť trpezlivý, nevzdávať sa zápasiť.

Boh vnukol učeníkom, o čom majú snívať. Neskôr všeličo zažili, ale tohto sna sa nevzdali. Vďaka ich snívaniu, nádeji, túžbam a viere tu máme cirkev, ktorej sme súčasťou.

Spolu s nimi snívam, že svoj život jedného dňa naplním v spoločenstve s Božím Synom, ktorý prišiel, aby nás oslobodil. O čom snívaš ty?