Slovo kňaza Veľkonočné upratovanie v kuchyni farizejov

Kto si uvarí raz za mesiac párky, asi si veľmi nepošpiní kuchyňu. Kto sa nestará o malé deti, nebude mať dôvod zotierať si z oblečenia ich telesné tekutiny... 

Títo ľudia sa môžu pochváliť na Tiktoku nádhernými kúskami módy, čistými izbami a lesknúcimi sa kuchyňami. Ale takáto čistota vychádza zo životnej sterility.

Krása a čistota Márie nie je sterilná. Na krížovej ceste sa pošpiní prachom zmiešaným so slzami. Keď bude pri snímaní Ježišovho tela z kríža, možno kvapky krvi skončia na jej šatách. Napriek tomu bude podobná dnešným matkám a otcom – plodným a čistým vo vnútri. Tí si môžu dovoliť byť pošpinení okolím. Lebo len zvodcovia neznesú ani vlas na šatách...

Možno nad tým uvažoval pápež František, keď predstavil svoju víziu zašpinenej Cirkvi, ktorá je účinne prítomná vo svete. A dáva jej prednosť pred sterilitou uzatvorenosti, o ktorú sa snažia veriaci, ak sa hrajú na dokonalých. Ako farizeji a zákonníci v dnešnom príbehu.

Ježišov pohľad je dnes dôležitejší ako slová, ktorých nepadne veľa. S ľahkosťou prekukne sterilitu farizejov a zákonníkov, ktorí sa hrajú na čistých. A jeho pohľad na ženu jej ponúkne očistenie ženskosti, jej skrytého materstva, ktoré pošpinili muži.

Podľa biblistov je dnešná časť vložená medzi dlhé state a diskusie o pôvode Ježiša, teda o jeho vzťahu k Bohu Otcovi. Prečo sa táto epizóda nachádza práve tu?

Farizeji a zákonníci, ktorí priviedli pred Ježiša ženu pristihnutú pri cudzoložstve, mu povedali, že podľa ich zákona takúto ženu treba ukameňovať. O niekoľko dní budeme počuť niečo podobné pri procese s Kristom, citujúc opäť Jánovo evanjelium: „My máme zákon a podľa tohto zákona on musí zomrieť, pretože sa robí Božím Synom.“ Ježišov život sa takto nenápadne spája s osudom ženy.

Rituál ukameňovania sa podľa talmudickej tradície realizoval tak, že prvý mal hodiť kameňom ten, ktorý vzniesol obvinenie. On niesol zodpovednosť za to, že obvinenie nie je vymyslené. Ježiš slovom i gestom potvrdzuje, že iba človek bez hriechu môže byť takýmto sebaistým svedkom, pretože hriech nás robí slepými, neschopnými vidieť. 

Pri slovách: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň,“ potvrdzuje, že človek je hriešnikom, a preto je neschopný súdu. Chýba mu pravé poznanie. Potvrdí sa to aj vtedy, keď Kristus bude už onedlho odsúdený slepými vodcami ľudu práve preto, že je Božím Synom. 

V tejto pohnutej scéne nachádzame aj rôzne druhy viery. Ak sa viera stane iba etickým bičom (špicľovania a donášania) na súčasnú spoločnosť a bude narábať len s pocitom viny, emancipovaný svet na to odpovie po svojom – prestane uznávať hranice a pojem hriechu vytlačí do reklamy (hriešne dobrá káva) alebo na športoviská (bolo by hriechom nevyužiť túto šancu).

Ak medzi skutky duchovného milosrdenstva patrí napomínanie hriešnikov, netreba si ho zamieňať s obviňovaním, ktoré akoby padalo na človeka zhora. Pápež František rád pripomína, že expert v obviňovaní je satan a jeho školu by sme nemali navštevovať.

Napomenutie, ako to výstižne opisuje Fabio Rosini, je skutkom lásky, lebo toho druhého necháva rásť. Je výbavou rodičov, učiteľov i iných autorít. Nie je to nástroj poníženia, ale rozvoja. V láske vidíme vzácnosť a krásu druhého. Preto ak bude v ohrození, podáme mu pomocnú ruku.

Korekcia druhého nevychádza zo silného ega. Ako sa to stalo mužovi, ktorý sa vykričal na ženu, že išla v čase aktuálnej vojny s charitou na Ukrajinu. Pritom nemyslel na dobro manželky, ale na svoje pohodlie – bál sa o to, kto mu bude variť a starať sa oňho.

Láska dáva milosť, aby sme chápali srdce druhého, hoci povieme aj menej príjemné slová. Vidíme to často u Petra po udalosti vzkriesenia. Jeho napomenutie (gr. parrésia) je zároveň podanou rukou pre tých, ktorí chcú patriť do Ježišovho tímu.