Ad Roman Joch Chyby alebo múdrosť pápeža Františka?

Okolo pohrebu pápeža Františka uviedol denník Postoj niekoľko negatívnych hodnotení jeho pontifikátu, najnovšie od pána Romana Jocha. Keďže, ako píše, svedomie mu nedovolí o chybách zosnulého pápeža mlčať, chcel by som ponúknuť niekoľko úvah, aby mohol pán Joch s ľahším svedomím spomínať na pápeža Františka predovšetkým ako na láskavého pastiera a možno aj viac pochopiť múdrosť jeho činov, ktoré považuje za chyby.

Pán Joch píše najmä o troch chybách: Číne, dubiách pri exhortácii Amoris laetitia a treste smrti. 

FrantišekAké boli jeho chyby?

Roman Joch

K Číne nemám veľa čo povedať. Pán Joch spomenul kardinála Zena, Postoj v týchto dňoch spomenul iných kardinálov, ktorí dohodu s Čínou obhajovali. Keďže ani pán Joch, ani ja sme dohodu nečítali, je asi zbytočné rátať, koľkí kardináli sú za a koľkí proti, prípadne ktorým je kto z nás ochotný veriť. Preto radšej prejdem k problémom, ktoré vychádzajú z textov.

Amoris laetitia a dubiá

Pán Joch kritizuje niektoré formulácie v Amoris laetitia ako nejednoznačné a dvojzmyselné. Vyčíta tiež pápežovi, že neodpovedal na dubiá kardinálov. Ak aj opomenieme skutočnosť, že kardináli z nejakého dôvodu zverejnili svoje dubiá už necelé dva mesiace po ich zaslaní, možno si kardináli zvolili nešťastnú formu diskusie. Chceli od pápeža odpoveď iba áno alebo nie. Taký je obvyklý postup pri dubiách. 

Problém môžeme vidieť už pri prvom dubiu: kardináli sa pýtajú, či môžu ľudia v neregulárnych situáciách, ktorí spolu žijú ako manželia, dostať rozhrešenie a prijať Eucharistiu. Pápež František však vo svojej exhortácii obšírne ukazuje, že pri posudzovaní tejto otázky treba rozlišovať stav týchto ľudí, brať do úvahy poľahčujúce okolnosti a skúmať, či sa daní ľudia naozaj nachádzajú v stave smrteľného hriechu a či nemôžu byť v stave milosti. 

Nedá sa teda všeobecne povedať o všetkých prípadoch áno alebo nie. Keď však kardináli žiadajú pápeža práve o toto, pápež im nemá čo odpovedať.

Vidno to napokon aj na dubiách, ktoré poslala pápežovi trochu obmenená zostava kardinálov aj v súvislosti so synodou o synodalite. Ani na tie pápež neodpovedal áno alebo nie, snažil sa ukázať rozlíšenie. 

Možno toto niekomu prekáža, chce mať jasno a nechce žiadne ak – tak. Ako však hovorí latinský výrok, bene docet qui bene distinguit – dobre vyučuje ten, kto dobre rozlišuje. Tento prístup dobre poznajú čitatelia Tomáša Akvinského, ktorý drvivú väčšinu svojich odpovedí na otázky stavia na rozlíšení, takže ho aj Dante vo svojej Božskej komédii necháva hovoriť:

Bo ten je hlbšie ešte pod hlupákom,
kto bez dištinkcie, len plano húta
pri súhlase či popieraní takom:
bo nezriedka až do klamstva sa zrútia,
čo rýchlu mienku pripúšťajú k slovu,
pretože pritom um sa citom spúta.

(Raj, 13, 115 – 120)

Toto rozlišovanie chcel aplikovať aj pápež František. Dubiá, ktoré umožňujú odpovedať iba áno alebo nie, sa nejavia na takúto diskusiu najlepším nástrojom. Preto sa aj zdá, že pápež neodpovedal práve z tohto dôvodu, a keď odpovedal, neodpovedal áno alebo nie.

Trest smrti a ľudská dôstojnosť

Druhou „literárnou“ témou je trest smrti. Pánu Jochovi sa nepozdáva pápežova argumentácia, že dnes lepšie chápeme ľudskú dôstojnosť. Pán Joch sa pýta, či vari pápež chápe ľudskú dôstojnosť lepšie ako taký sv. Pavol, sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský alebo Kant.

Na túto sugestívnu otázku si možno najlepšie odpovieme tak, keď si pozrieme, čo o treste smrti hovoria títo svätí muži.

Svätý Pavol o treste smrti nehovorí priamo nič. Zástancovia trestu smrti však citujú Pavlove slová z Listu Rimanom:

Veď ona [moc vladárov] je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle. (Rim 13, 4)

To je všetko. Svätý Pavol hovorí tieto slová v kontexte toho, že sa treba podriadiť svetskej moci (v. 1 a 5), a to „nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu“ (v. 5). Svätý Pavol teda spomína „meč“ v kontexte inej témy. Veľmi ho nerozoberá, spomína ho ako fakt, ktorý jeho ovečky musia brať do úvahy, ale veľa s ním nenarobia. Preto ani nemá veľmi dôvod ho kritizovať.

Navyše je otázka, či tu má svätý Pavol na mysli práve trest smrti a či nepoužíva slovo meč všeobecne ako symbol trestania či donucovania. Podobne ako keď Kristus povedal, že nepriniesol pokoj, ale meč, chápe tento výraz ako rodinné spory (Mt 10, 34 – 35).

Dajme tomu však, že svätý Pavol má naozaj na mysli trest smrti. Povieme, že ak ho nekritizuje on, prečo by sme mali my? Stačí sa pozrieť na inú tému, otroctvo. Tej sa svätý Pavol venuje oveľa viac, otrokom prikazuje poslúchať pánov a pánom káže správať sa k otrokom ľudsky (Ef 6, 5 – 9), nie prepustiť ich na slobodu. Pravda, v individuálnych prípadoch o prepustenie prosí, neprikazuje (Flm 8 – 16). Znamená to však, že by sme nemali mať principiálny problém s otroctvom, keď ho nemal svätý Pavol?

Pri svätom Augustínovi je situácia podobná. Letmá poznámka v inom kontexte s nejasnou záväznosťou a opačná osobná prax. V Božom štáte Augustín rozoberá vyplienenie Ríma a spomína, ako niektoré sväté ženy zo strachu pred znásilnením spáchali samovraždu. Takéto riešenie odmieta ako protiviace sa príkazu Nezabiješ. A len na okraj poznamenáva: 

Preto nekonali proti prikázaniu »Nezabiješ« tí, ktorí na Boží rozkaz viedli vojny alebo ktorí, pretože mali moc od štátu alebo úradu podľa zákonov Božích, t. j. podľa rozkazu najspravodlivejšieho rozumu, trestali smrťou zločincov. (Boží štát I, 21)

A ďalej pokračuje o Abrahámovej obeti Izáka, Jefteho obeti vlastnej dcéry a Samsonovej smrti spolu s nepriateľmi. Preto je aj otázka, či tu vôbec Augustín hovorí o treste smrti vo všetkých štátoch alebo len v Izraeli, ktorý sa jediný riadil „zákonmi Božími“, čo by naznačovalo aj umiestnenie tejto zmienky medzi iné starozákonné udalosti.

Augustínov postoj k trestu smrti dokresľuje aj to, že sa tento vplyvný biskup miešal do kompetencií občianskych autorít a žiadal ich o milosť pre viacerých odsúdených na smrť.

Tomáš Akvinský sa už trestu smrti venuje podrobnejšie. V kontexte ľudskej dôstojnosti pri tomto treste uvádza:

Keď človek hreší, odchyľuje sa od poriadku rozumu, a tak odpadáva od ľudskej dôstojnosti (vďaka ktorej je človek prirodzene slobodný a je pre seba samého) a určitým spôsobom upadá do zvieracieho otroctva, aby sa s ním nakladalo tak, ako je užitočné pre iných (Teologická suma II-II q. 64 a. 2 ad 3). 

Zdá sa teda, že toto má na mysli pápež František, keď hovorí, že dnes vieme o ľudskej dôstojnosti viac. Človek ju nestráca, ani keď hreší, aj keď možno svätý Tomáš tvrdil opak.

Trest smrti a jeho potreba

Pán Joch správne hovorí, že pápež František netvrdí, že je trest smrti vždy nesprávny, len že je neprípustný. V tomto učení František nadväzuje na náuku svojich predchodcov, najmä Jána Pavla II., ktorý vyzýval na použitie trestu smrti len v prípade krajnej nevyhnutnosti a v praxi spochybňoval jeho potrebu. 

Pápež František jeho formuláciu iba zostril: keďže sú iné možnosti, ako potrestať zločincov, trest smrti je neprípustný, lebo zraňuje ľudskú dôstojnosť.

Tvrdenie o nepotrebnosti či neprípustnosti, samozrejme, nevyhnutne naráža na žiarlivo stráženú kompetenciu svetských predstavených pred klerikmi, ktorí by radi do všetkého zasahovali (a preto sú ešte podozrivejší než vždy podozriví štátni úradníci). Zdá sa však otázne, či je to také podozrivé aj v tomto prípade. 

Štátmi, ktoré sa najviac spoliehajú na trest smrti, sú krajiny ako Čína či Severná Kórea, o ktorých úsudku pri spravodlivom spravovaní vecí verejných vyjadril pán Joch pochybnosti už v samotnom článku o pápežovi Františkovi. Nasledujú Irán, Saudská Arábia či Somálsko. (Iné štáty, napríklad Rusko, majú síce na trest smrti moratórium, ale spoliehajú sa na iné spôsoby odstraňovania hrozieb pre svoj režim.)

Aby sme však nerobili celosvetovú prehliadku stavu trestu smrti, samostatnú kapitolu tvoria Spojené štáty, ktoré sú napokon aj dôvodom, prečo je táto téma témou. V tejto súvislosti stoja za pozornosť dva prístupy k tomuto trestu. Je trest smrti nato, aby chránil verejnosť, alebo aby zločinec dostal spravodlivú odplatu? Aj pán Joch nás prevádza od ochrany spoločnosti v čase vojny až po potrestanie úkladných vrahov a končí Chestertonovým bonmotom o vešaní politikov. 

Tomáš Akvinský je vo svojej úvahe o treste smrti skôr za prvú možnosť. Trest smrti je podľa Akvinského na ochranu spoločenstva. Diskutuje síce aj o druhej možnosti (Teologická suma II-II q. 11 a. 3) a má pre ňu aj určité pochopenie, ale kresťanská spoločnosť podľa jeho názoru praktizuje milosrdenstvo a trest smrti je napokon na ochranu spoločenstva (Teologická suma II-II q. 64 a. 2 co). 

Naopak, americkí zástancovia trestu smrti sa odvolávajú na výrok z Knihy Genezis 9, 6: „Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka.“ (Podobne to vidí aj Kant.) Zdá sa však, že toto a podobné ustanovenia „nie zrušil, ale naplnil“ Kristus v reči na hore, keď odmieta zákon odplaty „oko za oko, zub za zub“ (Mt 5, 38). V tomto svetle možno vnímať aj mnohé žiadosti o odpustenie trestu smrti od svätého Augustína.

Dúfam, že sa mi aspoň trochu podarilo ukázať, že kroky pápeža Františka, s ktorými má pán Joch problém vo svedomí, v skutočnosti nie sú chybami, ale nadväzujú na to najlepšie v tradícii Cirkvi: pozorné rozlišovanie pri ťažkých otázkach a boj za ľudskú dôstojnosť, ktorá sa prejavuje aj milosrdenstvom k najväčším hriešnikom.