Príhovor kardinála Zena pred konkláve Politicky kalkulujúci byrokrati bez ducha nemajú na čele cirkvi miesto

V posledných dňoch po chodbách Vatikánu aj v redakciách novín kolujú najrôznejšie mená možných nových pápežov. Atmosféra niekedy pripomína valné zhromaždenie futbalového klubu, kde chcú členovia čo najrýchlejšie zvoliť nového predsedu.

Nie je jasné, či si väčšina ľudí uvedomuje, že od voľby pápeža môže závisieť budúcnosť najväčšieho náboženského spoločenstva – alebo skôr celého sveta.

Udržanie moci tými, ktorí sú práve pri moci, pod zámienkou zachovania kontinuity, sebecké ambície výstredných osobností podávané v podobe charizmy a strach z narušenia liberálneho svetového poriadku rozhodne nie sú rozumnými kritériami voľby rímskeho biskupa, ktorý vedie všeobecnú cirkev.

Je teda vhodné pripomenúť si niektoré zrejmé kritériá múdrej voľby.

1. Dobrá povesť

V súčasnosti sú kňazi, ktorých povesť je akokoľvek narušená, vo väčšine diecéz okamžite dočasne uvoľnení zo služby. Ľudia majú škandálov dosť.

Pokiaľ to platí pre radových duchovných, tým skôr by zvýšená opatrnosť mala platiť pri voľbe budúceho pápeža. Či už ide o správy sexuálnej povahy, finančné nezrovnalosti, väzby na kontroverzné tajné spolky, alebo o podozrenie z politického vydierania – základná rozvážnosť velí, aby sa o takých osobách vôbec neuvažovalo, pokiaľ ide o Petrov stolec, kým nebudú všetky obvinenia a domnienky úplne objasnené.

Dnes už nič nezostane utajené. A ak bol niektorý kardinál v médiách opakovane spájaný s nejasnosťami v oblasti sexuálnej, finančnej či politickej alebo ak má čo len pochybnú povesť, bude ako pápež pre svoju minulosť čeliť ešte väčšiemu tlaku.

Cirkev si dnes nemôže dovoliť pápeža s temnou minulosťou. Jeho povesť musí byť rovnako bezúhonná ako belosť jeho rúcha.

2. Nezávislosť od cirkevných hnutí

Každému je zrejmé, že pápež má byť nestranným pastierom všetkých – bez zvláštnych väzieb alebo závislostí.

V cirkvi existuje množstvo duchovných rodín a skupín tvorených klérom i laikmi, ktoré rôznymi spôsobmi prispievajú k jej vitalite. Pápež je však otcom celej cirkvi: musí stáť nad týmito skupinami a hnutiami. Nesmie sa stotožniť s konkrétnou spiritualitou, nieto ešte s určitou ideológiou, ale má stelesňovať rozmernosť a univerzálnosť cirkvi.

Z dôvodu múdrej obozretnosti by nemal byť zvolený kandidát, ktorý je príliš úzko spätý s nejakým duchovným alebo laickým hnutím a tým stratil veľkú časť svojej vnútornej slobody. Rímsky biskup má byť otvorený všetkým komunitám.

V minulosti aj v súčasnosti členstvo pápežov v rehoľných rádoch nie vždy prospievalo jednote cirkvi. Silné záujmové skupiny v rámci niektorých laických hnutí môžu obmedziť slobodu pápeža, ak sa im zaviaže. A pápež potrebuje byť slobodný – pre všetkých!

3. Jednoduchá a zrozumiteľná viera

Viera mnohých katolíkov v dnešnej sekularizovanej spoločnosti zoslabla. Teologické zložitosti, takzvané zmeny paradigiem a snahy neustále prispôsobovať vieru aktuálnym trendom často vedú k nejasnostiam a nezáujmu.

Pápež preto musí byť mužom, ktorý katolícku vieru nielen jasne hlása, ale aj ju zrozumiteľne a úprimne žije.

Jeho úsilie má smerovať predovšetkým k posilňovaniu duchovného života prostredníctvom liturgie a katechézy, k oživeniu viery u mladých, k rozvíjaniu ľudovej zbožnosti, k pravidelnému sláveniu sviatostí – skrátka k tým prvkom života cirkvi, ktoré jej dávajú silu a otvárajú ju pôsobeniu milosti.

Kardinál Zen Ze-kiunMuž, ktorý prišiel pápežovi povedať, že jeho ľudia robia chybu

Pavol Rábara

Samozrejme, cirkev nemôže plniť svoje poslanie bez teologického vzdelania, spoločenského nasadenia, kultúrneho významu, starostlivosti o chudobných a vylúčených ani bez bohatstva duchovných tradícií – ale všetky tieto prejavy jej života vyrastajú z viery, ktorá bola Kristom zjavená apoštolom a ich nástupcom. Táto viera musí byť prístupná každému.

Úlohou pápeža je chrániť jednoduchú vieru – teda vieru nás všetkých – pred domýšľavosťou prázdneho intelektualizmu i pred rozdrvením v duchu doby. Cesta pápeža je cestou Krista – nie cestou „synodality“!

4. Otcovská charizma

Cirkev nestojí na efektnom divadle. Budúci pápež, podobne ako jeho predchodcovia, bude stredobodom svetovej pozornosti – práve preto musí jeho charizma vyžarovať otcovstvo, nie samoľúbosť herca, povýšeneckosť umelca alebo okázalosť ctižiadostivého karieristu.

Nepotrebujeme pápeža ľúbivého, ale pápeža dobrého – takého, ktorého láskavosť je spojená s vážnosťou a ktorého láska chápe, že tí, ktorí mu boli zverení, túžia byť privedení ku Kristovi.

Potrebujeme pastiera, ktorý sa nebojí vlkov a vie, že v skutočnosti nejde o neho, ale o Božieho Syna, ktorého úrad zastáva bez toho, aby ho kedy mohol nahradiť. Pre takého pápeža pokora neznamená teatrálnu chudobu, a keď navštevuje chudobných alebo prenasledovaných, nevolá pritom zakaždým televízny štáb.

Áno, pápež potrebuje charizmu – no nie tú vonkajšiu, ale vnútornú. Politicky kalkulujúci byrokrati bez ducha, ktorí slúžia skôr svojim ambíciám než dobru cirkevného stáda, dnes nemajú na čele cirkvi miesto.

Pravá pápežská charizma pramení z pôsobenia Ducha Svätého a z milosti zvereného úradu. Ak si je pápež vedomý toho, že bude Bohu skladať účty za svoje činy, stane sa prirodzene pokorným. Ak si ako svätý Pavol uvedomí, že má odovzdávať len to, čo sám prijal, nebude zamieňať tvorivosť s osobnou sebaprezentáciou.

A ak chápe sám seba ako Kristovho zástupcu a správcu, bude konať podľa jeho vôle, nie svojvoľne. Potrebujeme pastiera, ktorému bude možné z celého srdca povedať: Svätý Otče!

Kde majú kresťania odvahu, tam si komunisti len tak netrúfnu

Pavol Rábara

5. Skúsenosť, odbornosť a múdrosť

Každý pápež, ktorý si plne uvedomuje závažnosť úradu, do ktorého vstupuje, zaplače spolu s Petrom nad sebou samým. To však neznamená, že má byť nepripravený.

Aby mohol viesť cirkev a byť jej dobrým pastierom, potrebuje skúsenosti – skúsenosti so zvereným ľudom, s vedením iných pastierov a ich spolupracovníkov, s radosťami a ťažkosťami pastoračnej služby. Aj preto múdre kardinálske kolégiá len zriedka volili mladých pápežov a spravidla vyberali biskupov s bohatou praxou, ktorí sa zároveň vyznačovali hlbokými znalosťami teológie, filozofie, práva, histórie, diplomacie – alebo dokonca všetkých týchto oblastí. Príkladom môžu byť Lev XIII., Pius XII., Ján Pavol II. a ďalší.

Každý pápež, ktorý chce dôstojne obstáť vo zverenom úrade, musí poznať univerzálnu cirkev, Rímsku kúriu, svetovú politiku, rôzne kultúry a jazyky, ľudské srdce – a mať múdru a realistickú lásku k cirkvi.

Áno, pápež je len človek a ako taký potrebuje Božiu milosť – tá však neobchádza ľudskú prirodzenosť, ale pretvára ju a napĺňa. Múdry a skúsený pápež je tým najlepším nástrojom tejto milosti.

Každý rozumný človek pochopí, že týchto päť jednoduchých a samozrejmých kritérií vylučuje mnohých z tých, ktorí sa dnes s nadšením sami ponúkajú a s ambíciou sa usilujú o pápežstvo. Mená nie je potrebné uvádzať – je to až príliš zrejmé: Sapienti sat!

Modlime sa k Duchu Svätému, aby Cirkvi znovu daroval pápeža bezúhonného, ​​slobodného, ​​verného, ​​otcovského a múdreho. Taký pápež sa bude pred ťarchou tohto úradu určite triasť – a práve preto má byť nájdený a zvolený: Príď, Duchu Svätý!

Príhovor kardinála Zena na generálnej kongregácii vo Vatikáne zverejnil emeritný pražský arcibiskup kardinál Dominik Duka na svojom účte na sociálnej sieti Facebook.

Kto je kardinál Joseph Zen Ze-kiun

Emeritný biskup Hongkongu Joseph Zen Ze-kiun SDB sa narodil ako šieste zo siedmich detí 13. januára 1932 v Jang King-pang pri Šanghaji. Za kňaza bol vysvätený v roku 1961. Je členom Saleziánov dona Bosca. Šesť rokov pôsobil ako saleziánsky provinciál pre Čínu, v rokoch 1989 až 1996 vyučoval filozofiu a posvätnú teológiu vo viacerých čínskych seminároch. V roku 1996 bol vymenovaný za biskupa koadjútora diecézy Hongkong, sídelným biskupom bol v rokoch 2002 až 2009. Kardinálom je od apríla 2006. Žije v Hongkongu. Zapájal sa tiež do protestného hnutia, ktoré bojuje za slobodné voľby v Hongkongu.

Patrí medzi najdôraznejších obhajcov čínskych veriacich a najhlasnejších kritikov tamojšieho komunistického režimu. V máji 2022 bol zatknutý a obvinený „zo spolupráce so zahraničnými silami“, neskôr bol prepustený a po výsluchu mu bol zabavený pas. V posledných rokoch dôrazne namietal proti dohode medzi Svätou stolicou a Čínou, bol odporcom aj takzvanej nemeckej synodálnej cesty a kritikom Synody o synodalite.

Po smrti pápeža Františka mu bolo umožnené opustiť Hongkong a zúčastniť sa na pápežovom pohrebe, v súčasnosti sa nachádza v Ríme.