Nové informácie zo zákulisia konkláve Debaty kardinálov na večeriach, možný vplyv dolárov a otázka, či je ešte voľba vôbec tajná

Rok po konkláve, na ktorom kardináli zvolili Roberta Francisa Prevosta za hlavu Katolíckej cirkvi, odhaľujú nové publikácie renomovaných vatikanistov nové skutočnosti zo zákulisia pápežskej voľby.

Pred rokom sa v súvislosti s konkláve a novým menom na Petrovom stolci spomínali mená Pietro Parolin, filipínsky kardinál Tagle či maďarský kardinál Péter Erdő.

Kardinál Robert Francis Prevost sa spomínal v širšom okruhu možných kandidátov spolu s kardinálmi Avelinom z Francúzska, Grechom z Malty, jeruzalemským patriarchom Pizzaballom či kardinálom Ambongom, ktorý stojí na čele biskupov Afriky.

Zvolenie Prevosta však bolo ešte o čosi menej pravdepodobné, keďže je Američan. Platilo totiž nepísané pravidlo, že kardináli nezvolia muža z USA pre obavu, aby svetová veľmoc nemala cez pápeža veľký vplyv na cirkev a jej rozhodovanie.

Talianske médiá a vatikanisti už krátko po konkláve prišli s dosť podrobnými informáciami, napríklad o tom, že Prevost získal podporu vyše sto hlasov, aj keď na zvolenie ich potreboval 89. Výraznú mieru podpory Prevostovi vraj vyrokoval dnes už emeritný newyorský arcibiskup kardinál Timothy Dolan.

Kardinál Dolan sa údajne zameral na Prevostove rodinné korene – otec je talianskeho a francúzskeho pôvodu, matka pochádza zo Španielska. Poukázal aj na jeho misionársky rozmer, ale bez straty amerických koreňov.

Americkí kardináli sa podľa týchto rekonštrukcií konkláve dokázali na rozdiel od Talianov zjednotiť. Pre kardinála Prevosta našli potom podporu aj u Afričanov a Ázijčanov. Prevost bol priechodný aj pre zástancov synody a reforiem, ako aj pre tzv. konzervatívcov. Viac sme o tom písali v osobitnom texte.

Čo stálo za voľbou PrevostaAmerickí kardináli sa dokázali zjednotiť a presvedčili aj Áziu a Afriku, Parolinovi uškodila politika voči Číne

Pavol Hudák

Rok po konkláve vyšli dve zaujímavé knihy, ktoré sa vracajú k minuloročnej voľbe pápeža aj k udalostiam, ktoré jej predchádzali.

Už sme sa venovali knihe dlhoročných vatikánskych korešpondentov Gerarda O’Connella a Elisabetty Piqué Voľba pápeža Leva XIV. Posledné prekvapenie pápeža Františka. V nej opisujú, ako mal jeden z kardinálov na konkláve zabudnutý mobil vo vrecku alebo ako kardinálom rozdávali budíky, aby nezaspali.

Autori tvrdia, že čerpali z rozhovorov s mnohými kardinálmi. Gerard O’Connell a Elisabetta Piqué sú manželia a boli dlhoročnými priateľmi pápeža Františka, ktorý ich sobášil a pokrstil ich dve deti ešte ako kardinál v Argentíne. O’Connell je korešpondentom jezuitského magazínu America, Piqué píše zasa pre argentínsky La Nación.

Ako približuje obsah knihy CNN, pre ktorú Piqué počas konkláve reportovala, v dňoch tesne pred konkláve prebiehal v kardinálskom kolégiu zápas o to, či má nový pápež pokračovať v odkaze a reformách Františka alebo zmeniť kurz. O’Connell a Piqué tvrdia, že snahy o zvolenie pápeža, ktorý by sa vydal iným smerom ako František, nevyšli. Lev XIV. – hoci sa svojím štýlom odlišuje od predchodcu a je stále do istej miery nejasný – by sa dal vo všeobecnosti opísať ako Františkova voľba.

Stretnutia amerických kardinálov

Druhá kniha o konkláve vyšla v Taliansku od renomovaného novinára Massima Franca. V knihe Pápež, doláre a vojna (Papi, dollari e guerre) poukazuje, že na konkláve mohli mať vplyv aj vatikánske financie.

Na poslednom konkláve volilo desať kardinálov z USA. Massimo Franco v knihe odhaľuje, že ôsmi volitelia z USA sa pred konkláve stretávali pri zásadných rozhovoroch v Pápežskom severoamerickom kolégiu v Ríme, kde mnohí americkí volitelia aj bývali.

Podľa Franca sa pri rozhovoroch okolo stola uhladzovali rozdiely medzi kardinálmi, ktorí boli v mnohých veciach rozdelení. Dôležitú úlohu údajne zohral vtedajší newyorský kardinál Timothy Dolan, ktorý mal blízko k republikánom a bol vedúcou osobnosťou pápežskej nadácie a americkej charitatívnej organizácie, ktorá podporuje iniciatívy po celom svete.

Portál Religion News na základe Francovej knihy píše, že Američania sa pôvodne zameriavali na budapeštianskeho kardinála Pétera Erdőa. Ten mal podporu hlavne v silných konzervatívnych kruhoch.

Autor sa vracia aj k Trumpovej fotografii, ktorá bola vytvorená cez umelú inteligenciu a na ktorej bol americký prezident oblečený ako pápež. Kým väčšina sveta to považovala za nechutný vtip, zdroj z okolia kardinálov povedal Elisabette Piqué, že v skutočnosti to bol od Trumpa odkaz: „Sledujem vás a chcem domestikovanú Katolícku cirkev.“

Piqué a O’Connell napísali, že „tajné večere“ organizoval aj britský veľvyslanec pri Svätej stolici Chris Trott s anglickým kardinálom Vincentom Nicholsom, ktorý bol v tom čase westminsterským arcibiskupom. Podarilo sa im zhromaždiť štrnásť voliteľov pochádzajúcich z britského spoločenstva národov. Už vtedy sa viacerým z nich páčil Prevostov štýl a boli pripravení ho podporiť.

Medzi prvými Prevostovými podporovateľmi boli niektorí kardináli, ktorí pôsobili ako členovia Dikastéria pre biskupov a s vtedajším prefektom pravidelne spolupracovali. Medzi nimi bol aj kardinál Blase Cupich zo Chicaga, ktorý Prevosta poznal dlhé roky.

Kardinál z Tokia Isao Kikuchi. Foto: TASR/AP

Piqué a O’Connell ďalej tvrdia, že stretnutia pred konkláve organizoval aj nemecký kardinál Reinhard Marx. Aj tam sa diskutovalo o Prevostovi ako o vhodnom pápežovi. Podľa autorov sa kardinálov voličov z Latinskej Ameriky snažili o Prevostovi ako najlepšom kandidátovi presvedčiť aj laici pracujúci v Rímskej kúrii.

Vatikanistický manželský pár sa odvoláva na Emilce Cudu, prvú tajomníčku Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, a kardinála Carlosa Gustava Castilla Mattasoglia, arcibiskupa Limy v Peru.

Svojho favorita mal aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý zorganizoval v čase okolo Františkovho pohrebu dve večere s Andreom Riccardim, ktorý je zakladateľom Komunity Sant’Egidio. Toto hnutie údajne podporovalo francúzskeho kardinála Jeana-Marca Avelina.

Obe knihy ukazujú, že aj keď Taliani dúfali, že na Petrov stolec opäť zasadne Talian, kardináli z Apeninského polostrova sa nedokázali zjednotiť okolo jedného mena.

Mohli mať vplyv americké doláre?

Po zvolení Leva XIV. sa začalo špekulovať, že voliteľov mohla ovplyvniť aj nelichotivá finančná situácia najmenšieho štátu sveta a samotného centra Katolíckej cirkvi. Kardináli možno dúfali, že americký pápež motivuje Američanov, aby Vatikán podporovali štedrejšie.

Iné názory však tejto téze oponujú s tým, že financie na voľbu pápeža vplyv nemali. Aj pred samotným konkláve sa hovorilo o pálčivejších problémoch Katolíckej cirkvi, ako sú financie.

Massimo Franco vo svojej knihe uvádza, že financie Vatikánu nemožno považovať za rozhodujúci aspekt konkláve, ale nemožno ho ani podceňovať.

Podľa neho je Vatikán čoraz menej eurocentrický, je pozornejší k financiám a všestranným diplomatickým vzťahom a predovšetkým sa snaží napraviť vzťahy v samotnej cirkvi.

Franco začal svoju knihu písať bádaním vo vatikánskych archívoch. Podľa agentúry ANSA našiel dokument o tom, že Vatikán po smrti pápeža Benedikta XV. v roku 1922 nemal peniaze ani na zvolanie konkláve. V archívoch objavil dva šifrované telegramy odoslané z Ríma pápežovmu zástupcovi v Spojených štátoch. Žiadali o urgentné zaslanie všetkých možných peňazí bez uvedenia dôvodu. Doláre prišli bleskovo. A konkláve bolo zachránené. Odvtedy sa Spojené štáty stali jednou z finančných chrbtíc Vatikánu.

Kardinál Timothy Dolan (vľavo) a kardinál Daniel DiNardo. Foto:TASR/AP

Massimo Franco si všíma, že počas pontifikátu Jána Pavla II. aj Benedikta XVI. dosiahli diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a USA vrchol. „Počas tejto dlhej cesty boli doláre neustále prítomné: niekedy diskrétne, niekedy menej. Často však boli rozhodujúce pri ovplyvňovaní určitých rozhodnutí,“ zdôrazňuje Massimo Franco pre agentúru ANSA.

Viacerí odborníci na pápežstvo poukazujú, že doteraz bolo zvolenie amerického pápeža tabu. Franco si však nemyslí, že doláre ovplyvnili výber Roberta Prevosta.

Počas tzv. kongregácií, čo sú stretnutia kardinálov pred konkláve, na ktorých sa rozprávajú o tom, akým výzvam čelí cirkev a aký by mal byť nový pápež, kardinál z Tokia Isao Kikuchi údajne hovoril o „faktore D“ (ako peniaze a doláre). Nemecký kardinál Gerhard Ludwig Müller unavený z počúvania o peniazoch vraj zase podľa Franca povedal: „Musíme zvoliť nástupcu Petra, nie Judáša.“

Podľa talianskeho novinára je však Prevost vnímaný ako človek, ktorý dokáže čítať finančnú bilanciu a zmeniť zmýšľanie Vatikánu o financiách. Môže to dokázať vďaka tomu, že stál na čele augustiniánov a ako Američan môže prilákať dobrodincov.

Franco v Corriere della Sera pripomína udalosť z roku 2019, keď pápež František povedal, že je mu cťou, ak na neho Američania útočia. „Nemožno vylúčiť, že episkopát Spojených štátov požiadal schudobnený a rozdelený Vatikán, aby v nasledujúcom konkláve zvolil pápeža, ktorý bude voči Amerike menej nepriateľský. A to aj s využitím svojej finančnej váhy…“ špekuluje novinár v denníku.

František spomínané slová povedal v roku 2019 počas letu do Mozambiku, čím šokoval aj svojich spolupracovníkov. Bol to komentár k darovanej knihe francúzskeho novinára, ktorá naznačovala americké sprisahanie proti nemu. Išlo o obžalobu konzervatívneho sveta v USA, ktorý vo Františkovi videl nebezpečného rozvratníka katolíckej doktríny, takmer „skrytého komunistu“.

Tieto slová však potvrdili hlboké nepochopenie a možno až nepriateľstvo prvého latinskoamerického pápeža voči severoamerickému svetu, ktorý nepoznal a zrejme ani nemal v láske. A táto nechuť bola vzájomná.

Taliansky novinár Franco píše, že USA sú finančnými pľúcami Vatikánu. Zavŕšilo sa to v roku 1984, keď Ján Pavol II. a Ronald Reagan nadviazali plné diplomatické vzťahy, čím prekonali staré rany a predsudky.

Perspektíva amerického pápežstva sa zdala dlho nereálna. Ešte na začiatku 20. storočia bol americký katolicizmus irelevantný. Stalo sa aj to, že americkí kardináli dorazili na konkláve loďou, keď už bol pápež zvolený. Počas studenej vojny existovali obavy, že by bol Američan na Petrovom stolci podriadený americkým tajným službám, no podobné obavy panovali aj pri myšlienke na pápeža v tzv. východnom bloku.

Kardinál Tagle. Foto:TASR/AP

Massimo Franco poukazuje, že voľba Prevosta, ktorý vystupuje mierne, bol misionárom v Peru, ale zároveň je odchovancom chicagskej štvrte South Side, bola znakom, že predpovede o americkom vplyve neboli pritiahnuté za vlasy. „Bolo to prekvapenie, ktoré mnohých zaskočilo, pretože väčšina sa sústredila na návrat Európana alebo Taliana na Petrov stolec.“

O’Connell a Piqué zasa píšu, že niektorí úradníci Rímskej kúrie, ktorí očakávali zvolenie Parolina, zostali po výsledku konkláve zamrznutí, ohromení a porazení.

Podľa Franca sa voľbou Prevosta stáva v cirkvi minulosťou eurocentrizmus. Voľba mala vplyv aj na amerických biskupov, ktorí boli rozdelení, polarizovaní, a to aj politicky, a zaťažení škandálmi pedofílie.

Francova kniha obsahuje aj doteraz nepublikované informácie o júnovom stretnutí medzi delegáciou Vatikánu a Číny, teda asi mesiac po konkláve.

„Delegácia odišla z Ríma nepresvedčená a rozhodla sa nevynášať unáhlené rozhodnutia“, čo podľa Franca naznačuje, že vzťahy s Pekingom budú aj naďalej pretrvávajúcou výzvou pre stále nového pápeža.

Piqué a O’Connell tvrdia, že k zvoleniu Leva XIV. v konečnom dôsledku viedlo formovanie kardinálskeho kolégia pápežom Františkom. „František si nemohol vybrať svojho nástupcu, ale vytvoril podmienky, ktoré umožnili zvolenie Leva. Bolo to jeho posledné prekvapenie.“

Podľa Massima Franca zasa výber Leva XIV. „umožňuje Vatikánu hrať na neustále sa meniacej medzinárodnej šachovnici“ v pozícii dôveryhodného zástancu mieru. „Bude ho presadzovať cirkev, ktorá sa bude musieť zmieriť sama so sebou, skôr ako sa zmieri so zvyškom sveta. Z tohto pohľadu bude prvou geopolitickou výzvou amerického pápežstva prízrak jeho vlastných rozdelení,“ uviedol.

Je ešte konkláve tajné?

Spomenuté knihy sú len sériou publikácií a článkov informujúcich o tom, čo sa na konkláve dialo. Podobné správy sa objavili aj v roku 2013, keď zvolili Františka, a v roku 2005 po voľbe Benedikta XVI.

Portál The Pillar si všíma, že tieto správy, ktoré podrobne informujú aj o samotnom dianí na konkláve, sú v rozpore s požiadavkami kánonického práva. Predchádzajúci pápeži tieto úniky nijako zvlášť neriešili, tých, ktorí o konkláve rozprávali, nenapomínali a ani nevydávali žiadne pripomienky k pravidlám, ktoré platia a ktoré vyžadujú, aby sa o dianí na konkláve mlčalo.

Kniha napísaná Piqué a O’Connellom je pozoruhodná pre rýchlosť, akou vznikla, ako aj pre detaily, akými sa snaží voľbu opísať.

The Pillar si všíma aj rozhovor arabskej televízie s kardinálom Sakom, ktorý utrúsil poznámku o prázdnom hlasovacom lístku, ktorý bol v jednom hlasovaní navyše. To, čo sa vnímalo ako neškodná poznámka v Ríme, sa v Iraku považovalo ako kultúrna hanba, že kardinál porušil absolútne tajomstvo konkláve. Ako sa situácia vyhrocovala, Sako poprel celý rozhovor.

Portál túto udalosť dáva do kontrastu s tlačovkou kardinála Tagleho, ktorý veselo rozprával novinárom o tom, ako budúcemu pápežovi ponúkol cukrík na hrdlo, aby mohol jasne formulovať prijatie voľby. Týmto jasne vidieť, ako sa očakávania zachovávať tajomstvo konkláve líšia.

Pápež krátko po zvolení. Foto: TASR/AP

Samozrejme, bez ohľadu na to, ako sa ho rôzni kardináli rozhodnú rešpektovať, samotné kánonické právo vníma konkláve dosť prísne, ako je to formulované aj v apoštolskej konštitúcii Universi Dominici gregis.

Text, ktorý vyhlásil svätý Ján Pavol II. a ktorý bol pozmenený za Benedikta XVI., stanovuje „povinnosť zachovávať najprísnejšie tajomstvo, pokiaľ ide o všetko, čo sa priamo alebo nepriamo týka samotného volebného procesu“.

Tí, ktorí sa zúčastňujú na konkláve na všetkých úrovniach, od kardinálov voličov až po duchovných a zamestnaneckých asistentov, musia prisahať, že budú navždy zachovávať úplnú mlčanlivosť o všetkých aspektoch konania, pokiaľ to pápež výslovne nepovolí.

Napriek explicitným požiadavkám prísahy sa neobjavila žiadna otázka, či Tagle alebo Sako žijú pre porušenie tajomstva pod exkomunikáciou.

„Zdá sa, že výsledkom je, že vo Vatikáne neexistujú ani očakávania, ani záujem brať vážne literu týchto konkrétnych zákonov – nech už sú ich zamýšľané automatické dôsledky akékoľvek,“ konštatuje The Pillar.

Článok si na záver kladie otázku, čo je na tom nesprávne a čo treba zmeniť. Prax alebo zákon? Tajomstvo počas konkláve sa v cirkvi uznáva ako nevyhnutnosť a nie ako nejaká ceremoniálna tradícia.

Je tu aj otázka, čo by sa stalo, ak by bol niekto zvolený za pápeža, voľbu by neprijal a túto skutočnosť by po konkláve niekto vyzradil. To by mohlo vyvolať veľké špekulácie, prečo sa to stalo, či mu niekto chcel zabrániť, aby prevzial Petrov stolec a podobne.

Otázkou je, či porušenie tajomstva bude tento pápež nejako riešiť, vzhľadom na to, že každé konkláve sa zdá menej a menej tajné. Môže sa stať, že príde budúci pápež, ktorý bude ľutovať rozhodnutie svojich predchodcov v tejto veci nekonať.

Ku konkláve utrúsil pár poznámok aj pápež Lev XIV., a to v decembri počas letu z Libanonu.

„Samotné konkláve – myslím si, že o tajomstve konkláve treba dodržiavať prísnu mlčanlivosť, hoci viem, že už boli zverejnené rozhovory, v ktorých sa niektoré veci prezradili.“

Zatiaľ však nie je známe, že by pápež kardinálov, ktorí o konkláve rozprávajú, nejako potrestal alebo napomenul.